Ak si s Clemensom Buschom dohodnete návštevu jeho vinárstva, odporúča vziať si pevnú obuv, najlepšie horské topánky. Keď dorazíte do tej malej dedinky na rieke Mosela, pochopíte prečo: Vinohrady sú bizarne strmé, popretkávané skalami a len čiastočne terasovité. Cestičky pripomínajú skôr zaistené lezecké cesty a vedú kolmo nahor. Najneskôr teraz je jasné, že toto nebude prechádzka ružovou záhradou. Je úmorná horúčava, 36 stupňov, na ďalší deň sú hlásené teploty okolo 40 stupňov. Mosela sa považuje za najteplejšiu vinohradnícku oblasť Nemecka. Zhora sa vám naskytne pohľad, ktorý sa vám vryje do pamäti: rady viniča klesajú zvisle nadol až k rieke Mosela, ktorá sa pokojne ako unavený had vinie malebnou krajinou.
Vinohradníctvo na strednej Mosele nie je nič pre slabé povahy: svahy so sklonom až 65 percent robia z obhospodarovania občas závratnú záležitosť. Nič tu nejde ľahko, všetko si vyžaduje čas a stojí námahu. Nakoniec človek prírode vybojuje niekoľko strapcov hrozna. „Tie však stoja za to,“ hovorí Clemens Busch a významne sa usmieva.
Skúpe pôdy zvetranej bridlice dodávajú vínam, takmer výlučne rizlingom, nekonečnú mineralitu. Kry viniča u Buscha sú prastaré a väčšinou ešte pravokorenné, teda vysadené pred fyloxérovou kalamitou a neštepené. Zriedkavý poklad, ktorý vo svete nájdete už len v niekoľkých málo vinohradníckych oblastiach. Keď bola fyloxéra koncom 19. storočia zavlečená z Ameriky do Európy, zničila takmer celú výsadbu viniča Starého sveta. Pravokorenný vinič poskytuje len málo, ale o to aromatickejších hrozien, hovorí sa. Na strmých, skúpych moselských vinohradoch ich možno nájsť ešte vo veľkom počte, v pre región typickom vedení na jeden kôl. Kry pritom nestoja v radoch naviazané na drôtenú konštrukciu, ako je dnes v strednej Európe bežné, ale zdá sa, že bez akéhokoľvek poriadku vo vinohrade sú upevnené len o drevený kôl. Pre priemyselné obhospodarovanie je tento starý spôsob vedenia úplne nevhodný, ale na to stredná Mosela vzhľadom na svoje takmer vysokohorské podmienky aj tak nie je stavaná.
Pünderich je ospalá dedina s peknými starými polovičato-drevenými domami a hŕstkou obyvateľov. V jednom z týchto rozprávkových domčekov na brehu rieky žije Clemens Busch so svojou manželkou Ritou. Presne oproti, na druhej strane brehu, ležia jeho vinohrady. Keď sa ráno pozrie z okna, vidí hneď prácu, ktorá ho v ten deň čaká.
Ale pokoj klame: Vinár je už dni vypredaný: zástupy znalcov vína, zdá sa, cestujú do tohto malého hniezda, aby ochutnali jeho rizlingy. Rozchýrilo sa, že Busch je medzitým jedným z najlepších na Mosele. Napriek všetkému tomu ruchu pôsobí vinár tak uvoľnene, akoby práve prišiel z niekoľkotýždňového pobytu v indickom ašráme. S vlasmi po bradu, ktoré sa nechcú podriadiť žiadnemu poriadku, ľahko šedivou bradou a jemným úsmevom skutočne pôsobí trochu ako hippie, ktorý vypadol z času. Často ho tiež radi nazývajú vínny jogín.
No Clemens Busch je všetko možné, len nie rojko. Vždy presne vedel, čo chce: najlepšie polohy v lokalite Pündericher Marienburg, klasifikovanej ako Erste Lage, presne tam, kde je to najnehostinnejšie, tam, kde kry viniča dávajú to najlepšie hrozno. Od roku 1974 aktívne pracuje v podniku, ktorý jeho rodina vlastní po generácie. V roku 1990 ho prevzal s rozlohou len dva hektáre. Postupne potom získaval malé parcely prvotriednych strmých svahov. Dnes je to 18 hektárov, ktoré obhospodaruje spoločne so svojím synom Johannesom. Mal vraj šťastie: vtedy sa v rámci sceľovania pozemkov zrušil aj zákaz pestovania červeného vína na rieke Mosela. Mnoho jeho kolegov využilo príležitosť konečne nechať za sebou útrapy práce v strmých svahoch. Vysadili odrodu Dornfelder v rovine, červenú odrodu s vysokou výnosnosťou, ktorá nevyžaduje takmer žiadnu námahu.
„Pohodlné a lukratívne,“ konštatuje Busch, „v septembri strojovo pozbierať, v novembri naplniť do fliaš a v decembri predať – to je všetko.“ On si za to prevzal tie najlepšie kúsky v lokalite Marienburg, ktoré už nikto nechcel.
Starí vinári, ktorí odchádzajú do dôchodku, sa ho stále pýtajú, či nechce kúpiť ich vinohrady v strmých svahoch. Ich potomkovia by si to už neurobili: „Som vlastne jediný, koho to ešte zaujíma,“ myslí si.
Je to vraj jednoducho vášeň: Niekedy, keď mu zostane čas, sa len tak pozerá na svoje vinohrady: „Tá sila, s ktorou sa prastaré kry viniča držia skál, s ktorou ich korene prenikajú hlboko do kameňa, ma fascinuje zakaždým nanovo!“ hovorí a jeho oči žiaria.
Naozaj dychberúci pohľad: Vinič visí na strmých skalných previsoch ako trochu príliš odvážni horolezci.
Aj Busch zdá sa, že má rád výzvy, svoje vinohrady obhospodaruje biologicky, a to už 35 rokov, od roku 2015 certifikovane biodynamicky, ako člen vinárskej skupiny respekt-BIODYN.
Ako malý chlapec často pozoroval, ako dážďovky po použití herbicídov vyliezali na povrch zeme a žalostne hynuli. To ho trvalo poznačilo. Neskôr, keď spoločne s otcom viedol vinárstvo, vyškrtol prostriedky na ničenie buriny z plánu postrekov. Zrazu vo vinohradoch opäť rástli byliny, čím sa stalo nadbytočným aj používanie umelých hnojív. Začínal tušiť, že vinohradníctvo môže ísť aj inak. Na hudobnom festivale napokon stretol niekoľkých rovnako starých moselských vinárov, ktorí už vtedy pracovali ekologicky. Založili skupinu, vymieňali si skúsenosti a pretože v nemeckom vinárskom zákone vtedy ešte neboli žiadne smernice ani certifikácie pre biologické vinohradníctvo, jednoducho si ich vytvorili sami a navzájom sa kontrolovali.
„Šialené bolo, že tie vína aj dobre chutili,“ spomína Busch na svoje začiatky ako biovinár, „a od začiatku sa predávali.“ Za bio sa dalo dokonca dostať o marku viac. Pádny argument pre jeho otca, keďže väčšina malých vinárov na Mosele bola vtedy chudobná.
Biologické obhospodarovanie v extrémnych strmých svahoch nie je ničím iným ako dovolenkou: Bylinné prípravky sa musia striekať chrbtovým postrekovačom kôl po kole. „Sme na to zvyknutí,“ hovorí Busch, ale stážisti, ktorí na Mosele pracujú prvýkrát a musia každú burinu vytrhať ručne, vraj potajomky nadávajú.
„Stojí to za tú drinu,“ myslí si vinár. Biologicky ošetrovaný vinič je zdravší a robustnejší, zakoreňuje hlbšie. Aj pri extrémnych horúčavách a suchu sa kôl dokáže sám zásobiť vodou – v časoch klimatických zmien nesmierna výhoda. Je to vraj už tretie leto po sebe, ktoré je nezvyčajne suché a horúce, tak horúce, že niektoré bobule doslova zhoreli. Pre mladý vinič rozsudok smrti. Staré kry to zvládnu, aj bez závlahy. Tej sa skúsený vinár snaží vyhnúť. Ak sú rastliny raz rozmaznávané vodou zhora, nemajú už chuť zakoreňovať smerom nadol.
Ťažšie je to naopak pri dlhších vlhkých obdobiach, keď tlak plesní masívne stúpa, potom to musí ísť rýchlo. Ale rýchlo na Mosele nejde vôbec nič. S chrbtovým postrekovačom potrebujete dni na to, aby ste postriekali všetky vinohrady, potom je už väčšinou príliš neskoro. Pre prípad núdze zostáva len vrtuľník, ktorý organizujú obce.
Neprekvapuje, že počet biovinárov na Mosele zostal prehľadný. Len v okolí Clemensa Buscha sa ich počet zahusťuje. Marienburg sa už z dvoch tretín obhospodaruje biologicky. Na to je hrdý.
Pündericher Marienburg v skutočnosti pozostáva z mnohých malých parciel s najrôznejšími pôdnymi formáciami, pretože bridlica nie je ako bridlica. Červená, sivá a modrá bridlica chutia vo víne úplne inak a Clemens Busch je majstrom v tom, aby všetky jemné rozdiely precízne vykreslil. Rizling Falkenlay je napríklad poznačený sivou bridlicou a je mimoriadne jemne ovocný, Rothenpfad pochádza z červenej bridlice a ukazuje sa ako šarmantný, zatiaľ čo modrá bridlica polohy Fahrlay, tam, kde veľké bridlicové platne obklopujú kry viniča, sa stará o slanú mineralitu. Pravdepodobne najpôsobivejší rizling pochádza zo skalných terás, kde staré kry visia na holej skale. Nie často človek stretne víno, ktoré je tak filigránske a zároveň silné.
Rozdiely sú citeľné aj pre necvičené podnebia, aj preto, že vína od Buscha sú väčšinou úplne suché. Nič nenarúša skutočný charakter ich pôvodu – výnimka, keďže rizlingy na rieke Mosela sa väčšinou dorábajú ako sladké, polosladké alebo polosuché. Táto štylistika kedysi preslávila vinársku oblasť, vďaka nej získala svetovú slávu. V 19. storočí nebol kráľovský, cisársky ani cársky dvor od Londýna po Petrohrad, na ktorom by sa nepodávali sladké moselské vína. Boli žiadané a pre bežný ľud nedostupné. Po druhej svetovej vojne väčšinou rovnako rýchlo stratili na význame. Teraz sa zdá, že ich kurz opäť stúpa, vďaka vinárom ako Clemens Busch, ktorí ukazujú, že moselské vína chutia aj bez cukrovej polevy.
Ani v pivnici netrpia žiadnymi mukami. Necháva im voľný priebeh, sprevádza ich len blahosklonne. „Kontrolované ničnerobenie“ to nazýva Busch. Nič nemeniť, nič nepridávať, okrem pár gramov síry pred plnením do fliaš. Dorábajú sa vo Fuderoch, tradičných 1 000-litrových drevených sudoch z Mosely. Tam môžu dýchať a v pokoji sa vyvíjať, nájsť samy seba – ako v indickom ašráme.
Nie sú to nutkavo puristické vína, žiadni ideologickí hardlineri, ktorí namáhajú, na to sú príliš uvoľnené. Človek ich jednoducho pije rád.
Od istého času existuje opäť aj pár polosladkých rizlingov: hravých, ale úplne zbavených gýča. Podľa správ sú v ázijských najlepších reštauráciách práve hitom.
www.clemens-busch.de
www.messeritsch.eu