Supertramp
Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Philipp Horak
Bergisch Gladbach, reštaurácia „Vêndome“ – Markus, Manuel a Lukas Mraz si objednávajú 24-chodové degustačné menu. Postupnosť 20-ročného Lukasa ohromila: žiadny produkt sa nevyskytuje dvakrát a žiadna chuťová kombinácia, ktorú by nepoznal alebo ktorej by nechýbalo napätie. Zlatý klinec: veľký, vyfrézovaný, lakovaný kameň, ktorý funguje ako tanier a na ktorom šéfkuchár „Vêndome“ Joachim Wissler inscenuje les pomocou lieskovoorieškovej explózie, húb, hubového prášku a karamelových čipsov vytvarovaných do podoby lístkov. Lukas Mraz ochutná, uškrnie sa a vypadne z neho: „To je pecka. Tam chcem ísť.“
Rozhodujúcim faktorom pri výbere pracoviska je pre Lukasa Mraza postupnosť menu, ktorá v ňom prebúdza zvedavosť a uvádza ho do eufórie. „Keď ma to odpáli a môžem povedať, že to ani nedokážem spracovať, chcem tiež vedieť, čo sa deje v kuchyni.“ Od svojich 14. narodenín cestuje tento kreatívec najmenej desaťkrát ročne po svete a selektívne ochutnáva jedálne lístky medzinárodných kuchárskych velikánov. Zvedavosť a odhodlanie viedli charizmatického ryšavca, ktorý vyrastal v kuchyni svojho otca, k molekulárnemu kuchárovi Juanovi Amadorovi do Langenu, k Jean-Georgovi Kleinovi do Bärenthalu v Alsasku, do holandského Zwolle, kde Jonnie Boer vo svojom tromi michelinskými hviezdami ocenenom „De Librije“ s 20-členným kuchárskym tímom vizionársky inscenuje regionálne produkty, ako aj do gurmánskeho chrámu Joachima Wisslera „Vêndome“ v barokovom zámku Bensberg v Bergisch Gladbachu. Získať prácu v reštaurácii, ktorú si Lukas Mraz vybral, pre neho nebolo vždy ľahké. „O miesto u Jeana-Georgesa Kleina sa snažil celý rok,“ spomína otec Markus Mraz. „Zrazu prišiel telefonát od Kleina a povedal, že by sme sa mali zastaviť. Ešte som si myslel, že pri vzdialenosti 1 000 kilometrov bude vedieť, prečo nás pozýva. Tak sme nasledujúci víkend išli autom, jedli sme a Lukas následne absolvoval dvojhodinový rozhovor s Kleinom. Vonku som chodil hore-dole a v momente, keď Luki opäť stál predo mnou, som s úľavou povedal: ‚No super, teraz si bol u neho tak dlho. Už ste si určite všetko dohodli?‘ Na to rezignovane hovorí: ‚nie‘. Nemohol som tomu uveriť a povedal som: tak sa na to vykašli.“ Dva dni nato prišiel vyslobodzujúci telefonát z Bärenthalu a súhlas od Jeana-Georgesa Kleina.
Celý rok pracoval Lukas Mraz v kuchyni reštaurácie „L’Arnsbourg“, ktorá je známa ako svojimi molekulárnymi menu, tak aj klasickou ponukou à la carte, a na poste Rôti obsadil aj miesto commis (mladší kuchár). „Naučil som sa neskutočne veľa o mäse. Zaujímavé bolo, ako sa pripravuje holub: prsia sa tak odseknú od chrbta, že zostanú len prsia s kostrou. Mäso sa osolí, opečie, zavákuuje a ide na štyri hodiny pri 60 °C do Holdomatu (zariadenie na varenie pri nízkej teplote). Potom sa na tri minúty vloží do rúry predhriatej na 220 °C a nakrája. Mäso je vďaka tomu vo vnútri ešte krvavé – skrátka poriadne francúzske. To sa mi páči,“ nadchýna sa Lukas. Kuchyňa „L’Arnsbourg“ patrí k najväčším, v ktorých Lukas Mraz doteraz pracoval – a k najhorúcejším: „U Juana Amadora sme pracovali s indukčnými sporákmi, tam nevznikajú extrémne teploty, ale vo Francúzsku bolo neskutočne horúco. Mal som pred sebou varný blok so štyrmi grilovacími platňami, rúru, Holdomat a nad sebou salamander (kuchynský prístroj na zapekanie a gratinovanie jedál). Keď som sa dostal do blízkosti, myslel som si, že sa začínam variť. Denne som určite vypil štyri až päť litrov vody.“ Takýto prísun tekutín nebol v reštaurácii Jonnieho Boera „De Librije“ v Zwolle potrebný. Kuchyňa sa nachádza v suteréne reštaurácie a je vybavená veľkými oknami, cez ktoré síce nie je vidieť, ale priestor napĺňajú denným svetlom bez toho, aby ho prehrievali. Perfektné pracovné podmienky, nehovoriac o tom, že tím často strávi v kuchyni viac ako 15 hodín a k bežnému dňu patria aj neobľúbené úlohy – spravidla sú rezervované pre nováčikov. „Začínal som na poste rýb. V prvý pracovný deň som išiel so sous-chefom do chladiaceho skladu, kde boli poukladané modré debny na sebe, ktoré boli dvakrát väčšie ako ja. Jedna kopa bola plná rýb a druhá hrebenatiek. Moja úloha bola otvoriť všetky hrebenatky. Niečo, čo som predtým nikdy nerobil. Keď som bol zaškolený, snažil som sa pracovať čo najrýchlejšie a za štyri hodiny som vylúpal okolo 300 hrebenatiek. Bol som patrične hotový, ale ďalej som pracoval, filetoval ryby, zbavoval ich kostí a niekedy som sa sous-chefa opýtal, ako často sa musia tieto množstvá mušlí lúpať. Zasmial sa, potľapkal ma po pleci a oznámil: ‚zajtra príde ďalšia várka‘.“ Množstvá týchto rozmerov musel Lukas Mraz po druhom dni a celkovo 600 hrebenatkách už nikdy nezvládať. O pol roka neskôr sa spýtal, prečo bolo potrebných toľko hrebenatiek. Odpoveď: „Pre teba. Dvakrát urobíš poriadne veľa a potom to vieš.“ „Mal pravdu,“ priznáva ryšavec, „dnes to viem aj v spánku“.
Z dvanástich mesiacov, ktoré si Lukas Mraz naplánoval v „De Librije“, sa vďaka presviedčacím schopnostiam Jonnieho Boera stalo dva a pol roka. Plat bol mizerný, ale to mu bolo jedno: „Pracoval by som tam aj za menej peňazí, takú zábavu mi to robilo. Do Francúzska by som však druhýkrát nešiel (v „L’Arnsbourg“ bolo angažmán Lukasa Mraza ako commis veľkoryso kompenzované).“ Čas u Jeana-Georgesa Kleina označuje Mraz dodnes za najťažší: „Nemal som kontakt s vonkajším svetom a nemohol som sa s nikým rozprávať, keď som mal problém. Bärenthal je diera, musel si ísť päť kilometrov jedným smerom alebo šesť druhým, aby si vôbec mal signál. Po tomto čase som v sebe mal veľa nahromadenej zlosti.“ Iné to bolo v Zwolle – tam sa ťažkosti riešili na mieste. Nahnevaného Jonnieho Boera zažil Mraz len raz. „V iných kuchyniach človek počíta dni, kedy šéf nemá zlú náladu.“ Nepríjemnosti sa dejú pravidelne, ako sa k nim človek postaví, závisí od postoja príslušného šéfkuchára. „V ‚De Librije‘ sme mali na lístku jedlo z tresky, ku ktorému sa upravovali aj čeľuste, jazyk a líčka ryby. Neviem, ako sa to stalo, či sa dodávateľ rýb pomýlil alebo som zle objednal, ale zrazu bola k dispozícii len polovica jazykov. Vybehla mi krv do hlavy, prehľadal som všetky zásuvky a chladiace sklady – bez úspechu. Neostávalo mi nič iné, len sa Boerovi priznať, a namiesto desaťminútového kriku okamžite hľadal riešenie. Jednoducho len povedal: ‚Shit happens‘ a na lístok napísal iné jedlo. Tak to chcem robiť aj tu,“ hovorí Mraz počas dvojtýždňového medzipristátia začiatkom januára vo svojej domovskej základni, kuchyni Mraz vo Viedni-Brigittenau: „Boli sme uprostred večernej prevádzky a kuchár, ktorý má na starosti petit fours, práve nebol na poste. Preto som požiadal cukrára, aby reagoval, keď sa opýtam na petit fours, a on len povedal, že to nie je jeho práca. Takto to ale nejde – chod kuchyne funguje len ako tím.“
Nápady, ktoré Mraz zbiera počas svojich pôsobení v zahraničí, si zapisuje do malého zápisníka, ktorých je už medzitým niekoľko. U Juana Amadora spoznal molekulárne techniky a osvojil si prácu s alginátom, maltosecom a xantánom. Zapisovanie bolo nielen povolené, ale dokonca vítané. „Keď som sa opýtal, ako sa čo robí, hneď mi dali recept do ruky. Každý jedálny lístok som si skopíroval, aj keď na ňom bolo zmenené len jedno jedlo a všetko je zoradené podľa abecedy.“ U Jonnieho Boera počas dňa, ktorý začína o 9:30 a nezriedka končí o 1:00 v noci, neostával takmer žiadny čas na zápisky. „Väčšinu som si len hrubo poznačil a teraz si až zapisujem veci, ktoré mám ešte v hlave.“ Kopírovanie jedál však mladý nasledovník Markusa Mraza neuznáva. „Originál sa nedá prekonať. Okrem toho to nemá absolútne žiadne čaro,“ vyjadruje sa konzistentne. Tento neúnavný 20-ročný mladík je neustále na love aj po nových produktoch, ktoré by dávali zmysel aj v jedálnom lístku „Mraz & Sohn“. Dôvod, prečo ho láka aj cesta do Ázie. Predtým si však chce urobiť odbočku do chicagskej reštaurácie „Alinea“ avantgardného šéfkuchára Granta Achatza, ktorého 20-chodové menu Lukasa Mraza počas obhliadky minulú zimu tak fascinovalo, že si nemohol pomôcť a opýtal sa na voľné miesto v kuchyni: „Ani neviem povedať, ktorý chod na mňa urobil najväčší dojem. Celé menu bolo úplne šialené, plné prekvapení a chuťovo dokonalé.“ Jeden vrchol predsa len vyzdvihol: „Po poslednom chode čašník odnesie poháre zo stola a preloží cez ne silikónovú podložku. V nasledujúcom momente stojí Grant Achatz pri stole a ovocnými omáčkami ťahá nitky, robí bodky a zrkadlá priamo na podložke, doprostred stola položí dymiacu, tmavú tehlu, udrie na ňu lyžicou a zrazu z toho vznikne ľadová čokoládová pena, ku ktorej Achatz podáva crème brûlée v sklenenej skúmavke. Nebola to zložitá chuťová kombinácia, ale bolo to bláznivé jesť zo stola, geniálna inscenácia a také chutné, že človek nechcel prestať.“
Vzhľadom na napätú situáciu na trhu práce v Amerike je v súčasnosti angažmán Lukasa Mraza u Granta Achatza nemysliteľné. Stáž v „Alinea“ už ale má vo vrecku a chce príležitosť využiť, hneď ako skončí svoj čas u najlepšieho nemeckého šéfkuchára Joachima Wisslera – od jari sa tam Lukas Mraz osvedčuje ako chef de partie (vedúci postu). Priznáva však: „Najradšej by som si hneď zarezervoval let do Chicaga.“ Že sa Lukas Mraz vráti do kuchyne „Mraz & Sohn“, je pre neho isté. Kedy, to však ešte nevie. Vstupy zo zahraničia sa dovtedy pravidelne oznamujú telefonicky. „Hoci v poslednom čase nastal skôr pokoj,“ prezrádza otec Markus Mraz. „Počas svojich medzipristátí vo Viedni si každý deň píše do svojho zápisníka. Čo je v ňom napísané, zostáva tajomstvom.“ Lukas Mraz sa osamostatňuje, pomaly dospieva a svoju mlčanlivosť vzápätí vysvetľuje: „Keď mám naozaj dobrý nápad, nechcem mu ho vlastne dať, pretože si z toho urobí svoju vlastnú vec. Pritom tie jedlá v mojej hlave vyzerajú inak,“ hovorí Lukas Mraz konzistentne a sebavedomo dodáva, „preto sa na lístok dostanú až vtedy, keď sa vrátim“.