A-La-Carte

Deklinácia chuťových pohárikov (2013/3)

Andreas Caminada je považovaný za najlepšieho kuchára Švajčiarska. To, že zámok Schauenstein nie je práve za rohom, nášho autora od návštevy neodradilo.


Text: Alexander Rabl Foto: poskytnuté

I.
To ho veľmi potešilo, teší sa Andreas Caminada, bez toho, aby sa mu zmenil hlas, švajčiarsky podhodnotený tón a gestika. Nemyslí tým tretiu michelinskú hviezdu, ale inšpiráciu kombinovať husaciu pečeň s kukuricou. „Na ten nápad som hrdý.“ Priamočiare a práve preto, a hoci bol tým, komu to napadlo, skombinovať na tanieri foie gras a kukuricu, ktorá robí z pečene až skutočnú foie gras. Geniálny nápad, treba uznať, a ako všetko na zámku Schauenstein, tak perfektne prevedený, že hosť zadrží dych. Sorbet z kukurice tvorí stred taniera, vedľa neho dva plátky surovej husacej pečene tej najvyššej kvality, z kukurice opečený chrumkavý kruh, na ňom nastrúhaná husacia pečeň, trochu nastrúhanej kukurice a ako fungujúci kontrast okrúhly krém na báze čerstvého kozieho syra. Všetky techniky modernej kuchyne na jednom tanieri. Nuda? Tu pri ani jednom súste nehrozí.

II
„Milujem deklináciu. Vždy ma fascinovala,“ povie neskôr Andreas Caminada na terase pri spoločnej káve, skôr než sa musí vrátiť do kuchyne pripraviť večeru. Na večer je totiž ohlásená veľká skupina hostí, nič nezvyčajné. Miluje deklináciu, venuje sa s presnosťou hodinára rôznorodému spracovaniu témy, pričom estetika jeho tanierov pripomína obrazy, ktoré visia na stenách v zürišskej Kronenhalle. Avantgarda, bezpochyby. Husacia pečeň ešte raz. Malý kúsok, znalcami pripravená kvalita jedna A, na ňom plátok marhule a čiernej hľuzovky z Périgord, náznak hľuzovkovej omáčky. Zmrzlina z husacej pečene, jemné rozplývanie, perfektná teplota, sezónne ozdobený tanier marhuľami, ktoré sa zasa objavujú v rôznych vyhotoveniach. Jogurt, krémový aj v práškovej forme ako chladný, svieži kontrast, pena z pečene, ako aj malá terina. Všetko v porciách na čajovú lyžičku a bez stopy po tom, s čím sa vo vysokej gastronómii tak často stretávame – pocit deja vu, alebo lepšie: deja mangé. Miluje deklináciu, hovorí Caminada, tento chod pripomína variácie klavírneho koncertu od Bacha. Potešenie zo seba samého, matematicky skomponované. Teraz posledný dúšok lahodného Scheurebe z Graubündenu od Markusa Stägera z Maienfeldu. A krátka prestávka.

III
Sme uprostred menu, pri ktorom sa kuchyni darí nakonfigurovať populárne ingrediencie špičkovej gastronómie a ich prípravu na úrovni, ktorá je všetko iné než bežná. Nie bežná na úrovni, na ktorú toto jedlo tak či tak zaradil každý, kto občas zalistuje v lesklých publikáciách, v ktorých je kuchár Caminada už roky stálym hosťom. Dvakrát kuchár roka vo švajčiarskom Gault Millau s 19,5 bodmi a tri hviezdy vo švajčiarskom Michelini. „Keď som začínal, boli sme traja. Potom prišli prvé čiapky a hviezdy a ja som povedal: Hej, teraz musíš vydržať, potrebuješ viac zamestnancov.“ Strach z finančnej záťaže rastúceho personálu? „Človek nad tým rozmýšľa. Mzdové náklady vo Švajčiarsku nie sú nízke. Ale hej, muselo to byť.“ Vtedajšia partnerka Caminadu, s ktorou položil základný kameň úspechu vo Fürstenau, vtedy v trochu schátranom, ale očarujúcom zámku, nechcela držať tempo.

IV
Pocitových desať chodov alebo snackov, ako sa dnes vo vysokej kuchyni hovorí, pred husacou pečeňou nalial fantastický maître Champagne Delamotte. Mal to byť jediný víno k menu, ktoré nepochádza z regiónu. Vinárska postupnosť, vybavená výlučne rôznymi vínami z Graubündenu. Tu niekto naozaj premýšľal. Vína sú všetky pozoruhodné. Niektoré, ako napríklad Rulandské biele Bündner Herrschaft od Petra Wegelina z Malans alebo Viognier od Möhra z Maienfeldu sú veľmi dobré, iné jednoducho jemné.

V
Hosť sa pomaly rozbieha pri prvých jednohubkách. Ochutná gazpacho z hlávkového šalátu, zahryzne do kornetu z červenej repy, preverí kombináciu nakladaného sivena, reďkovky a kalerábu z hľadiska chuťovej vhodnosti, teší sa zo šunky, ktorá je servírovaná spolu s rôznymi penami a zeleninovými semienkami, už teraz žasne nad rozmanitosťou na tanieri a technickou zručnosťou, ktorá presvitá za každým detailom.

VI
Potom nasleduje séria amuse bouche, začínajúc makrelou, marinovanou a opečenou („Milujem deklináciu“), s uhorkou v tvare rolky a relishom, ako aj trochou vzduchu. Hosť už prispôsobil svoje tempo kvalite ponúkaného, teda spomalil, len nejesť príliš zhurta, každý detail si zaslúži uznanie. Nasledujú ako pri ohňostroji presne umiestnené, pestré chuťové explózie, občas malé, ale s veľkým účinkom. Paradajkové gazpacho so sorbetom, opäť uhorka, paradajkové concassé, pena a jeden, jediný krutón so stranou asi jeden a pol centimetra, ale aký teplý a olejový chutí! Malá mláka chladnej zeleninovej polievky – teraz sa lyžuje naraz opäť veľmi rýchlo, bez medzizastávky. Pretože toto osvieženie zachraňuje život hosťovi, ktorý v zámku bez klimatizácie bojuje v storočnom lete 2013 chladnou vodou a ešte chladnejšími vínami proti pocitu smrti teplom.
VII
Samozrejme, musí to byť červená repa. Už niekoľko rokov ovláda taniere Európy v doposiaľ zriedkavo zažitej hegemónii. Andreas Caminada („Milujem deklináciu“) nakladá repu, robí z nej rolky a krémy, pridáva grilovaný melón, ešte granitu a lyžičku tvarohu. Čo povie hosť na túto repu? Dobre, povie hosť. Pri ďalšom chode však opäť nastraží uši alebo chuťové poháriky, ak sú stvorené tak, že sa dajú nastražiť. Prichádza pstruh, s náznakom tepelnej úpravy, ale vlastne surový, tenký plátok pozdĺžne nakrájanej pôvodnej mrkvy sa vinie cez tanier, chrumkavá koža pstruha sa opiera o obláčikovo bielu penu z údeného pstruha, vedľa jemne želírované miniatúrne jazierko z – jablka? mrkvy? Geniálne! Uzatvárame elegantne položeným plátkom hovädzieho jazyka s jablkom, ale aj s chrenom a kaparami v elegantných miniporciách, vedľa tatarák z hovädzieho. Prvé kolá vyhráva Caminada.

VIII
Ôsmy chod je prvý chod. Podľa pribúdajúcej veľkosti tanierov a ich obsahu hosť spozná vážnosť, s akou on a kuchyňa nastupujú do samotného menu. No nič na tomto tanieri, na ktorom sa trbliece slnko Amalfi, nie je vážne. Vo forme langusty, raz ako tatarák (musíme spomenúť, že je prvej akosti?), potom jemne opečená s citrónmi a strúhankou, pričom je to presvedčivá kvalita citrónov z Amalfi vo svojich spracovaniach, raz ako gél, potom ako krém – kopček s chuťou sviežosti a sladkosti, ľahké náznaky citrónového koláča. Navždy takto jesť, to si človek v tej chvíli želá, ak si vôbec niečo musí želať. Potom husacia pečeň s kukuricou.

IX
Andreas Caminada sa učil spolu s Thomasom Dorferom, ktorého našim čitateľom nemusíme predstavovať, u Klausa Petra Lumppa v Bareiss v Baiersbronnu. Stále sú spojení. Tvrdá náučná škola. Potom odišiel do Zürichu a čoskoro mu bolo jasné, že je stvorený na niečo vlastné. „Hej, musí tu predsa existovať niečo iné,“ znela Caminadova konklúzia k téme zamestnaneckého pomeru. Slovo „Hej“ používa v rozhovore veľmi často, ale je to „Hej“ sebapovzbudenia, výzva k tomu, aby sa stal ešte lepším. Caminada v sebe nemá nič z chvastúnstva, skromný muž v tmavej, pohodlnej bunde a nohaviciach, ktorý vyzerá, akoby naňho urobili kasting ako na štramáka do televízneho seriálu o šéfkuchárovi. Bruce Wayne za sporákom. Aké dobré, že v pokojnom Fürstenau je síce pár domov a uličiek, ale žiadni zločinci na chytanie, možno pár zajacov a srniek. Tak sa môže Bruce Wayne vyspať celú noc a je na ďalší deň fit pre obranný boj o povesť momentálne najlepšieho kuchára Švajčiarska.

X
Po husacej pečeni je na rade halibut. Pôsobí neokázalo po dvoch efektných pečeňových tanieroch, a to je možno aj jeho úloha. Nastáva trochu pokoja. Človek si naberie z vynikajúcej omáčky podľa veľkej francúzskej školy. Ach, tie učňovské roky v Bareiss! Artičoky sú nakladané a ako pyré, k tomu hrášok, trochu jarnej cibuľky. Je ťažké udržať napätie v menu takýchto rozmerov. Hosť priznáva miernu únavu, o niekoľko týždňov neskôr si stále spomína na chod, na sviežosť a kyslosť omáčky a nezvyčajnosť morských rias. Teraz a dnes celé jedlo ešte raz. S celou fľašou vynikajúceho Viognier od Möhra z Maienfeldu!

XI
Cesta do Fürstenau bola plná udalostí a zákrut. Zvolili sme cestu zo St. Moritz cez priesmyk Julierpass. Autobusy a kamióny sa plietli hosťovi do cesty, ktorý sa neodvážil neuváženým predbiehaním sa na konci pripraviť o obed a možno aj o niečo iné. Cesta do Fürstenau je nádherná, ak máte cieľ pred očami, zámok so svojou kúzelnou záhradou, nekonečne veľa ruží, uprostred starej švajčiarskej dediny. Naokolo stredohorie, idyla, ktorá, ako Caminada uisťuje, leží dopravne veľmi výhodne. Zo Zürichu je to rovnako ako z Vorarlbergu alebo Engadinu asi hodina a pol cesty. Aby ste si mohli vychutnať zásoby páleniek v nádherne dekorovaných miestnostiach zámku, možno v spoločnosti cigary, odporúča sa prenocovanie. Jediný problém: čakacie doby na rezerváciu sú údajne pol roka. Na vrchole v gastronómii nie sú problémy s vyťaženosťou a vo Švajčiarsku už vôbec nie. Piatok na obed v júlovej horúčave a Schauenstein je vypredaný až na jeden jediný stôl.

XII
Nielen víno, ale aj jahňacina pochádza z Bündenu. Je opečená a bezpochyby delikátna, ale vďaka precíznemu odstráneniu všetkých tukových okrajov stratila aj niečo zo svojej letnej bylinkovej divokosti. Spolu s intenzívnymi arómami paradajok vo variáciách a zelerom, vynikajúco spracovaným, to vytvára dôstojného hlavného hrdinu menu, mäsité jedlo, v ktorom mäso nie je to najdôležitejšie, ktorému optická nádhera a chuťová plnosť malých a väčších paradajok ľahko kradne šou.

XIII
Andreas Caminada už dávno patrí k hviezdam kuchárskej elity súčasnosti. Možno ho označiť za vzor generácie? Napokon, s nasťahovaním sa do vtedy skôr na rekonštrukciu čakajúceho zámku Schauenstein urobil krok mimo komfortnej zóny ako kuchár zürišskej gurmánskej reštaurácie. Nebolo od začiatku jasné, že sa tento krok a nasledujúce pochody cez priesmyky a údoliami finančných neistôt preňho vyplatia. Medzitým Caminada vydáva svoj vlastný časopis. Počet odberateľov podľa očakávania nie je malý. Reštaurácia je celosvetovo zasypávaná chválou. A ešte je aj pekná. Nič neunavuje zrak, každý detail bol vybraný a umiestnený so znalosťou a láskou. Umenie na stenách, ale nie samoúčelne. Staré murivo vedľa štíhleho, súčasného nábytku. Je dobre, keď sa civilizovaný vkus neukazuje len na tanieri.

XIV
Čerešňa a čokoláda medzi dezertmi. Bolo ich asi päť, medzi nimi sviežosť ružového grapefruitu, ktorý by mali lekári hosťom vo vysokých reštauráciách už dávno predpisovať, tak sú dobré. Potom v náleve zo sherry a čerešní, s kakaovými bôbmi a božskou čokoládovou zmrzlinou čokoládové suflé, kráľ cukrárne na svojom tróne z posýpok, praliniek, mrveničiek, krémov a lístkov. Malá armáda sladkých pochúťok nasledovala túto šialenosť sviežosti, ovocia a trpkej sladkosti. Pochodovali marshmallows, objavili sa jablká s mätou, makrónky odhalili svoje arómy z čučoriedok, jogurtu a železníka. Maliny tam boli, nugát tiež, ovocné želé takisto. Jedno, dve silné espressá a upozornenie na švajčiarsku kultúru cigár, určite nie jediná vec tam, v ktorej by si rakúska gastronómia mohla vziať príklad. Hej, pomyslel si hosť, zatiaľ čo dýchal v čerstvom chlade priesmyku Julierpass a maškrtil ovocné želé, ktoré mu očarujúca recepčná na zámku Schauenstein pribalila na cestu. —

Adresa

Schloss Schauenstein
Schlossgasse 71
CH-7414 Fürstenau
Tel.: +41/81/632 10 80
www.schauenstein.ch

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!