A-La-Carte

Les žije (2015/2)

Gurmánsky hotel Die Forelle


Mravcov je v rakúskych lesoch neúrekom. Na taniere hostí sa však
nedostanú. O to viac sa tam však v hojnom množstve dostávajú divoké bylinky, kvety, jedľové výhonky, huby a lesné plody.

Text: Alexander Rabl · Fotografie: Severin Wurnig

Hannes Müller hovorí veci ako: „Mach je tohtoročnou témou leta.“ Niekedy nosí so sebou sekeru. Tento muž nie je o nič viac bláznivý než nebezpečný. Hannes Müller ide so sekerou do lesa a seká živicu zo stromov. Táto živica sa suší a melie. Zmieša sa s drevom a dodáva údenej pstruhovej rybe neporovnateľnú arómu. Pstruh (Forelle) je aj názov reštaurácie, v ktorej Hannes Müller stojí ako šéfkuchár pri sporáku.

Pri prekrásnom korutánskom jazere Weissensee vymyslel to, čo by sa dalo nazvať prírodnou kuchyňou. Menej rečí na tanieri, viac obsahu. Zelená, ale nie politická. Hoci: Nie je každé jedlo zároveň politickým vyhlásením? Väčšina surovín pochádza z okolia. Niekedy aj z väčšej diaľky, ako napríklad ošípaná z farmy Nuart. Syn Martin Nuart pracuje od jari taktiež v kuchyni reštaurácie Forelle. Niekedy sprevádza Hannesa na jeho potulkách lesom. Pretože v lese sa dá veľa získať a každým dňom je toho viac. Až kým neskorá jeseň a zima nedajú celej veci bodku.

Vráťme sa k machu. Kým les ako prorok vo vlastnej krajine ostal dlho nevypočutý a repertoár kuchárov sa vo väčšine alpských krajín zredukoval na bobule a kuriatka, francúzsky kuchár Marc Veyrat sa vybral loziť po horách okolo jazera Lac d’Annecy. On a jeho ľudia priniesli bylinky, o ktorých predtým nikto nikdy nepočul. Vyrezávali mach zo zeme a kládli ho na taniere, aby jedlám dodali prírodnú atmosféru. Do vývaru umiestnili jedľovú šišku. Veyrat varil sivoňa z jazera v dvoch kusoch kôry a podával ho s maslovou omáčkou. Toľko k téme lesná kuchyňa a otázke: „Kto to vynašiel?“ Otázka, ktorá je francúzskym, nemeckým a rakúskym jedlám, dubom a jaseňom mimochodom úplne ukradnutá. Potom prišla severská kuchyňa. Les a korene sa stali naozaj populárnymi.

To, čo bolo vo Francúzsku považované za kreatívnu štúdiu, sa u Redzepiho a jeho nasledovníkov stalo dogmou. Jedlo ako manifest. Jedlo ako prejav vôle. Bolo tam množstvo lišajníkov, bobúľ, ďateliny a listov. Bolo tam lístie. Téma mravcov je tu spomenutá len okrajovo. Aj vo veľmi populárnej kuchyni Latinskej Ameriky hrajú lesy dôležitú úlohu. A v Rakúsku?

Les volal dlho. Nasledovalo objatie. Medzitým sa už navzájom veľmi vážia. Rozmanitosť lesa, jeho príbehy, tajomstvá, čistinky, lúky, rieky a rybníky fascinujú mladú generáciu rakúskych šéfkuchárov. Zrazu sa učia o divokých rastlinách veci, ktoré ich ako žiakov nikdy nezaujímali. Popri japonských nožoch patria teraz k ich základnému vybaveniu aj gumáky. Les a lúka nepoznajú zlé počasie, len nesprávne oblečenie.

Z pohľadu pŕhľavky, mäty, bazy, agátu a májových výhonkov nie je až tak dôležité, či prší alebo svieti slnko. Ujsť na juh pre ne totiž nepripadá do úvahy. Ak je niekto tak zakorenený v rodnej pôde, musí brať, čo príde. Trochu svetla, ktoré rastliny na jar a v lete potrebujú na rast, získajú aj cez vrstvu oblačnosti. Aj bez búnd Barbour a topánok Goretex prežijú celé týždne počas alpských monzúnových dažďov. Vlhkosť robí lúky a listy zelenými. Zatiaľ čo ľudia sú čoraz bledší.

Zelených je vďaka Bohu dostatok. Na rozdiel od prognóz o „odumieraní lesov“, pojme z 80. rokov minulého storočia, ktorý je ako výraz nemeckej (a rakúskej) melanchólie a svetového pesimizmu v iných jazykoch prítomný rovnako ako „Kindergarten“ alebo „Blitzkrieg“. Zelení, učitelia biológie a iní šíritelia paniky ním v 80. rokoch naháňali deťom strach z budúcnosti. O 30 rokov neskôr sa zdá, že les je stále nadmieru živý.

Dokonca aj na výstave Expo v Miláne sa rakúsky kuchár prezentuje ako kulinársky lesný človek, ako „koreňový škriatok“ kuchyne. Rakúsky pavilón je venovaný mottu „Nadýchnuť sa v rakúskom lese“. To, čo sa ponúka hosťom v rakúskom pavilóne na jedenie, vymysleli niektorí z najlepších rakúskych kuchárov, vrátane mien ako Döllerer, Reitbauer, Dorfer, Müller a Rachinger.

Žiaľ, z vynikajúceho nápadu sa stalo pomerne suchopárne prevedenie. Viac o tom na inom mieste.

Prírodný produkt jazera Weissensee je protikladom k hranej glamúrovej atmosfére jazera Wörthersee. Hannes Müller sa necháva inšpirovať lesom na zamyslenie: „Som veľa vonku. Pri pohybe skôr či neskôr prídu nápady.“ Ihličnatý lesný ritschert (tradičný pokrm) s jelením údeným mäsom. Obaľovanie rýb, do ktorého sa primiešava jemne mleté borovicové drevo. Müller: „Hostia to zjedli.“ Na jar sú v ponuke divoká pažítka, kyslička a žerucha potočná. A mladé paprade, ktoré sa rovnako ako iné čerstvé výhonky výborne hodia na opekanie na masle. Čo by si les počal bez masla?

Neskôr k papradiam a maslu pridať vajce a podávať to ako celok, nie je vôbec zlý nápad. V lete sú to bobule a huby. Na jeseň je to lístie. Vtedy nechá Müller horké listy brezy jemne opiecť na hnedom masle a takto ich servíruje.

V myšlienkach, ktoré Helmut a Philip Rachingerovci vo svojom hornorakúskom hostinci Mühltalhof premieňajú na jedlá, sa skrýva Rousseauova myšlienka. Obaja patria k tomu druhu kulinárskych remeselníkov, ktorí pri nejakej vízii nevolajú obvodného lekára. Problém má len ten, kto nemá žiadne nápady. Pritom otec Helmut Rachinger je celkom realista, pokiaľ ide o chuť divokých byliniek, ktoré sa nachádzajú na lúkach a v lesoch pozdĺž rieky Mühl. Tie totiž, podľa neho, keďže sa v Rakúsku človek nemôže sťažovať na nedostatok dažďa, nie sú také intenzívne chuťovo ako bylinky, ktoré trpeli nedostatkom vody. Okrem toho: „Šalvia lúčna ostáva šalviou lúčnou. Na skutočnú šalviu sa nechytá.“ Takže zmieša šalviu lúčnu so šalviou lekárskou. Jedna sa stará o arómu, druhá o prírodnú atmosféru. Hoci lúčne bylinky sú samozrejme hitom: „Praženica s bylinkami čerstvo pozbieranými na lúke je zábava.“ Zber byliniek však nebaví každého. Kde rastie veľa vysokej trávy, tam hady často nie sú ďaleko. Čo Philip Rachinger komentuje vetou: „Tých ja až tak nepotrebujem.“

Zelenú sviežosť a chrumkavosť prírody milovali ľudia, podľa Helmuta Rachingera, aj ako znamenie toho, že zima sa skončila. Preto sa aj medvedí cesnak, sám o sebe dosť obyčajný chlapík, v Rakúsku teší takej veľkej obľube. Prešibaný medvedí cesnak vie, že v priamej konkurencii proti žeruche, štiavu, trebuľke, ďateline a bazovému kvetu by mal len malé alebo žiadne šance. Preto sa medvedí cesnak v lese zariadil tak, že je tam prvý, skôr ako ostatní. Hype okolo medvedieho cesnaku v Mühltalhofe príliš neuznávajú. Ako soľ prejde, podávaný k čerstvému kalerábu. Šťaveľ je lepší. U Rachingerovcov sa kyslastá zelená mixuje s jablkovým pyré a slúži ako žiarivo zeleno-svieži kontrapunkt k sivoňovi pestovanému v kultúrach, dusenému v mušte. Kyslička je atmosférou pre jeden z najgeniálnejších rybích pokrmov všetkých čias: sivoň jazerný, ktorý sa dusí v cédrovej doštičke a podáva sa so soľou z ihličia a bazovým balzamikom. Rebríček sa podáva k šparglám s mangalicovou slaninou. Púpavové púčiky a májové výhonky sprevádzajú májového srnca, ktorý sa preto smie pýšiť titulom „májový srnec v svojom prirodzenom prostredí“. Ako je teraz jasné, kuchyňa lesa nie je kuchyňou receptov zdĺhavo vymýšľaných gram po grame. Suroviny rastú a kvitnú často len krátky čas. Čo je dnes šťaveľ, je zajtra lesná jahoda a neskôr hríb. „V lete pracujeme s tým, čo nám dáva vlastná záhrada.“

Zhrňme to takto: Nič proti bobuliam, divokým bylinkám a hubám, ale paradajky a šaláty jednoducho rastú len tam, kde rastú. Tam môžu všetky zmiešané a jedľové lesy Rakúska demonštrovať na ulici Ringstraße. Je to nanič.

Andreas Döllerer by vlastne chcel ísť k hranici lesa, kde nachádza borovice limby a iné veci. Ale salzburský dážď presvedčil jeho aj nás, aby sme ostali dole. Výlet do údolia Bluntautal je na pláne. Tu nie je len perfektná voda pre pstruhy a sivoňov. Už niekoľko dní prší a rieka Ache sa už takmer vylieva z brehov. Lesný raj pre vinice. Milujú vlhké a pochmúrne počasie. Namiesto bundy Goretex nosia svoj ulita. Vinice by sa dali napríklad kombinovať s divokou mätou, ktorá rastie v ich tesnej blízkosti. Takto Andreas Döllerer o aktuálnej situácii počasia.

Döllerer, prírodný typ, pozná v údoliach a horách okolo Gollingu každý kút. Vie, kedy rastie prvá žerucha potočná a že tá je ostrá ako chren, a preto vyžaduje mierny prístup. Skôr než začne kvitnúť baza, sú Döllerer alebo niekto z jeho tímu na mieste. Púčiky bazových kvetov sa zbierajú a podávajú ako „bazové kapary“, naložené v octe z výberového Veltlínskeho zeleného. Keď sú májové výhonky, Döllerer ich podáva so šľahaným maslom k čerstvo upečenému taurenskému ražnému chlebu. Kuriatka, trebuľka a teľacie brzlík s májovými výhonkami už v Gollingu tiež mali.

Les existuje dlhšie než my. Že sa vzpriamený človek pri hľadaní byliniek a iných rastlín – v nádeji na ich zázračné účinky – neustále zohýbal, vieme od čias Matuzalema alebo Hildegardy z Bingenu. Obaja sú reinkarnovaní v podobe Miriam Wiegele: autorky, bylinkárky, pravidelnej tvorkyne príspevkov pre burgenlandský rozhlas. Býva v blízkosti úžasného hostinca Jürgena Csencsitse, čo možno pre neho a jeho hostí označiť za šťastie. Cit pani Wiegele pre tú správnu bylinku v správnom čase a pre dokonalý kvet sa medzi jarou a letom objavuje na tanieroch v Csencsitsovom hostinci v Harmischi.

Autorka Wiegele miluje príbehy ako „test panenstva“ s pŕhľavami. Ženy na to siahali do poľa pŕhľavy; ak to nebolelo, tak sa kedysi hovorilo, test panenstva bol úspešný. Čo vedelo len málokto: ak pŕhľavy stlačíte s troškou sily, tak sa „nepopálite“. Pritom prosím zadržte dych. V niektorých krajinách je tento test stále bežný, v Harmischi robia z pŕhľavy prevažne profánne veci ako čaj, rizoto alebo špenát. Hviezdica prostredná, bylinka známa taktiež minimálne od stredoveku, je menej známa a hlavne – nebolí. Čerstvo nazbieraná sa hviezdica v Csencsitsovom „krajine hojnosti“ pridáva k pečenému holubovi, ktorý hosťovi letí do úst so zelerom a čerešňami.

Holub sa v niektoré neskorojarné dni teší aj v spoločnosti kvetov agátu a ich nektárom prekypujúcej arómy. Agáty (pomenované podľa ich objaviteľa Robina) sú známe aj ako akácie, rastú na stromovitých kroch v zmiešaných lesoch a majú, ako mnohé iné rastliny, zaujímavé migračné pozadie. Agát pochádza z Južnej Ameriky. Miriam Wiegele sa nevie kvetov nabažiť a vysvetľuje aj, prečo by to mal človek robiť rovnako: „Kvety sú väčšie a chutia intenzívnejšie ako bazové kvety.“ Predovšetkým však agát vylučuje dusík do lesnej pôdy, čo napríklad dubom ide na nervy. Save the zmiešaný les. „Jedzte agátové kvety a lesu bude lepšie.“

Pretože les človeku rád dáva, odpúšťa mu veľa vecí. Viedenskému obyvateľovi les odpúšťa kolóny smradľavých áut vyrážajúcich do zelene. Pre Viedenčanov je ich les šťastím. Pre šéfkuchára Vincenta Alexandra Mayera zdrojom všetkého šťastia. Svoj apetít po zelenine a šalátoch uspokojuje u Evi Bach. Púpava znamená pre tohto svojimi surovinami posadnutého človeka toľko ako kambala z Bretónska. Mayerove obľúbené ročné obdobia nastávajú, keď sa Günther Ellersdorfer, ktorého Mayer láskyplne nazýva „môj koreňový škriatok“, objaví vo Vincentovi. Ellersdorfer je mikrobiológ. Okrem toho pozná viedenský les a lužné lesy pri Dunaji ako málokto iný. Tento vášnivý lovec potravín zásobuje Mayera na jar smrčkami a smrčkovcami. Z nich Mayer robí omáčku, ktorú podáva k divému vtáctvu s riečnymi rakmi.

Po smrčkovej jari nasleduje o pár týždňov neskôr kostihoj. Chlpaté listy sa používajú v medicíne proti reume. Mayer nimi neobväzuje ľudské nohy, ale nakladaného sivoňa potočného. Predtým sa bylinka na to potrela ľahkou pažítkovou majonézou. Teraz sa navŕtavajú aj kmene briez. Získaná tekutina sa volá brezová voda. Z nej robia Mayer a jeho cukrár hmotu podobnú marshmallow, ktorá sa podáva k cereálno-karamelovej tyčinke s kúskami oblátok. K tomu sú tri druhy kvetov v mrazenej forme: raz baza ako sorbet s citrusovými tónmi, divokoružový sorbet s dvomi druhmi korenia (červené a malabarské korenie) a sorbet z agátu s fleur de sel a medom. Lipové kvety prídu tiež čoskoro a prvé huby. Mayer: „Na jar je to najzaujímavejšie, vtedy prichádzajú prvé výhonky, neskôr potom korene. Teraz divoký chmeľ.“ Čierne trúbky nasledujú potom na jeseň. „Trompettes de la mort“ signalizujú kuchárom a ich dodávateľom byliniek, húb a lesných plodov, že je načase zazimovať gumáky a zberné košíky.

9762 Techendorf 80
Tel.: 04713/23 56
www.forellemueller.at

Mühltalhof
Unternberg 6, 4120 Neufelden
Tel.: 07282/62 58
www.muehltalhof.at

Döllerer’s Genießerrestaurant
Markt 56, 5440 Golling
Tel.: 06244/42 20
www.doellerer.at

Gasthaus Csencsits
7512 Harmisch 13
Tel.: 03366/772 20
www.csencsits.at

Vincent
Große Pfarrgasse 7, 1020 Wien
Tel.: 01/214 15 16
www.restaurant-vincent.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!