Cesta do Kodane a Malmö, kde sa dlhým mostom prekonáva vyrovnávanie sa s minulosťou a budúcnosť gastronómie.
Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Mám trochu strach z Kodane. Zakaždým, keď pristanem v Kastrupe a veziem sa pohodlným taxíkom Volvo do centra mesta, je všetko inak – a ak nie je všetko inak, cítim sa inak. V deväťdesiatych rokoch, keď Kodaň ešte nebola synonymom pre cool, súčasnú kuchyňu, ale skôr opak, chodil som po meste s televíznym kuchárom menom Henrik Boserup, ktorý bez ohlásenia vtrhol do reštauračných kuchýň a začal tam variť; a všetci boli spokojní, že aspoň niekto varí s trochou inšpirácie. Dnes Boserup prednáša o zodpovedných metódach konzumácie, takže sa zdá, že aj on zvážnel, rovnako ako celá kodaňská kuchyňa.
Trochu škoda.
V nultých rokoch som stretol Paula Cunninghama, expatriovaného Brita z Essexu, ktorý priamo v kodanskom Tivoli prevádzkoval jednu z najkrajších reštaurácií, akú som kedy videl (The Paul), v každom prípade dizajnovo (veľa Arne Jacobsena a Poula Henningsena a skla a vkusu). Paul povedal – a v tom čase už René Redzepi a Claus Meyer spriadali plány o Nordic Food Manifesto a reštaurácii menom Noma –, že kulinársky najdôležitejšími miestami Kodane sú rovnakou mierou prístav a letisko. Pretože odtiaľ prichádzali dobré produkty z európskeho juhu do krajiny, z ktorých sa dalo pripraviť slušné jedlo. Paul medzitým prevádzkuje na dánskom západnom pobreží reštauráciu typu farm-to-table menom Paulfood.
O pár rokov neskôr som prvýkrát navštívil Noma, ktorú práve prvýkrát zvolili za najlepšiu reštauráciu na svete. Bol to pamätný večer, pretože som získal vytúžené miesto v závese dvoch rakúskych vinárov, ktorí boli dohodnutí so svojím dovozcom, mužom menom Sebastian Rind, ktorý podstúpil riziko a otvoril si na prominentnom mieste v centre Kodane obchod s vínom, ktorý viedol výhradne rakúske vína, a to vína, o ktorých vedelo aj v Rakúsku len pár zasvätených.
Po večeri v Nome som lapal po dychu. Do svojich memoárov som si poznamenal: „Kuchyňa Noma nedekonstruuje len obvyklú postupnosť jedál v menu, ale aj očakávania, ktoré človek kladie na menu v tejto cenovej kategórii. Jeden chod napríklad bola cibuľa z dánskeho ostrova Læsø. Áno. Cibuľa rozobratá na jednotlivé vrstvy na tapiokovom piesku, pričom každá z týchto vrstiev bola pripravená osobitne, fraktálne rozložená na možnosti toho, ako možno vnímať cibuľu. Ďalší chod bol zemiak, špeciálny zemiak z ostrova Sjælland, malý a nevzhľadný, ktorý teraz podávali v rôznych skupenstvách, ako penovú mousseline, ako čipsy, varený, pečený. Potom: časti zelerovej hľuzy, upečené v rúre a zafixované na tak intenzívnej chuti, akoby mala kuchyňa ambíciu dostať túto koreňovú zeleninu z jej vedľajšej úlohy ako zvýrazňovača chuti pre kuracie polievky na hlavné pódium, a presne tak to bolo: ak má byť večer v Nome zhrnutý do jednej vety, potom do tej, že samozrejmostiam vysokej gastronómie sa spod nôh vytrháva pôda.“
Niečo také si naozaj zapisujem. Detské nadšenie je vo svetle toho, čo sa stalo potom – invázia špičkovej gastronómie pečenými zelerovými hľuzami, fraktálne rozloženými cibuľami, smrekovými emulziami a inou potravou pre lesnú zver –, dosť trápne. Takmer by boli moje vznešené myšlienky aj stratené, pretože vtedajší someliér Noma to s nami myslel až príliš dobre a poloplné fľaše z ochutnávky starých vín, ktorú si dopriali dva mešce peňazí pri vedľajšom stole, presmeroval k nám, takže sme sa okrem iného dostali k rôznym pohárom Romanné-Conti z tridsiatych rokov. Spomínam si už len na bujaré tance v vikingskej diskotéke a bolestivé prekvapenie, keď som sa nasledujúce ráno zobudil, lietadlo už dávno vo Viedni, ale vznešené myšlienky zvečnené na ostro rezanom písme v zápisníku.
Nabudúce som pre istotu išiel na obed do Noma, večer som jedol Smørrebrød v Aamanns, tam som nevyhnutne spoznal ďalšieho rakúskeho vinára, odolal jeho nápadom na spoločné strávenie pokročilého večera a nechal sa zlákať na scestie až na ďalší deň, keď som na štadióne Østerbro navštívil Rasmusa Kofoeda, ktorého Geranium práve získalo druhú michelinskú hviezdu.
Tam som si poznamenal: „Rasmus Kofoed nazýva jedno zo svojich jedál celkom vážne ‚bylinková záhrada‘. ‚Bylinková záhrada‘, ktorá sa podáva v plexisklovej guli, je jedným z jeho podpisových jedál. Komplikované jedlo vystihuje filozofiu tohto mladého kuchára. Hneď ako sa odoberie horná polovica gule, nad ‚bylinkovou záhradou‘ stojí valec vône. Spektrum zelených tónov, ktoré dodávajú bylinky a listy, sa rozvíja nad pevnou silou vývaru consommés, ktorý pochádza z údeného jahňacieho prsného mäsa, k tomu dodáva mrkva sladký farebný akcent. ‚Bylinková záhrada‘, mäsité jedlo pre vegetariánov, kombinuje krémovú konzistenciu consommés s chrumkaním byliniek, explóziami zelených, horkých, koncentrovaných aróm, žiadne sústo sa nepodobá na predchádzajúce.“
Geranium má medzitým tri michelinské hviezdy a ja som tam zažil svoj prvý pestro potetovaný ošiaľ z naturálneho vína. Presladený someliér, ktorému by som sa vonku na ulici vyhol oblúkom (heslo: svaly, tielko, rocker účes a, pokiaľ bolo vidno, celotelové tetovania s motívmi zo skicára Hell’s Angels Memorial), ma tak opil macerovanými bielymi vínami a nesírenými červenými, že mi nasledujúce ráno vyhŕkli slzy dojatia, keď som znovuobjavil svoj zápisok. (Z nepochopiteľných dôvodov som ho mal poskladaný v topánke. Pravdepodobne som chcel vedieť, či som ešte nažive.)
Toto všetko len preto, aby ste vedeli, prečo som bol trochu znepokojený, keď som s kolegami z magazínu Fool a rakúskym hviezdnym kuchárom zamieril do kodaňskej štvrte Nørrebro. V rohu sídli Relæ, ktoré vedie bývalý šéfkuchár Noma Christian F. Puglisi. Relæ je zhruba tak obsadené ako Noma a že sme dostali stôl, bolo zásluhou sprostredkovateľskej práce Per-Andersa Jörgensena, fotografa a vydavateľa Fool, ktorý spolu s Puglisim vytvoril jeho fantastickú „Book of Ideas“.
Nuž, proti osobným kontaktom sa nedá nič namietať, okrem toho, že okrem kuchárov majú aj someliéri tendenciu to so svojimi hosťami myslieť dobre, čo, viď vyššie, môže mať fatálne následky. Moju tichú nedôveru srdečné objatia, ktoré si vymenili hviezdny kuchár a someliér Alessandro, nezbavili, ale potom som prvýkrát uvidel šéfku reštaurácie niesť pár tanierov a to, čo som videl, nahradilo každý iný pocit masívnym očakávaním. Že sa dobrý pohár šampanského spája s masívnym očakávaním do penivej eufórie, nesmiem na tomto mieste zamlčať.
Puglisi je výnimočný Dán. Narodil sa na Sicílii ako syn Talianky a Nóra a do Dánska prišiel až v siedmich rokoch. Pracoval vo Francúzsku a Španielsku, konkrétne v El Bulli Ferrana Adriu, predtým ako nastúpil do Noma, kde sa rýchlo vypracoval na sous-chefa Reného Redzepiho.
To, že chcel nakoniec robiť niečo vlastné, bolo dané tým, že chcel variť ešte „rovnejšie“, ešte vybrúsenejšie než doteraz, a to výhradne z bio produktov. Rozchod s Redzepim prebehol v dobrom, René mu nielen poprial všetko dobré, ale urobil mu aj veľa PR.
„Chcel som,“ píše Puglisi v „Book of Ideas“, „robiť vynaliezavú, inteligentnú kuchyňu, ktorá je založená na jednoduchých produktoch najvyššej kvality.“
K tomu si želal reštauráciu, ktorá by mala byť skôr bistrom ako fine-diningovou chatrčou. „Chcel som spojiť pocit sedenia v plnej miestnosti plnej smiechu a zábavy s najlepším možným jedlom.“
Tak sa Relæ stalo síce pekným, ale v každom prípade neformálnym lokálom, dlhé lavice na sedenie, nízko visiace lampy, vďaka ktorým sa drevené stoly lesknú, stoly, ktoré sú na prvý pohľad úplne jednoduché a na druhý sa ukazujú ako celkom šikovné: v malých zásuvkách sa nachádzajú príbory, servítka a jedálny lístok, takže celá pozornosť na stole ostáva vyhradená jedlu.
A toto jedlo je celkom uletené – a, áno, skvelé. Musím síce priznať, že sme pred návštevou Relæ podnikli odbočku do Torvehallerne, kodaňských tržníc, kde sme hľadali stánok menom „Hija de Sánchez“ a po počiatočných ťažkostiach sme ho aj našli. Tam sme vypili mexické pivečko a, keď už sme tam boli, ochutnali tacos, ktorých povesť doletela až do Viedne. Salsu, s ktorou prišiel mole-taco s grilovaným kuraťom a sezamovými semienkami, som si predpisovo kvapol na kabát, ktorý som v ten istý deň vyzdvihol z čistiarne, a všimol som si to až vtedy, keď som tú poriadne zašpinenú vec s veľkopanským gestom podával kolegovi v šatni Relæ.
Hlad, to som vlastne chcel povedať, nebol nevyhnutne naliehavý. Ale keď naservírovali prvý chod – nepriehľadnú, svetlo sa trblietajúcu vec menom „lykkeløverod“, čo výstižne opisuje koreň kysličky, ozdobenú príslušnými listami –, bol to budíček nečakaného, exotického vkusu; a taký šťavnatý, že mi bolestivo chýbal kabát, na utretie úst.
Ale vypočujte si, čo má Christian Puglisi povedať ku koreňu kysličky: „Koreň má ostré a kyslé vlastnosti a je extrémne chrumkavý a šťavnatý, ak ho jete surový. Zdalo sa nám zbytočné ho variť, najmä keď je štruktúra sama o sebe taká zaujímavá. Pri prvom zahryznutí do koreňa mi pripomenul krehkú a chrumkavú štruktúru ázijskej hrušky – rovnako šťavnatý, ale menej sladký a trochu hryzavý. Aby sme ešte obohatili pocit zahryznutia do exotického ovocia, dávalo zmysel podávať koreň ako snack, ktorý jete rukou, ako hrušku alebo jablko.
Koreň sme oškrabali, aby sme sa zbavili špiny, a odrezali sme vláknité špičky. Špičkou noža sme odstránili centrálnu časť zvyšnej hľuzy, ktorá je tiež veľmi vláknitá, takže nám ostala šťavnatá časť koreňa. Priehlbina v strede urobila miesto pre plnku. Začali sme teda experimentovať, čo by mohlo koreň okoreniť a doplniť jeho šťavnatosť.
Chceli sme niečo výdatné, chutné, niečo rastlinné. Pritom nám na um zišli naše experimenty so solenými mirabelkami. Mäso týchto plodov, ktoré sme uchovávali šesť mesiacov v náleve, je veľmi mäkké. Museli sme ho len naniesť na mäso koreňa a okamžite sme si všimli, ako dobre dopĺňa chrumkavý a šťavnatý koreň ovocná a korenená prísada.
Mirabelky v náleve však nadobudli hnedozelenú farbu, ktorá nebola veľmi lákavá, takže sme sa rozhodli hľadať ďalší doplnok k prirodzenej šťavnatosti jedla. Hľadali sme prirodzeného príbuzného koreňa, totiž štiav. Ten prináša svoju vlastnú variáciu kyselinovej šťaveľovej zložky, chemickú zložku, ktorá je vlastná mnohým rastlinám, ktoré chutia svojím spôsobom horko a zeleno. Malé lístky sa dajú položiť na pretlačené mirabelky a sú veľmi dekoratívne. Pretože je koreň kysličky taký zriedkavý, prinášame ho na stôl aj nespracovaný, aby hostia videli, čo jedia.“
Nedá sa teda povedať, že by snack, ktorý nám naservírovali, nebol premyslený.
Ďalšie menu pozostávalo z malých jedál, ktoré boli na prvý pohľad vždy rozpoznateľné, pričom sa však rýchlo ukázalo, že chutia úplne inak, ako by ste predpokladali. Vrcholom vysoko zábavnej hry na zmätenie bola malá porcia tortellini, ktoré podávali s bielymi hľuzovkami – a následne sa ukázali ako úchvatne podusené a do formy upravené umelecké dielo zo zeleru.
V tomto jedle Puglisi, takpovediac, vyklenul široký oblúk od svojich talianskych koreňov ku koreňom z Dánska. V rozhovore raz povedal, že severská food-revolúcia, pri ktorej pochodoval v prvej rade, by v Taliansku nebola možná: Taliani by svoju národnú kuchyňu (kuchyne) milovali príliš veľa a svoje tradície by si ctili. Dáni naopak ani nevedeli, že existuje niečo ako food-tradícia, práve to difunduje zhora nadol a slávni kuchári krajiny v tom zohrávali rozhodujúcu úlohu.
Jedli sme gratinovanú tekvicu, ktorá bola tak umne zatočená do špirály, že vyzerala ako elegantné lístkové cesto z parížskej cukrárne (k tomu bola mousseline a frikasé z mäkkých, bielych, zeleno nakladaných a v náleve konzervovaných vlašských orechov). Dostali sme ustricu s jemne podusenými, bielymi časťami póru. Mali sme šalátové srdcia s kôprom, kúsok jahňacieho so sladom a krúpami a ako hlavný chod dusenú cviklu, ktorá vyzerala (a volala sa) ako veľmi krátko pečený steak a sprevádzali ju jej vlastné listy – fantastické.
Každý jeden chod bol premyslený do detailov, viď vyššie. Chutilo to skvele a skutočnosť, že sme až na drobné výnimky – jahňacie, ustrica – jedli vegetariánsky, bola priam znepokojujúca. V porovnaní s inými zeleninovými kuchármi Puglisi nestavia na jemnostiach, pastelových farbách zeleniny, ale inscenuje ich vlastnú chuť podľa všetkých (nových) pravidiel umenia (a často aj tak, ako by inscenoval vlastnú chuť mäsa, totiž mocne, jasne a radikálne).
Mali sme aj pár dezertov, vrátane veľmi silnej kombinácie chrumkavej topinambury, bobúľ a zmrzliny, potom som ustúpil. Spomenul som, že bolo veľa vína? S výnimkou prekvapenia z rakúskeho juhu (Sepp Muster je v Kodani uctievaný približne tak nábožne ako Aubert de Villaine v posledných baštách klasickej francúzskej kuchyne) som ešte nikdy nepočul o vinároch, občas ani o hrozne. Boli to zaujímavé a citlivo vybrané vína, ktoré mohli byť celkom náročné a balansovali na hranici medzi novými svetmi chutí a ich presadzovaním.
Keď sme odchádzali, miestnosť bola prázdna. Pôsobila upratane. Smiech, zábava ešte viseli v stenách. Ak toto je budúcnosť jedla, pomyslel som si, potom nech príde, tá budúcnosť.
A opustil som dom, vzpriamený a, ehm, svieži. Nasledujúce ráno som bol presne na raňajkách, a keď sme sa vydali na cestu do Malmö, išiel som vpredu.
Malmö je, ako každý divák grandiózneho seriálu „Most“, vzdialené od Kodane len krátku jazdu vlakom alebo hnedým Porsche 911. Hnedé Porsche (alebo je predsa olivovozelené?) je už trochu staršie, ročník 1977, a patrí švédskej policajtke Sage Norénovej, ktorá má spolu so svojím dánskym kolegom Martinom Rohdem vyriešiť celkom dobrodružné prípady (aspoň v prvých dvoch sériách; v tretej, ktorá práve bežala na ZDF, prišiel namiesto Martina nový Dán. Toho ale ešte nepoznám). Porsche je stále v hre, ale obsadené.
Vzali sme si teda vlak. Vlak opúšťa hlavnú stanicu v Kodani, na letisku Kastrup ešte raz zastaví a potom na 7 845 metrov dlhom moste, skutočnom hlavnom protagonistovi menovaného seriálu, prekonáva Öresund. More, morské vtáky, reflexy, nízko letiace dopravné lietadlá, tichá krása.
O niečo neskôr sme prišli do Malmö. Malmö je centrom juhošvédskeho regiónu, asi tak veľké ako Graz, malé, pekné centrum, nová dominanta (mrakodrap s výstižným názvom „Turning Torso“, ktorý zanechal svetový architekt Santiago Calatrava v prístave Malmö), celkom dosť utečencov a v registri obyvateľov najslávnejší Švéd všetkých čias, Zlatan Ibrahimović.
Do Malmö sme cestovali, aby sme navštívili vydavateľov Fool. Fool je nepravidelne vychádzajúci, celkom pôsobivý food-magazín v anglickom jazyku a s obrazovou rečou, ktorej rozumejú na celom svete. Per-Anders Jörgensen (svoje dlhé krstné meno skracuje na P-A, vyslovované „Pi-E“) je jedným z fotografov, ktorí škandinávskej food-revolúcii dodali estetický vzhľad, teda jej tvár, čo možno oprávnene tvrdiť aj o Lotte Jörgensenovej, jeho manželke, ktorá pracuje ako strategička a dizajnérka. Obaja sú vo svete angažovanej, vynaliezavej gastronómie všadeprítomnými hosťami a spoluvytvárateľmi a Fool je tajným ústredným orgánom hnutia: tichý, rozvážny magazín s prirodzenou eleganciou a hlboko pociťovanou krásou, čo sa rovnako vysvetľuje citlivou fotografiou P-A, ako aj extravagantným, veľkorysým dizajnom. Po osemročnom rozbehu vyšlo prvé číslo, medzitým je ich šesť, siedme je v príprave.
To, že Fool pochádza zo Švédska, by mohla byť náhoda. Možno sú však prirodzenosť kulinárskej excelentnosti a základný záujem, napnúť oblúk tak široko, ako sa len dá, predpokladmi pre projekt, ktorý by žiadne vydavateľstvo na svete takto na trh neuviedlo. Fool je až príliš svojrázny (slovo „insanity“ sa nie neprávom objavuje na každej titulnej strane), príliš málo zameraný na záujmy imaginárnej cieľovej skupiny, príliš oddaný vášňam vydavateľov. Ide o špičkovú gastronómiu vo všetkých kútoch sveta, ale predovšetkým o rezonančný priestor, z ktorého vzniká. V tomto zmysle je Fool dokumentáciou nálad, atmosféry, vplyvov, pocitov. Dôsledné je, že sa ani nepokúša previesť tieto nálady do receptov: kto považuje Fool za cool, nepostaví sa do kuchyne, ale podnikne jednu alebo druhú cestu a v jej cieľovom mieste bude velebiť šialencov zo Švédska za to, že mu dali impulz na odchod.
Aj nám dali šialenci zo Švédska impulz na cestu do Malmö, a pretože po príchode bolo skoro na obed, vzali nás za ruku a zaviedli nás tam, kde rastú tie správne hamburgery a z tajomného zdroja vyviera k tomu patriace pivo. Mystické miesto sa volalo Casual, mäso v burgeroch bolo určite vysoké päť centimetrov a pivo malo ideálnu teplotu na sobotný obed.
K tomu pasovalo, že sme už mali plány na večer. Lotta a P-A vyhliadli pre núdzový prípad reštauráciu menom Bastard a môžem povedať len jedno: bol to celkom dobrý nápad.
Predovšetkým po dlhom popoludní v galérii Fool, kde sme diskutovali o etike a estetike, sliepke a vajci, ale aj o správnej teplote bieleho a červeného vína a ideálnych sardinkách z konzervy (P-A sa ukázal ako dogmatik a trval na tom, že nič nie je nad španielske exempláre od „Yurrita“ naložené v olivovom oleji, a mal so sebou celkom presvedčivé dôkazové materiály).
Samozrejme, večer som zamieril do Bastardu s celou mravnou sebadôverou človeka, ktorý má za sebou večer v Relæ v riskantnej spoločnosti bez náznaku vedľajších škôd.
To sa však ukázalo ako unáhlené.
Pretože bolo veľa čo jesť, aj preto, že kuchár mal pocit, že chce hosťom z juhu (myslím, kde inde sme hostia z juhu?) ukázať, ako sa veci majú. Takže rovno poslal dospelácku porciu krvavničky s volským okom, aby sme pivo nemuseli piť bez podkladu, a pridal grandióznu rillettes s nakladanými uhorkami a perlovkami, po ktorej konzumácii sme vlastne – a celkom bohato – už jedli.
Ale samozrejme, teraz sa to všetko poriadne začalo. Prišla pečená bravčovina, poriadne tučná a zaujímavo okorenená horčičnými semienkami, potom grilovaná cvikla s kyslou smotanou a kôprom, následne ikry z morského zajaca, a to v takom množstve, že pri celom stole bolo počuť hlasné sťahovanie vzduchu medzi zubami, s príslušným množstvom kyslej smotany a chrumkavej topinambury.
Na tomto mieste som sa rozhodol vystúpiť. Ale potom priniesol priateľský čašník po prvé viac vína a po druhé jedlo, ktorého čistá estetika ma prinútila späť na šikmú plochu smerom k totálnemu preťaženiu: paštéta prikrytá lístkovým cestom, z ktorej povrchu výčitkavo vyčnieval pazúr kurčaťa.
Kto som ja, aby som takýto pokrm okamžite nevyskúšal? Bolo to, mimochodom, výdatné, slané a delikátne. Nasýtilo by to rotu, ale nás, ktorí sme v tomto smere už vykonali určité prípravné práce, paštéta veľmi zasýtila (okrem toho došlo k hádke, kto môže ohlodať pazúr). A zatiaľ čo sme premýšľali o tom, akým druhom vína máme zapiť víťazstvo nad týmto tvorom, dorazilo pečené kura s novými zemiakmi a zeleninou.
Na tomto mieste, ak by sa celé podujatie ukázalo ako reality šou (čo by nikoho z nás neprekvapilo), by musela nasledovať scéna s Wandou:
„Chcem chľast! / Chľast! / Všetko, čo chcem, je chľast / ktorý vie, kde žije slnko. / A ak vieš, kde sa dá v tomto čase ešte chľastať / áno, ak vieš kam / tam tam tam tam tam tam ideme / tam tam tam tam tam tam ideme / tam tam tam tam tam tam ideme / tam tam tam tam tam tam ideme.“
Ale skôr než k tomu dôjde, šéfkuchár Andreas Dahlberg osobne servíruje Millefeuille, ktorá má minimálne veľkosť topánky 47. Dahlberg je dosť zarastený a výrazne potetovaný. Aj vzhľadom zapadá do schémy biznis-punkových kuchárov, ktorí sú v Škandinávii skôr pravidlom než výnimkou. Millefeuille pripravil po prvýkrát na počesť návštevy z Viedne. Nevyhnutne sa pri krájaní dosť škaredo zničí, pretože Millefeuille sa dá rozdeliť iba laserovými lúčmi, ak chcete, aby boli všetky kúsky pekné a obdĺžnikové, a nie nakrivo a rozmočené.
Potom odchod k baru s pálenkou a neuveríte, čo sa tam stane: Je to úžasné. Opäť sa nám podarilo dokázať, že hodiny po polnoci ubiehajú dvakrát rýchlejšie ako tie pred ňou. A to, že zmeškám vlak späť cez most do Kastrupu, vôbec nevadí. Určite pôjde ďalší. Budem to riešiť, keď sa vyspím.