Odborníčka
Text: Michaela Ernst Fotografie: Helene Waldner
Opäť to dokázala. Tri týždne bez alkoholu. Tri týždne bez sacharidov. To znamená aj: Tri týždne bez cukru a tri kilá dolu. „Dvakrát do roka to podstúpim a dbám najmä na zdravú výživu,“ hovorí Sandra Cervik, ktorá nedávno v Theater in der Josefstadt odohrala svoje posledné predstavenia hier Mein Nestroy a Der Revisor. Zdržanlivosť jej nerobí problém, pretože sila vôle pre ňu sama osebe nepredstavuje záťaž. „Robím to tak, ako mi to robí dobre. Chudnutie pritom vôbec nie je v popredí.“ Všetko, čo potrebuje na to, aby žila o niečo prísnejšie ako zvyčajne, je čas. „A ten teraz mám. Takže idem na trh, kúpim zeleninu, rybu alebo čerstvé cestoviny. Rajský stav!“
To všetko znie veľmi rozumne a pochopiteľne – ale tri týždne bez cukru pre niekoho, kto vyrastal v čokoládovej krajine zázrakov? „Pravda,“ smeje sa, „moja matka mala jeden z prvých exkluzívnych obchodov s čokoládou vo Viedni, ,Godiva‘ na Graben. Dnes jej patrí ,Neuhaus‘ v pasáži Ringstraßen-Galerien – ale všetkého, čoho má človek nadbytok, sa zdá byť tak normálne, že sa po tom netrhá. Stala som sa milovníčkou slaného.“
Sandra Cervik miluje kuchárske knihy: „Mám ich tisíce.“ O to viac, odkedy sa so svojím manželom Herbertom Föttingerom, režisérom, hercom a riaditeľom divadla Theater in der Josefstadt, a ich deväťročným synom Fabianom presťahovali do domčeka na okraji mesta. Kuchárske knihy majú v sebe niečo meditatívne, pretože sú o krásnych veciach a väčšinou sú doplnené skvelými fotografiami. Okrem toho inšpirujú „vášnivú“ kuchárku: „Nejde mi o to, aby som niečo uvarila jedna k jednej. Len si myslím, že človek sa stáva oveľa kreatívnejším, ak predtým získa príslušnú inšpiráciu.“
Príklad: Kura, ktoré Jamie Oliver plní paradajkami. Plnku nestrká do zvieraťa, ale posúva ju medzi mäso a kožu. To považuje za zásadne dobré, „pretože koža je vďaka tomu oveľa chrumkavejšia“. Sandra Cervik namiesto paradajok používa čerstvé bylinky alebo mozzarellu s prosciuttom. „Od Susi Nicoletti som dostala pekáč. Taký okrúhly keramický hrniec so špicom v strede, na ktorý sa nasunie hydina. V tom sa mi podaria najlepšie kurčatá. Pretože kura sa nikde nedotýka dna, bude chrumkavé zo všetkých strán a vďaka mierne vyvýšenému tvaru misy sa nestratí ani šťava.“ S barbarou kačicou to funguje mimochodom úplne rovnako. „Stala som sa teraz oveľa domáckejšou,“ hovorí, a pritom nepôsobí ani trochu staromódne, takmer trochu rozpačito, „Áno, dokonca som veľmi rada doma.“
Kedysi bývala blízko Naschmarktu, tiež nie zlá adresa pre niekoho, kto sa rád stavia k sporáku – „Ale keď človek býva v centre, viac ho to ťahá do ulíc.“ Chodenie von je pre ňu dnes silne poznačené pracovnými záväzkami a zmysluplnosťou. Ak chce byť v súkromí, radšej pozve priateľov k sebe: „Keď si človek našiel svoje miesto, je väčšia zábava sedieť doma za vlastným stolom.“
Jej kuchyňa zostala, napriek tomuto jednoznačnému vyhláseniu, prekvapivo normálna. „Nepotrebujem žiadne high-tech prístroje, naopak.“ Hovorí o Kitchen-Aid – teda o jednom z tých gigantických zázračných prístrojov, ktoré ovládajú všetko od sekania byliniek až po miesenie kysnutého cesta –, ktorý bol vyhnaný z každodenného života do tichého kúta. „Tento netvor sa vytiahne raz za rok, totiž na Veľkú noc, keď pečieme nespočetné množstvo malých zajačikov.“ Je vraj „absolútnou fanúšičkou Zyliss“ a naháňa cibuľu, cesnak, petržlen, čili a papriky cez ostré slalomové línie z ocele, až je radosť sa pozerať.
A ešte pár vecí, na ktorých si zakladá: poriadne nabrúsené nože a žulová doska na krájanie; mažiar, v ktorom sa dajú drviť orechy a iné hrubé prísady; dva železné kruhy, ktoré visia nad varnou doskou a na ktorých necháva sušiť čerstvé bylinky. „U mňa nemusí byť estetika prvoradá, ale základný produkt sám o sebe musí byť čo najlepší. Napríklad som jedna z tých, čo šklbú bylinky. Možno vyzerajú kreatívne, ale nie úhľadne, zato pochádzajú všetky z mojej záhrady.“
Keď už sme pri „do“, tak ešte rýchlo pojednanie o „don't“: držky. „Tým ma môžete hnať, to je pre psov a má to hrozný zápach.“ Hovorí tu niekto zo skúsenosti? „Jasné. Vyrastala som s obrovskými maďarskými pastierskymi psami. To boli teľatá. Tie milovali držky!“ Je však, a práve na tomto mieste to zdôrazňuje, veľmi experimentálna. „Počas dovolenky v juhovýchodnej Ázii som vyskúšala všetko.“ Čo všetko? „No všetko. Bolo to také pálivé, že človek nikdy presne nevedel, čo je.“
Víno má u rodiny Cervik-Föttinger vlastný piedestál. Sandra Cervik darovala manželovi k narodeninám vínnu pivnicu. Skutočnú, ktorá sa nachádza v tej istej dolnorakúskej obci, v ktorej svoje tekuté poklady skladuje aj dramatik Peter Turrini. „Vyznám sa trochu, ale nie som fanatik,“ uvádza veci na pravú mieru. „Záujem môjho manžela a môj siaha tak ďaleko, že zbierame ročníky ku všetkým dôležitým udalostiam v našom živote. Pár vín z roku narodenia nášho syna, pár iných k našej svadbe...“
Atmosféra okolo kultúry vína zjavne zohráva rovnako dôležitú úlohu: „Okrúhle narodeniny môjho manžela sme oslávili s priateľmi v ,našej‘ uličke pivníc. Bolo to naozaj skvelé. Caterer nám dodal jedlo, nápoje sme vybrali z vlastnej pivnice. To má niečo do seba.“
Aby nevznikol nesprávny dojem: Samozrejme, Sandra Cervik naďalej chodí so svojím manželom a priateľmi jesť z čírej radosti. Do „Do & Co“ na Stephansplatz, pretože tam majú najlepšiu rybaciu polievku. A jedlá, rovnako ako servis, zostali v priebehu rokov vždy špičkové. Alebo do „Francesco“, Taliana na Grinzinger Straße, ktorý pripravuje najlepšiu pizzu v meste a ponúka talianske špeciality za ceny, aké vo Viedni často nezažijete. A potom úplná novinka: Na Döblinger Hauptstraße otvorila pred nejakým časom ázijská reštaurácia „Lemon Green“, s ktorou a jej zeleným karí sa už stihla skamarátiť.
To všetko ide dobre a na všetko je miesto. Pretože najneskôr na jeseň je opäť v pláne tri týždne zdravotného programu: žiadny alkohol, žiadne sacharidy a napriek tomu veľa zábavy pri varení.