A-La-Carte

Tučné roky sa skončili (2021/1)

Na rakúskom trhu sa začína etablovať nové staré plemeno hovädzieho dobytka: Fassona alebo aj piemontské plemeno je tisícročia staré kríženie medzi zebu a aueroxom, vyzerá ako Arnold Schwarzenegger v najlepšej forme a spochybňuje dogmu o intramuskulárnom tuku.


Zdá sa, že Zeus exploduje silou, svaly sa mu derú z pliec, z bokov, z hrudníka, z chrbta, z krku. Tam, kde u iných zvierat možno rastú chlpy alebo je jednoducho len koža, má Zeus všade svaly, vyzerá to tak, akoby Zeus od sily ani nemohol chodiť. Ale samozrejme, že môže. Zeus je totiž nádherný býk plemena Fassona alias piemontské plemeno, pochádza z Kotských Álp a narodil sa na úpätí trojtisícovky Monte Viso v pramenistej oblasti rieky Pád. Musí Zeus veľa trénovať a denne absolvovať prísny program mimoriadneho dobytčieho športu, aby dosiahol toto pôsobivé svalstvo? Nie, Zeus musí len „skákať“ na kravy sivého dobytka Júlie a Vinzenza Harbichovcov a inak celý deň jesť bio seno, Zeus je prirodzene svalnatý. Šťastný Zeus.

Piemontské plemeno je veľmi, veľmi špeciálna krava. Po prvé preto, lebo plemeno je odpradávna staré, o čom svedčí genetický odtlačok prsta indického plemena zebu aj európskeho praturého aueroxa. Čo naznačuje, že piemontské plemeno má prinajmenšom pár tisíc rokov a s takým rodokmeňom sa iné medzi európskym praturým dobytkom pochváliť nemôže. Izolovaná poloha alpských regiónov Piemontu a ohraničenie zasneženými horskými štítmi na západe a severe zrejme viedli k tomu, že toto plemeno tu mohlo prežiť nezmenené, odhaduje sa.

A aby toho nebolo dosť, u piemontského dobytka sa koncom 19. storočia objavila aj genetická mutácia, defekt proteínu s názvom myostatín, ktorého úlohou je normálne usmerňovať rast svalov do prirodzených koľají. Ako aj pri belgickom modro-bielom dobytku, viedol tento génový defekt u postihnutého dobytka k mimoriadne výraznému svalstvu, nazývanému „dvojité osvalenie“, počiatočné odmietanie u piemontských chovateľov sa každopádne rýchlo zmenilo na istú záľubu v kulturistickej postave, svalnaté medvede s myostatínovým defektom sa už viac neizolovali, ale smeli sa rozmnožovať.

Ale tým sa osobitosti dobytka Fassone ešte nekončia: Dobytok je navyše extrémne chudý. To trocha tuku, ktorý si jeho metabolizmus vytvorí, sa ukladá na povrchu, intramuskulárny tuk – dávno fetiš v steakovej komunite, ktorý ľudí vedie k tomu, aby uctievali hovädzie mäso, ktoré má rovnako veľa bieleho ako červeného – u Fassone jednoducho neexistuje. Piemontské plemeno pozostáva len z čistých červených svalov. Je teda v podstate antitézou k plemenu Wagyu.

Vinzenz Harbich sa vždy zaujímal o špeciálne, staré, výnimočné plemená dobytka. Jeho rodičia začali v 90. rokoch budovať stádo tirolského sivého dobytka, tiež krásny starobylý druh, robustný, dobrácky a s charakterom. V Aderklaa na Marchfelde, neďaleko viedenskej mestskej hranice, je to definitívne nezvyčajné, ako chov dobytka vôbec tu v krajine špargle, cibule a mrazenej zeleniny, a potom ešte aj biologicky. Všade okolo sa krútilo hlavami. V roku 2003 prevzali dvor Júlia a Vinzenz, preorientovali stádo z dojníc na mäsový dobytok s chovom kráv bez tržnej produkcie mlieka a postavili prvú maštaľ s voľným výbehom – ktorú by v prípade núdze, ak by to všetko nefungovalo, mohli rýchlo prebudovať späť na kôlňu na náradie.

Fungovalo to však. Harbichovci od roku 2005 ponúkali priamy predaj z dvora, a keďže bolo vtedy ťažké dostať sa k mladým býkom sivého dobytka, začal Vinzenz Harbich uvažovať, ktoré plemeno by sa k stádu inak hodilo. Jeho voľba padla na Blonde d'Aquitaine, tam však vtedy býk nebol k dispozícii, „piemontské sa ale dali zohnať“, spomína Vinzenz Harbich.

A ten sa medzičasom osvedčil úplne vynikajúco. Pretože výhody svalnatého Taliana sa spájajú úplne úžasne s výhodami tirolského sivého dobytka: V jatočnom veku okolo 24 mesiacov majú krížence Fassona-sivý dobytok o päťdesiat kíl mäsa viac na kostiach, než by to bolo bez pričinenia piemontského plemena. Na druhej strane sa kravy sivého dobytka telia úplne bez problémov, čo pri čistokrvných piemontských plemenách takmer nefunguje, tam sa musia teľatá nezriedka priviesť na svet cisárskym rezom. Čo by sa Vinzenzovi Harbichovi, ktorého stádo zahŕňa vyše 200 zvierat (k tomu ešte sväbsko-hallské ošípané a búrske kozy) a ktorého 200 hektárov pastvín siaha až k českej hranici, do denného rozvrhu práve dobre nehodilo.

Na Biofarme Harbich sú v akcii aj iné býky veľmi zaujímavých mäsových plemien. Napríklad Aubrac, staré plemeno dobytka z francúzskeho Centrálniho masívu, ktorého veľmi tučné mlieko slúži ako základ pre (vzácny) syr Laguiole a ktorého tmavé, jemné mäso si vďaka svojej výraznej, takmer trochu svojráznej divokej aróme získava čoraz väčšiu pozornosť. Vinzenz Harbich síce pri oplodňovaní svojich kráv vyznáva filozofiu prirodzenosti, to znamená, že dobytok má spolu ešte skutočný sex, preto sa však ešte dlho nesmie každá s každým. Harbich sa stará o to, aby krížence sivý dobytok-Aubrac prichádzali na svet v zime, potom sú na rade čistokrvné Aubracs, potom krížence sivý dobytok-piemontské plemeno. Či už niekedy krížil piemontské plemeno a Aubracs, „áno, ale to nemá zmysel, sú potom až prehnane chudé“.

Harbich je so svojou voľbou každopádne veľmi spokojný, pretože piemontské plemená majú nielen viac a chudšieho mäsa („aj keď nám chutí, oko pri kúsku mäsa vlastne nechce vidieť žiadny tuk, to je taký malý paradox“), majú aj tenšie a jemnejšie kosti, „z jatočného tela ti teda zostane jednoducho viac“. A to teší priameho predajcu.

V Piemonte oceňujú mäso chudého dobytka ako základ pre Carne cruda a Carpaccio, tu vynikne jeho mimoriadne jemná, takmer kvetinová aróma obzvlášť dobre. Vinzenz Harbich ale nadobudol skúsenosť, že je aj opečené a dusené mimoriadne jemné, hoci ho žiaden tuk nemaže. Necháva ho zrieť tri až štyri týždne, čo sa aj pri chudom mäse ukazuje ako veľmi prospešné, rozdiely medzi jednotlivými časťami však nie sú také závažné ako pri inom dobytku. S efektom, že mu – ako inak často býva – nevytrhávajú z rúk drahé časti zo „sviečkovej“ a nezostávajú mu ostatné kúsky, naopak. Falošná sviečková, močing, stehno a spol. sa tešia u zákazníkov z dvora veľkej obľube, „prirodzene aj preto, lebo kúsky zo sviečkovej sú predsa o niečo drahšie“.

Okolo 80-krát ročne Vinzenz Harbich a jeho zamestnaný mäsiar zabíjajú v roku 2012 vybudovanom bitúnku sami, bez stresu a bez akejkoľvek prepravy, a 80-krát ročne znamená, že nezískať kúsok z piemontského kríženca sa nerovná výhre v lotérii, dá sa s tým dokonca celkom iste rátať.

Aj celkom iste rátať s mäsom môže Marco Ramasotto. Mladý muž z Turína pochádza z rodiny chovateľov Fassona a začiatkom roka otvoril so svojím kolegom Enricom Sestinom malú prevádzku s cestovinami s názvom SoFàre vo viedenskej ulici Hollandstraße. Srdce mu poskočilo, keď zistil, že neďaleko jeho kuchyne vykonáva svoju prácu piemontský býk. „Dokonca poznal chovateľa, u ktorého sme kúpili Zeusa,“ smeje sa Vinzenz Harbich. A na špeciálne ragú v SoFàre melie mäso podľa pokynov Turínčana o niečo hrubšie, hovorí.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!