Nová generácia včelárov bojuje za vyššiu vážnosť medu v domácom sortimente produktov. So včelami zaobchádzajú
opatrnejšie a s väčšou úctou. Predovšetkým však vyrábajú úplne nové a chuťovo intenzívne medy. A la Carte navštívil šiestich z nich.
Text od Petry Schenk · Fotografie od Severina Wurniga
Vidiecky med, Hildegard Burgstaller
Za starou mrežovou bránou bujnejú trávy vysoké po kolená a kvitnú divé kvety. Na okraji tejto kúzelnej záhrady, cez ktorú vedie štrková cesta k starej vile, stoja nejaké nenáročné drevené debny. Ide o nadstavky, v ktorých sa vyrába med. Nachádzame sa na jednej z najdrahších adries vo Viedni, pozemky sú tu vzácne a veľmi žiadané. Tu žijú včely.
Pozemok kedysi patril manželskému páru umelcov Kasimirovcov. Dedič prenechal Hildegard Burgstaller, vedkyni a biologičke, záhradu pre jej včely. Budúcnosť je však neistá. Keď o tom hovorí, jemná tvár Hildegard Burgstaller, orámovaná striebrosivými vlasmi, vyzerá trochu ustarostene. Žena s machovozelenými hnedými očami vyrastala pri včelárení. Jej starý otec, ešte z tej generácie starých otcov, pred ktorými malo dieťa patričnú úctu, s rodinou takmer nehovoril. „Ale keď si obliekol svoju bielu košeľu, čo vtedy nebola samozrejmosť, a išiel k úľom, zrazu začal hovoriť – so včelami. Stála som vedľa, ticho, čakala som a pozorovala.“ Počas štúdia potom presťahovala štyri včelstvá z Korutánska do Viedne. To bolo v roku 1985.
O 30 rokov neskôr láska k včelám neklesla. Práve naopak: Hildegard Burgstaller chráni a ošetruje 14 včelstiev, každé z nich môže v lete dosiahnuť silu až 60 000 včiel. Včelstvo je ako samostatný živý organizmus, nasleduje spoločnú dynamiku. „Zdá sa dokonca, akoby ho ovládal jediný mozog. Ak včelu vyberiete, aj keď ju kŕmite, bez ostatných zahynie.“ To je viac než len kolektívna inteligencia. A: Každé včelstvo, ktoré pozostáva prevažne z včelích robotníc a jednej kráľovnej, sa správa inak. Áno, dokonca aj inak vonia. Citlivá biologička vedome vníma rozdielne vône a zachádza až tak ďaleko, že med jednotlivých včelstiev vytáča osobitne. Tak napríklad v lahôdkárstve na Karmelitermarkt existuje „Vidiecky med z Himmelstraße“ od včelstva číslo sedem. Med Hildegard Burgstaller našiel cestu aj do luxusných hotelov. Stefan Resch, šéfkuchár v Park Hyatt a deklarovaný milovník medu, jej dôveruje. Na jednu čajovú lyžičku medu musia včely navštíviť približne 6 000 kvetov. To je luxus.
Keď Burgstaller hovorí o zmene krajiny, znie okamžite vážnejšie. Najhorší nepriateľ, klieštik včelí (Varroa destructor), je kvôli klimatickým zmenám neporovnateľne nebezpečnejší než pred mnohými rokmi. Práve v uplynulej miernej zime viedol klieštik k enormnému úhynu včiel. Je povinnosťou včelára chrániť pred ním svoje včely. „Naše včely sa stali príliš priateľskými, už sa samé nebránia,“ hovorí Burgstaller. Charizmatická včelárka žije so svojimi včelami: Raz sa včelstvu stratila kráľovná. Keď do úľa vložila nástupkyňu, „okamžite nastalo ticho. Takmer posvätne bola nová kráľovná prijatá. To bol celkom výnimočný moment.“ Sama vedkyňa nikdy neoddychuje, už sníva o ďalšom projekte: „Viedenský med zo spustnutej plochy (Gstettn)“. Stále hľadá tú vhodnú plochu – ale anglický preklad „urban wilderness“ už existuje.
Medozof
Vidiecky med, Fausto Delegà
Zatiaľ čo Hildegard Burgstaller ešte rozpráva, prichádza Fausto Delegà. Odnedávna patrí aj on k včelárskej skupine, ktorú spoluzaložila Hildegard Burgstaller a ktorá svoj med predáva pod pojmom „Vidiecky med“. Jeho päť včelstiev žije vo viedenskom údolí Gütenbachtal.
„Medy sú nádherné knihy, ktoré rozprávajú o krajinách a ktoré čítame chuťovými pohárikmi.“ Fausto Delegà, rovnako ako spoluzakladateľka, neúnavne zdôrazňuje, že med so svojou farbou, vôňou a chuťou je zrkadlovým obrazom krajiny. Tento malý, zdržanlivý Talian s bejzbalovou šiltovkou bol už v Taliansku v roku 2008 iniciátorom dvoch projektov, ktoré vychádzajú z jeho výskumov o histórii medu v Mantove. Sám seba označuje za medológa a medozofa a pred dvoma rokmi prišiel do Rakúska kvôli láske. Aj pre technický pojem trofalaxia (sociálne kŕmenie včiel) má signore Delegà romantický opis: „Med podľa neho vzniká vďaka miliónom „baci“, bozkov. Bozkov, ktoré si včely navzájom vymieňajú a tak odovzdávajú drobné kvapky nazbieraného nektáru jedna druhej! Do tohto prúdu bozkov niekedy zasiahnu včelári. Jednoduchým mechanickým pohybom, odstredivkou, sa im podarí uvoľniť med z plástov a potom ho naplniť do pohárov. „Možno je med práve preto taký sladký?“
Ten medzinárodný
Ambroso, Hannes Walha
Z náhodného pozorovania každoročnej návštevy včelárok u spolkového prezidenta vznikla myšlienka skúsiť to raz sám so včelami. Fungovalo to. U prezidenta nikdy nebol.
Vysoko hore na svahoch Viedenského lesa sídli včelárstvo Ambroso. Mierne upravený názov pochádza od patróna včiel a včelárov, svätého Ambróza. 45 včelích úľov stojí vo vlastnej záhrade vo svahu. Včelárom tohto klenotu na okraji lesa je Hannes Walha. Mal dosť manažérskeho života na čas a kúpil si elegantný včelín a svoje prvé včelstvá. „Taký veľký dom by ani nebol potrebný. Ale na začiatku človek veľa vecí ešte nevie,“ dumá včelár, aktívny vo fórach, so sklonom ku krásnu. To, že Hannes Walha je v niektorých ohľadoch iný ako kolegovia, si človek všimne rýchlo, keď si robí poriadok s „rozprávkami“ o včelárstve. Tak je pre neho kráľovná, ktorá môže žiť 4 roky a v lete nakladie až 2 000 vajíčok denne, skôr „úbohou liahňou“. Podáva enormný výkon, aby zabezpečila prežitie včelstva. Za beznádejne zromantizované a chybne zobrazené považuje kočovné včelárstvo, ktoré bolo v posledných rokoch stále častejšie a dobre sa predáva. „Včely sú večer uzavretím letáča v úli uväznené a potom autom odvezené na vzdialené stanovište.“ To znamená predovšetkým jedno: stres. „Včely potrebujú stále bydlisko.“ Ďalší pojem, ktorý Hannes Walha vníma ako zľahčovaný, je „upokojovanie včiel dymom“. Opak je pravdou: Kvôli dymu si včely myslia, že horí, pred útekom naberú čo najviac potravy, sú potom prežraté, malátne a menej bodajú. O „upokojovaní“ nemôže byť ani reči.
Ako väčšina včelárov znie Hannes Walha nadšene, keď hovorí o miliónoch včiel, ktoré preňho zbierajú nektár. Dal si za cieľ patrične predávať aj výnimočnosť tohto prírodného produktu. To pochopíte najneskôr, keď držíte v rukách jeho poháre: ťažké, tmavofialové, nepriepustné pre svetlo pre optimálnu ochranu medu. S jeho jemne zaobleným viečkom a elegantnou etiketou si v prvom momente myslíte, že ide o drahý kozmetický produkt. „Práve tak hodnotný ako med, ktorý vyrába krajina a včely.“ Beda však, ak začne hovoriť o včelárskom zväzovom pohári a často príliš lacných cenách medu. Čo je pri iných produktoch, ako je chlieb alebo mäso, už akceptované – teda že zvláštna kvalita môže aj niečo stáť – to pri mede ešte nie je naučené. Walha je špičkou v segmente high-end. Ambroso kvetový med je dostupný aj v Oschätzchen v Hamburgu, Globus v Zürichu a Harrods v Londýne.
Ten spätý s prírodou
Bio-Honigschmiede, Gernot Gangl
V osade na severnom okraji Viedne medzi širokými poľami, tam, kde sa neustále otáčajú veterné turbíny, Gernot Gangl v garáži prestavanej na dielňu s istotou v rukách kontroluje jeden zo svojich vlastnoručne vyrobených nadstavkov.
„Vyrábam ich všetky sám. Smrekové drevo na ne pochádza z Waldviertelu a zostáva neošetrené. Hobliny, ktoré pri tom vzniknú, používam vo svojej zeleninovej záhrade.“ Bol to článok o úhyne včiel, ktorý ho priviedol na myšlienku stať sa včelárom. Začínal s 3 včelstvami, dnes ich je 150 – od Viedne až po Guntramsdorf. Šľachovitý včelár žije v súlade s prírodou. Už 4 roky je bývalý strojný inžinier, ktorý pred 7 rokmi úplne zmenil svoj život, vegetariánom a aj pri výbere oblečenia si potrpí na správny pôvod. „Hosť na zemi“ stojí veľkými písmenami na jeho tričku – taktiež z Waldviertelu. Keď Gernot Gangl rozpráva o svojej profesii včelára, znie to ako životný postoj. Rastliny, ktoré sa sadia v záhrade a okolo domu, kvitnú postupne, takže včely vždy nájdu potravu, v včelárskom jazyku sa to nazýva znáška. Považoval by za pekné, keby všetci hobby záhradkári pri sadení rastlín mysleli aj na včely. „Lebo letná včela má len krátky život štyri týždne. To, čo má v tomto čase robiť, je prírodou presne naplánované. Od upratovačky cez včelu dojku a včelu staviteľku až po včelu strážkyňu. Až na konci svojho života sa včela stáva včelou lietavkou a vyletuje v okruhu až 3 km z úľa, aby zbierala nektár. Zo svojho posledného letu sa už do úľa nevráti. Umiera mimo úľa.“ Keď človek počúva Gernota Gangla, ako rozpráva o živote včiel, začína takmer súcitiť s týmito chlpatými tvormi. Svoje kvetové medy najradšej predáva osobne. Gernot Gangl si veľmi váži rozhovory so svojimi zákazníkmi – človek sa veľa naučí o ľuďoch, hovorí. A on môže prinášať svoje posolstvá.
Nováčik
Lylys, Simon Tötschinger
Na začiatku jeho voľby povolania nebola veľká láska k včelám, ale jasne formulované želanie samostatnosti. To, že sa z toho stalo včelárstvo, bola vlastne skôr náhoda.
Vlasy Simona Tötschingera sú od kitesurfingu ešte mokré, zatiaľ čo s pružnými pohybmi robí posledné prípravy na svoju čoskoro prebiehajúcu prehliadku medu. Euforicky rozpráva 29-ročný vyučený nástrojár, ktorý pred 8 rokmi s 2 včelstvami založil „Lylys“, že chcel bezpodmienečne žiť slobodu samostatnosti. Medzitým je jeho včelárstvo silné 100 včelstiev, ktoré žijú a zbierajú v Jois smerom k Leithagebirge. Medový nováčik, sused úspešného vinára Lea Hillingera a vica Mister Austria, si prečesáva prameň vlasov z tváre a hrdo prezentuje svoje technické vynálezy na stavbu medového displeja. Správny marketing k tomu podľa neho patrí. Pred bránou sa medzitým už zhromažďujú prví záujemcovia o med na prehliadku, napriek tomu musí čas stačiť aj na to, aby sa trochu porozprávalo o udržateľnosti a šetrnom spracovaní. To posledné je podľa jeho názoru najdôležitejší znak kvality medu. „Kto príliš silno zahrieva, aby mohol rýchlejšie plniť, ničí dôležité zložky. Tie musia v mede zostať zachované.“ (V zásade je zakázané zahrievať med nad 35 stupňov) Mladý včelár s elánom vytáča trikrát za sezónu. Len tak môže predávať aj tri rôzne medy – podľa zberu vzniká med na jar, jeden v skorej a jeden v neskorej letnej sezóne: „Od gentlemana až po macha“.
Medový extrémista
Rainbauer, Johannes Gruber
Jednodruhové medy, med z konkrétnych polôh, med z horských lesných polôh: čím komplexnejší, tým lepší.
Vlastnoručne navrhnutý drevený dom na kopci pod vinohradom, dookola divoké lúky, staré ovocné stromy, včelín, kačice, husi a zeleninová záhrada – tak žije Johannes Gruber štajerskú obrázkovú idylku. Vo svete kulinárstva ho mnohí poznajú a vážia si ho, napríklad Heinz Reitbauer sa ohlásil.
Práca je enormná, patrí k tomu vášeň, ale aj disciplína, hovorí Gruber. A on, ktorý sa včelárstvu naučil už od svojho otca, má oboje. Sympatický bio-včelár so svetlými, smejúcimi sa očami sa stal medovým extrémistom. Rozmanitosť v chuti, rozdielne identity medov, ktoré vyplývajú z mnohých vplyvov, sa líšia aj v ročníku a menia sa, fascinujú Johannesa Grubera. Dobrý med má desiatky faktorov. Od krajiny, v ktorej vznikajú, až po kryštály v mede. Pre Johannesa Grubera je kryštalizácia podstatným senzorickým znakom tejto identity. Vždy rovnako miešané medy považuje za hrozné. Vášnivo obhajuje živosť chuti medu a približovanie sa k príslušnému archetypu. Aby tieto komponenty vypracoval, vozí svoje včelstvá podľa času kvitnutia na tie najodľahlejšie miesta a polohy. Výsledok je pôsobivý – a každý rok iný. Tak vznikol posledný púpavový med v roku 2012 na náhornej plošine uprostred Jogellandu. Gruber ho opisuje: „Vôňa tohto medu farby vaječného koňaku je mohutná, na podnebí sa šíri more rozotretých púpavových kvetov. Jednodruhové medy zaujmú svojou chuťovou rozmanitosťou. Tak má gaštanový med z prírodného parku Raab na podnebí jemnú horkastú korenistosť. Čerešňový med z tej istej oblasti naopak jemné marcipánové tóny.“ Ochutnávať med je mimochodom ako ochutnávať sladké víno – podnebie je rýchlo vyčerpané a vyžaduje si to nemalý cvik.
Najväčšia vášeň Johannesa Grubera však patrí lesnému medu. Je zďaleka najkomplexnejší – ako v chuti, tak aj pri svojom vzniku, pretože na ňom má podstatný podiel aj druhý živý tvor, voška. Tá sa živí šťavou z cievnych zväzkov koreňov ihličnatých stromov. Keďže z nej ale potrebuje len časť, zvyšok zostáva ako malá kvapka, nazývaná medovica, na nej, ktorú včela nasaje. Gruber: „Pri lesnom mede musia súhlasiť tri faktory: Populácia vošiek musí byť daná, čo je obmedzené na presne tri týždne. Počasie musí vyhovovať, keď prší, nelietajú žiadne včely a včelstvo musí byť silné. Zber medovice je namáhavý.“ Pri tomto stupni náročnosti začínajú oči Johannesa Grubera žiariť. Miluje výzvu. A produkt. Ako napríklad horský lesný med zo Stuhlecku. Zberá sa v nadmorskej výške 1 200 metrov, je gaštanovohnedý a svojou opulentnou korenistosťou odráža slnkom pražené ihličie a búrkou navlhčený mach.
Nebol by to Johannes Gruber, keby z núdze neurobil cnosť: dvojitá fermentácia. „Ak sa v plástoch tvoria kryštály, už sa nedajú vytáčať. Veľmi dobre sa však dajú skŕmiť včelám, keď už nie je žiadna znáška. Včely tak fermentujú svoj vlastný med z polohy druhýkrát na med. Výsledok je unikátny a fascinuje ako vysoko koncentrovaný, jantárovo sfarbený med s komplexnou tabakovo-tymiánovou arómou. Kráľovská trieda včelárstva práve.“
„Odnaučili sme sa jesť med.“
Heinz Reitbauer vysvetľuje, prečo na Steirereck stojí včelí úľ.
Pán Reitbauer, hrá med vo vašej kuchyni úlohu?
Áno, rozhodne! Vždy máme v dome 2-3 druhy medu. Intenzívnejšie a jemnejšie.
Ktoré druhy medu sa hodia najlepšie a na čo?
Kvetové medy ako lipový a agátový používame, keď chceme jedlu dať florálny tón. Klasický lesný med naopak podčiarkuje tupšie, hlbšie znejúce tóny.
Váš signature-dish, siven pečený vo včelom vosku, je obľúbený zrejme aj preto, lebo sa pri stole manipuluje s rámikom s plástom. Je to tiež trochu včelárska citácia?
Áno, samozrejme. Dali sme si to tak vyrobiť. Má to pripomínať rámiky v nadstavkoch. Pre tento pokrm používame prirodzene len rýdzo biologický, teda bez rezíduí, včelí vosk zo Štajerska.
Váš najobľúbenejší med? Uprednostňovaný producent vašej dôvery?
Producent mojej dôvery je včelárstvo Neber, s ním spolupracujeme už 20 rokov. Včelárstvo má u nás na Poguschi aj niekoľko včelstiev.
Môj najobľúbenejší med je v tomto okamihu čerešňový med z prírodného parku Raab od Johannesa Grubera, s ním som už nadviazal kontakt. To bude napínavý príbeh.
Prečo nemajú med (a tým pádom včely) v našej kultúre takú vážnosť ako ušľachtilý prírodný produkt, akú získali mliečne výrobky ako syr alebo chlieb?
Kedysi bol med jediným sladidlom – cukor vtedy nebol ani dostupný, ani cenovo prístupný. Rafináciou cukru potom med ustúpil do úzadia. Existuje aj len málo zachovaných receptov s medom. Jednoducho sme sa odnaučili jesť med. S novými včelármi sa však začína nová éra: Musíme sa zaoberať rôznymi svetmi chutí, musíme sa naučiť zaobchádzať so sladidlom, ktoré má chuť. Ale možno je to aj otázka veku a človek sa až rokmi naučí vážiť si med.
Urban Beekeeping je v móde. Riaditelia hotelov a dokonca aj starosta majú včelie úle na streche. Je to niečo pre vás?
(smeje sa) Nechcem sa stať včelárom – ale skutočne som pozoroval, že k veľkej čerešni v mestskom parku lieta z roka na rok čoraz menej včiel. To je smutné a myslím si, že proti tomu treba niečo robiť. Preto sme spoločne so včelárstvom
Neber u nás na streche teraz postavili aj včelí úľ.