Pizza-alebo-ako-som-sa-pokusil-uvarit-fenomen
Lekcia z vychutnávania si najpopulárnejšieho pokrmu na svete: Pátranie po najúspešnejšom exportnom artikli Neapola, okrúhlej, červenej, voňavej pizze Margherita
Text: Christian Seiler Ilustrácia: Markus Roost
Keď som to chcel prvýkrát presne vedieť, nazrel som do knihy Marcelly Hazanovej, jednej z veľkých hrdiniek pri sprostredkovaní kulinárskej samozrejmosti. Jej štandardná kuchárka „Die klassische italienische Küche“ (Klasická talianska kuchyňa) ma už často zachránila z poriadnych kríz. Odkedy sa riadim príkazmi pani Hazanovej, nemusím napríklad jesť zlú špagetovú omáčku, a že stojím štyri hodiny pri sporáku, kým bolognese pomaly nezíska správnu konzistenciu, je len spravodlivé.
No aj pani Hazanová zostáva dlžná jasnú odpoveď na otázku, aká musí byť tá pravá, naozaj seriózna pizza. S prepáčením, tára: „Pre pizzu existujú nespočetné recepty. Aj keď sú niektoré nepochybne lepšie ako iné, žiaden si nemôže nárokovať na to, že je ten najlepší. Ide len o to, aby človek vedel, čo chce.“
Presne o tom to je. Ako má človek vedieť, čo chce? Je správne, ako postuluje veľký detektív jedla Jeffrey Steingarten, že to úplne najdôležitejšie na pizzi je „kôrka“?
Alebo je pravda, ako sa oddane praktizuje v strednom Taliansku, že všetko sa točí okolo oblohy a cesto je len akýsi konzumovateľný podnos pre orgie zo špenátu, volských očí, morských plodov, slaniny, klobás, možno dokonca ananásu? Patrí cesnak a oregano skutočne na každú pizzu?
A ako je to so starou múdrosťou, že doma je všetko najlepšie, ako to zakaždým dokazuje príklad domácej a čerstvo varenej cestoviny?
Sondoval som informačnú situáciu. Je biedna. „Pizza“ je definovaná približne tak neostro ako „víno“ alebo „chlieb“. Takmer všetko, čo je teplé a je na tom fľak od paradajok, sa smie nazývať pizza. Bola by to sľubná expedícia, pozbierať a vystaviť tie najgrotesknejšie deriváty pizze, reťazec reštaurácií „Pizza Hut“ s tým už začal.
Musím, pomyslel som si, začať pri koreňoch. Lenže, kde sú korene? Čo odlišuje DNA ruských blinov od indických čapátí, tenkých pečených chlebových placiek, ktoré sa obložia varenou zeleninou a dochutia kari korením? Čo spája a čo oddeľuje pizzu calzone v princípe od arabskej šavarmy? Kedy a kde začína byť pizza pizzou? Ak otvoríte škatuľu pre záležitosti viery, pizza je produktom mytológie. Bohyňa zeme Démétér mala, keď ju pozorovali pri mystériách v Eleusíne, upadnúť do takého hnevu, že ju až placka upečená z múky a bazalky dokázala opäť upokojiť. Grécke ženy mali následne božské ingrediencie v Neapole a Pompejach zušľachtiť na prvé pizze, skamenené plátky v zasypaných obchodoch v Pompejach to majú dokazovať.
V skutočnosti sa vo všetkých častiach Talianska nachádzajú náznaky chlebov z kysnutého cesta pečených s olivovým olejom, soľou alebo bravčovou masťou. „Pizza Pugliese“ je toho svedectvom, kalábrijská „Pitta inchiusa“, ligúrska focaccia.
A predsa väčšina indícií pre praformu pizze, tak ako ju poznáme, ukazuje na Neapol.
V Neapole si tamojší roľníci vypožičali od arabských obyvateľov chlebové placky, použili na to však ingrediencie, ktoré mali k dispozícii z vlastnej produkcie: krupicu a múku z tvrdej pšenice, olivový olej, mozzarellu.
Aby sa pizza mohla konečne obliecť do svojho moderného šatu, chýbala už len jedna zložka: paradajka.
Paradajka, ktorá je doma v Strednej a Južnej Amerike a do Európy ju až v roku 1498 priniesol Kolumbus, sa dlho považovala za okrasnú rastlinu a slúžila na medicínske účely. Botanik Joseph Pitton de Tournefort zdokumentoval túto rastlinu v roku 1719 vo svojej knihe „The Complete Herbal“. K svojmu opisu nie bez úžasu dodal, že plody paradajky sa na juhu Talianska dokonca jedia.
Mario Siani kontroluje cesto, ktoré hák miesiaceho stroja trápi už dobrých 40 minút ako masér. Toto cesto sa skomprimovalo do jedného veľkého kusa, do svalnatej, pulzujúcej sochy.
Mario tromi prstami odštipne z korpusu kúsok veľký ako vlašský orech a skúša jeho elasticitu. Cesto sa dá bez námahy natiahnuť na desať centimetrov bez toho, aby sa roztrhlo, ale Mario ešte stále nie je úplne spokojný. Otázku, čo vlastne chýba k ideálnej konzistencii, nepočuje. Čo má povedať kňaz, keď sa ho miništrant pýta na premenenie?
Aj otázka správnej múky na pizzové cesto mieri do terénu medzi kuchárskymi receptami, prírodným náboženstvom a metafyzikou. Pre Maria Sianiho neprichádza do úvahy žiadny iný produkt ako „Tipo 00 Pizzeria“ od „Antico Molino da 1924 Caputo“. Múka, ktorú výrobcovia žiarlivo strážia a len vo výnimočných prípadoch posúvajú ďalej, sa zmieša s droždím, vlažnou vodou a trochou olivového oleja a s Božím požehnaním – Marco si povzdychne – vznikne rozumné pizzové cesto.
Ešte jedna vzorka na kontrolu. Mario nakloní hlavu, prikývne. Cesto môže prejsť do nasledujúceho stavu hmoty. Tento stav sa nazýva odpočinok. Cesto sa teraz zdvihne na stôl a prikryje. Teraz 20 minút odpočíva a „kysne“. Spóry kvasiniek menia škrob múky okrem iného na CO2, čo vedie k tvorbe podkožných bublín.
Po odpočinku pekár cesto ešte raz miesi, aby bubliny vyšli von. Úder za úderom získava cesto homogénnu konzistenciu. Následne Mario z rozpučeného korpusu odkrajuje žemle veľké ako päsť, vážia medzi 180 a 240 gramami, veď si môžem odvážiť, ak chcem. On, nie, on samozrejme nepotrebuje váhu. Všetko je otázka skúseností. Mario Siani sa narodil v Neapole, jeho povolaním je pizzaiolo. Jeho otec bol cukrár. Jeho starý otec bol pizzaiolo. Príbuzní jeho otca boli cukrári. Príbuzní jeho matky boli pizzaioli. Ešte nejaké otázky? Áno, všetci neapolskí pizzaioli niekedy pracovali u „Da Michele“, alebo ich brat, alebo aspoň najlepší priateľ brata. „Da Michele“, založená v roku 1870, je niečo ako neapolská pra-pizzéria, z ktorej kuchyne sa DNA skutočne pravej, správnej, nespochybniteľnej pizze niesla do sveta. „L’Antica Pizzeria da Michele“, roh ulíc Via Cesare Sersale a Via P. Colletta, leží v historickom centre Neapola, úzke zákruty, hrboľatá vozovka a vo vzduchu zápach po zmesi dvojtaktných motorov skútrov, na ktorých sa mladí ľudia rútia okolo tak rýchlo, že človek pochopí, že dostanú hlad: risk spaľuje kalórie, a tam, kde sa dajú telu najlepšie doplniť, stojí najviac ľudí, je to jasné. Na bielom, svietiacom nápise stojí ozdobným písmom „Pizzeria“ a rad ľudí trpezlivo čaká na to, aby mohli preniknúť do vnútra vývarovne, vedľa ktorej vstupu pri elektronickej pokladnici stojí šéf osobne, „Dottore“. Salve. Ciao. Buon Appetito. Tuční ľudia, chudí ľudia, starí ľudia, mladí ľudia. Všetci si tu berú pizzu, ktorá vlastne nie je ničím výnimočným, okrem toho, že je dokonalá. Ingrediencie sú ideálne a pizzaioli v bielych čiapkach, na ktorých boku je elegantnými písmenami napísané meno zakladateľa, majú vec pod kontrolou. Ani výpadok prúdu by nikomu z nich nezabránil poslať hladným ďalšiu perfektne upečenú pizzu. Mario gúľa kúsky cesta na pomúčenej ploche na gule, nakoniec im dá capnutie, až získajú trochu širšie boky, placky nakoniec poukladá do zásuvky, kde budú zasa prikryté odpočívať až do večerného biznisu. Cesto na obed sa samozrejme miesilo už včera, je teraz v správnom stave: mäkké, ale elastické. Pevné, ale nie húževnaté. Čerstvé, ale nie nedozreté. V hmle všetkých legiend existuje jeden nespochybniteľný dátum v histórii pečenia pizze: 11. júna 1889 pripravil pizzaiolo Raffaele Esposito z pizzérie „Brandi“ v Neapole pizzu pre kráľovský pár. Margita Savojská, manželka kráľa Umberta I., našla v pizzi obloženej paradajkami, mozzarellou a bazalkou – vo farbách talianskej vlajky – zaľúbenie. Na jej počesť smel pizzár svoju patriotickú kreáciu nazvať „Margherita“. S „Margheritou“ sa pravdaže podarilo len zušľachtenie produktu, ktorý už dlhší čas dobýjal každodenný život obyčajných ľudí, no kronikárom kulinárstva sa zdal príliš podradný na to, aby zdokumentovali aspoň recept. Od roku 1830 existujú v Neapole pizzérie. Ale pizza bola krmivo pre proletárov. Hladní robotníci alebo nádenníci si brávali pizzu na obed, pretože chutila a nestála takmer nič. Navyše sa dala jesť za chôdze, dvakrát preložená, a libretto. Ešte stále je neapolská pizza taká, že ju možno jesť bez noža a vidličky, jednou rukou, mäkká a elastická, v žiadnom prípade nie objemná a stuhnutá na mŕtvo upečenom ceste. A mala príšerne zlé meno. Carlo Collodi, autor Pinocchia, nazval oblohu pizze „komplikovaným odpadom“. Alexandre Dumas napísal, že pizzu konzumujú len „lazzaroni“, „živí mŕtvi“ z Neapola. Napriek tomu pizza dobyla svet, ale malo to trvať. Z Neapola cestovala koncom 19. storočia vo vedomí odhodlaných vysťahovalcov cez Atlantik, kam si domov túžiaci Taliani nechali veľmi komplikovanou cestou posielať múku, paradajky a syr, aby v nových peciach, ktoré postavili podľa vzoru svojich starých, dokázali upiecť pizze, ktoré by chutili čo najviac ako doma, ach, doma. V roku 1905 otvorili v Little Italy v New Yorku prvú zahraničnú pizzériu. Navštevovali ju takmer výlučne talianski vysťahovalci. Veľká masa vzala údajné talianske národné jedlo na vedomie až vtedy, keď sa v päťdesiatych rokoch v adaptovanej forme, s hrubšími, vzdušnejšími spodkami a objemnejšou oblohou, predávala u pouličných predavačov a v stánkoch s rýchlym občerstvením ako originálny fastfood. V tomto čase prišli na chuť aj naše susedné krajiny. Prvá nemecká pizzéria „Sabbie di Capri“ otvorila v roku 1952 vo Würzburgu. Hospodársky zázrak a túžba po Stredomorí podporovali v rovnakom čase zakladateľský zápal talianskych gastarbeiterov v mestách Nemecka a Švajčiarska. Skok k potravine pre masy však pizza zvládla až potom, čo moderné technológie definitívne pretrhli každé spojenie s originálnym výrobným procesom. Demokratizácia delikatesy prebehla jej banalizáciou. V roku 1957 vyrobila americká General Foods Corporation prvú mrazenú pizzu. Taliansky koncern so zmrzlinou „Motta“ podnet v roku 1966 prevzal a vyvinul „mini-pizzu“, ktorú exportoval spolu s príslušnou pecou na dopečenie do celej Európy. Pekársky koncern Romano Freddi z Mantovy industrializoval výrobu mrazenej pizze v roku 1968. V Nemecku naskočil koláčový gigant Dr. Oetker, a keď „Freiberger Lebensmittel GmbH“ vynašlo okrídlené slovo „pizza z kamennej pece“, biznis explodoval. Lídri trhu investovali do masívnej produktovej reklamy. Mrazená pizza – taliansky životný pocit z domácej produkcie – sa stala masovým artiklom. V roku 1973 dosiahla ročná produkcia pre Nemecko 2 800 ton, v roku 1980 23 328 ton, v roku 2007 to bolo oveľa viac ako 250 000 ton mrazenej pizze, tri kilá na osobu. Pizzaiolo sa odoberie k svojej peci. Kupolovitá stavba postavená z tehál a hliny bola už pred hodinami privedená na prevádzkovú teplotu. Oheň horí v tom istom otvore, v ktorom sa pečú aj pizze. Kŕmi sa tvrdým, prednostne olivovým drevom. Vo vnútri pece sú tehly od horúčavy zbeleli odhora nadol. Malé obláčiky dymu tancujú ako derviši. Teplota podlahy je asi 360 stupňov, vzduch nad ňou je horúci vyše 500 stupňov. Aby pec teraz mohla odovzdať toľko tepla, musí byť vykúrená už šesť hodín vopred. V mnohých pizzériách sa v peci kúri nepretržite. Mario vyberie placku zo včerajšieho večera zo zásuvky. Cesto ešte raz vykyslo, pizzaiolo ho pevne a zreteľne buchne o stôl, žiadne bubliny už nie sú. Teraz nasleduje rituál, zásnubný tanec pizzára. Otáčanie, ťahanie, hádzanie, dávanie pizzového spodku do formy má v sebe niečo koketné, umelecké, aj keď je to len remeslo, bratranie sa pekára s odstredivou silou. Pizzový spodok má byť viac-menej okrúhly, nie väčší ako 35 centimetrov v priemere, vnútro kruhu také tenké, že si človek myslí, že dokáže rozoznať kontúry pece za ním, okraj vyklenutý, s citeľným objemom. Postará sa o akord textúry, o dymové chrumkanie, kým sa človek prepracuje do plného stredu pizze, do veliteľského centra pizze. Keď som sa doma pokúšal pripraviť cesto na dve pizze, po krátkom čase som preklínal, že som si nezaobstaral príslušný kuchynský robot. Sledoval som sa pritom, ako som lepkavými rukami ohmatával kysnuté cesto, o ktorom autorka kuchárskej knihy Marcella Hazan tvrdí, že „miesené ručne“ je nielen lepšie, ale ani nepotrebuje veľa času navyše. V mojom prípade by bolo skvele vyšlo zastaviť na začiatku procesu varenia všetko, ísť do centra mesta, kúpiť kuchynský robot, postaviť ho, pochopiť ho a následne nechať vymiesiť cesto na moje pizze, pretože toto cesto by bolo v každom prípade hotové rýchlejšie ako to, ktoré vyrobili moje ruky. Poznáte Maxa a Moritza v ceste na koláče? To som bol ja. Ale jednu lekciu som sa naučil pri hodinovom kontakte s mojím pizzovým cestom: povaha takéhoto cesta zabráni, aby pizza, bez ohľadu na to, či vyjde z rúry nastavenej na maximálnu horúčavu perfektná alebo nie (žiaľ nie perfektná, je to kvôli teplu, pozri nižšie), chutila ako preglejka. To je chuť, na ktorej sa zhodla väčšina pizzérií a celý sektor mrazenej pizze. Hovoria tomu „chrumkavé“. Mario pripravil rôzne oblohy v plastových nádobách. Paradajková omáčka, to znamená: opatrne nožom a prstami rozdrvené olúpané paradajky odrody San Marzano, plnené v plechovkách od sicílskej firmy „Solea“, solené podľa presného váhového zadania. Mozzarella fior di latte – Mario nakrájal syr na malé kocky so stranou asi osem milimetrov, o proveniencii mlčí. Mozzarella di Bufala, nakrájaná na plátky, uložená na šikmo postavenom tanieri, aby mohla odtiecť každá prebytočná kvapka mlieka a vody a neovplyvnila klímu pizze, pre ktorú je syr určený, roztopením ľadových čiapok. Bazalka. Rozpolené cherry paradajky. Cesto ešte raz zakrúži vzduchom, teraz sa torus na šetrne pomúčenej ploche veľkoryso natrie paradajkovou omáčkou. Navrch pizzaiolo rozdrobí viac mozzarelly, než by som sa odvážil ja sám, a pridá, pozor, tajný tip, pár hoblín Grana Padano. Dva lístky bazalky, šup, pizza leží na drevenej lopate s dlhou rúčkou, ktorá ju, šup, dopraví do hrdla pece. Pec sa hlboko nadýchne. Pizza napne svoje svaly. Mozzarella sa potí. Paradajky sa varia v priebehu sekúnd. Nasledujúcich 90 sekúnd je zodpovedných za to, že sa pizza stane ohromným, výnimočným, uctievania hodným jedlom. Za 90 sekúnd sa upečie chlebové cesto, uvaria paradajky, roztopí syr a tieto jednotlivé zložky sa spoja do nadradeného celku, do udalosti, do súzvuku. Výnimočné teplo v peci je aj dôvodom, prečo sa pizza doma nemôže vydariť podobne dobre: časy varenia a pečenia k sebe nesedia. Buď je obloha v poriadku, ale cesto nie je dopečené, alebo je cesto dobré a obloha spálená. Mario pozoruje divadlo s výrazom znalca. Takto sa musel pozerať Casanova na svoju tisícu ženu. Nasadí lopatu, nechá pizzu rutinným trhnutím vyskočiť, podrží ju ešte pár sekúnd bližšie k ohňu, mala by vziať so sebou náznak arómy dreva, potom sa lopata opäť dostane na denné svetlo, pizza okamžite na tanier, tanier na stôl. „Jedz,“ povie Mario. „Pizza je dobrá, len kým je horúca. To si môžeš zapamätať.“ Prekvapujúce, že pizza urobila kariéru, až keď sa úplne striasla svojich pravých kvalít. Ale ako čerstvé ovocie, ktoré už školáci nemajú radi, pretože nedokáže držať krok s explozívnou aromatikou v zmrzline alebo ovocnom jogurte, vyzbrojenou umelými arómami a zvýrazňovačmi chuti, sa pizza presadila až ako produkt, nad ktorým netreba strácať ani myšlienku. Človek do seba jednoducho napchá meter štvorcový a potom je sýty. Aj v Taliansku sa mimo Neapola o pizzu sotva niekto zaujímal a až repatriácia americky inšpirovaného mrazeného tovaru v päťdesiatych rokoch urobila z údajného talianskeho národného jedla populárnu záležitosť aj v Taliansku. V Neapole zase hľadeli na narastajúcu hystériu okolo pizze pokojne. Nech ostatní jedia, čo chcú, hlavné je, že doma je jedlo v poriadku. Až v roku 1984 sa sformoval spolok na ochranu pravej, ručne robenej neapolskej pizze a pod číslom UNI 10791 sformuloval pravidlá, že „vera Pizza Napoletana“ sa smie pripravovať len s klasickými ingredienciami a tradičným spôsobom, pozri vyššie. Vypil som pohár piva k Mariovej Margarite a ignoroval skúmavé pohľady, ktoré na mňa nehanebne posielal, zatiaľ čo posielal na cestu nové pizze. Nie žeby sa pizzaiolo domáhal uznania. Za čo uznanie? Chcel vedieť, či som pochopil jeho pizzu. Zahryzol som si. Sladký syr sa zamatovo oženil s kyslastými paradajkami a cesto, to cesto malo nezabudnuteľnú konzistenciu, ktorej elasticita rozpráva o živote, o umení, o zmyselnosti. Pomyslel som si, nie, Jeffrey Steingarten nemá pravdu: na pizzu, ktorá pozostáva z kôrky, sa môžem pokojne vykašľať. Čo si teda myslieť o čistom učení, ktoré hovorí, že okrem Margarity požíva vyššie pocty prinajlepšom pizza Marinara obložená paradajkami, oreganom a cesnakom? „Da Michele“ predáva nakoniec trochu dogmaticky len tieto dva druhy. Pokrčenie plecami. Samozrejme platí pravidlo, že len Margherita a Marinara sú klasické pizze. Ale možno chce človek niekedy zjesť aj niečo iné. Pomaly som bol sýty. Ale neprestal som jesť. Niet divu, pomyslel som si, keď v Neapole pobehujú samé bubny v tielkach. Zoraďoval som posledné otázky. Cesnak a oregano, štandardná súčasť každej pizze? Nie, len každej pizze Marinara. Margherita nech je toho ušetrená. Párky a kyslé uhorky ako obloha? „Vyskúšaj,“ povedal Mario. „Ak ti to chutí...“ „A ak budem robiť cesto rovnako ako ty,“ spýtal som sa. „S rovnakou múkou. Rovnakým droždím. A trocha cesta si od teba vezmem ako štartér. A tie správne paradajky. Najsuchšiu mozzarellu. Budem niekedy vedieť upiecť doma slušnú pizzu?“ „Mamma mia,“ povedal Mario. „Vidím, že si chceš postaviť pec.“