Text: Christian Seiler / Ilustrácia: Markus Roost
Zatiaľ čo som v Mercerie práve obdivoval svoje prvé predjedlo, ktoré pozostávalo z kúskov melóna, ricotty, úžasného slaného melónového krému, pomarančovej kôry a citrónovej bazalky, počul som vonku prvé detonácie. Priznávam, detonácia je v súčasnosti, ktorá nám do obývačiek neustále premieta dospelácke detonácie – Ukrajina, Gaza, Bejrút – dosť silné slovo. V porovnaní s tým zneli výbuchy, ktoré som počul v uliciach Marseille, skôr ako zahrievacie kolo na bujarý silvestrovský večer, hoci nebol Silvester, ale vrchol leta. Sedel som vo vnútri reštaurácie, takže som hluk na ulici v skutočnosti ani nevnímal. Tešil som sa na tatarák z hovädzieho mäsa, ktorý práve podávali, krájaný nožom, ochutený kaparami, nasekanými kyslými uhorkami, fermentovanými horčičnými semienkami a zmiešaný s tým, čo bol skutočný trhák – nasekanou ustricou. Zriedka som si tatarák vychutnal tak veľmi ako teraz. Každé sústo ma vzalo na nový výlet do prinajmenšom štvrtého chuťového neba. Vlastne som sa hneval, že sa mi neušiel stôl v záhrade. Mercerie sa nachádza na Cours Saint-Louis, len pár minút chôdze od Vieux Port, a z malých stolíkov na terase reštaurácie je pekný výhľad na bulvár a susednú pešiu zónu. Videl som, že vonku to žije. Mestom tiahli skupiny ľudí. Počul som skandovanie, píšťalky a stále znova tie výbuchy. Pochádzali z delobuchov, ktoré hádzali na ulicu.
Stále som netušil, čo sa vonku na ulici skutočne deje. Myslel som si, že možno prebiehal futbalový zápas alebo ľudová slávnosť. Ľudia, ktorí sedeli vonku na terase, sa nenechali vyrušiť, tak som sa aj ja venoval svojmu medzichodu, cuketám veľkosti prsta, ktoré boli grilované na Big Green Egg a podávané s kôprom, žltými čerešňami, syrom Pecorino a krémom z píniových orieškov. Bol to presvedčivý chod, rovnako ako predjedlá. Bol som spokojný s výberom podniku, s výberom vína (provensálske biele) a s kvalitou jedál. Práve predo mnou stál tanier s hlavným chodom, chobotnica so zelenou a bielou fazuľou a jalapeños, krémová, korenistá, dymová, skrátka: šieste chuťové nebo, keď mi zavibroval mobil. Moja aplikácia Volvo ma informovala, že moje auto je údajne otvorené. To ma podráždilo. Auto som zaparkoval sám do garáže patriacej k Grand Hôtel Beauvau, kde som bol ubytovaný, a bol som si istý, že som ho zamkol. Varovanie som teda ignoroval a rozhodol som sa, že po dezerte zájdem do podzemnej garáže, aby som skontroloval, či je všetko v poriadku.
Dezert pozostával z mandľovej panny cotty, ktorá bola jemná, zamatová a lahodná, granity z ibišteka, ružovej, divokej a kyslej, k tomu maliny a čerešne. Bol to dokonalé jedlo, a ako vždy, keď narazím na umenie priniesť na tanier jemnosť, sviežosť a „mňamku“, bol som trochu šťastný. Sýty, to tiež, a navyše šťastný. Hudba bola hlasná, nejaký elektropop, ktorý ma práve bavil. Cítil som sa dobre v kukle, ktorú dobrá gastronómia spriada okolo svojich hostí, a až keď som zaplatil a vstal, spomenul som si na život na ulici, ktorý bol zvukovým inžinierom v Mercerie šikovne prehlušený. Na terase už nikto nesedel. Cítiť bolo pušný prach a dym. Na ulici boli hlavne mladí muži, v tlupách, trochu zastrašujúci. Pár roztrúsených turistov sa tlačilo popri výkladoch obchodov. V pozadí policajné sirény. Niekde prefrčalo auto s majákmi. Smetné koše boli vysypané, ich obsah rozhádzaný po ulici. Potom som uvidel plamene. Kontajner na odpadky ležal na boku a horel. Cítiť bolo štipľavý dym a špinu. Až teraz som pochopil, že tu nie sú na scéne nejakí futbaloví chuligáni, ale demonštranti, ktorí opäť protestovali proti politike svojho štátneho prezidenta. Macron je v Marseille asi tak obľúbený ako glg vody na ochutnávke vína v Bordeaux, a okamžite som si spomenul na problémy, ktoré sa v Marseille v posledných rokoch stále znova riešili na uliciach: rasizmus, diskriminácia, policajné násilie. Dobrá štvrtina obyvateľov prístavného mesta má korene v severnej Afrike. Miera nezamestnanosti je 40 percent. Práve v severných štvrtiach mesta, kde žije arabské obyvateľstvo, už dávno prevzal moc organizovaný obchod s drogami. Kriminalita je šancou na vzostup, nie škvrnou.
Keď som zišiel dole do parkovacej garáže, mal som trochu stiesnený pocit. Už som nechcel veriť náhodnému alarmu aplikácie. Keď som prišiel k autu, už som videl rozbité okno. Kufor, ktorý som – dostatočne ľahkovážne – nechal v aute, ležal na zadnom sedadle otvorený a prehľadaný. Znovu som auto zamkol, stupeň bezpečnosti tri, ja viem, a hľadal som chlapa, ktorý strážil garáž. Pritom som všade stúpal na črepy. Prakticky všetky autá so zahraničnou poznávacou značkou mali rozbité bočné okná. Strážnik bol „veľmi zainteresovaný“, keď som mu rozprával o incidente o poschodie nižšie. „A čo mám teraz robiť?“, spýtal sa s ironickou dôstojnosťou a ja mu ani nemôžem nič vyčítať, lebo čo mal vlastne robiť? V každom prípade náhle hlasno skríkol „Hej!“ a rozbehol sa za dvoma tínedžermi, ktorí sa práve chystali zmiznúť. Netuším, či to boli moji vlamači, alebo niekto iný, kto využil chaos na ulici, aby vykrádal autá turistov.
Predsa len som bol trochu rozhodený, keď som popri stále hustejších skupinách mládeže dorazil k svojmu hotelu, ktorého vchod strážili dvaja ochrankári ako gorily. Naliehavá otázka, kde by som mohol dať svoje otvorené auto do bezpečia, po pár telefonátoch priniesla výsledok, že v hoteli Sofitel Vieux Port je ešte jedno strážené miesto voľné. Vzal som teda, viditeľne znepokojený, svoje auto a vydal sa na skutočnú jazdu domom hrôzy. Policajné autá blokovali priamu cestu. Musel som sa kľučkovať uličkami, všade muži, všade oheň, napríklad som videl prvú horiacu dodávku svojho života, čierno odeté policajné jednotky s prilbami a štítmi postupovali, a ja, vedel som, kde som práve? Len toľko: v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ale autom som sa dostal do stráženej garáže a pešo som sa vrátil do hotela, a keď som si z minibaru vytiahol pivo, aby som sa trochu upokojil, dojmy z veľkolepej večere a jej znepokojujúcich sprievodných okolností sa prelínali, a medzi obrazmi k boju odhodlaných mladíkov a po zuby ozbrojených policajtov sa mi pred očami vynoril obraz tataráka vylepšeného ustricou, priam ako metafora kognitívnej disonancie, v ktorej my gurmáni pestujeme svoju vášeň, zatiaľ čo inde to vybuchuje, v tomto prípade nie niekde ďaleko, ale priamo pred vchodovými dverami.
Nasledujúce ráno bol pokoj. Z raňajkovej miestnosti hotela Beauvau som videl vyhoreté podniky pri Starom prístave. Prútený nábytok, z ktorého sa zvyčajne pozerá na vodu a popíja pastis, bol zhorený na kostry. Keď som sa porozhliadol v blízkej pešej zóne, mnoho výkladov bolo rozbitých. V novinách som neskôr čítal, že došlo k plieneniu. Predsavzal som si, že kvôli rozbitému oknu na aute pôjdem na políciu, ale keď som sa priblížil ku komisariátu na slávnej Cannabière, videl som, že aj naň bol spáchaný podpaľačský útok. Otočil som sa. S rozbitým oknom na aute som sa dnes mohol aj osprchovať. Potom sa stalo niečo bizarné a nejako aj úžasné. Deň, ktorý sa tak čudne začal, sa otriasol a náhle vyžaroval: normalitu. Slnko, svetlo, vôňa mora, a ja som sa s dušou pookriatou túlal po štvrti du Panier, možno najmalebnejšej štvrti mesta, pozrel som si v „Maison de la Boule“ tie najlepšie gule na pétanque, aké na svete existujú, prešiel som okolo Place des Pistoles, kde sa odohráva slávny televízny seriál Plus belle la vie, galérie, malé reštaurácie, bufety, veľa uličiek plných kvetináčov, ktoré obyvatelia jednoducho postavia na ulicu, dušu povznášajúce stúpanie a klesanie, ktoré niekedy v celej svojej drobnej pestrosti vedie k miestam, ktoré zrazu poskytujú rozhľad, napríklad z Place de Lenche na katedrálu Notre-Dame de la Garde.
Nechal som sa unášať do susednej mestskej štvrte Noailles, uzla rušného života. Predavači zeleniny, obchodníci s korením, remeselníci, maličké kuchyne, pestrý nábytok, úzke uličky, žiadny priechod pre automobily, pohľad do mestských kaňonov s prádlom zaveseným medzi fasádami a vejúcimi spodkami, presne totožné s obrázkami, ktoré tu boli urobené v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. V Épicerie l’Idéal som si dal malý obed, pár artičok, dusenú zeleninu. Sedel som na detskej stoličke vonku na ulici, pil som k tomu pohár vína a ten zhon, náhlenie a mopedy, skrátka normalitu v tomto meste, som považoval za nesmierne upokojujúce. Popoludní som navštívil Musée des civilisations de l’Europe et de la Méditerranée pri Starom prístave, „Múzeum civilizácií Európy a Stredomoria“. Nielen budova, aj výstava je ohromujúca. Následne som ešte dlho sedel na terase budovy navrhnutej Rudym Ricciottim a pozeral som sa cez dizajnovú sieť, ktorá zahaľuje „Mucem“, dole na more, na jeho odrazy, jeho neustále sa meniace farby.
A samozrejme som premýšľal o tom, kde budem večerať. Bola to chúlostivá otázka, pretože v centre mesta boli na večer opäť predpovedané nepokoje. Mestská správa síce zastavila linky metra do centra a stanice zabarikádovala, aby sťažila prístup k Starému prístavu, pre istotu však zatvorilo aj mnoho obchodov a reštaurácií, zabednili výklady a celú prístavnú oblasť premenili na pevnosť. Stál som teda pred zvažovaním nasledovných hodnôt: buď jesť niekde ďalej od prístavu, alebo sa zabarikádovať v hoteli s fľašou dobrého červeného vína, chlebom a syrom. Samozrejme, po ťažkom zvažovaní som sa rozhodol – najmä preto, že Limmat sa tento večer radšej rozhodlo zatvoriť – pre cestu do Regain, jedného z fantastických gastropubov, aké v súčasnosti vo Francúzsku rastú zo zeme ako huby po daždi. Milujem stratégiu piatich chodov za rozumné peniaze tejto novej generácie hostiteľov a hostiteliek a prišiel som trochu priskoro na Rue Saint-Pierre, kde Regain prevádzkuje nádherný dvor a jednoduchú hosťovskú izbu.
Na večer som si totiž vymyslel skvelú stratégiu: jesť skoro, potom do hotela, skôr než sa ten chaos vôbec začne. Regain však kvôli mojej stratégii neotvoril ani minútu pred šiestou. Mal som teda dosť času študovať informácie pre zákazníkov podniku, ktoré viseli pri vchode:
„Každý týždeň dostávame nové potraviny a zakaždým sú tieto veci super dobré. Tak z nich robíme niečo lahodné. Ak máte radi pikantné, slané alebo aj sladké jedlá, ste tu správne.“ To sa hodilo, pretože mám rád pikantné, slané a sladké jedlá. Štyri chody, 55 eur, aj to je jasná ponuka. Keďže som bol prvý, dostal som tienisté miesto v záhrade a potom to išlo ako na bežiacom páse. Ako predjedlo som si objednal šťavnaté plátky bravčového karé s brokolicou a portulakou, takže sa začalo pekne sýto. Hoci: krém z vlašských orechov, na ktorom mäso ležalo, a zrelá marhuľa nakrájaná na kúsky zmenili kompozíciu z hľadiska elegancie na niečo vyššie. Druhým chodom bol atlantický bonito, surový, ktorý kuchyňa podávala s uhorkou, bazalkou a kúskami kváskového chleba okyslenými citrónovou šťavou a paprikou. Páčila sa mi hra ostrostí a ovocných tónov, vďaka ktorej „Pélamide Crue“ vyrástol nad rámec obyčajného ceviche. Zatiaľ čo som jedol, reštaurácia sa postupne plnila, najskôr záhrada, potom aj vnútri každý jeden stôl. Regain je dobrý tip, o tom niet pochýb. Či sa tento večer mnohí ľudia z centra mesta vyhli práve sem, neviem. Ale viem, že ma neprekvapilo, že je plný dom. Pretože aj hlavný chod bol presvedčivý: jahňacie stehno s cuketou, hlivou ustricovou, šalviou a polovičkami čerešní, ktoré boli naložené s horčičnými semienkami. Najneskôr teraz som pochopil, že v Regain sa rado varí s mäsom, rybami a ovocím, teda skutočne: pikantné, slané, sladké.
Ešte sa mi nechcelo ísť, tak som si dal priniesť ešte jeden pohár vína a namiesto dezertu som si objednal glazovaný baklažán s kandizovaným žĺtkom, ktorý bol taký „fancy“, ako znie, navyše s oreganovým jogurtom a chrumkavým zelerom. Človek by skoro povedal, že tu bol na návšteve Ottolenghi, predtým než sa stal svetovou hviezdou. Chlapíci z Regain boli ohromení mojou objednávkou, a napriek tomu bolo ešte pred ôsmou, keď som sa vydal na cestu domov smerom k hotelu. Z bezpečnostných dôvodov, ako už bolo načrtnuté. Pretože som šikovný, pomyslel som si, že Beauvau nebudem smerovať priamou cestou cez centrum. Radšej urobím veľký oblúk. Keď som sa túlal smerom k štvrti Castellane, Marseille sa v ničom nelíšilo od akéhokoľvek iného stredomorského mesta. Farby fasád domov žiarili v červenom večernom svetle obzvlášť silno. Pred rohovými krčmičkami si pár starších týpkov dalo stolíky na ulicu a pili pivo alebo čaj. Páry sa prechádzali ruka v ruke do večera a ja som bol už takmer v pokušení sa sám na sebe namyslene smiať a všetko, čo som doteraz videl, považovať za nie až taký veľký problém, keď mi oproti prišla skupina ľudí s veľkými krokmi a znepokojenými tvárami.
„Poď radšej s nami,“ zakričala na mňa žena, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, prichádzala z vernisáže výstavy, „tam dole je peklo.“ Keď to povedala, už som aj zachytil ozvenu nasadenia slzotvorného plynu, ktorý sa musel udiať za rohom, zatiaľ čo som si pochutnával na svojom baklažáne. Nasledoval som teda skupinu, ktorá sa teraz lúčila a rozchádzala.
Zostali dve ženy, ktoré ma vyzvali, aby som išiel s nimi: „Je lepšie, ak teraz nezostaneš na ulici.“ Išli sme kľukatými cestami niekam, úplne som stratil orientáciu. Raz oproti nám prišlo obrnené policajné vozidlo, čo som tiež nepovažoval za práve príjemné, potom sme vošli do starého, mondénneho domu, ktorý sa, ako sa ukázalo, nachádzal blízko Notre-Dame de la Garde, kostola, ktorý vysoko nad Starým prístavom označuje nadvládu katolíckej cirkvi. Tam bývala Swan, Američanka, ktorá sa kľukatými cestami dostala do Marseille – a zostala, v nádhernom malom byte. Nebola pripravená na návštevy a nemala nič na pitie, len teplé prosecco. Teraz, teplé prosecco je presne ten správny nápoj, keď ste v Marseille v bezpečí a pozeráte sa dole na mesto plné majákov a dymu, pretože byt Swan mal hneď dva balkóny. Jeden sa pozeral dole na prístav, druhý hore na katedrálu. Tam sme strávili tento večer. Druhá žena, Sylvie, bola speváčka. Ohromujúcu krásu jej stredomorského albumu Topographia, ktorý nahrala rok predtým so svojou skupinou Zoppa, som spoznal až neskôr, keď som zasa mohol myslieť na hudbu. Ale v ten večer sme hovorili o všetkom ostatnom, čo nám napadlo, náhodne zoskupení a na jeden večer povolaní na spoločné miesto. Mesiac stál vysoko, hovorili sme o Bohu a o svete. Medzitým mala druhá fľaša prosecca čas vychladnúť, a niekedy potom Marseille tam dole pôsobilo unavene a ospalo a krásne, a to bol okamih, kedy som sa odvážil vydať na cestu späť do hotela. Hluk bol preč. Stopy po stretoch boli všade viditeľné. Zhorené smetné koše, rozbité výklady, vyhorený VW bus. Z prístavu ku mne prúdili ľudia, ktorí tak ako ja využili príležitosť rýchlo sa dostať domov. Pôsobili ako dav, ktorý práve odchádza z koncertu, pravdepodobne vážnej hudby.
Nasledujúce ráno je premena Marseille na nevinnú krásku opäť dokonalá. Mesto sa zobúdza v tom najjemnejšom rannom svetle. Titulok v La Provence znie „Le Chaos“. A ja sa starám presne o dve veci: lepiacu pásku, ktorou si môžem zalepiť svoje rozbité okno na aute, aby som mohol vyraziť na útek z Marseille; a o stôl v Limmat, na obed. Limmat, ako názov napovedá, vedie exilová Zürichčanka. Lilian Gadola sa vyučila svojmu remeslu v Alpenrose u Tine Giaccobo, lepšia referencia neexistuje. Podnik sa nachádza priamo pri Escaliers du Cours Julien, pri schodoch, ktoré vedú z Cours Lieutaud hore na Cours Julien, medzi grafitmi,
palmami a pestrými zábradliami. Dnes je carpaccio z morského ostrieža s lahodnou zelenou omáčkou. Potom si dám ricottový koláč s mangoldovým ragú a dusenou brokolicou a plnými dúškami si vychutnávam farebné námestie a vzduch Marseille. Na svojom zozname, ktorý mám vždy pri sebe, kontrolujem miesta, ktoré som chcel ešte navštíviť: Femme du Boucher, gastropub v bývalom mäsiarstve; Tripletta, ktorá podáva len pizzu; libanonská reštaurácia Mouné; Poissonerie du Golfe, otvorená len na obed, ale známa svojou bujabézou aj za hranicami Marseille; brasserie Chez Michel a reštaurácia Chez Fonfon, obe v prvej línii, pokiaľ ide o ryby.
A samozrejme Alexandre Mazzia, jediný trojhviezdičkový podnik v meste. Ale nie dnes a nie zajtra. Pretože tentoraz sa s Marseille lúčim, a to slovami Josepha Rotha z jeho fantastickej cestopisnej knihy Rot und Weiß:
„Tu sa rozpúšťa všetko zdanlivo trvácne.
Tu sa to zasa spája.
Tu je neustála výstavba a ničenie.
Žiadny čas, žiadna moc, žiadna viera, žiadny pojem nie je tu večný.
Čo nazývam cudzina? Cudzina je blízko.
Čo nazývam blízkosť? Vlna to odnáša preč.
Čo je teraz? Už je to preč. Čo je mŕtve? Už to zasa pláva sem.“
Zatiaľ čo toto píšem, Marseille už vyzerá inak. A to, o čom v tisícich slovách referujem, je malá kvapka z mora udalostí, voľným okom neviditeľná, chvejúca sa na tenkom hrote môjho pera.“ —






INFO
La Mercerie
lamerceriemarseille.com
Grand Hôtel Beauvau Marseille
all.accor.com/hotel/1293/index.fr.shtml
Épicerie l’Idéal
epicerielideal.com
Regain
regain-marseille.com
Limmat
limmatmarseille.com