A-La-Carte

Ne-ryba (2009/4)

Úhor je pochúťka, ktorá musí bojovať proti predsudkom. A je ohrozený vyhynutím.


Ne-ryba

Text Alexander Rabl Fotografie: Stockfood
Povedzte teraz nahlas: „Aaaal“. A teraz povedzte: „Branzino. Branssiiino.“ Alebo povedzte: „Pstruh. Pstruuuh.“ Všimnete si to. Úhor (anglicky: eel) je už čisto foneticky v nevýhode. Pôsobí akosi bizarne. Najmä v porovnaní s jeho – aj opticky – oveľa ľahšie stráviteľnými, hoci vzdialenými príbuznými z morí a riek. Ako vieme, úhor je aj dosť tučný. Napriek tomu sa tlačí do tesných šiat, v ktorých vyzerá, akoby denne trávil niekoľko hodín na crossovom trenažéri. Tučná ryba v korzete. Syndróm cisárovnej Alžbety. A potom ešte tá vec s Günterom Grassom. O kambale, tom chvastúňovi, napísal Grass vlastnú knihu a získal Nobelovu cenu. K úhorovi sa správal len pohŕdavo. Scéna v Plechovom bubienku, kde rybár vyťahuje z drsného mora úhory pomocou konskej zdochliny. Vyliezajú z jaskýň. (Úhory milujú jaskyne, ale nie sú mrchožrúty. Ohováranie!) Z očných jamôk, uší, nozdier a úst sa úhory plazia na mokrý kameň. Čajky krúžia. Mama Matzerathová sa musí rozlúčiť so svojimi raňajkami. Mario Adorf ju na útechu chytí za zadok. Malý Oskar sa pozerá a zapisuje si to. Grass a neskôr jeho režisér Volker Schlöndorff narobili s Plechovým bubienkom poriadny neporiadok. Chcem tým povedať: ako úhor sa po niečom takom už medzi ľudí neodvážite. Akoby ste už aj tak nemali dosť problémov. Aj ľudia okrádajú túto dravú rybu o to posledné, čo z jej povesti zostalo. Hovoria „úhorí“ (v nemčine: aalglatt – slizký/úlisný). Príklad ľudskej podlosti z takzvaného bežného používania, mimo akýchkoľvek literárnych nárokov. Prečo si vyberajú práve úhora na opis postáv, ktorým by sme radšej nepredali žiaden fond nehnuteľností?
Trochu výskumu pomedzi to: Európsky úhor riečny bol zvolený za rybu roka 2009. Rybárske zväzy v Rakúsku, Švajčiarsku a Nemecku, ako aj organizácie na ochranu prírody tým chceli vyjadriť obavy. Úhor, to treba raz povedať, predtým ako ho nabudúce pri rybom bufete bezmyšlienkovite obídete, patrí k ohrozeným druhom. O 20 až 30 rokov by mohol z našich riek (a z mora) zmiznúť. Mimochodom, existuje nespočetné množstvo druhov úhorov. Tu hovoríme a píšeme o európskom úhorovi riečnom. Úhor sa chytá a je aj inde. V niektorých ázijských krajinách je úhor kultom. Kórejčania v ňom tušia zdroj sily, pretože sa vyznačuje húževnatosťou a umením prežiť. Pripravujú ho podľa najlepšieho vedomia podľa starej tradície s vhodnými bylinkami a marinádami, kvôli jeho chuti a stráviteľnosti a na jeho počesť. V Japonsku sa úhor považuje za jednu z najdelikátnejších rýb. Kto aspoň približne pozná rybiu posadnutosť a vynikajúce znalosti japonských labužníkov, musí sa teraz zamyslieť. K Japonsku sa ešte vrátime. Späť do Európy: Úhor sa hypochondrickým Európanom za ich skepsu odvďačuje balíčkom zdravia, kvôli ktorému by vlastne mal byť na lekársky predpis. Je bohatý na vitamíny a glorifikované omega-3 mastné kyseliny. Kto je úhora, v duchu (a možno aj v skutočnosti) sa obrňuje proti všetkým podlostiam, ktoré pre nás ľudská prirodzenosť pripravila. Od zákernej artériosklerózy až po prefíkanú rakovinu alebo brutálnu mozgovú príhodu. A napriek tomu úhor nikdy nebol jedným z našich obľúbencov.
Jeho surový vzhľad mätie vyberavých návštevníkov rybích trhov. Strach z ryby, ktorá doma vyskočí z tašky a hoci by mala byť v podstate už mŕtva, zabarikáduje sa v najvzdialenejšom kúte kuchyne, tento strach je väčší ako chuť do jedla. Úhor sa považuje za málo nóbl. Jeho rozhodnú chuť oceňuje len málokto, aj keď sa maskuje údenými arómami. Úhor už skoro, skôr než sa Grass začal zahrávať s jeho povesťou, vedel, že bude musieť niečo vymyslieť. Takže sa zahalil do šiat, skôr než vyšiel von a vybral sa do spoločnosti ľudí. Pritom spolupracoval s tými najlepšími couturiérmi medzi tvorcami omáčok a dosiahol tak od ľudí malú štipku lásky. Jedny z týchto šiat sú zelené. Ich tvorca je však neznámy. Jednoznačne pochádzajú zo severu, ale svojich nositeľov nájdu aj v Anglicku alebo vo Francúzsku. Úhor si oblečie zelenú omáčku z mnohých byliniek, zo šalotky, (bieleho) vína a tiež smotany so žĺtkom. Kôpor v tom hrá takmer vždy rolu, aj šalvia alebo trebuľka. Pristane mu, tá zelená omáčka. A má dostatok kyslosti (trocha citróna sa pridá v priebehu jej vzniku), aby slúžila ako kontrapunkt k trochu trúfalému obsahu zdravých tukov úhora. Ako som povedal: na ďalekom severe to majú radi. Tam, kde je väčšinu roka veterno a chladno, majú ľudia vždy chuť do jedla a málo problémov s úhormi alebo ich kolegami, sleďmi. K tomu, predtým a potom sa pije aquavit, záchranca života v chladných dňoch a k studeným tanierom. Vo Francúzsku to vidia inak: ryba bez vína nie je nič, učia sa tam už v detskej záhrade a vinohrade. Aj úhor ocení dobré víno. Pretože je fajnšmeker, nemá nič ani proti dobrému červenému, povedzme napríklad burgundskému. Úhor na burgundský spôsob. To mal napísať Grass. Ale tým sa bestsellery nepíšu. Úhor v silnej tmavej omáčke pripravenej podľa obvyklých tradícií. To je elegantný červený kúsok, s ktorým urobíte dobrý dojem aj v módnom Paríži. Mal som to potešenie spoznať úhora v burgundsky červenom rúchu zo zamatu, hodvábu a omáčky. Reštaurácia sa volala „Le Doyen“ a jej šéfkuchár je jedným z veľkých parížskych majstrov v narábaní s rybami. Pre Bretónca nič mimoriadne. Úhor vstúpil do krásnej starej reštaurácie celkom v červenom a v slušnej spoločnosti pumperniklu a drobných zemiakov, ktoré vystupovali v krémovej sladkastej chrenovej omáčke (chrenová omáčka! V Paríži!). My, úhor a ja, sme k tomu mali dobrú fľašu červenej šťavy z Burgundska. Pili sme ju trochu príliš chladnú a príliš mladú. Bolo to práve akurát. Nie práve nóbl, toto jedlo, tak šikmo oproti Elyzejskému palácu, ale predsa veľmi delikátne a vhodné na veterný novembrový obed. Vtedy zbledli aj 100-eurové hrubé plátky kambaly na vedľajšom stole. S ich kaviárom beluga, tí nafúkanci z Atlantiku. Paríž je jednoducho drahý a chce ním aj zostať. Preto jazdíme k Neziderskému jazeru. Tam sa úhor desaťročia cítil ako ryba vo vode. Bol sem, je to už dávno, vysadený a rybári aj dovolenkári ho prijali rovnako. V poslednom čase mu vyčítajú, že narúša rovnováhu jazera. Je to vraj zlá dravá ryba, hovorí sa. Vraj pytliači v neresiskách iných rýb, tvrdia. V neresiskách tých, ktorí majú podľa zákona o primáte autochtónnych druhov viac práv ako on. Pekne naložené. Ale čoskoro má byť koniec. Najneskôr o 20 rokov už nebude. Pre zlé správanie vyhostený. Úhor rozhodne nie je jedna vec: dobrá ryba. Na to si toho musel sám priveľa prežiť. Okrem toho vieme, že pre ryby platí to, čo aj pre ľudí. Človek človeku vlkom. Ryba rybe človekom.
Spýtajme sa radšej jedného z rybárov na jazere, Helmuta Schwarza v Oggau. Stojí vo svojom blys-lesknúcom sa obchode a hovorí to tak, ako to je. Zubáč má v Neziderskom jazere prednosť. Tak to bolo stanovené. Úhor sa v jazere už nevysadzuje. Je to len otázka času, teda dvoch alebo troch desaťročí, a potom bude úhor z Neziderského jazera minulosťou. Úlovok už ani nestačí na export, hovorí Schwarz, zatiaľ čo balí štíhle údené úhory do úzkych plastových obalov a vákuovo ich zatavuje. Schwarz má pred svojimi rybami rešpekt. Úhor z Neziderského jazera je „naturálny úhor“. Dáva si načas s rastom. Ach áno, ten čas. Kedysi boli časy lepšie. To nehovoria len fajnšmekri, keď sa rozplývajú nad cenami spred desiatich rokov. To hovorí aj úhor, pretože Neziderské jazero sa stalo čistejším, čo zároveň znamená: menej živín, menej planktónu pre úhora. Chudé časy. Zatiaľ sa úhor v Európe považuje za všetko možné, len nie za luxusnú rybu. Tak to bolo kedysi aj s treskou a riečnymi rakmi. Počkajme si, ako sa zblázni dopyt, keď úhory v sieťach skutočne zriedkavejú, pretože nielen v Burgenlande, ale aj inde platí úhor za ohrozený druh. Rybárovi Schwarzovi zvoní telefón. V susednom Schützene potrebujú čerstvú rybu. Kuriér vyráža, v batožine zubáče a úhory.
Nahý pôsobí tento dravec ako jednoduchá údená ryba dobre. Disponuje aj tými najlepšími kontaktmi do zasľúbenej zeme gurmánov, Baskicka. Tam sa nechal presvedčiť na spoločné vystúpenie s jablkom a husacou pečeňou. Výsledok sa dá získať nielen v 3-hviezdičkových reštauráciách priamo na mieste, ale medzitým už v miernych variáciách v mnohých reštauráciách. Chutí takmer vždy. No oblečený a uvarený je úhor jednoducho šik a pôsobí aj suverénnejšie vo svojom prejave. Najkrajšie šaty úhora pochádzajú z Tokia. Kimono z aróm, povrchového napätia, textúry a kozmopolitného šarmu. Walter Eselböck a jeho ľudia importovali tento kúsok do Schützenu a prišili k nemu trochu miestneho folklóru. Na „prehliadkovom móle“ reštaurácie „Taubenkobel“, po ktorom kráčajú hostia aj jedlá, tancuje glazovaný úhor z Neziderského jazera s royale z dashi, escabeche z kapra a s ryžou a riasami. Ako na to? Vezmite na to úhora, ktorý sa rozpolí a nakrája na požadovanú dĺžku. (Ideálne 4 centimetre na kus alebo menej.) Ryba sa zabalí do vákuového vrecka. Spolu s marinádou z cukru, bieleho vínneho octu, mirinu, bieleho sezamového oleja, tamari, pasty kanzuri, sušeného bonito, zázvoru a šalotky (pričom tieto ingrediencie okrem bonito boli predtým spolu uvarené). Takto sa úhor „úhorí“ pri 59 stupňoch v pare vo svojej marináde, obe potom pomaly chladnú a neskôr sa oddelia. Keď sa potom marináda vyvarila, až kým nemá viskozitu glazúry, a úhor je očistený a stiahnutý z kože a pred podávaním ešte raz nakrátko zohriaty v glazúre, potom hostia v „Taubenkobli“ hlasno volajú „Bravo!“, trepotajú ako holuby vzrušene sem a tam a kvičia spokojne ako španielske prasiatka. Úhor desaťročia. K príprave jeho spoločníkov sa z priestorových a tajných dôvodov nemôžeme a nechceme vyjadrovať. Nemusí sa povedať všetko, čo človek vie.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!