Ako sa manželský pár francúzskych vedcov zasadzuje za vína s väčším terroir.
Text: Georges Desrues Foto: Clement Bonvalot
V Burgundsku sú, ako je známe, veľmi hrdí na svoje víno: delikátne hrozno Pinot, náročné podnebie, výnimočné polohy, ich prastará klasifikácia a, samozrejme, vzácne pôdy. „Väčšina pôd, na ktoré sme tu takí hrdí, je zhruba taká živá ako povrch diaľnice,“ tvrdí však Claude Bourguignon, čím si mikrobiológ a poľnohospodársky inžinier vo svojej vlasti veru nezískal sympatie. „Samozrejme, že sme z mnohých strán vystavení nepriateľstvu, ale jednoducho sa to musí povedať a konečne sa musí aj niečo stať,“ hovorí vedec, ktorý na tento účel spolu so svojou manželkou Lydiou, biologičkou, založil LAMS (Laboratoire d’Analyse Microbiologique des Sols – Laboratórium pre mikrobiálnu analýzu pôdy), ktoré radí poľnohospodárom a vinárom, ako najlepšie zaobchádzať so svojou pôdou. „Desiatky rokov sa tu, rovnako ako inde, používalo obrovské množstvo chemických herbicídov, insekticídov a fungicídov, ktoré sa stali pascou na otravu pre akýkoľvek živý organizmus v pôde. A napriek tomu sa ďalej chválilo kvalitou terroir, domnelým vyjadrením našich vín a stáročnou tradíciou vinohradníctva, ktorú sme práve začali ničiť,“ uvádza vedec.
Zdá sa však, že proces zmeny myslenia sa už začal. Medzitým totiž vo Francúzsku aj v zahraničí využívajú služby oboch „lekárov Zeme“, ako sa im tiež hovorí, mnohí poľnohospodári a vinári, aby získali radu a pokúsili sa uzdraviť svoje trýznené pôdy. Medzi nimi aj niektoré z najprestížnejších vinárstiev sveta, ako napríklad Domaine Romanée-Conti v Burgundsku, Domaine Jacques Selosse v Champagne, Elio Altare v Piemonte alebo vinárstvo Doktor Heger v nemeckom Bádensku. „Bez nich by som nebol tam, kde som,“ cituje internetová stránka laboratória hviezdneho šampanského vinára Anselma Selossa z Jacques Selosse. Manželský pár pôsobil aj v Rakúsku, napríklad na žiadosť dvoch burgenlandských vinárstiev Feiler-Artinger a Umathum. „Oboch som spoznal v roku 2004 počas vinárskej cesty do Čile,“ rozpráva Kurt Feiler z vinárstva Feiler-Artinger, „tam som pozoroval, ako vo vinohrade kopali jamu do zeme, aby ju analyzovali.“ Ohúrený prácou a vedomosťami oboch vedcov ich následne pozval na prednášku do Burgenlandu a do svojho vinárstva, aby aj tam vykonali takúto analýzu pôdy.
Čo presne však manželia Bourguignonovci vinárom ponúkajú, čo nemôžu dostať inde? „Ich analýzy sú oveľa hlbšie a rozsiahlejšie, než je bežné,“ odpovedá Feiler, „normálne vinár vezme vzorku pôdy v hĺbke 25 až 50 centimetrov a pošle ju na rozbor.“ Bourguignonovci však kopú až k podložiu, v niektorých prípadoch teda do hĺbky 2,80 metra, aby videli, ako je pôda vytvorená, a následne odoberajú vzorky z každej jednej vrstvy, aby urobili komplexný inventár a skontrolovali počet prítomných mikroorganizmov. Najmä tento posledný bod pri bežných analýzach úplne chýba, zdôrazňuje Feiler.
„V skorších dobách sa mladým viničom odrezávali povrchové korene, aby zvyšné mohli siahať čo najhlbšie do zeme, to je veľmi dôležitý zásah, ktorý sa v rokoch po vojne postupne stratil,“ vysvetľuje Claude Bourguignon. Robilo sa to preto, lebo sa empiricky veľmi dobre vedelo, že chuť, komplexnosť a dnes tak často skloňované terroir pochádzajú z hlbokej a na mikroorganizmy bohatej pôdy. „Až do 3,5 metra siahali v mnohých vinohradníckych oblastiach Európy vtedajšie korene viniča do zeme, dnes je priemer len zhruba päťdesiat centimetrov,“ pokračuje Bourguignon. To vedie k dramatickej strate chuťovej komplexnosti a originality vín. „V skorších dobách sa napríklad Bordeaux z ľavého brehu rieky Gironde a jedno z pravého chuťovo odlišovali tak radikálne, že ten rozdiel spoznali aj amatéri, dnes je to takmer nemožné aj pre expertov,“ hovorí. Preto mnohí vinári siahajú po technologických prostriedkoch a radia sa s módnymi hviezdnymi enológmi, aby v pivnici a umelým spôsobom vo vinohrade nahradili stratené chuťové tóny vo víne.
„U mňa osobne poradenstvo oboch s určitosťou iniciovalo zmenu myslenia,“ potvrdzuje Kurt Feiler, „potom som postupne prešiel najprv na biologické a následne na biodynamické obrábanie, s výsledkom, že po štyroch rokoch siahali korene viniča o dvadsať centimetrov hlbšie do zeme a aj spontánne kvasenie vína prebiehalo ľahšie ako dovtedy.“ Okrem toho jeho vína v tomto čase získali na substancii a výraznosti, čo by potvrdil nielen on sám, ale aj väčšina jeho zákazníkov.
„V žiadnom prípade nežiadame od poľnohospodárov alebo vinárov, aby museli prejsť na biologické alebo biodynamické spôsoby obrábania,“ hovorí Lydia Bourguignon, „veľmi ich však v tomto smere povzbudzujeme.“ A to aj napriek tomu, že vedci sú inak k biodynamike skôr skeptickí. „Veda jednoducho nedokáže vysvetliť všetko,“ hovorí pani Bourguignon, „pre nás však niet najmenších pochýb, že vína z biodynamického vinohradu so šetrne obhospodarovanou pôdou sú chuťovo komplexnejšie, výraznejšie a zaujímavejšie.“
Taktiež veľmi nadšený z poradenstva oboch je Josef Umathum. „Neprichádzajú sem, aby vás poučovali o tom, čo treba bezpodmienečne urobiť, ale do svojho nálezu nechávajú celkom určite plynúť aj skúsenosti vinára,“ hovorí vinár z Frauenkirchenu. Je to jednoducho veľmi cenná podpora, keď sa človek vo svojej práci nemusí spoliehať len na vlastné poznatky, ale môže využiť aj vedecké poradenstvo. „Pritom je tiež zaujímavé počuť, aké pomery panujú inde a ako je na tom človek medzinárodne so svojou pôdou,“ pokračuje Umathum, „veď človek osobne nemá až tak často príležitosť šmátrať vo vinohradoch ako napríklad v Romanée-Conti.“ Najcennejšie je poradenstvo manželského páru predovšetkým vtedy, keď ide o zakladanie nového vinohradu, pokračuje. Na základe analýz potom Bourguignonovci radia, či sú pre danú kvalitu pôdy najvhodnejšie červené alebo biele vína a aké odrody. „Vo všeobecnosti majú Francúzi dlhšiu tradíciu a presnejšie vedomosti, pokiaľ ide o súhru viniča a pôdy,“ hovorí Umathum.
A pri tom podľa neho nehrá až takú dôležitú rolu, že Bourguignonovci spočiatku autochtónne odrody možno vôbec nepoznajú. „Oni predsa prichádzajú znova a znova a pozerajú si vinohrad stále nanovo, medzitým veľmi dobre vedia, čo je to Frankovka modrá a akú pôdu potrebuje,“ zdôrazňuje Umathum. Samozrejme, že v týchto veciach musí človek prejavovať otvorenosť, myslí si aj Claude Bourguignon. „V každej krajine existujú iné tradície a chute. Napríklad Nemci majú radi svoje víno čo najjasnejšie a často ho filtrujú aktívnym uhlím, čo nám Francúzom pripadá ako svätokrádež – najmä vtedy, keď vychádzame z takej úžasnej polohy a takmer ideálnych pôdnych pomerov, aké vládnu napríklad na Kaiserstuhle v Bádensku. Ale na to sa treba jednoducho prispôsobiť.“
A potom existujú ešte pôdy, pre ktoré je akékoľvek uzdravenie možno už príliš neskoro. „Kúpil som parcelu, ktorú ktosi v 50. rokoch 20. storočia obrábal hĺbkovým pluhom, ktorý prevracia zem do hĺbky až 80 centimetrov, čo sú, samozrejme, radikálne chyby z minulosti, ktoré sa dajú opraviť už len veľmi ťažko,“ rozpráva Josef Umathum, zatiaľ čo Claude Bourguignon vidí v hlbokom oraní, ako aj v používaní chemických prípravkov na ochranu rastlín, vôbec dva zo základných neduhov novoveku. „V oboch prípadoch ide o techniky, ktoré boli zavedené vo veľkom štýle spolu s industrializáciou poľnohospodárstva po druhej svetovej vojne. A v oboch prípadoch ide o to, život v pôde čo najviac potlačiť, namiesto toho, aby sa oživoval.“ To, že sa oboje dodnes vyučuje na poľnohospodárskych školách, je pre neho nič iné než zovšeobecnenie nekompetentnosti, ako sa vyjadril, a teda nezameniteľný znak dekadentnej epochy.