A-La-Carte

Burgenlandská safari

Nová generácia vinárov pracuje na obnove
historickej vinohradníckej oblasti na oboch stranách dnešnej hranice. Správa zo skúseností.


Text: Christian Seiler
Ilustrácie: Markus Roost

Keď som liezol hore cez vinohrady do Deutsch-Schützen, aby som zaklopal u Christopha Wachtera a požiadal o pohár vína, alebo dva, prepadol ma neopísateľný pocit sýtosti. Bol to skôr dozvuk pocitu sýtosti, ktorý sa ma zmocnil pred pár rokmi, keď som sa zúčastnil na jednom z legendárnych nedeľných výletov Pepiho Sodomu. Viete: legendárny hostinský z Tullnu si vo svojich voľných dňoch zbalil seba a svoju manželku Gerti a vycestoval na 48 hodín do Piemontu, Toskánska alebo Burgundska, aby tam sám dobre jedol a predovšetkým nakúpil víno. Potom, sýty, šťastný a s rozšírenými obzormi, opäť otvoril svoj podnik. Niekedy, ako v tomto konkrétnom prípade, stačil aj výlet do južného Burgenlandu, ktorého som sa zúčastnil na zadnom sedadle Sodomovho koča. Cesta na juh sa nezaobišla bez komplikácií, pretože Pepi si zaumienil, že musí ešte stihnúť odbočku k Grünauerovcom, ktorí nám pred jedlom v Deutsch-Schützen naservírovali malé občerstvenie, ktoré by stačilo pre ôsmich husárov. Pod pergolou vinárstva Wachter-Wiesler neskôr stál Tristan Hanzl, lietajúci kuchár, ktorý pripravil menu, z ktorého som sýty ešte aj dnes, keď si naň spomeniem. Pri zamýšľaní sa nad tým mi napadá, že by som si túto metódu mohol nechať patentovať a predávať ako pôžitkársku diétu, aby som konečne zbohatol a stal sa slávnym.

Ospravedlňte mi tento exkurz hneď na začiatku môjho príbehu o vínach z Burgenlandu. Christoph Wachter si túto nudnú historku tiež musel vypočuť, predtým ako pomaly a nekonečne priateľsky, ako je jeho zvykom, prevzal iniciatívu a upriamil môj záujem na predmet, kvôli ktorému som tu bol: „Čo chceš ochutnať ako prvé?“ Prenechal som toto rozhodnutie Christophovi, takže sme, pre mňa celkom nečakane, začali s Veltlínskym zeleným, ktoré bolo všetko iné než konfekčné veltlínske, aké poznáme napríklad z Weinviertelu. Viem, je ešte trochu skoro začínať s lekciou dejepisu, ale skutočnosť, že v Burgenlande sa vyrábajú naozaj vynikajúce veltlínske, je pádnym príkladom toho, aký vplyv má história na to, ako sa v tejto najčerstvejšej spolkovej krajine Rakúska tvorila (a tvorí) vínna politika.

Ako viete, Burgenland – nemecké západné Uhorsko – pripadol v roku 1921 Rakúsku ako dôsledok mierových rokovaní v Saint-Germain. Pôvodne mal byť súčasťou balíka aj Šopron, prirodzene vzniknuté hlavné mesto regiónu, čo ale – nie môj, ale historický názor – zmarili najmä talianske sily, takže Šopron a jeho bezprostredné okolie po pochybnom referende pripadli Maďarsku a mesto sa stalo Šopronom (Sopron). Deň predtým som sa prechádzal so šopronským vinárom a burgenlandológom Rolandom Velichom po Šoprone. Krása mesta je prirodzene spojená s jeho historickým bohatstvom, ktoré je zasa priamo spojené s vínom. Nielenže sa okolo Šopronu pestovalo víno. Všetky nitky obchodu s vínom, teda aj vinárskej kultúry, sa zbiehali v pivniciach a kanceláriách mesta. Pretrhnutie historických spojení nedalo novej rakúskej spolkovej krajine len jej úzky, slepému črevu podobný tvar, ale zanechalo ju aj prakticky bez infraštruktúry – dodnes neexistujú žiadne zmysluplné vlakové spojenia z Viedne do južného Burgenlandu – a bez nadbytku kultúrnej identity.

Dal som si dúšok Christophovho veltlínskeho, ktoré bolo korenisté a zemité, sebavedomé, lahodné víno. To, že sa Veltlínske zelené pestovalo v Burgenlande, mi Roland Velich vysvetlil takto: V Burgenlande sa vždy silno dbalo na to, čo žiada rakúsky trh. Keďže po Veltlínskom zelenom, ktoré hrá svoju domácu hru v obrovskom Dolnom Rakúsku, bol veľký dopyt, vysadili ho práve preto mnohí burgenlandskí vinári. Ešte dnes je Veltlínske zelené po Frankovke modrej a Zweigelte najviac pestovanou odrodou v krajine, aj keď v dlhej vinárskej histórii regiónu nikdy nehralo určujúcu úlohu.

Christoph teraz priniesol Rizling vlašský (Olaszrizling), ktorý sa tak smie volať aj na jeho etikete a označuje tým príslušnosť. Olaszrizling, teda Rizling vlašský, patrí k burgenlandsko-maďarskej vinárskej kultúre rovnako ako Kékfrankos, teda dávno identitu utvárajúca Frankovka modrá pre Burgenland. Znova som bol ohromený svojráznosťou vína – Christoph ho nazýva „trochu nevychované“ – a je pre mňa ťažké neporovnávať jeho charakter s chuťou, ktorú som si zapamätal, keď som si z južného Štajerska nosil domov pôžitkárske, sladké vlašské rizlingy, ktoré platili za vína na úvod k pôžitkárskym, po tráve voňajúcim Sauvignon blanc. Potrebovali sme teda len dve vína, aby sme veľkolepo zničili niekoľko istôt. Veltlínske zelené nemusí vôbec chutiť ako vína DAC z Weinviertelu, stabilizované často čistými kultúrami kvasiniek a vkusom príslušných hodnotiteľov (a distribútorov štátnych kontrolných čísiel), a medzi Christophovým Rizlingom vlašským a stále v našom vnímaní chuti zakotvenými juhostajerskými vlašskými rizlingmi ležia svety plné iskrenia, prekvapení a poézie.

Potom sme prešli na Frankovku modrú a až vtedy sa oslava naozaj začala. Christoph Wachter dorába svoje vína v Deutsch-Schützen a na Eisenbergu. Vinifikuje jednotlivé polohy, ktoré podľa kvality mieša do svojich „chlebových“ vín, do svojich obecných vín alebo do svojich cielených polohových vín s názvom Reihburg, Saybritz alebo Weinberg. Sú to chladné, elegantné vína, štýlovo prirodzene príbuzné, v chuťovom spektre poznačené rôznymi spektrálnymi farbami, pri ktorých by človek chcel zostať dlho, možno aj dlhšie. Pre mňa sa kvalita vína aj tak neprejavuje prvým dúškom, ktorý profesionálni degustátori rutinovane analyzujú, rozkladajú na chuťové komponenty a potom vypľúvajú.

Musím si víno vychutnávať ako hudbu. Veľký islandský klavirista Víkingur Ólafsson, ktorý práve cestuje po celom svete so svojou interpretáciou Bachových Goldbergových variácií, priniesol zaujímavý návod na hlbšie pochopenie svojej hudby: „Najlepšie je počúvať ich [Goldbergove variácie] mesiac každý deň ráno ako prvú vec. A potom sa pozri, kde stojíš prvý deň nasledujúceho mesiaca. Budeš o tomto diele rozmýšľať inak. Môžem ti sľúbiť, že budeš mať kopu nových nápadov – a kopu lásky k tejto hudbe.“ Mne sa to deje s vínom. Nechcem si ho síce nevyhnutne vychutnávať „ráno ako prvú vec“, ale predsa pravidelne, niekoľko dní za sebou, aby som sa s ním zoznámil, spoznal jeho nálady, preskúmal jeho hĺbky a nechal sa v súhre svojich vlastných nálad a nálad vína zakaždým prekvapiť.

Cestoval som zo stredného do južného Burgenlandu, aby som navštívil Stefana Wellanschitz a Rolanda Velicha. Wellanschitz, potomok veľkej vinárskej rodiny a súčasný prevádzkovateľ špeciálnejšej značky Kolfok, ma privítal v zrubovom dome nad svojimi vinohradmi v Neckenmarkte. Mal so sebou rozmanité vína, ktorých názvy už podávali informáciu o tom, ako vznikajú a čo si pri tom ich tvorca myslel. Jedno z bielych sa napríklad volá Querschnitt weiß (Biely prierez), ide pritom predovšetkým o Veltlínske zelené a pár ďalších odrôd, ktoré si tiež nájdu cestu do fľaše. Ďalšie nesie názov Intra! The Wild, pre ktoré sa Veltlínske zelené a Rizling vlašský fermentujú na rmutu. Tomu zodpovedá tmavá farba nápoja. Rizling vlašský Nolens Volens, ktorý rastie na čistej bridlici, som si okamžite obľúbil. Jeho určujúca jasnosť robí z vína nielen nezvyčajný vzorový exemplár svojho druhu, ale predovšetkým svojrázneho vyslanca svojho pôvodu. Toto víno, a o tom je presvedčený aj Stefan Wellanschitz, nemohlo vyrásť nikde inde. Doplnok: A bolo treba ruky tohto muža, aby sa stalo tým, čím je. Koniec koncov, predpoklad, že dobré víno je čisto prírodný produkt, je mýtus, ktorý sa v scéne naturálnych vín rád šíri. Víno, aj to najdivokejšie naturálne víno, je vždy kultúrny produkt, inak by hrozno, ktoré vinič láskavo rok čo rok produkuje, na jeseň zožrali vrabce.

O pôvode som hovoril aj s Rolandom Velichom v Lutzmannsburgu, kde mi ukázal svoje vinohrady na impozantnej plošine vysoko nad dedinou. Vinica je prastará, a pretože na jej strane pri dedine je malý vyhliadkový vŕšok, mohol mi Velich odtiaľ ukázať široký výhľad do Panónskej panvy. Jeho kompasové ruky dokonca vedeli, v akom smere možno lokalizovať Balaton, kde Somló a kde (približne) Tokaj. O spojenectve Velicha s maďarským, teda východopanónskym vinárstvom som na tomto mieste písal už pred rokom alebo dvoma, preto môžem teraz polovicu nášho rozhovoru zhrnúť takto: Patríme k sebe.

Ale teraz musím s Velichom konečne hovoriť o Frankovke modrej, s prihliadnutím na
skutočnosť, že som u Stefana Wellanschitz ochutnal jeho vynikajúcu neckenmarktskú Frankovku modrú s názvom Güterweg, uznal ju za dobrú a dostatok som si jej vzal so sebou, aby som doma mohol absolvovať Víkingur-skúšobnú sériu (jemne transponovanú z ranných do večerných hodín). Velich je – bez ohľadu na skutočnosť, že Ernst Triebaumer svojou Frankovkou modrou Mariental v roku 1986 vztýčil maják v hmle éry po vinnom škandále – vinár, ktorý možno najdôslednejšie veril v potenciál tejto odrody a svojimi jemnými, nadmieru finessami oplývajúcimi Frankovkami modrými z Lutzmannsburgu a Neckenmarktu sa postaral o to, že Rakúsko bolo medzinárodne vôbec vnímané ako krajina červeného vína. Velichovo rozhodnutie staviť so svojím vinárstvom Moric výlučne na Frankovku modrú bola solídna stávka. Velich bol hlboko presvedčený o kvalitách tejto odrody, ale že by jeho vína len o niečo viac ako 20 ročníkov neskôr menovali jedným dychom s Barolami od Giacoma Conterna, vínami Hermitage od Jeana-Louisa Chaveho alebo tými najlepšími Pinot noirs z Burgundska, by asi nikto nepredpokladal, aj keď možno o tom sníval (totiž Velich).

So svojou priezračnou líniou nemal úspech len on sám, vydláždil cestu aj celej generácii mladých vinárov. Získali cit pre to, čo môžu vinohrady okolo domov ich rodičov v najlepšom prípade priniesť. S mnohými z týchto vinárov Velich teraz spolupracuje, neformálne určite, ale aj v rámci svojich kooperácií Hidden Treasures, ktorými vybraným vínam zaručuje predovšetkým medzinárodnú viditeľnosť.
Hovorili sme teda o pôvode, o tomto ideálnom spojení prírodných predpokladov a kultúrnych výdobytkov, ktoré sú potrebné na to, aby sa pomohlo vínu ideálne vyjadriť všetko, čo ho stretlo. Ročné obdobia. Nálady počasia. Pozornosť tých, ktorí sa starali o každý jednotlivý vinič. Velich stojí v čele celej generácie vinárov, ktorí zdieľajú jeho analýzu, že vína by v ideálnom prípade nemali byť ako iné vína, ale hrdým spôsobom samy sebou. To znie možno ako klišé, ale je to všetko iné než to; v krajine, kde najúspešnejšie a najdrahšie červené vína boli jednoznačne napodobeninami vín z Bordeaux, tým, že miešali Cabernet Sauvignon, Merlot a zopár zvyškov autochtonných odrôd (ako to robila napríklad aj generácia vinárov v Toskánsku, heslo: Supertuscans). Do obrazu, že si v Burgenlande hľadali vzory inde, aby ich čo najúspešnejšie napodobňovali – heslo: Veltlínske zelené – zapadá prirodzene aj toto pozorovanie.

Iný deň som stretol Hannesa Schustera v jednom z jeho vinohradov v St. Margarethen. Schuster, ktorý prevzal vinárstvo po svojej matke Rosi a stále hospodári pod jej značkou, bol v sprievode svojho vyžly, ktorá rutinovaní medzi viničmi čuchala po zaujímavých vôňach, pritom však Hannesovi nespúšťala z očí. Bol to výnimočný deň. Slnko bolo už na zostupnej dráhe, tiene padali príslušne dlhé. Hannes sa ma opýtal, či chcem ochutnať jeho Furmint, náhodou má pri sebe fľašu – zapísal som si: bezpodmienečne niekedy preskúmať, ako sa toľkým vinárom darí mať vždy po ruke fľašu vychladeného vína a pár pohárov Zalto – a čo som mal teraz odpovedať? „Nie, radšej neskôr?“ Nie, určite nie!

Hannes Schuster nie je nevyhnutne rečník, ale je to hlboko sympatický človek, ktorý vie o svojich vínach niečo povedať a pritom nechať zabliknúť určitú nekompromisnosť. Po tom, čo prevzal vinárstvo, sa silno sústredil na Frankovku modrú a Svätovavrinecké. Vinohrady s medzinárodnými odrodami predal, vyklčoval alebo vymenil za iné, ktoré sa mu páčili viac. Za to vzal dokonca na vedomie, že plocha vinárstva sa mierne zmenšila. Stáli sme teda vo vinohrade, Hannes nalieval a bola to zvláštna radosť pozorovať farbu vína v svetle klesajúceho slnka, jeho svetlú žltú a hru zelených tónov, a potom si dať prvý dúšok, ktorý chutil po bylinkách a kvetoch a po večernom šere a priateľstve. St. Margarethen a blízke Neziderské jazero, chuť vína, ktoré platí za autochtonnú odrodu Maďarska, výstižné mlčanie vinára, zvedavé dychčanie vyžly a pocit cezhraničnej spolupatričnosti. Bol to veľký moment, ktorý ma naplnil tušením šťastia a úlomkom pochopenia pre to, ako k sebe správne víno a toto šťastie patria, keď totiž víno rozpráva presne o tom.

Neviem prečo, ale práve teraz mi prišla na um večera, ktorú Tristan Hanzl navaril u Christopha Wachtera. Prepadol ma totiž pocit, že trochu jedla by mi prospelo, a tiež, keď som myslel na Tristana a Pepiho Sodomu, tento pocit ma neopúšťal. Bol som hladný. Víno vo mne rozozvučalo niečo túžobné a vydali sme sa na cestu, aby sme túto túžbu nasýtili.

To bola tá dobrá správa. Tá zlá: Z tej pôžitkárskej diéty asi nič nebude. Potrebujem nový nápad, aby som zbohatol a stal sa slávnym. —

Christoph Wachter obhospodaruje
v Deutsch-Schützen a na Eisenbergu
s obľubou staré vinohrady (dolu).

„Dobré víno je svojrázny vyslanec svojho pôvodu.“

Frankovky modré Rolanda Velicha upriamili medzinárodnú pozornosť na rakúske červené vína.
Stefan Wellanschitz pracuje pod značkou Kolfok na svojej
vlastnej legende.

„K lepšiemu pochopeniu najvýchodnejšieho vinárskeho regiónu Rakúska patrí patričná dávka burgenlandológie”.

Večerná nálada Ried Saybritz

„Bola to radosť pozorovať farbu vína pred klesajúcim slnkom, jeho svetlú žltú a hru zelených tónov.”

Hannes Schuster vedie vinárstvo Rosi Schuster s jemnosťou a citlivosťou do budúcnosti.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!