A-La-Carte

Láska k práci ide cez žalúdok (2020/5)

Stravovanie v susedstve úradníkov, poisťovákov a bankárov. O firemných jedálňach, ktoré vzbudzujú chuť do jedla, a o tom, ako časy práce z domu ovplyvňujú tento gastronomický obchodný model.


La cantina, to je v Taliansku výraz sľubujúci kulinárske potešenie. Jedáleň, naproti tomu, bola po mnoho rokov hrozbou pre stravníkov. Je to účelové, výlučne len na udržanie existencie zamerané, nepríjemné prijímanie potravy v spoločnosti kolegov, intrigánov, zahalené vôňou Cordon bleu. Prečo sme teda tomuto téme tu dali priestor? Pretože existujú aj výnimky. A pretože klišé podnikovej jedálne, do ktorej človek vstupuje len kvôli príjmu kalórií, má možno čoskoro prestávku na jedlo. Náš príbeh začína v Grazi.

Graz sa vlastne vyhýba tomu, aby pútal pozornosť vynaliezavou gastronómiou. A predsa práve hlavné mesto Štajerska dalo minulé leto o sebe vedieť vzrušujúcim otvorením. Bola to práve podniková jedáleň, presnejšie povedané hybrid medzi jedálňou a reštauráciou. Konstantin
Filippou venoval svojmu rodnému mestu Arravané. Názov znamená plemeno koňa z Peloponézu. Ak neviete: Filippou je grécke meno a znamená „priateľ koňa“. Konské mäso však v Arravané zatiaľ v ponuke nie je, zato je tam veľa stredomorských jedál s výrazným gréckym nádychom, napríklad Filippouove senzačné krevety Saganaki. Vždy chcel, ako sám hovorí, robiť niečo so „Soul Food“. Teda opak toho, čo sa často vníma ako intelektuálne a chladné haute cuisine. Dizajnovo pozoruhodný podnik, ktorého súčasťou je aj kaviareň, stojí na novo postavenom areáli poisťovne Merkur.

Grécky pre poisťovníctvo

Jej vyše 500 zamestnancov môže po prvýkrát v histórii spoločnosti využívať výsadu vlastnej jedálne, pretože doteraz sídlila poisťovňa v meste a zamestnanci sa na obed roztrúsili do okolitých hostincov. Christian Kladiva, člen predstavenstva Merkur, mal na mysli niečo špeciálne. Hovorí: „Chceli sme vybudovať niečo, čo zodpovedá duchu spoločnosti: udržateľné, kvalitné a podporujúce zdravie. Niečo, čo našim zamestnancom robí radosť.“ Nároky siahali vysoko nad rámec bežnej štandardnej úrovne. Pozreli sa na Google a Facebook a nechali sa inšpirovať. „Bola to prvá jedáleň v histórii podniku. Boli sme ambiciózni, malo to byť niečo výnimočné.“ Jedáleň ako výkladná skriňa firmy, niečo, čo sa spoločnosti v Rakúsku musia ešte naučiť, čo sa naučia. Nora-Selina Pein, ktorá u Konstantina Filippoua vo Viedni robila maîtresse a teraz vedie tento podnik, zostavila dobrý tím. Ako funguje spolupráca medzi zadávateľom a gastronómami? Pein hovorí: „Ako to už v takýchto prípadoch býva, zamestnanci spoločnosti dostávajú bonus, príspevok na obed.“ Ten v tomto prípade predstavuje asi 8 eur. Čo presahuje túto sumu, si doplácajú sami. „To, čo majú hostia radi, je táto zmes rakúskej a stredomorskej kuchyne,“ dodáva Nora Pein. „Aj pečené bravčové sa z času na čas rado zje. Alebo Pinsa, juhotaliansky variant pizze.“

Minulý marec sa objavilo C-slovo. Odvtedy sú časti zamestnancov poisťovne a susedného vydavateľstva permanentne alebo striedavo na home office. Výstavisko, ktoré sa taktiež nachádza v susedstve, je zatvorené. Ako to vplýva na obchod, je skôr rečnícka otázka. „Museli sme náš plán, pokiaľ ide o vyťaženosť a obrat, samozrejme výrazne korigovať,“ hovorí Nora Pein. „Teraz sme radi, že môžeme natrvalo zamestnať dvadsať ľudí nášho tímu.“ Optimizmus je najlepšia vakcína v tejto kríze. Alebo ako hovorí Konstantin Filippou: „Snažíme sa napriek okolnostiam zachovať chladnú hlavu.“ Grécke Soul Food pri tom možno pomáha.

Moderné japonské pre bankárov

Že dobrá gastronómia okrem motivácie zamestnancov prospieva aj imidžu, pochopila Erste Bank vo Viedni. Ich Iki na Erste Campus je výsledkom spolupráce s tímom Mochi. Zatiaľ čo v maličkom origináli Mochi si človek často pripadá ako súčasť Bento boxu, Iki je svetlé, veľkoryso dimenzované a architektonicky zámerne umiestnené medzi funkcionalitou jedálne a šik atmosférou súčasnej reštaurácie. Niet divu, že aj tu hostia, ktorí nepatria k bankovému biznisu, predstavujú dôležitú prísadu pre výsledok hospodárenia. Ľudia z Mochi priniesli svoje klasiky: Ramen, špenátový šalát so sezamom a hľuzovkovo-miso dresingom, chrumkavú kačicu alebo zapekaný baklažán na začiatok.

Kórejské pre finančných poradcov

Všetko, čo poteší súčasne kalibrované chuťové poháriky Rakúšanov, sa medzitým nachádza na jedálnych lístkoch moderných podnikových jedální. Okrem stredomorskej kuchyne a moderného Japonska je to Ázia, so zameraním na Kóreu. Bol to začiatok úžasného priateľstva, keď Sohyi Kim a šéf finančného poradcu KPMG začali kovať plány na jedáleň, vďaka ktorej by boli zamestnanci zdraví a šťastní. Po jedle v Kim kocht mal manažér povedať: „Ak by moji zamestnanci dostávali také dobré jedlo, boli by šťastní.“ Chingu je po kórejsky „priatelia“. A koncept znie: Kórejské v štýle family. Od pol dvanástej dopoludnia patrí podnik zamestnancom spoločnosti, ktorým je ponúkané denne sa meniace menu. Od 13:00 je otvorené pre všetkých. Šalát s tuniakom, čili, v mede glazovanými vlašskými orechmi, granátovými jablkami, papájou, sezamom a množstvom zelene zvyšuje silu a náladu, aj keď predtým prebehlo niekoľkohodinové stretnutie. Potom napríklad Kimina dezertná klasika, citrónovo-trávové crème brûlée. Priateľstvo je v skutočnosti joint venture medzi hostinskou a spoločnosťou, model, z ktorého v čase neistých podmienok gastronómie profitujú všetci zúčastnení. Obchodný koncept je zvláštnosťou. Kim hovorí: „Zamestnanci KPMG dostávajú jedlo za špeciálnu cenu. Za to sa teraz, keď je veľa ľudí na home office, nájom trochu znížil.“ Pretože priateľstvo je v skutočnosti spoločný podnik medzi Kim a KMPG. Ako hovoria konzultanti: Win-win situácia. A napriek home office – šesťdesiat miest v Chingu je na obed rýchlo zaplnených.

Vyprážané kura pre úradníkov

Niektorá jedáleň si už získala meno presahujúce Viedeň. Medzitým legendárnym je Minoritenstüberl Andreasa Wojtu na ministerstve školstva. Články o Wojtovi boli v Zeit a v Süddeutsche. Spádová oblasť siaha od ministerstva vnútra a úradu spolkového kancelára cez ministerstvo školstva až po ministerstvo zahraničných vecí. Andreas Wojta hovorí: „Od ministra až po ľudí, čo vynášajú odpadky (čo hostinský kvôli farbe uniforiem láskyplne nazýva „mrkvový balet“), prichádzajú všetci ku mne, melange, ktorá ma veľmi baví. Preto môžem ponúknuť aj veľký jedálny lístok, okrem pevných bodov, na ktorých hostia trvajú: v pondelok a utorok je vyprážané kura, v stredu vnútornosti (Beuscherl), ryba vo štvrtok, pretože mnohí v piatok nepracujú…“ Tu sa viedenské úradníctvo posilňuje výdatnými omáčkami, veľkými porciami a viedenskou kuchyňou, na ktorú sa už takmer zabudlo. Hostia platia stravnými lístkami. Andreas Wojta má kuchyňu svojej babičky z Waldviertelu v malíčku. Hovorí: „Zemiakové cesto som prevzal jedna k jednej od mojej babičky. Typická viedenská kuchyňa, napríklad šošovica, takzvané spomienky z detstva, sú vždy hneď zjedené.“ Wojtove otváracie hodiny od 11.30 do 13.30 naznačujú laissez-faire, no opak je pravdou. Šéfkuchár, ktorý sa vyučil u Reinharda Gerera, pracoval v Aubergine u Witzigmanna a vlastne mu sľúbili miesto u Haeberlinovcov, keď ho matka zo zdravotných dôvodov zavolala do jej Minoritenstüberl, pracuje už nejaký čas ako one-man-show. „Vstávam o štvrtej, o piatej idem nakupovať, k farmárovi, kde dostanem zemiaky a mlieko, mäso pochádza z Waldviertelu. Od pol siedmej som v podniku, o 11.30 to začína. Z každého jedla je určité množstvo, každý deň je všetko čerstvé. Keď sa jedlo minie, vyškrtne sa z lístka.“ A téma úradníci na home office? Treba sa o Minoritenstüberl báť? „Vôbec nie, hoci je, samozrejme, v súčasnosti v meste menej ľudí.“ Krátko povedané: „Je už rozdiel medzi rokmi 2019 a 2020.“ Wojta je svojím vlastným zamestnávateľom. A ako hovorí a naznačuje istú uvoľnenosť: „Povolanie je moje hobby.“

Hľuzovkové rezance pre prokurátora

V Justizcafé na streche Justičného paláca, hneď v susedstve parlamentu, ktoré k jedlu podáva veľkolepý výhľad, stravujú sa prokurátori, sudcovia a ich suita, často sa zastaví aj niekto z parlamentu. Tu vykonáva svoj úrad Ivo Brnjic, celkové umelecké dielo podnikateľa, hostiteľa a kuchára. Gastronóm, ktorý prišiel z Chorvátska pred veľmi, veľmi dávnom do Rakúska s dokonalou viedenskou nemčinou, je navyše ešte aj dobrý kuchár. Ak priloží ruku k dielu pri sporáku sám, hľuzovkové rezance patria k najlepším v meste a viedenský rezeň sa hravo vyrovná svojim príbuzným na adresách, ktoré sú tým známe. Potom: tvarohový nákyp s glazovanými jablkami a množstvom masla. Samozrejme, Justizcafé je príliš veľké pre kuchyňu jedného muža. „Nemôžem robiť všetko sám,“ hovorí Ivo Brnjic, a: „Moji zamestnanci dodávajú spoľahlivo dobré remeslo.“ Čo treba dokázať: jemne varené hovädzie mäso na tekvicovom pyré je hostinské jedlo, ktoré by si svojich fanúšikov našlo aj na voľnom trhu – a tým pádom pokojne o polovicu drahšie. Večná otázka, očakávaná odpoveď: Od lockdownu na jar sa časť obchodného modelu Justizcafé stala krehkou. Akcie, jemné sieťovanie z politiky a hospodárstva, ktoré večer napĺňalo kaviareň, sa v súčasnosti konajú len zriedka. Ale nával v čase obeda, aj na raňajky, ktoré patria k najlepším v meste, je stále dostatočný. Ivovi štamgasti, ktorí si ho všetci obľúbili, robia zatiaľ maximum preto, aby čísla neskĺzli do červených čísiel.

Minoritenstüberl
Minoritenplatz 5, 1010 Viedeň
Tel.: 01/533 52 81

www.andiwojta.at

Justizcafé
Schmerlingplatz 10, 1016 Viedeň
Tel.: 01/521 52 38 28
www.justizcafe.at

Iki
Am Belvedere 1, 1100 Viedeň
Tel.: 050/1001 3600
www.iki-restaurant.at

Arravané
Conrad-von-Hötzendorf-Straße 84 8010 Graz
Tel.: 0316/81 82 81
www.arravane.at

Kim Chingu
Althanstraße 21–25, 1090 Viedeň
Tel.: 0664/88 18 56 76
www.kimkocht.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!