Guľa v hrnci
Text od Martina Christiansena Fotografie: Stephan Latusek
Do inštitúcie „Gran Malabar“ na centrálnej Piazza San Giovanni je najlepšie vstúpiť štýlovo na druhé espresso po vstávaní alebo na prvý pohárik „Vitovska“, výrazného bieleho vína z krasu, aby sa príjemne začal zvyšok dňa. V žiadnom prípade však ako muž z ľudu a sveta zároveň bez balíčka aktuálnych denných novín, najmä nie bez miestneho periodika „Piccolo“ pod pazuchou. Presne tak, ako náš spoločník v jeden zlatistý októbrový dopoludňajší čas. Veit Heinichen, narodený v roku 1957, rodák z Badenu, kedysi skôr nespokojný prevádzkový ekonóm u veľkej švábskej automobilky s hviezdou, potom šťastný ako malý kníhkupec v Stuttgarte, neskôr odvážny spoluzakladateľ vydavateľstva Berlin Verlag, objavil svoju lásku k Terstu, jeho kuchyni a vínam z neúrodného vnútrozemia už začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia a od roku 2003 žije s Ami Scabar, najznámejšou kuchárkou mesta.
Na zdravie! Hostinský „Malabaru“, Walter Cusmich, je viditeľne hrdý na to, že podáva vína ambicióznych vinárov z kamenistej a vápencovej náhornej plošiny, ktorá pevne obopína Terst. Ako sa neskôr ukáže, inde v meste to žiaľ zďaleka nie je samozrejmosť. Možno ešte dúšok zemitého červeného „Terrano“? Vlastne rád – ale radšej inokedy. Musíme ísť, Ami Scabar už určite čaká s morskými plodmi a rybami, pre ktorých rafinovanú prípravu je známa ďaleko za hranicami mesta, ak nie až za hranicami regiónu Furlansko-Júlske Benátky.
Predtým nám však vášnivý Terstčan Heinichen hneď vedľa hrdo prezentuje starobylú drogériu „Toso“, ktorá vzdoruje duchu doby a medzinárodným mestským reťazcom svojimi vysokými úzkymi drevenými skriňami a policami, v ktorých zásuvkách možno nájsť všetky predmety, ktoré už dávno zmizli zo sortimentu, od ručne vyrobenej kefy z koreňa a ostro zapáchajúceho mydla na holenie až po šafran. A potom, keď už sme na ceste pozdĺž prístavnej promenády, musí nasledovať zastávka na Molo Audace, aby sme z úplného konca móla obdivovali panorámu mesta s 200 000 obyvateľmi zaliatu teplým poludňajším slnkom. Pri tomto pôsobivom pohľade človek nášmu skúsenému sprievodcovi rád uverí, že Terst tvorí skutočnú križovatku Európy pre jej národy, jazyky a pokrmy. Tam, kde sa sever stretáva so stredomorským svetom a pred našimi očami sa zráža more a hory. „Z rybárskej dedinky na začiatku osemnásteho storočia sa s privilégiom slobodného obchodu stal doslova cez noc prototyp európskeho mesta, zatiaľ čo Benátky upadali do driemot!“ nadchýna sa. „Viac ako 90 etník tu zanechalo svoje stopy a kariéry umývačov riadu, ako inak len v Spojených štátoch, sa tu stali skutočnosťou!“
Keď už sme na mieste, mohli by sme v skutočnosti ešte rýchlo pešo prejsť Piazza Unità, aby sme v Via Cassa di Risparmio vzdali hold vynikajúcemu zástupcovi klasickej terstskej gastronómie, slávnemu „Buffet da Pepi“, kde sa od roku 1903 podávajú raňajky mäsiara s všakovakými pochúťkami z bravčového mäsa, ako je jazyk alebo líčka, podávané s ostrým chrenom a kyslou kapustou pre hladné žalúdky prístavných a lodených robotníkov. Medzitým je osadenstvo tohto bravčového raja pestro premiešané administratívnymi pracovníkmi a turistami. V malom priestore sa v čase skorého obeda v pare z jedál za pultom hemží čulý kuchársky tím, zatiaľ čo niekoľko malých stolíkov pred ním je obsadených rovnako rýchlo, ako sa uvoľňujú pre ďalších prichádzajúcich. No, aj nás tlačí čas po výdatnej obloženej mise – hoci len kvôli férovosti nesmieme vynechať návštevu u „Giovanniho“ vo Via San Lazzaro, ktorý podobným publikom robí radosť vnútornosťami a meniacimi sa dennými špecialitami. Pýchou na pulte je obrovská mortadela. Či by sme nechceli ochutnať? Ale isteže.
No, ryba volá! Ami Scabar nás srdečne víta na terase reštaurácie „Scabar“ v Erta di Sant’Anna na svahu nad mestom s výhľadom dole na modro blikajúce more a hore k skalnato rozstrapkaným okrajom krasu. Bývalá trattoria jej rodičov je dnes prvým domom na mieste a hoci ona vlastne nikdy nechcela profesionálne stáť pri sporáku, vedie ju spolu so svojím bratom Giorgiom, someliérom. V túto sobotu na obed je zhruba stovka miest len riedko obsadená. „Mimo sezónu! Tá kríza!“ pokrčí plecami. Ale už večer sa očakáva veľká narodeninová oslava. „Narodeniny idú vždy!“ smeje sa a ponáhľa sa do kuchyne, aby sa venovala prípravám.
Čas, aby sme sa venovali skutočnému účelu našej návštevy: kulinárstvu a kriminalistike. Koniec koncov, Heinichenov kulinársky zdatný komisár Proteo Laurenti, pomenovaný po svojom zvieracom menovcovi, jaskyniarovi z krasových jaskýň, sa s obľubou pohybuje v „Scabare“ a jeho rovnako fiktívny syn Marco tu robí učňa kuchára. Čo vedie k otázke, prečo dnes čoraz viac hedonistických hrdinov so záľubou v dobrej kuchyni a vzácnych vínach obýva kriminálnu literatúru. „Jedlo je kultúra. Jedlo patrí k životu. Rovnako ako sex. A preto sa to vyskytuje aj v mojich románoch. Nielen zločin,“ odpovedá Veit Heinichen rovnako rutinne, ako otvára fľašu Spumante Brut od „divokého“ krasového vinára a dobrého priateľa Ediho Kanteho. Teraz prichádzajú na stôl prvé variácie zo surových rýb. Ami Scabar ako dieťa svojho mesta hravo využíva s denne sa meniacim menu to, čo záliv ponúka ako typický úlovok. Dnes sú to marinované sardely, carpaccio z morského vlka s omáčkou zo zázvoru a citróna, tuniak s čatní z baklažánov a krevety v soľnej kruste. K tomu domáci chlieb a čerstvo po tráve voňajúci, nazelenalý olivový olej bratov Starecovcov z najsevernejšej oblasti pestovania olív vôbec neďaleko Terstu, ktorého silné klimatické výkyvy tvoria jeho osobitú arómu. Potom ako klasika podniku pripravená treska s kari-kávovým krémom. Zločinu sa autor venuje s podobným odhodlaním ako kulinárskym pôžitkom. Pretože ho už ako malého chlapca rozprávky skôr nudili a radšej listoval v lexikónoch, rešerše v súdnych a policajných spisoch pre jeho knihy o rodinkárstve a korupcii, vraždách a zabití sa často tiahnu roky a vedú hlboko do minulosti. Niekedy príliš ďaleko a tak hlboko, že sa začiatkom roka 2008 stal obeťou vysoko profesionálne zinscenovanej kampane ohovárania ako údajný zneužívateľ detí, ktorá ho nemala pustiť zo svojho zovretia viac ako rok. Spiknutie z pravicového nacionalistického okraja a organizovaného zločinu, ktorému sa nakoniec dokázal brániť len pomocou médií v Taliansku a celej Európe. „Písať kriminálne romány ako obeť. To človeka nejedným trasie.“
Pri dúšku Vitovska z roku 2008 od Sandiho Škerka a pohľade na práve podávanú šošovicu z Furlanska s kalmárom, jedno z jeho najobľúbenejších jedál z kuchyne Ami, sa jeho tvár opäť rozjasní a obracia sa k príjemnejšej téme: „Vitovska je autochtónna odroda viniča, ktorá rastie len na týchto 30 kilometroch krasových pôd. Vyzretá ako červené víno s udržateľnými minerálnymi a mierne slanými tónmi. Akonáhle sa človek naučí tieto vína oceňovať, zaručene sa k nim vždy vráti.“ To sa dá overiť. Možno práve v júni tohto roka, keď v záhrade zámku Duino nachádzajúceho sa pri Jadrane – presne tak, Rilkeho Duinské elégie! – pred bránami mesta vinári z krasu predstavia svoje nové vína. Radi prídeme.
Deň končí na terase s posledným pohárom červeného, do hĺbky po lesných plodoch voňajúcim Terranom od Benjamina Zidaricha. Nad zálivom sa začínajú zhromažďovať tmavé mraky a z vyšších miest na svahu padá studený vietor na strechy mesta. Terst sa nenazýva „mestom papiera“ len kvôli svojim mnohým básnikom, ale aj „mestom vetrov“. Pôvabná definícia milej dámy z mestskej turistickej kancelárie znie: „Borino – mierny vánok. Bora – žiadna možnosť mať na hlave klobúk. Bora Nera – silný vietor s dažďom. Veľmi nešťastná kombinácia.“
Na ďalšie ráno bičuje Bora Nera dážď horizontálne cez ulice.