A-La-Carte

Estetika plytvania (2013/4)

Luxus neustálej dostupnosti nekonečnej rozmanitosti potravín vedie k tomu, že sa vyprodukuje o tretinu viac, ako potrebujeme, a – končí to v odpade. Apel na vedomejšie zaobchádzanie s cennými zdrojmi.


Text Nina Kaltenbrunner Fotografie Klaus Pichler

Veľmi umelé: polovica ananásu, jahody, brokolica, koláč, mäso… všetko pokazené, napadnuté plesňou, tlejúce. – Moment rozkladu povýšený na prepracované zátišie, každý kúsok luxusne naaranžovaný pred čiernym pozadím s ušľachtilými dekoračnými prvkami stolovania a fotograficky zachytený. Prezentované v umeleckom kontexte galérie. Ak sa však pozriete na štítky, nenájdete, ako zvyčajne, informácie o technike, náklade a cene, ale údaje o pôvode produktu, spôsobe pestovania, spotrebe vody, prepravnej trase, uhlíkovej stope a konečnej spotrebiteľskej cene vo Viedni.

V prípade ananásu ide konkrétne o 10 666 km prepravy lietadlom a kamiónom z Ekvádoru do Viedne, 11,94 kg emisií CO2 a 360 litrov spotrebovanej vody za 2,10,– na kilo.

Fotografie sú prácami zo série „One Third – A project on food waste“ od Klausa Pichlera, ktorá vznikla po zverejnení správy FAO (Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo) o celosvetovom plytvaní potravinami*. Zo správy vyplýva, že jedna tretina celosvetovo vyrobených potravín sa vyhodí, zatiaľ čo v rovnakom čase trpí 870 miliónov ľudí hladom. Osobné zdesenie nad gigantickým rozsahom plytvania viedlo dovtedy ku konzumu kritického rakúskeho fotografa k tomu, aby sa témou zaoberal intenzívnejšie a robil rešerše, až kým, podľa jeho vlastných slov, „hrôza nebola taká veľká“, že napokon už nemohol inak, než niečo o tom urobiť.

Na začiatku projektu bol nákup bezchybného tovaru s vedomým zámerom nechať ho pokaziť. Spektrum zahŕňa celú paletu, ktorú máme k dispozícii, asi 50 produktov. Od základných potravín cez polotovary až po exotické ovocie chcel Pichler zmapovať jedálniček západného sveta a zistiť úplnú sledovateľnosť jednotlivých produktov – čo sa často ukázalo ako nie práve jednoduché.

V podomácky vyrobených „plesňových staniciach“ nechal Klaus Pichler následne potraviny niekoľko týždňov a mesiacov vo vlastnom byte „dozrieť“ ako fotomotív. Chcel bezprostredne zažiť priebeh rozkladu, byť súčasťou procesu. Aby ich napokon na vrchole ich tlenia, rovnako ako luxusné predmety, fotograficky zachytil. „Bolo to hrozné,“ opisuje túto skúsenosť, „nielen ten zápach.“

„Potraviny sú vzácne. Stratili sme k nim úctu, vzťah k produktom. Už si neuvedomujeme, že je luxus môcť si vyberať, čo jeme,“ vysvetľuje Pichler svoj spôsob zobrazenia. Tenká hranica medzi krásnym a nechutným bola pre neho veľmi dôležitá, aby zobrazil jemu „nepochopiteľné šialenstvo plytvania“, oscilovanie medzi „wow“ a „fuj“.

V rámci výstavy „One Third – a project on food waste“ sa v tento večer koná v galérii aj večera. Zvládnuteľné množstvo pozvaných hostí z médií, umenia a gastronómie sedí spoločne za štýlovo prestretým dlhým stolom, rozpráva sa o prácach a vychutnáva si viacchodové menu. Pripravené z „odpadu“. Z potravín, ktoré by boli inak vyhodené, hoci boli úplne v poriadku. Kontrast k Pichlerovým fotografiám nemôže byť ostrejší a robí celý rozsah absurdity ešte zreteľnejším: „Odpad štylizovaný do umenia na stenách, odpad systému na tanieroch.“ Chutí to vynikajúco.

Príčiny plytvania potravinami sú rozmanité a začínajú sa už na poli. Tu prebieha prvý výber: Čisto estetické kritériá ako veľkosť a tvar rozhodujú o ďalšom určení – obchod alebo odpad. Ďalší výber sa deje pri takzvanej „hygienizácii“, pri čistení tovaru, kde sa stávajú viditeľnými ďalšie malé kozmetické vady a potraviny sa triedia. Viac ako polovica celosvetovej úrody takto putuje priamo z poľa do koša. To nie je v neposlednom rade spôsobené zákonnými smernicami a normami o tom, čo smie byť „obchodovateľné“ a čo nie.

Pri preprave sa často poškodia obaly – dôvod na to, aby sa zlikvidovali celé palety bezchybných potravín. Pretože: Kto siahne v regáli supermarketu po stlačených alebo poškriabaných baleniach? Zhnitá pomaranč vedie k vyhodeniu celej debničky, rovnako ako narazené vajce vedie k vyhodeniu minimálne celého balenia. Vôbec, kvôli nároku mať k dispozícii všetok tovar až do zatváracej hodiny – podľa hesla: nič nesmie dôjsť – sa neustále produkuje obrovský prebytok, ktorý sa denne krátko po 19. hodine opäť likviduje. Najčastejším dôvodom na to je, že nové dodávky si už robia nárok na miesto v regáloch. Skladovanie s príslušným chladením stojí peniaze, preto je pohodlnejšie vyhodiť „starý“ tovar. Tak sa napríklad vo Viedni denne vyhodí toľko chleba, koľko sa denne skonzumuje v Grazi.

Ďalším problémom v špirále plytvania je takzvaný „dátum spotreby“, odporúčaná lehota spotreby, ktorá nehovorí nič iné, než že produkty sú v tomto čase bez akýchkoľvek obáv konzumovateľné. Povedané inak: sú úplne v poriadku. U nás sa bohužiaľ väčšinou stotožňuje s „po záruke“ a potraviny sa podľa toho okamžite likvidujú. V supermarketoch často už pred stanoveným dátumom. Hoci práve pri zdanlivo chúlostivých mliečnych výrobkoch, ako je jogurt, nie je možné ani týždne po uvedenom odporúčaní spotreby zistiť žiadne zníženie kvality alebo chuti. „Sme od našej potravy takí odcudzení, že radšej veríme údajom na obaloch, než aby sme sa spoliehali na náš nos alebo chuť,“ definuje Pichler ďalší fenomén plytvania.

Salzburský filmár David Gross sa tiež už dlhší čas intenzívne zaoberá mentalitou zahadzovania našej spoločnosti. Avšak o niečo akčnejšie, respektíve „aplikovanejšie“. Spolu s kuchárom Tobiasom Judmaierom a fotografom Danielom Samerom založil performance kolektív „wastecooking“, ktorý opäť vyťahuje z kontajnerov to, čo iní vyhodili, je chutné a dobré. – Potrava pre telo i dušu. Varenie ako demokratický akt, jedlo ako politické konanie a veľa vzrušenia vkladajú traja do svojich konzumu kritických kuchárskych šou a vystúpení. Suroviny na to dodávajú okrem iného kontajnery supermarketov. „Ako potápač v odpade nájdete takmer všetko, čo potrebujete,“ hovorí David Gross. A to v 1A kvalite. Z čistej zvedavosti vliezol Gross pred poldruha rokom prvýkrát v noci do kontajnera na odpadky, vybavený čelovkou a gumenými rukavicami. Bol šokovaný neuveriteľným množstvom bezchybných potravín, ktoré tam našiel. „Bol som bez slov,“ hovorí, „čerstvý tovar, ktorý sa dal ešte hodinu predtým kúpiť v obchode, ktorý z priestorových dôvodov po zatváracích hodinách končí v odpade.“ „Chceme poukázať na to, aké následky má to, že jedna tretina potravín sa vyhadzuje!“ opisuje osvetovú úlohu. Odvtedy trio pozýva na vedené ponory do kontajnerov s následným varením „nálezov“ na veľkú spoločnú galavečeru. Všetko je dokumentované filmovo, ponor sa počas galy veľkoplošne premieta. „Je to neuveriteľne zmyselný zážitok, najmä ten kontrast,“ opisuje David Gross event. „Je to niečo celkom iné, vidieť alebo čítať reportáž o tom, ako sám v tme na parkovisku, pololegálne, potápať sa v odpade po potravinách,“ vedia traja. Pritom za najväčšie prekvapenie opisujú moment, keď sa to, čo bolo ešte večer odpadom, stáva vynikajúcim jedlom. Pripravené v svetlom, čistom prostredí. „Túto skúsenosť chceme ľuďom odovzdať.“ Motto Wastecooking: „Food is culture… don’t waste it – cook it“ by sa malo zakoreniť vo vedomí a byť žitým každodenným životom.

Vedomé zaobchádzanie s jedlom je teda vyžadované od každého jednotlivca. Pretože podľa ďalšej štúdie v rámci celej EÚ pripadá v našich šírkach vyše 40 % všetkých vyhodených potravín na vrub súkromných domácností. Na jednej strane ide teda o to, variť, plánovať a nakupovať tak, aby nič nezostalo. Aj často propagované pojmy ako „regionalita“ a „sezónnosť“ dostávajú v tomto aspekte ďalší význam. Regionálne hospodárske cykly zabraňujú plytvaniu, pretože potraviny sa vďaka krátkym prepravným trasám a kratším časom skladovania dostanú ku konečnému spotrebiteľovi rýchlejšie a čerstvejšie. Priamy predaj, ako ho prevádzkujú mnohí výrobcovia na týždenných trhoch, navyše podporuje vehementne požadované silnejšie spolunažívanie výrobcov a spotrebiteľov zo strany Slow Food, posilňuje sociálne siete a vedomie o pôvode a skutočnej hodnote potravín.

Ďalším kľúčovým slovom v tejto súvislosti je „potravinová suverenita“, ktorá sa okrem iného prejavuje v projektoch, ktoré sú u nás relatívne mladé, ale celkom úspešné, ako sú mestské záhradkárčenie, komunitné záhrady alebo účasť na CSA (Community Supported Agriculture) a predstavujú pravdepodobne najbezprostrednejšie formy získavania potravín. Človek si sám dopestuje, čo potrebuje, zožne, čo je zrelé, a podelí sa o to, čo je navyše – respektíve odoberá svoje podiely zo zberu pravidelne priamo od výrobcu. Tu sa takmer nič neplytvá, práve naopak, výnos je presne prispôsobený počtu členov.

Aj v zodpovednej gastronómii treba presne kalkulovať. Pre Paula Ivica, šéfkuchára vegetariánskej michelinskej reštaurácie Tian, je to samozrejmosť. „Dobrý kuchár nikdy nebude plytvať,“ vie z vlastnej každodennej praxe, ako aj z učňovských rokov u mnohých známych špičkových kuchárov. Citlivé zaobchádzanie so surovinami je pre neho najvyššou prioritou, cielený nákup a dlhodobé plánovanie s vlastným bio-záhradníctvom sú preto na dennom poriadku. Všetko, čo je jedlé, sa v Tiane aj používa – od listu až po koreň, takpovediac – to je najmenej 90 %, všetko, čo pri krájaní odpadne, sa spracuje na polievky alebo pyré, „plytvanie potravinami je mi odporné,“ zdôrazňuje Ivic. Majstrovi je milšie, ak niečo dôjde, než aby niečo zostalo – čerstvosť jeho citlivých produktov je pre neho dôležitejšia ako ich neustála dostupnosť. Ak niečo nie je, jednoducho zaradí niečo nové na jedálny lístok.

Stačí! Pre všetkých! Ale aj keď by náhodou niečo zostalo, človek odcestuje a chladnička je plná – existujú alternatívy ku košu na odpadky: prerozdelenie. To, čo organizácie ako „Wiener Tafel“ prevádzkujú vo veľkom štýle – rozdeľovanie potravinových darov z obchodu a gastronómie sociálnym zariadeniam – funguje aj v malom. Autori „Die Essensvernichter“, nemecký filmár Valentin Thurn a novinár Stefan Kreuzberger, založili, vychádzajúc z Thurnovho filmu „Taste the Waste“, internetovú platformu foodsharing.de, ktorá existuje odnedávna aj v Rakúsku – pre záchrancov jedla. Myšlienka: dať súkromným osobám, obchodníkom a výrobcom možnosť ponúknuť alebo vyzdvihnúť prebytočné potraviny zadarmo.
Jeden záznam napríklad práve teraz znie: „Viedeň, 5., ananás, na konzumáciu“ (…)

Fakty

• Celosvetový celkový objem vyhodených potravín sa odhaduje na 1,6 miliardy ton „ekvivalentov primárnych produktov“. Objem vyhodených jedlých častí zodpovedá 1,3 miliarde ton.
• Odhadovaná klimatická bilancia plytvania potravinami ukazuje ročné emisie skleníkových plynov do atmosféry zodpovedajúce 3,3 miliardám ton CO2.
• Ročné množstvo vody použité na výrobu vyhodených potravín (250 km3) zodpovedá trojnásobku objemu Ženevského jazera.
• Rovnako sa ročne využíva 1,4 miliardy hektárov pôdy – 28 % celosvetových poľnohospodárskych plôch – na produkciu potravín, ktoré sa potom vyhodia.
• Poľnohospodárska produkcia nesie hlavnú časť zodpovednosti za ohrozenie ohrozených druhov rastlín
a živočíchov na zozname Svetovej únie ochrany prírody (IUCN).
• Iba malé percento všetkých vyhodených potravín sa kompostuje: väčšina končí na skládkach odpadu. Metánové emisie zo skládok sú jedným z najväčších zdrojov skleníkových plynov v sektore odpadov.
• Domáce kompostovanie by mohlo odľahčiť komunálnu likvidáciu odpadu až o 150 kg potravinového odpadu na domácnosť za rok.
• Strata potravín v globálnom juhu pripadá vo väčšej miere na poľnohospodársku produkciu, zatiaľ čo v krajinách s vysokou alebo strednou úrovňou príjmov vzniká veľká časť strát v obchode a domácnostiach. Priame ekonomické následky plytvania potravinami (s výnimkou rýb a morských plodov) sa odhadujú na 750 miliárd dolárov ročne.

Adresy

Waste Cooking
www.wastecooking.com

Foodsharing
http://at.myfoodsharing.org

Die Wiener Tafel
www.wienertafel.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!