A-La-Carte

Virtuálny svet hostincov (2018/4)

Vysoko hodnotené podniky, ktoré ani neexistujú, jedálne lístky z čias kráľa Romana, žiadosti o rezerváciu cez päť kanálov – vitajte vo virtuálnej gastronómii.


Text: Eva Rossmann · Ilustrácia: Eva Vasari

Bol raz jeden záhradný domček v Londýne. Potom prišla webová stránka, fotky jedál, na ktorých šéfkuchár naaranžoval volské oko tak šikovne, že by mi ani nenapadlo, že by ho mohol mať opreté o holú nohu. Názov podniku, The Shed at Dulwich, k tomu poznámka „len na rezerváciu“ a približná adresa. A veľa, veľa hodnotení na Trip­Advisore. O pol roka neskôr bol podnik číslo jeden v Londýne. Ľudia z celého sveta prosíkali o stôl. Ten príbeh nie je falošný, falošný bol len ten podnik. Vitajte vo svete VIRT-UÁLNYCH hostincov!

Samozrejme, stále sa je aj skutočne, teda takpovediac analogicky. Hoci nemyslím syr s tým istým názvom, ktorý je sám osebe skôr falošný. Pretože: nie je to syr, ale lacnejší, dnes už často vegánsky produkt zo sóje alebo baktériovej bielkoviny, k tomu hovädzí loj alebo palmový olej, škrob, emulgátory, arómy a farbivá, soľ a zvýrazňovače chuti. Tento umelý syr (zasa zavádzajúce slovo, pretože s umením nemá nič spoločné) vymysleli Američania. Kto by to bol povedal. Aj v časoch pred Trumpom už existovalo, staré dobré klamstvo.

V dobách, ako sú tieto, sa mu darí, samozrejme, ľahšie cez internet. Čo všetko sa nám tam nenahovára prostredníctvom nádherných fotiek, šťastných ľudí a rovnako šťastných zvierat. Čiperné malé prasiatka, ktoré cez sieť propagujú veselé pasúce sa mladé hovädzie (nie rezne, ktoré sa z nich robia) alebo bioklobásu zo svojich druhov. Kto nie je pritom, ten je rýchlo včerajší, predvčerajší a mimo hry. Informácie dnes fungujú online. Reštaurácia, ktorá si potrpí na svoju povesť, má medzitým webovú stránku. Či majú všetky pekné fotky skutočne niečo spoločné s každodennou realitou kuchyne, je otázne. Človek nemusí vždy vedieť všetko presne. A ak sa zobrazený rezeň podobá na ten z trendového rezňového chrámu až po oblohu z citróna a petržlenu, možno je to aj tak len náhoda. Dosť drahé na to, nechať si vytvoriť stránku a navyše aj všetky podstránky.

Účet na Facebooku je jednoduchší a lacnejší. Lenže: kto má stále čas sledovať, čo sa tam píše? A kedy je oprávnené vymazať príspevok? Vtedy, keď sa hosť (nemohol to byť nik iný než ten od stola 13, ktorý sa tváril tak nevraživo už pri vstupe do podniku) sťažuje, že husacina bola tuhá a obsluha protivná? Alebo sme príliš citliví? Nemali by sme sa povzniesť nad veci? Neukazuje snáď práve kritický príspevok, že aj tie mnohé ódy na chválu sú skutočné? Máme odpovedať? Napríklad, že biohusi z chovu na pastvinách chutia lepšie, žijú šťastnejšie, ale majú aj tuhšie mäso než úbohé turbo-tvory, ktorých predposlednou, nešťastnou stanicou bol hlbokomrazený spánok? Nedávame tým tomu chlapíkovi príliš veľa priestoru?

Podobné úvahy poznajú aj hostinskí, ktorí vstúpili do siete, keď príde reč na – v ich dôveryhodnosti už preberané – kulinárske hodnotiace platformy a online portály. Niektorí gastronómovia sa zdajú byť medzitým neustále online (voľne preložené: na vôdzke). Na každý záznam na TripAdvisor, Google Maps alebo iné požehnané inštitúcie sa okamžite reaguje. Ďakujú, vysvetľujú, ospravedlňujú sa, robia reklamu (niekedy dokonca aj s darčekmi zadarmo, ak by sa nespokojní hostia predsa len chceli vrátiť).

Kde je hranica medzi primeraným ospravedlnením, priateľskou ústretovosťou a pokorným podrobením sa? Musí si asi každý rozhodnúť sám. Že sa v zápale kuchynských bojov môže niečo stať, vie každý, kto s tým má do činenia. Že aj tá najmilšia obsluha môže mať raz zlý deň, tiež. Škoda, že náš jedinečný čašník Rudi odišiel príliš skoro (a medzitým, žiaľ, aj v konečnom zmysle). Online reakcie na jeho štýl by som si rada pozbierala. Od múdreho bonmotu až po bosnianske slová zamrmlané pri odchode (vždy popieral, že to boli nadávky, vraj to boli zaklínadlá, lebo inak by tá bosorka tam v rohu určite priniesla nešťastie) bolo v tom všetko. K tomu celý jeho príchod a odchod; bol to skrátka vyštudovaný herec, ktorému sme vďaka Bohu mohli dať u nás javisko. Ale exoti to majú čoraz ťažšie. Väčšinou sa neozývajú tí, ktorým prináša radosť nekonvenčnosť a prekvapenie, ale takí, ktorým ide všetko nečakané a všetko, čo je iné, proti srsti.

Ale: ak sa záhradný domček môže stať top podnikom v Londýne, ako veľmi by sme mali brať vážne uverejnené názory? Dajú sa sfalšovať, dajú sa kúpiť dobré hodnotenia alebo otravovať priateľov, hostí, známych, aby ich napísali. Samozrejme, existujú aj takí, ktorí uverejňujú svoju úprimnú radosť z vydareného jedla. Ako spolukuchárka a už poldruha desaťročia emocionálne spojená s nie vždy nesporným podnikom, im zo srdca ďakujem. A, samozrejme, im verím. Takéto demokratizácie dôležitých informácií sú úžasné. Napriek všetkej skepse nepoznám nikoho, kto by sa už nepozrel na hodnotiace platformy. Ak sa to netýka môjho vlastného pôsobiska, zvykla som si čítať najprv tie úplne dobré a tie úplne zlé. A potom si premyslieť, kto čo prečo kritizoval alebo chválil. Niekedy to pomôže, niekedy nie. Tieto portály sa dajú koniec koncov používať v prvom rade ako adresáre. Niečo, čo úžasný odborník na kulinárstvo (kritik by bolo príliš krátke označenie) Christoph Wagner mimochodom povedal už pred mnohými rokmi aj o profesionálne zostavených gastronomických sprievodcoch.

Celkom okrem toho: koľko času zostáva hostinskému, ktorý je často zároveň kuchárom aj správcom svojho hostinca, aby bol navyše prítomný online? Veľké prevádzky môžu na to vyčleniť šikovného absolventa vysokej školy (či by nebolo rentabilnejšie, keby v tom čase umýval riad, je otázne). Je dosť únavné, že sa virtuálny život hostincov musí prispôsobovať novým rezervačným návykom. Dnes byť dostupný len na telefóne je málo. Potrebujete e-mailovú adresu. A online rezervačný formulár na webovej stránke. A facebookový účet, aby si mohli spontánne objednať priamo cez Messenger. Kedysi sa hovorilo, veľa nepriateľov, veľa cti. Teraz to znamená, veľa priateľov, veľa starostí. Pretože: s 5 000 facebookovými priateľmi je dosť takých, ktorí si môžu rezervovať takpovediac súkromne. Instagram, WhatsApp: Neexistuje žiadna z mnohých krásnych nových možností, cez ktoré by môj šéfkuchár nebol už kontaktovaný. Hoci Buchinger aj tam reaguje so svojou obvyklou kreativitou. Totiž hneď, neskôr alebo vôbec. Ak máme raz menej rezervácií, môže sa stať, že nepohnute povie: „Áno, ale len preto, že som ešte nič nezapísal a neodpovedal.“ Vysvetlenie na to a aj na mnohé iné je na úvodnej stránke jeho webovej stránky: „Milí prefíkaní znalci jedla ... toto nie je žiadna šik-miki búda, žiadna výrobňa husacej pečienky, žiadna inštitúcia s vyšívanými dečkami a gýčovými ozdobami so super dekoráciou na stole, ale vidiecke jedlo a len to, s mnohými vínami len z okolia ...!“ Netreba dodávať, že tento text nepochádza od webového alebo image dizajnéra. V šesťdesiatšiestich, dekorovaný všetkými možnými poctami od profesionálnych kritikov, ide to samozrejme aj ľahšie, než keď človek ešte len začína.

Hoci: Práve som so zhrozením zistila, že denné menu na webovej stránke pochádza zjavne z roku 2015 a pod podujatiami je zapísaná moja krstná slávnosť knihy Im Netz, ktorá bola koniec koncov tiež už v septembri. Ale práve: O čo všetko sa má ešte starať hostinský a kuchár (aj s mojou pomocou)? Zvlášť, keď to so zapisovaním a menením nie je také jednoduché. A v každom prípade sa kladie otázka: Musí byť skutočne už na webovej stránke alebo na Facebooku vidieť, čo sa podáva? Nemôže sa človek nechať jednoducho prekvapiť na mieste? Kto hovorí, že sused poľovník nezašiel o pár hodín skôr s nádherne jemným srnčím? Dalo by sa to vôbec tak rýchlo online ... samozrejme. Dalo by sa. Ale musí sa?

A nemal by mať nový hosť možnosť vedieť vopred prostredníctvom virtuálnej prehliadky podniku a – samozrejme, čistučkej – kuchyne: Ak sa mu nepáči prostredie, môže sa hrať so svojím smartfónom. Alebo tabletom. Existujú medzitým celé rodiny, ktoré sotva vnímajú, kde sú a čo jedia. Každý zahĺbený do svojho vlastného sveta. Výhoda: Sú ticho. Nielen deti. Nevýhoda: Od nich nemožno očakávať osobitné uznanie. Dá sa na to samozrejme pozerať aj prakticky. Boli fyzicky tam. Žiadny fake. Jedli úplne reálne a rovnako reálne zaplatili. Hoci kartou. Teda takpovediac reálne. Ale na túto časť virtuálneho života hostincov si väčšina majiteľov podnikov už dávno zvykla. Tí, ktorí trvajú výlučne na hotovosti, sú exoti z inej epochy.

Ako asi budú v budúcnosti vyzerať naše kuchyne a hostinské izby? Budú nás obsluhovať roboti? Vedia aj oni tak dobre pozerať inam, keď chcem ešte jeden strik, zatiaľ čo sa má pri iných stoloch platiť? Vypočíta kuchynský stroj po skenovaní hosťa, čo a koľko by mal jesť, a nahlási to hneď sociálnej poisťovni?

Je to už veľa rokov, čo som smela nakuknúť do kuchyne Heinza Hannera a žasla som. Ploché obrazovky na stene, namiesto bonov prichádzali objednávky, mimoriadne želania a poznámky cez obrazovku. Ale zatiaľ čo sme piekli, restovali a grilovali, on vtedy varil s tekutým dusíkom. Medzitým je debata, či sa varí staro- alebo novo-molekulárne, tiež už minulosťou. Možno je najlepšie pri všetkom tom napínavom alebo otravnom pozlátku danej doby držať sa toho, čo vie v inom zmysle virtuálne, pominuteľne, ale celkom reálne očariť: vôňa, šteklenie, chuť, teplý pocit v žalúdku. A ľudia okolo. So šťastím dokonca celkom reálni priatelia.

Eva Rossmann bola novinárkou, skôr než sa s krimi románmi o Mire Valensky stala autorkou bestsellerov. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!