Text: Alexander Rabl Foto: Dorling Kindersley/Getty Images
Kto ma chce? Keď klasická omáčka počas uplynulých rokov klopala na dvere kuchyne, bola privítaná podobne vľúdne ako inšpektor práce. Kuchári mali v hlave dôležitejšie veci než omáčky. A stále majú. Klasické omáčky už v komplexnom spolužití súčasných techník varenia nemajú v kuchyni miesto. Ruky, panvice, sušičky, Pacojety majú plné iných vecí.
Omáčok zbavená generácia. Učili sa v „El Bulli“, aj keď tam pol roka nerobili nič iné, len otvárali dózy so xantánom. Učili sa u Redzepiho, aj keď tam nerobili nič iné, len čistili mravce. Nová generácia náročne vzdelaných šéfkuchárov radšej pozerá na internet než do hrnca. Pretože na webe vidia úžasne dekorované taniere Sergia Hermana alebo Granta Achatza. Žiaľ, online neexistuje vôňa, preto si nevšimnú, že tu vonia málo, pretože väčšine jedál chýbajú omáčky. Čo sa s nimi stalo? Niekedy boli vysušené. Niekedy zmrazené. Väčšinou úplne vynechané. Dôvody: túžba po novom, vôľa po sláve, žiadna radosť z tvrdej práce. Pretože dobré omáčky, na nich vidieť, koľko námahy sa do nich vložilo.
Gulášová šťava, len tak pre príklad. Potrebuje človek 21. storočia vôbec omáčku? Na základe vedome zvoleného jednoduchého príkladu musíme na otázku odpovedať áno. Guláš bez šťavy, túto hororovú predstavu raz použil jeden politik, aby agitoval za svoj projekt hlavného mesta. Z kulinárskeho hľadiska je Sankt Pölten naďalej provincia. Ale myšlienka na guláš bez šťavy nás núti striasť sa. Možno áno, mnohí tento alpský rakúsky fenomén, guláš, vôbec pochopia až vtedy, keď čerstvé pečivo namočia do šťavy. Mimochodom, šťavy. Pretože v Rakúsku sa nehovorí o omáčkach, ale o šťave, teda gulášovej šťave, ďalej šťave z pečeného bravčového. Omáčka je pre nás možno omáčka trara alebo vanilková omáčka, ale inak nesie francúzske meno a francúzska kuchyňa bola Rakúšanom vždy podozrivá. Ako všetko francúzske. Kvôli Márii Antoinette, Napoleonovi, „sankciám“ a podobne. Nepomôže však nič, trocha, zopár omáčkových lyžíc histórie varenia musí teraz ísť dnu. Kde je klasická omáčka, tam je zvyčajne napísané Francúzsko.
Na začiatku bol Carême. Svoju profesiu mal už v mene. Antoine Carême ako Crème. Koľko omáčok presne ide na účet tohto stroja na recepty 19. storočia, nevie nikto presne. Musí ich byť každopádne viac než sto. Že Francúzi vyrábali omáčky od 15. storočia, je každopádne známe. Slúžili na zjemnenie palácovej kuchyne kráľov rovnako ako chrbtová kosť sedliackej kuchyne, pričom sa palácová a sedliacka kuchyňa vtedy nejako líšili, povedzme, ako brioška a chlieb. Predovšetkým keď toho druhého bolo nedostatok, stálo to Ľudovíta XVI. úrad a čosi navyše. To je história, hoci iná. Ale jedno sa z toho učíme: Vyrobiť dobrú omáčku je ako stavať palác. Nedeje sa to za deň, človek potrebuje špičkový stavebný materiál a dobrého konštruktéra, ako aj architekta. Niet divu, že umenie výroby omáčok sa v čase montovaných domov stratilo.
Albufera, len tak pre príklad. V omáčkovej kuchyni patrí k siedmim divom sveta. Albufera má niečo do seba. Pochádza z repertoáru Escoffiera. Skôr než sa omáčka vyleje na prsia z bresse kurčaťa, pracovalo sa na jej výrobe aspoň jeden deň. V prvom rade je potrebný kurací vývar. S ním sa v liatinovom hrnci dusí jatočné telo kurčaťa v rúre. Trvá to 1,5 hodiny. Biele portské, Madeira a koňak sa zredukujú na štvrtinu. Varená foie gras (teda kúsky z teriny) sa pretrie cez sito s maslom. Zmiešať precedený kurací jus, alkoholovú redukciu, trochu výpeku (teda krátko predtým muselo byť upečené kura), šľahačku, mierne zredukovať, zahustiť maslovo-foie gras zmesou. Omáčku šľahať metličkou. V reštauráciách Alaina Ducassea táto omáčka chýba len v lete, inak rada sprevádza bresse kurčatá alebo vnútornosti, najmä teľacie brzlíky. Paríž je ďaleko a existoval len jeden kuchár, ktorý sa vnímal ako veľvyslanec Escoffierovej omáčkovej kuchyne. Volal sa Rudi Kellner a v pätnástom obvode prevádzkoval famózny „Altwienerhof“ – misiu niečoho, pre čo Viedenčanom chýbalo pochopenie. Tienisté stránky Albufery a jej príbuzných boli kuchárovi Kellnerovi celkom jasné, keď povedal: „Zabíjame našich hostí.“ Rudi Kellner sám zomrel príliš skoro. Reštaurácia už neexistuje.
Ako Michel Guérard zbavil omáčky ťažoby. Standing ovation od kolegov boli a sú pre Michela Guérarda vždy, keď sa objaví. Blíži sa k osemdesiatke a pôsobí žiarivo. Môže byť, že je to kuchyňou, ktorú vytvoril v sedemdesiatych rokoch. Omáčky zbavil múčnej hustoty, zredukoval podiel masla, zvýšil podiel zeleniny a vytvoril podstatný príspevok k Nouvelle Cuisine, ktorý sa chybne pripisuje Paulu Bocusovi, v ktorého reštaurácii v Collonges-au-Mont-d’Or stále vládne ťažká maslovo-krémová kuchyňa. Guérard varil v kúpeľnom meste, bolo prirodzené starať sa o zdravie hostí. Mnohí dnes svetoznámi šéfkuchári sa uňho učili a u nich zase mnohí šéfkuchári ako Heston Blumenthal, Ferran Adrià alebo René Redzepi, ktorí až na tejto báze mohli budovať svoje ideové budovy. Žiaľ, epigóni avantgardy vidia len časť jeho tvorby, tú časť, s ktorou sa oni a ich štýly varenia stali populárnymi. Ale ako raz povedal ex-šéf Ikarusu Roland Trettl: „Kto chce pracovať s alginátom, musí najprv vedieť urobiť poriadnu omáčku.“
A teraz? Ako hosť v reštaurácii. Vo vynikajúcej reštaurácii. Vrchný čašník servíruje hlavné chody. Pravdepodobne je medzi nimi niečo jemne ružovo upečené, možno aj niečo dusené. Z kanvičky jeho kolega vylieva tekutinu na tanier. Je číra, takže vidno cez ňu na tanier a má predsa jasne rozpoznateľnú viskozitu, možno vďaka pridaniu xantánu alebo iného želírovacieho prostriedku. Tak omáčka ostane stáť na tanieri. A nechá sa stáť. Hoci na nej vidno prácu, ktorá je v nej vložená (nie je to prehnaná práca, ale nebolo to ani zaháľanie), chutí na všetkých prvých adresách krajiny a nielen v Rakúsku zameniteľne. Déja-mangé. Nerobí nič viac, než udržuje mäso, zeleninu a prílohy vlhké. Málo prispieva k vydarenosti jedla. Lyžicu na omáčku hosť na to nepotrebuje a tá sa často ani neservíruje. Alebo sa vráti nepoužitá. A necháva hosťa bezradného pri stole: Prečo chutí všetko rovnako nudne? Čo sa stalo s omáčkami? Namiesto omáčok ako palác dostávame architektonicky náročne skonštruované taniere, kde má každé bočné krídlo svoje presne odmerané miesto. Sviatočne naaranžované budovy jedla pre oči, dušu to všetko zasahuje menej.
Boli to Japonci. Na Japoncov sa dá zvaliť všetko možné. Fukušima a halový golf. Ani na zániku omáčok nemajú malý podiel. Japonská kuchyňa sa mnohým stala vzorom a právom: Jej puristické, podstatu produktu na vrchole jeho sezónnosti a čerstvosti skúmajúce kuchárske umenie, ktoré často pripomína obrazy, si vystačí celkom dobre bez omáčkového remesla. Čisté polievky s precízne spracovanými vložkami (zelenina, ryby alebo mäso, rezance), to áno. Všetko ostatné prichádza nanajvýš preto vlhké, pretože je to tak neuveriteľne čerstvé. Na tomto mieste treba priznať: Omáčka bola a niekedy je líčidlom, aby sa zmenil charakter jedla, áno let’s face it, možno aby sa zakryla nižšia hodnota suroviny, aby sa prikryla v kúpeli z krémovosti a korenín. Ale mladú elitu medzi kuchármi trápi menej pud po úprimnosti na tanieri, od japonských kuchárov odpozerali veľa techník a ich lásku k vynechávaniu. Japonsko-európska fusion kuchyňa sa dá v súčasnosti obzvlášť dobre pozorovať v čerstvých reštauráciách v Paríži. Žiadne sýte prílohy, menej tuku, sotva mäso, zelenina hrá hlavnú rolu. Len škoda, že s kúpeľom vyliali aj klasické omáčky. Málo prekvapujúce, že sa tu i tam chystá revival.
O rozmanitosti. Chvályhodné bolo angažovanie proti vražednej túžbe po rozmanitosti zeleniny a ovocia, vražednej túžbe, ktorá vychádza od gigantov so semenami a ktorej sa vďaka záblesku rozumu Európskeho parlamentu nateraz nevyhovelo. Zabránilo sa zákonu na obmedzenie rozmanitosti semien a tým aj druhov. Keď sa človek pozrie na rozmanitosť omáčok v domácich kuchyniach, je na tom tak smutne, akoby Monsanto skúpilo všetky kuchárske knihy a zamklo ich, v ktorých sa dajú prečítať staré dobré recepty.
Kostná práca. Jeden z nich nesie titul „Flaveurs“ a napísal ho Philippe Rochat. Komu treba toto meno tu špeciálne predstavovať, nech sa vráti na políčko 1 a otvorí plechovku čili. V glosári si Cuisinier, ktorý vo svojich časoch nepochybne patril k najlepším na svete a pred dvoma rokmi sa stiahol z kuchyne, uchováva niekoľko tuctov návodov na omáčky, základné omáčky a napríklad recept na maslo Café de Paris, ktoré si vystačí s približne 30 prísadami. Nepreháňa to Rochat trocha? Kto raz jedol v Crissier (dnes vedie reštauráciu jeho dlhoročný šéfkuchár Benoît Violier, ktorú Gault Millau a Michelin naďalej radia k najlepším), kto tam raz mal zajaca royal alebo ochutnal nádherne vybalansované omáčky k rybám a morským plodom, musí povedať – nepreháňa, on robí remeslo. Prirodzene: V „L’Hôtel de Ville“ pracuje viac než dvadsať kuchárov pre menej než 40 hostí. A keďže dom leží pri Ženevskom jazere, majú aj dostatok prostriedkov na sponzorovanie takejto náročnej kuchyne. Veľká omáčka znamená veľa námahy, ktorá stojí peniaze. Ale to sme už povedali.
Poslední preživší: Londýn, Lyon, Paríž… Foodies, gurmáni a tiež kuchári sa v mnohých veciach nezhodnú, ale v tom, že najlepšie omáčky sú vo veľkomestách ako Paríž, čiastočne Londýn a v Lyone a okolí, áno. O umení omáčok, ako sa dá obdivovať v „Dinner by Heston Blumenthal“ alebo u Alaina Ducassea v Dorchesteri, sa tu dalo nedávno čítať (A la Carte 4/14). Je to vďaka veľmajstrom ráže Ducassea alebo Pierra Gagnairea (generácia po Guérardovi a Bocusovi), že sa v niektorých parížskych domoch pri všetkej láske a oddanosti k modernite pestuje aj klasická omáčková kuchyňa. Gagnaire je majster viacposchodovo vybudovaných omáčok a človek môže zošalieť od šťastia, keď smie uňho ochutnať homárovú omáčku. Jednu z pravdepodobne najlepších omáčok na svete majú v nádhernom „l’Ambroisie“, malej reštaurácii na Place des Vosges, kde varí Bernard Pacaud, ktorý sa ešte učil u Mère Brazier v Lyone, a je to omáčka s kaviárom k vĺčkovi morským (Loup de mer). Tanier (riad nie je zahrnutý v cene) stojí potom aj približne 150 eur a stojí za to. Pretože padlo meno Lyon: V meste, ktoré patrí k obzvlášť jedeniu oddaným mestám Európy, sa dá dobre odhadnúť, čo tvoria dobré omáčky: Sotva existuje lyonská reštaurácia alebo bistro, v ktorého kuchyni by nebolo možné stretnúť dostatočné množstvá masla a crème fraîche. Tu je čas namontovať často použitý citát starého majstra Bocusa: Du Beurre, du Beurre, du Beurre! povedal na otázku, čo tvorí dobrú omáčku. (Jedlo v Collonges-au-Mont-d’Or by malo súrne končiť šálkou verbeny, kto chce prežiť nasledujúce popoludnie alebo noc.)
... a Werfen. Werfen neleží na brehu Ženevského jazera a ani pri Paríži, a predsa sú u slávnych bratov omáčky monumentálnej veľkosti, hĺbky a rozmanitosti. Komplimenty v tomto ohľade počúva Rudi Obauer rád a potom rozpráva, ako k tomu príde: „Musíš v tom jednoducho stáť“. Jednoduché základné pravidlo. Základná omáčka chce byť vyrobená. „Omáčka vzniká celé dni.“ Je ako čaj, arómy musia lúhovať: „To je ako alchýmia.“ A potom príde k bodu: „Omáčka je predsa chrbtica kuchyne.“ Medzi kolegami je omáčková kuchyňa príslušného kuchára niečo ako poznávací kód. Vzdáva hold kolegom Hansovi Haasovi v Mníchove alebo Marcovi Haeberlinovi. Obauer hovorí ešte niečo o omáčke ako výraze regiónu, čo znamená toľko, že vo Werfene nikdy jednoducho nevarili francúzske recepty. Človek sa naučí niečo v rozhovore s Rudim Obauerom, ktorý vie aj poriadne potiahnuť z kože, keď ide o boj za kvalitu. Človek sa učí napríklad na akej báze môžu vznikať omáčky. Ako sú kosti, čaj, víno, ovocie, oleje, huby, zelenina. Aké väzivá potom existujú, menovite demi-glace, chrupavkové želé, múka, tapioka, xantán a strukoviny. Teória, ktorej hosť nemá dosť. Ako z dobrej omáčky, napríklad zo Sauce Vin Rouge a demi-glace, ktorú Obauer servíruje k dusenému hovädziemu lýtku s fazuľovým pyré a špikom. Apropo hovädzie: Kto si podstúpi tortúru vzdelania u bratov, naučí sa niečo také a vie potom aj s tým zaobchádzať. Heinz Reitbauer, Markus a Christian Winkler a iní rakúski kuchári z hornej ligy to môžu potvrdiť.
Boh odpúšťa, omáčka nikdy. Kompromis je škaredé slovo. Poznáme ho z tlačových konferencií. Omáčka ho neprepáči. Šetri na základných prísadách, hovorí, nahraď dobré víno priemerným, vlastnoručne vyrobený vývar z najlepších prísad convenience produktom, jednoducho vynechaj jednu prísadu z receptu, nahraď fondy a iné vodou, a ty budeš na konci plakať a prosiť o milosť kuchynských bohov Escoffiera a jeho kumpánov, ktorí hore na siedmom nebi práve pijú aperitív. Budú sa na tebe smiať. Je to aj jeden z dôvodov, z času na čas v živote navštíviť vynikajúcu reštauráciu. Ale aj tam vládne červená ceruzka a – čo je horšie – nevedomosť. Pár rozhovorov s topkuchármi, ktorí nechcú byť menovaní, potvrdzuje: Mnohí to jednoducho nevedia. Nikde sa to nenaučili. (Vsuvka k téme vzdelanie: Zamestnanec v chvályhodnej a chválenej reštaurácii vo Viedni rozpráva o skúsenostiach začínajúceho kuchára v odbornej škole. Učiteľ žiakom: „Dnes robíme vanilkovú omáčku.“ A žiakovi: „Choď, prines vanilkový prášok.“)
Koniec. V Nemecku pracuje generácia vytrvalo oddaná remeslu, ako Klaus Erfort, na udržiavaní omáčkovej tradície. V priebehu menu sa hosť stretne s minimálne jednou alebo skôr dvoma omáčkami klasického typu, žiadne farebné bodky, žiadne bledé tekutiny. Koniec dekonštruktívneho na tanieri, kde sa starostlivé umiestnenie jednotlivých komponentov nemalo rušiť tekutinami, prinesie možno nový príklon k omáčkovému hrncu. Na priveľa masla sa hosť medzitým môže zrieknuť. Na dobrej omáčke, ktorá vbehne do mozgu a dlho ostane v pamäti ako dobrá hudba, sa zrieknuť nechce.
Kde sú ešte veľké omáčky? Neúplné mini-kompendium z osobných skúseností autora.
Azurmendi, Vizcaya, E
Eneko Atxa dusí bravčové kolená 30 hodín a servíruje to celé s kozím syrom a sardelami. Omáčky potrebujú často jednoducho čas. Táto je vynikajúcim príkladom na podloženie tejto tézy. Geniálna je aj jeho omáčka z morských plodov a lokálnych klobás, ktorú kredencom servíruje k pečenému tuniakovi.
www.azurmendi.biz
GästeHaus, Saarbrücken, D
Klaus Erfort je nemecký inžinier kuchyne. Svoje omáčky získava z bohatých skúseností a nekompromisnosti. Raz varí baklažán tak dlho, kým nevytvorí amalgám zo sladkosti a ovocia, ktorý pasuje, ako keby bol stvorený, k vareným bravčovým nožičkám. Jeho Baeckeoeffe s hľuzovkou a holubom je veľká trieda.
www.gaestehaus-erfort.de
Tantris, Mníchov, D
V mníchovskom „Tantris“ Hansa Haasa
slávia v súčasnosti nielen rôzne jubileá, ale aj prežitie omáčkovej kuchyne, ktorá ľahkosť a triedu spája nádherným spôsobom. Haas varí raz s karí, inokedy s vážne komponovanými fondmi a jusom. Ideálna k tomu jedna z najlepších vínnych pivníc Mníchova.
www.tantris.de
Auberge de l’Ill, Illhaeusern, F
Tu bolo vynájdených mnoho vecí, ktoré neskôr preslávili mnoho iných domov. Klasická maslová rizlingová omáčka, ktorá sa podáva k „lososovi Haeberlin“, má zároveň čosi muzeálne a auru do konca vynájdeného.
www.auberge-de-l-ill.com
Louis XV, Monte Carlo, MCO
Alain Ducasse a Franck Cerutti prinášajú juh Francúzska na tanier. Ich najlepšia omáčka je želé zo škrupín a hláv San-Remo kreviet. Ale aj keď kuchyňa robí omáčku z paradajok, človek si môže byť istý, že tá je rovnako vysokotriedna ako tá z artičokov k rizotu alebo tá z lesných jahôd, ktorú v lete podávajú s vanilkovou zmrzlinou ako predjedlo (Pre-Dessert).
www.hoteldeparismontecarlo.com
Schwarzwaldstube, Hotel Traube Tonbach, Baiersbronn, D
Harald Wohlfahrt, Witzigmannov muž prvej hodiny, vyvíja v Schwarzwaldstube nesmiernu námahu, ktorú cítiť v každom aranžmáne a každom súste. Jeho omáčky sú ríšou aróm, perfektné v konzistencii a rozprávajú o svetobežníctve šéfa, ktorému sa neprávom podsúva, že patrí k starej garde.
www.traube-tonbach.de
Dinner by Heston Blumenthal, Londýn, UK
Jedálny lístok populárnej mestskej prevádzky Blumenthala, ktorý sa preslávil ako molekulárny kuchár (Fat Duck v Bray sa zdá mať trvalý abonentský lístok na 3 hviezdy), sa mení veľmi zriedkavo. Čo je dôvod, prečo má tím čas pracovať na nadpozemsky dobrých omáčkach a ich takmer dokonalosti. Napríklad nádherne maslovo-kyselkavej cidre omáčke k čiernej treske (Black Cod).
www.dinnerbyheston.com
Obauer, Werfen, A
Zhruba v čase, keď aj vo Francúzsku objavila prvýkrát fusion kuchyňa (Louis Outhier a iní), sa aj Karl a Rudi Obauer rozhodli, že svet surovín a korenín je pre nich bezhraničný. Veľká škola, regionálne interpretovaná a dielo tímu, ktorý je všetko iné, len nie lenivý. Pretože len ten, kto si vezme čas, môže neskôr servírovať omáčky, ako tú z viackrát podlievanej hlavy sumca, neuveriteľnosť.
www.obauer.com
Pierre Gagnaire, Paríž, F
Za, povedzme, skôr ťažších pracovných podmienok pracuje tím u Gagnairea v Rue Balzac na čo najdokonalejšom spracovaní témy chuť. Jeho omáčky sú mnohovrstvové, ale vždy s vysokou komplexitou. Či už ide o homára alebo kura, ktoré tvoria základ, výsledok ostáva predsa vždy rovnaký: veľké kuchárske remeslo zušľachtené štipkou šialenstva.
www.pierre-gagnaire.com
L’Ambroisie, Paríž, F
Bernard Pacaud, fanúšikmi (ktorých nie je málo) oslavovaný purista pri sporáku, ktorý pracuje len s najlepšími surovinami, podáva omáčku z kaviáru a rybieho fumetu k vĺčkovi morským. Diamantový náhrdelník omáčky, ktorý neexistuje na Place Vendôme, ale na Place des Vosges.
www.ambroisie-paris.com
L’Auberge du Pont de Collonges, Collonges-au-Mont-d’Or, F
Raz by mal človek jesť u Paula Bocusa a objednať si bresse kurča v bravčovom mechúre (vystačí hravo pre štyroch hostí, dokonca šiesti budú sýti, ak mali predjedlá a medzichody). Omáčka z smrčkov a poriadne masla je žlčníkovo-pečeňové harakiri s rozbehom. Ale tak nezabudnuteľne dobré.
www.bocuse.fr
Maison Lameloise, Chagny en Bourgogne, F
Jasné, že Burgundsko je raj omáčok. V jednej z najznámejších reštaurácií regiónu servíruje Eric Pras omáčku na báze morských ježkov a ich koralov, pri ktorej hosť neveriacky krúti hlavou, taká je dobrá. Že v susedstve rastú vína, ktoré vedia omáčke ako tejto dobre konkurovať, berie človek ako vítanú skutočnosť.
www.lameloise.fr
Hôtel de Ville, Crissier, Ch
Na brehu Ženevského jazera, ako je známe, nie chudobnej oblasti, si šéfkuchár Benoît Violier dopraje mužstvo vo veľkosti orchestra a presne ako predvedenie Beethovenovej symfónie (niekedy je to aj Mozart) chutia omáčky, ktoré sú tak inteligentne vybalansované medzi objemom a kyslosťou. Náhode sa tu nenechá ani ten najmenší detail a Violier právom platí za jedného z najlepších šéfkuchárov Švajčiarska. Žiaľ, jedlo v Crissier je v súčasnosti pre tých, čo platia eurami, v nedohľadne.
www.restaurantcrissier.com