Text: Helga Baumgärtel Foto: poskytnuté
O našich kniežatách poézie vieme veľa.
Ich životopisy patria do učebných osnov každého stredoškoláka. Ale – kto pozná ich návyky pri pití? Takmer nikto z nich nebol abstinent. Pre vás: tu je môj detailný a veselý prieskum! Takže, poďme na to:
Keď sa ho jeden z jeho obdivovateľov, amsterdamský obchodník John Benotte, opýtal, aké je jeho obľúbené víno, odpovedal Adalbert Stifter, najvýznamnejší básnik rakúskeho biedermeieru: „Rýnske víno. Keď si ho môžem dovoliť.“
Čo si mohol dovoliť len zriedka. A tak autor „Witika“ pil väčšinou lacné vína zo svojej vlasti. Napríklad veltlín zelený z okolia Kremsu, kde Stifter kedysi chodil na latinskú školu na gymnáziu v Kremsmünsteri. Čo spätne považoval za „najšťastnejšie obdobie môjho života“. Nuž, dnešným žiakom sa to dá vysvetliť len ťažko!
Adalbert Stifter, narodený 23. októbra 1805 v Čechách, zomrel 28. januára 1868 v Linzi, mimochodom, nebol práve najmiernejší. Precízne sa zaznamenávalo, čo zvyčajne skonzumoval za rok: 600 litrov, prevažne vína. Plus zopár pohárov piva. Nuž teda, na zdravie!
Franz Kafka bol podstatne skromnejší. Jeho obľúbeným vínom bolo tokajské. Ale pil ho len po malých dúškoch. Fľaša mu vystačila na niekoľko dní. Takže nič pre nás!
Áno, áno, víno je dobré. Veselo sa naopak pilo v slávnej viedenskej kaviarni Café Griensteidl. Štamgasti ako Hugo von Hofmannsthal, Arthur Schnitzler a Hermann Bahr pili, podľa toho, koľko im vyplatili vydavatelia, litre jemných mokov z vinohradov okolo Viedne. Väčšinou Gumpoldskirchener. Občas však aj drahé rýnske víno.
Nech žije Francúzsko. Friedrich Torberg, autor kníh „Žiak Gerber“ a „Teta Jolesch“, zase zostal verný Francúzom. Miloval staré Bordeaux a jeho obľúbeným vínom – rovnako ako aj jeho literárneho súčasníka Josefa Wechsberga – bol Château Cheval Blanc. Hopla, ten by dnes už v predplatnom (opäť lacnejšieho) ročníka 2011 stál 480 eur!
A potom tu bol ešte Joseph Roth, tvorca takých nezabudnuteľných diel ako „Pochod Radeckého“ a „Falošná váha“. Svoju vášeň pre alkohol objavil skoro, ako mnohí z našich literárnych géniov. Pil veľa a pomerne bez rozdielu, ale väčšinou víno. Bohužiaľ, alkohol ho pevne držal v hrsti. Otto von Habsburg sa vraj ešte pokúšal odporučiť mu „odvykačku“. Ale bolo už príliš neskoro. V Paríži – poslednom bydlisku Rotha – v roku 1939 zomrel. Mimochodom, v tom istom roku, v ktorom napísal svoje posledné slávne dielo „Legenda o svätom pijanovi“...
Titán. „Život je príliš krátky na to, aby sme pili zlé víno,“ napísal kedysi Johann Wolfgang von Goethe.
A pán tajný radca to musel vedieť. Denne vypil svoje dve fľaše vína – a dožil sa pritom 83 rokov! Dokonca aj na smrteľnej posteli – 23. marca 1832 – si vypýtal posledný pohár (nie „viac svetla“, ako sa často traduje). Aj ho dostal, hoci zriedený vodou.
Goethe sa vo víne celkom vyznal. Koniec koncov, už jeho starí rodičia vlastnili vinohrad pred bránami Frankfurtu. Jeho obľúbené vína? Napríklad „Abtsberg“ z vinárstva Schuberth na rieke Mosela. Naň sa môžete dodnes prekliknúť na www.vonschubert.com. Mimochodom, etiketa je od čias Goetha takmer nezmenená. Alebo: francký „Würzburger Stein“ – „žiadne iné víno mi nechutí,“ priznal sa. Aj naň sa dá kliknúť a objednať si ho na www.weingut-juliusspital.de.
Ešte jeden príklad? Do tretice všetko dobré; tu sú rizlingy z vinárstva Brentano v Oestrich-Winkeli: www.brentano.de
Goethov vinár Ramann v niektorých rokoch nestíhal dodávať. V roku 1813 to bolo napríklad 900 litrov.
Kniežatá poézie medzi sebou. Víno nerád pijem sám, vedia nielen vo Viedni. Goethe sa často a rád delil so svojím kolegom Friedrichom von Schillerom. Spoločne otvorili nejednu ušľachtilú fľašu. Najradšej francké víno z polohy „Mainstockheimer Hofstück“ z okolia Kitzingenu. Aj toto víno stále existuje na www.winzerhof-burrlein.de
Schiller bol vždy naklonený dobrému moku. Kým dokončil „Máriu Stuartovú“, vypil dvanásť fliaš svojho obľúbeného vína – Laubtaler. Na konečnú verziu „Viliama Tella“ mu jeho
vydavateľ Johann Friedrich Cotta poslal tridsať fliaš portského, ktoré sa potom rýchlo vydalo cestou všetkého dobrého vína.
Či už Malaga alebo burgundské, všetko bolo sypané do veršov. „Bratia, vzlietnite zo svojich sedadiel, keď krúži plný pohár, nech pena strieka k nebesiam: Tento pohár pre dobrého ducha,“ básnil v pretlaku citov.
Švajčiarske špeciality. „Niekedy mám pocit, že fľaša vína je viac než celé básnenie,“ napísal Gottfried Keller priateľovi. Autor „Zeleného Heinricha“ a „Ľudí zo Seldwyle“ žil ako štátny pisár vtedajšej republiky Zürich a najradšej pil vína zo „Štátnej pivnice Zürich“. Dnes na www.moevenpick-wein.ch.
Zvlášť si obľúbil „Zürcher Räuschling“. A tak ho často vídali, ako neskoro večer odchádza zo svojej štamgastskej krčmy „Oepfelchammer“ na námestí Rindermarkt, plný dobrého „Räuschlingu“, do svojho neďalekého bytu.
Čo by sa Thomasovi Mannovi nikdy nestalo. Ten žil disciplinovane a písal svoje „Buddenbrookovci“. Veľkú lübeckú rodinnú sága, v ktorej sa spomína aj obchodník s vínom Kistenmaker.
Kistenmaker bol v skutočnosti Tesdorpf, slávny dovozca ušľachtilých vín. Rodina Tesdorpf obývala susedný dom rodiny Mannovcov a Tesdorpf bol od roku 1891 spolu s konzulom Hermannom Wilhelmom Fehlingom poručníkom malého Thomasa. Ten sa, samozrejme disciplinovane, držal vín rodiny Tesdorpf. Ušľachtilé burgundské a ušľachtilé Bordeaux. Dodnes na www.tesdorpf.de
Pestrá Európa. „Nádherné víno, ktoré sa rozplýva na jazyku...“, napísal William Shakespeare o svojom obľúbenom víne, sladkej Malvasii z Abony na juhu ostrova Tenerife (www.vinos-canarias.de). Rastie na svahoch hory Teide v provincii Santa Cruz a stále je to hit. Vína z Tenerife mali v Shakespearových časoch svetové renomé a vyvážali sa hlavne do Britského kráľovstva.
Pokračujeme v texte! Gotthold Ephraim Lessing miloval – ako Bismarck – Lemberger. Carl Zuckmayer, ktorý svojou knihou „Veselý vinohrad“ postavil svojej vlasti pomník, miloval Nackenheimer. Obzvlášť ten z polohy Schmittskapellchen (www.weinbau-gabel.de).
Zuckmayer, narodený v Nackenheime, mal blízko k vínu zo svojej porýnskej vlasti, koniec koncov, jeho otec bol výrobcom kapsúl na fľaše vína!
Obľúbené víno Alexandra Puškina pochádzalo z Tbilisi v Gruzínsku. „Je lepšie ako akékoľvek burgundské,“ napísal.
Gerhart Hauptmann prisahal na Assmannshauser Spätburgunder Hölllenberg z vinárstva Krone a nechal si víno – dodnes jedno z najlepších červených vín v Nemecku – posielať domov v kartónoch (www.weingutkrone.de). Žiaľ, aj u neho, ako museli zistiť jeho dodávatelia vína, nebola platobná morálka príliš vyvinutá.
„Blažená krajina! Žiadny kopec v tebe nerastie bez viniča...“, básnil Friedrich Hölderlin, autor „Empedoklovej smrti“. Narodil sa v Lauffen am Neckar a jeho obľúbené víno pochádzalo, samozrejme, z jeho vlasti: Schwarzriesling Katzenbeißer (www.lauffener-wg.de).
Dobrodružné. K burgundskému mal blízko aj Karl Máj, spisovateľ pre mládež a dobrodružných románov z Radebeulu pri Drážďanoch. Jeho obľúbené víno pochádzalo z neďalekého zámku Wackerbarth (www.schloss-wackerbarth.de).
Ernest Hemingway zase prisahal na ťažké červené, ako dozrievajú v španielskej provincii Navarra, v okolí Pamplony (www.artadi.com).
Jeden z jeho najlepších románov – „Fiesta“ – je o býčích zápasoch a pití. Na každej strane knihy sa tam veselo pije, objednáva alebo sa aspoň o tom hovorí. Druhé obľúbené víno Hemingwaya pochádza z regiónu Veneto, severne od Benátok. Tam rastie Valpolicella od Allegrini
(www.allegrini.it) a Ernesto, ako ho v Benátkach volali, vypil spolu so svojím parťákom Giuseppem Ciprianim, majiteľom „Harry's Baru“, množstvo tohto vína. A popri tom písal na vyhradenom rohovom stole „Cez rieku a do lesa“.
„Škoda, že víno sa nedá hladiť,“ napísal Kurt Tucholsky. Jeho srdce patrilo vínu Würzburger Stein z vinohradov Juliusspital. Vínu, ktoré tak radi pili už Goethe a Schiller. A tak sa konečne uzatvára vínny a osudový kruh básnikov. —