Neskoré víťazstvo päťročnice
Text od Manfreda Klimeka Foto: Manfred Klimek
Spolupráca: Rado Svitana, somelier a Slovák, Gasthaus „Floh“, Langenlebarn
Na dosiahnutie najvýchodnejšej vinárskej oblasti Slovenska musíte prejsť severným Maďarskom. Po diaľnici. Všetci to tak robia, pretože do malého kúta slovenského Tokaja sa z Bratislavy priamo dostanete len po okresných cestách. Kedysi, keď závory na hraniciach zostávali zatvorené, taká cesta trvala aj celý deň, ktorý sa s mnohými prestávkami naťahoval cez cesty posiate výmoľmi. Nejedno srdce sa cnie za tými pomalými časmi. Mnohé bolo isté, človek mal izoláciu, alkohol a pokoj.
Jedným, kto za nimi určite nesmúti, je Jaroslav Macik. Budúci rok bude mať tridsať, nejaký čas žil v Amerike a vrátil sa späť do Tokaja, do Malej Tŕne, aby vyrábal víno v bývalom štátnom vinárstve, ktoré jeho otec kúpil v roku 1995. Víno, aké si on predstavuje. Aj víno, aby si zarobil peniaze.
Je to tu trochu pochmúrne. Tokaj je na oboch stranách hranice (oveľa väčšia a známejšia časť leží v Maďarsku) obklopený rozľahlosťou ukrajinskej roviny, ktorá sa rozprestiera pred malými vulkanickými kopcami. Je to bledé svetlo východu, ktoré sľubuje kúsok juhu, no tento sľub dokáže splniť len obmedzene. Pretože aj v zime je tu východ taký, ako sa o východe píše v knihách. Chladný, pochmúrny, sivý.
Jaroslav Macik stojí vo svojej najväčšej vinici a ukazuje okolie. Vinice nie sú žiadna senzácia, hovorí. A má pravdu. Pretože tu v Tokaji je atrakciou pivnica, to neviditeľné z vinohradníctva. Pivnice sú miestami staré vyše 700 rokov, vyhĺbené, aby sa dalo skryť pred nepriateľmi, aby sa neskôr vzácne víno skrylo pred nepriateľmi. Tokajské víno platilo pre každého dobyvateľa ako zmyslová korisť, preto ešte aj dnes pretínajú kopce úzke chodby, chodby, ktorými sa dá prejsť len štvornožky.
V Macikovej pivnici sa dá stáť vzpriamene. Ale nie v každej miestnosti. No v každej z miestností sa šíri pre región typická pleseň, občas preniká aj do dýchaného vzduchu. Necháva aj mladé fľaše vyzerať staro, ich obsah zostáva nedotknutý. Tu možno ešte cítiť archaickosť vinohradníctva, romantiku predindustriálnych čias, to ručne robené, nohami šliapané. Ale aj to nečisté, brutálne, čo by sme dnes už neakceptovali. V tejto kulise skladuje Macik svoje výlisky v sudoch a fľašiach. A sem vodí svojich hostí na degustáciu. Oceľové nádrže a nové barikové sudy ukazuje len na požiadanie. Ale potom, mimo pivnice, vidíte aj veľké plastové nádoby, pripomínajúce kanistre na olej, ktoré Macik dodáva okolitej gastronómii, dodávať musí, pretože sa ešte ťažko môže zaobísť bez regionálneho, väčšinou nenáročného trhu. V tejto dileme boli kedysi aj rakúski vinári.
Jaro Macik, jeho krstné meno si možno dovoliť skrátiť, nevie nič o rakúskom vzostupe pred vyše dvadsiatimi rokmi. O vínnom škandále počul len raz a vinárska krajina Rakúsko ho nezaujíma ani za mak. S priateľskosťou, ktorú nadobudol v Amerike, by to samozrejme nikdy nepovedal, už vôbec nie rakúskemu hosťovi. Čo však hovorí je, že jeho orientácia smeruje ďalej na západ, do tradičných krajín európskeho vinárstva až do Nového sveta. Macik si berie pomoc od firmy Eno-France, ktorej mladý zamestnanec teraz v bunde North-Face trasúc sa od zimy ochutnáva Furmint a rozpráva o nových kombinujúcich šľachtených kvasinkách. Macik si berie grafikov, ktorí sa orientujú na americké a talianske etikety moderného razenia. A svoj podnik nazýva „Macik Winery“, nadutosť, ktorá vysvetľuje veľkú víziu, ktorú Jaro Macik nosí v hlave. Pre ňu je pripravený skoro vstávať, tvrdo pracovať a najazdiť mnoho tisíc kilometrov. Denne, mesačne. Roky.
Keby Macik mohol vidieť dizajnované pivnice niektorých burgenlandských vinárov, ktorí ich postavili s rovnakou európskou dotáciou, akú teraz čerpá on, potom by jeho vízia dopadla ešte konkrétnejšie. Macik však nevie nič o tom, čo sa stalo možným 400 kilometrov ďalej na západ. Je to zvláštne, ale škoda oboch národov. Poznáme sa. Ale nie bližšie. Aj Rakúšania sem zablúdia len zriedka. Vlastne nikdy.
V pivnici Macik odzátkováva fľaše, ktoré lisuje z ôsmich hektárov vlastnej plochy a nákupov. Na želanie aj jednoduché vína, ktoré vždy vytvárajú dobrý obraz, ako sa vinár cíti zaviazaný celkovej stratégii. Furmint neskorý zber 2006 je potom taký moderný nápoj, ktorý si vďaka súčasnému dizajnu nájde dobré miesto v štýlových reštauráciách Bratislavy a Prahy. Minerálne víno bez zvyškového cukru, v súčasnosti ešte kvasené s kvasinkami od Mosely. Preto chutí aj po Rizlingu, nie nepríjemná groteska. Autochtónna odroda Lipovina je elegantne oxidovaná a nesie soľ pôdy do pohára, typ regiónu. Pre Macika sa však víno vyvinulo príliš rýchlo, je sklamaný. Zamestnanec Eno-France odporúča protiopatrenia; Macik je – celkom Američan – zaujatý rýchlymi riešeniami.
Reč sa mení na kvetnatú, keď vinár rozpráva o svojich sladkých vínach, o klasických Tokajských, s ktorými vstupuje „Samorodným“ a vychádza „Šesťputňovým“. Oba konce pomyselnej latky sú výrazné „ťahúne“. Samorodné 1996 žiari prítomnou, ale dobre strávenou kyselinkou a eleganciou, ktorá je vynikajúco zabudovaná v komplexnom tele. Šesťputňové (6 putňové), rovnako z roku 1996, pripomína eukalyptus a mätu a ukazuje prvé stopy petroleja.
Macikov Tokaj Forditáš, pri ktorom sa cibéby druhýkrát kvasia v mladom víne, zostáva naproti tomu aj po treťom dúšku veľmi svojrázny, chutí brutálne po inak tak perfektne spracovanej botrytíde, aj po vlhkom chlebe, a zanecháva tak trochu nemotorný dojem. Takto však chutí domácim, hovorí Macik a myslí tým Slovákov a Čechov, ktorí mali kedysi spoločnú vlasť. A tí kupujú 90 % jeho fliaš. Zvyšok končí v Maďarsku. Všetko Európa.
Len pár krokov na západ leží druhé významné vinárstvo oblasti, akási dvojička Macik Winery, majetok Jarky a Jaroslava Ostrožovičovcov. Tu sa stalo veľa rovnakého a veľa opačného. Jaroslav Ostrožovič, vyštudovaný enológ, si za svoju úlohu stanovil manažment podniku a formujúcu prácu prenechal
Jozefovi Zlatnickému, ktorý je zodpovedný za vína.
U Ostrožoviča vsádzajú na romanticky vysekanú pivnicu, ktorá sa zdá byť stará mnoho storočí, musela však prežiť len roky. Patinu priniesla pleseň v priebehu mesiacov. Nechali postaviť tradičnú degustačnú miestnosť, veľa dreva, málo ocele, sotva dizajn, ako je v tomto regióne zvykom. A nechali navrhnúť etikety, ktoré by v Rakúsku mohli vyviaznuť s predikátom odporné. Keby existovalo ešte niečo škaredšie.
40 hektárov vlastného majetku, 40 hektárov nákupu a 20 zamestnancov robia z Ostrožoviča veľkého vinára. No na slovenskom Tokaji je práve tak osem podnikov, ktoré fľašujú. Smešne málo, keď sa pozriete za hranice do Maďarska. To robí Ostrožovičovu veľkosť opäť relatívnou. Proti takto necitlivo zastupovanej profesionalite tohto podniku stoja slušné vína, napríklad Furmint výber 2006, kvasený v drevených sudoch bez toastovania a prívodu vzduchu. Alebo Muškát z rovnakého roka, zberaný už v septembri, polosuchý, s príjemnou kyselinkou. Potom nasleduje prvé originálne slovenské hrozno, Devín, kríženec Červeného Tramínu a Červenobieleho Veltlínu, u Ostrožoviča vykvasený na „pohladenie vlákien“, s 5 % alkoholu a podielom 30 % suchých bobúľ. Hrozno pochádza výlučne z nákupu z iných regiónov východného Slovenska, kde malé vinárstva pod vedením Zlatnického dbajú o bobule. Jedinečný – a výtvorom suseda o poriadny kus nadradený – je Tokajské slamové víno z roku 2006, ktoré je komponované z klasických odrôd Furmint a Lipovina, avšak bez muškátu. 236 g zvyškového cukru a 9,5 kyselín zanechávajú ovocný lekvár, ktorý by ste v tejto podobe očakávali v južnom Francúzsku. Šesťputňové z roku 1999 je vysoko elegantné víno s jemne horkými bylinnými tónmi. A aj najjednoduchšie Tokajské, Cuvée 2005 výber, ohromuje eleganciou, ktorú málokedy zažijete v chuti aj v Maďarsku. 18 dní v bariku stačí na to, aby víno získalo medzinárodný nádych. Škoda len, že výlisky od Ostrožoviča si cestu do Rakúska takmer nenájdu, pretože vinárstvo vsádza ešte viac ako Macik Winery na predaj v domácej krajine a export do Českej republiky. Trochu Ruska, hovorí enológ, pribúda odnedávna tiež. Tam tá strašná etiketa ekonomickému úspechu ani v najmenšom nestojí v ceste.
Východná vinárska oblasť Slovenska je od tej na západe oddelená pahorkatinou. Priemysel charakterizuje stred. A vzostup, ktorý noví zamestnávatelia prinášajú do krajiny s nízkymi daňami. Ak sa zdalo, že Slovensko má v polovici 90-tych rokov podobne znepokojujúci vývoj ako Bielorusko alebo Gruzínsko, tak je dnes niečím ako tigrovaným štátom medzi rozvojovými krajinami, miestami dramaticky lepšie vyvinuté ako susedné Maďarsko. To si všimnete aj v regióne okolo Dunajského ohybu, na juhozápade. Budapešť je len hodinu cesty autom, honosný Ostrihom sa týči na maďarskej strane Dunaja. A na konci tejto krajiny podobnej Wachau, tam, kde je to rovinatejšie, rastie aj víno.
Cez svoje príbuzenstvo našiel aj nemecký špičkový vinár Egon Müller tu výrobnú plochu, Château Béla, vinársky podnik perfektne zrenovovaného zámku, ktorý sa toto leto mení na 5-hviezdičkový hotel. Tu viditeľne natieklo veľa peňazí. Müller zaviazal svojrázneho muža, Miroslava Petrecha, enológa a dodávateľa hrozna zároveň. Petrech v roku 1968 pracoval v Rakúsku, v Kremsi a vo Wachau. Po potlačení Pražskej jari sa vrátil do Československa, ktoré jeho schopnosti nechalo dlhé roky hniť v štátnom vinárstve. Po páde komunizmu nadobudol Petrech desiatky hektárov viníc v Belej, Mužle a okolí. Väčšinu hrozna týchto zariadení, predovšetkým Rizlingu, predáva Egonovi Müllerovi. A robí mu víno. Kuriózna symbióza.
Müller necháva Petrechovi voľnú ruku. A ten samozrejme vyrába Rizling, ako si Müller Rizling predstavuje. Perfektné víno ako z Mosely. Zápas medzi sladkosťou a kyselinkou. Petrechove spôsoby správania sú, jemne povedané, „košiarové“. Nadáva a píska na ľudí ako pivovarník na svoje kone. Zdržuje sa zdvorilostnými frázami. To robí šesťdesiatnika autenticky cool, Clint Eastwood vinárstva. Keď človek uzná, aký je geniálny – a o tom je samozrejme presvedčený –, stáva sa takmer jemným baránkom, bezproblémovým spoločníkom cez svoj a Egon Müllerov svet.
Château Béla sa stalo slávnym, pretože Robert Parker vypil fľašu ročníka 2001 a nadšene udelil 94 bodov. Tým boli od začiatku zastúpení na svetovom trhu, Béla dnes ide takmer na 100 % na export. Nikdy nemalo byť pýchou slovenského národa, na to obaja tvorcovia príliš myslia v ekonomických kritériách. Château Béla je cudzorodý prvok v slovenskom vinárstve.
V starej pivnici stojí veľa moderných antikorových nádrží, dvojplášťových najnovšej konštrukcie. Petrech otvára jeden po druhom všetky dostupné ročníky, napríklad výber 2005, 60 g cukru a 9,5 kyselín, suchý bobuľový výber 2006 s 11 % alkoholu. Obe silne ročníkovo podmienené a nádherné Rizlingy pre široký medzinárodný trh kvality. Potom Petrech otvorí jednu z posledných dostupných fliaš legendy z roku 2001. Je viditeľne hrdý na tento silný výraz vína, tento suchý bobuľový výber so 110 g cukru, ktorý až vďaka hodnote kyselín 9,8 sa stáva pôžitkom z pitia. Už badať prvé stopy petroleja.
A potom prekvapenie degustácie: ľadové víno zo Zeleného Veltlínu, ročník 2006, zberané v januári 2007, 220 g cukru, 8,6 kyselín, bomba, sila.
Napriek svojej výraznej a žitej láske ku všetkým sladkým výtvorom sa Petrech čoraz viac snaží lisovať suché vína, pretože suché sa predáva lepšie. Pozná každý ker vo vinohradoch, rokmi sa stal takým hrčovitým ako ony. Teraz, na konci svojej kariéry, sa Petrech ešte raz vzchopil, aby získal slávu, ktorá mu odjakživa patrila: byť najlepším a najslávnejším pivničným majstrom Slovenska. Vďaka Egonovi Müllerovi, Petrech strávi aj svoju sedemdesiatku vo vinohrade. Žiadny dôchodkový šok.
Niekoľko kilometrov na sever sú Petrechovi na stope. Oni, to sú Tibor Melecky a Zsolt Sütő, mladí príslušníci maďarskej menšiny a zaručene jediní garážoví vinári medzinárodného formátu na Slovensku. Žijú v Strekove, malej dedine juhovýchodne od Bratislavy. Obaja sú „quer-vstupujúci“ (zainteresovaní laici) z elektriky a mechaniky, ktorí nanovo obrábajú pôdu svojich otcov. Pracujú v Strekov 1075 a tak sa volá aj ich vinárstvo, cool a sebavedomé ako reklamná agentúra. Strekov 1075 je stredne veľký dom s veľkým podkrovím a betónovou pivnicou. Nič tu nenesie dizajn, všetko je improvizované a podriadené len tomu najnutnejšiemu. Dojíma, keď vidíte, ako sa obaja s energiou vrhajú do svojej novej kariéry. A človek sa teší s nimi, keď môže ochutnať výsledky, ktoré stavajú profesionálny popanizmus iných výrobcov do tieňa. Všetky vína zo Strekov 1075 sú výnimočné, niektoré jedinečné. Kto hľadá nepoznané na vysokej úrovni, tu nájde svoje.
Melecky a Sütő majú, akokoľvek ručne zmajstrované ich vinárstvo pôsobí, jasné predstavy o kvalite a etike. K tomu patrí spontánne kvasenie, zrieknutie sa enzýmov, aj spontánne odbúravanie kyselín. Prevedú návštevníka preoranou vinicou, ktorá sa tento rok nanovo vysádza. Zohýbajú sa a prehrabávajú ílovitú pôdu pri hľadaní vápenca. V skutočnosti dokáže Melecky nájsť kompletne zachovanú schránku morského slimáka. Milióny rokov starú. To môže mať nízky dopad na vína, má to však veľký dopad na spôsob, akým sa vína robia. Tu vzniká moderná spätosť s pôdou, ďaleko od akejkoľvek ideológie.
Späť v podkroví sa sivý gumový syr krája na taniere, ideálny sprievod pre degustáciu, takmer bez chuti. Rizling vlašský 2006 nesie formulu „sur lie“, to znie lepšie ako „ležané na kvasniciach“. Tým bol. A to deväť mesiacov dlho. Preto nechutí ani po žiadnom porovnateľnom Rizlingu vlašskom rakúskeho pôvodu. Obaja vinári si dávajú veľa času, aby svoje vína priniesli na trh. Tento neskorý zber sa expeduje až na jar. Dlhý dych.
Potom Cuvée z Rizlingu vlašského a Zeleného Veltlínu. Veľa vína zo starých sudov, málo z oceľovej nádrže. Tučný nápoj s nízkym, veľmi pekne integrovaným zvyškovým cukrom a – ako vždy – vysokou kontrujúcou kyselinkou. Extrémne viacvrstvové, minerálne víno.
Čo ešte? Osemsto fliaš. Nuž teda.
Alibernet nie je slovenská kúpeľňová skrinka, ale kríženec Alicante Bouchet a Cabernet Sauvignon. Pochádza z Odesy a je dedičstvom Sovietskeho zväzu. Odtiaľ fúka vietor, ktorý vyprodukoval mnohé, často absurdné kríženia: komunistické centrálne plánovanie vyžadovalo v takzvaných „5-ročných plánoch“ stále nové kríženia, ktoré mali byť odolné voči škodcom. Okrem nepoužiteľných vzniklo tak mnohé jedinečné. Neskoršie rozpoznaný vedľajší produkt komunizmu, ktorý Slováci v svojom rezervoári udržiavajú.
Alibernet zo Strekov 1075 sa dorába v x-krát použitých barikoch a je tmavý ako atrament. Úloha pre odstraňovač škvŕn. Voní po čerešni a predvádza prísne triesloviny. Dunaj, veľmi na botrytídu náchylné posledné šľachtenie komunizmu (Muskat Bouchet, Oporto a Svätovavrinecké), sa v roku 2007 účtuje ako suchý bobuľový výber. Neuveriteľne husté víno, esencia zeme, konope, slivky a čerešne. Malý zázrak, dokončený v pivnici bývalého rodinného domu na okraji dediny. Lepšie sa vzostup, inovácia a radosť z tvorby nedajú znázorniť. Ach áno: 400 fliaš bude k dispozícii.
Napriek zhode odrôd a geografickej blízkosti rakúske vinárstvo v Strekove nevenuje pozornosť. Na stene stoja zoradené tie fľaše, ktoré Meleckyho a Sütőa zaujali. Niekoľko malých francúzskych majetkov, niečo zo Slovinska, niečo z Friuli. Žiaden Rakúšan. Tak blízko, tak ďaleko.
Neďaleko od Bratislavy leží Pezinok, malé mesto pri Malých Karpatoch, tam, kde má slovenský prezident svoj dom. Už sa stmieva, keď pivničný majster z Janoušek & Fischer otvára skladovú halu. Priemyselná oblasť, škaredá na desiatu. V betónovej hale stoja tučné antikorové nádrže z Talianska, v ktorých obaja obchodní partneri spracovávajú šťavu
z nakúpeného hrozna. Improvizácia je tu rozkaz dňa. A všetko je na míle ďaleko od šľachetne formovaného života mnohých rakúskych alebo talianskych vinárov. No vína od Janouška a Fischera hovoria veľa o pokroku zmeny. Každé víno, Zweigelt, Alibernet, Chardonnay, Veltlín alebo Rizling, je extrémne čisto a odrodovo typicky dorobené. Tu sa nebrúsi a nehľadá nika ako pri Strekov 1075, tu podnikateľ ponúka prvotriedny tovar.
Národná hrdosť nehrá žiadnu rolu. No vzniká ten stred, ktorý vinárska krajina potrebuje ako základ pre niečo prepracované. Rakúsko tento stred v roku 1985 stratilo a vybudovalo ho späť až cez špičky. Slovensko ide cestou spoločného napredovania. Touto cestou ide každý sám. Že sa navzájom rozpoznajú, potrvá ešte roky. Medzitým sa dobrodružstvo odohráva len v hlave. To veľa zaujímavého, čo vyviera z týchto hláv, udivuje.
Ďalšia časť: Česká republika