Text Thomas Maurer · Fotografie Ingo Pertramer
Kamptal je, aspoň pokiaľ práve nie sú povodne, celkom útulný kút Rakúska. Kamptalská obec Diendorf nie je výnimkou a prezentuje sa primeranou zmesou provinčnej ospalosti a bukolickej idyly. Ale človek nemusí byť ani diendorfský rodák, ani dovolenkujúci radikálny spomaľovač života, aby tu skončil. Kto disponuje protipólom k „sladkému ústkam“, takzvaným „syrovým ústkam“, má všetok dôvod raz v piatok alebo sobotu zadať do navigácie diendorfskú adresu „Kirchenweg 6“. Práve vtedy má totiž Robert Paget otvorený svoj dvor a predáva svoje výnimočné syry.
Tie sa síce dajú kúpiť aj v zopár špecializovaných obchodoch inde v Rakúsku, ale prichádzate tak o zážitok vidieť kozy, ako prichádzajú s arogantným výrazom, a vodné byvoly, ako si blažene hovejú vo svojom bahnisku.
A, čo je dôležitejšie, o zážitok počuť Roberta Pageta osobne vysvetľovať svoje syry.
Paget, kompaktný, takmer desivo vitálny šesťdesiatnik s červenou, zjavne len neochotne šedivejúcou bradou a vlasmi, má, ako raz v rozhovore spomenul, dve veľké životné vášne: „Rozprávať sa s ľuďmi a robiť syry.“ V oboch disciplínach je celkom dobrý.
Komunikačný talent syrára je hneď po našom príchode podrobený skúške, keďže nám musí najskôr oznámiť trpké sklamanie.
Prišiel som s veľkou nádejou, že si konečne zo svojho mentálneho zoznamu úloh môžem vyčiarknuť riadok „Raz podojiť vodného byvola“; fotograf Pertramer zasa s veselou istotou, že sa pritom budem tak nešikovne správať a možno ma byvol aj prevalcuje, že príde na svoje z fotografického hľadiska.
Z toho, ako nám vysvetľuje Robert – tykanie sme si dohodli hneď spolu s uvítacou kávou –, nebude z niekoľkých dôvodov nič.
Po prvé, práve sú teliatka, takže aj tak nie je žiadne byvolie mlieko. Ale ani inak by z toho nič nebolo. Byvoly totiž nepociťujú ani potrebu dojenia, ani nutnosť dojenia, preto sú dve najdôležitejšie konštanty pri dojení byvolov pokoj a rutina. Kravy aj kozy dávajú mlieko aj pri podráždení, ale vodné byvoly sa pri najmenšom náznaku vyrušenia zaťali. Úplne. Dokonca aj keď sa on a jeho pomocník Adam, ktorých zvieratá dobre poznajú, pri dojení vystriedali, aspoň dve alebo tri z čírej tvrdohlavosti nedali ani jedinú kvapku mlieka.
„Pri krave,“ vysvetľuje, „je to iné. Najmä pri tých dnešných, ktoré dávajú až tridsať litrov. Keď sa tam s dojením omeškáš o tridsať minút, máš zápal vemena. Dve hodiny neskoro a krava je hotová.“ Vodné byvoly sa však nechajú podojiť nanajvýš z ústretovosti, ale so svojím mliekom sú štedré vlastne len voči teliatkam a iným kravám.
„Ah,“ pýtam sa, „vodné byvoly pijú byvolie mlieko?“
„Áno, áno“, odpovedá, „krížom-krážom. Vodné byvoly sú hippies.“
Čím sme sa dostali priamo do Pagetovej biografie. Ten síce v mladosti nebol hippies v užšom zmysle, ale bol aktívnym členom alternatívnej scény, ktorá s typicky rakúskym oneskorením začiatkom sedemdesiatych rokov rozkvitala, a ako taký pôsobil aj v obsadenej „Arene“.
Vtedajšiu vášeň pre číre nekonečné diskusie o teórii však nezdieľal. „Vždy som chcel niečo robiť. A tak sme spolu so Soizig urobili detský dom.“
S francúzskou Soizig je Robert – robenie syra a rozprávanie sa s ľuďmi zjavne predsa len nie sú jeho jediné vášne – dodnes ženatý. Zdá sa však, že sa obaja aj inak vymykali vtedajšiemu subkultúrnemu pozadiu: „Mali sme stabilný, šťastný vzťah, to bolo vtedy pre mnohých iritujúce. Kvôli tomu sme dokonca zopárkrát leteli z bytov.“ Pre generáciu však bola typická túžba po úteku z reality a zmysluplnej alternatívnej existencii na vidieku. Robert, vyštudovaný biológ a absolvent mnohých výskumných ciest, okrem iného do Ázie, Indie a Južnej Ameriky, odovzdal svoju dizertačnú prácu (téma: „Komunikácia zvukom u piraní“*), venoval svoje záznamy a magnetofónové pásky svojmu prekvapenému vedúcemu práce, dal akademickému svetu zbohom a v roku 1975 odišiel „na vidiek“. V roku 1979 bol nájdený konečný prístav Diendorf.
Ako väčšina ľudí, ktorí odišli z mesta, ani on v podstate nemal o poľnohospodárstve ani potuchy, ale pedantnosť v pozorovaní a dokumentácii získaná počas štúdia sa ukázala ako minimálne rovnako užitočný nástroj ako všetko roľnícke náradie nájdené v stodole: „Jednoducho som všetko vyskúšal, okrem iného aj pestovanie šampiónov, a o priebehu experimentov som si viedol presné záznamy.“ Nebolo to v neposlednom rade vďaka francúzskemu pozadiu jeho manželky, čo ho povzbudilo k z vtedajšieho pohľadu trochu šialenému rozhodnutiu robiť kozí syr. „Kozy boli vtedy to posledné, boli zaznávané! A kozí syr ešte viac. Prvý čas sme čerstvý kozí syr zo zvyku rozdávali, pretože nikto také niečo nechcel kupovať. Skúšal som to aj s ovcami, ale tie boli podľa mňa jednoducho príliš hlúpe. Raz mi jedna s hustou vlnou uviazla vo dverách a potom tam len tak ostala stáť, tie som hneď vrátil.“
Syry sú medzitým oveľa žiadanejšie, ale čo z tej doby ostalo, je princíp predávať len prostredníctvom osobného kontaktu: „Patrí to k tomuto druhu remesla, myslím si. Vidieť svojho partnera.“ Dodáva preto len obchodným partnerom, s ktorými existuje osobná rovina uznania, a už aj prerušil obchodné vzťahy, pretože tam v chladiacom regáli vedľa jeho syrov ležali veľké množstvá nejakých „hlúpych syrov“. Medzi dlhoročnými partnermi dôvery sú nielen biopotraviny („Vtedy ich bolo vo Viedni presne dva, samozrejme, všetko ešte v štýle Rübezahl“), ale aj zopár veľkých mien medzi obvyklými podozrivými rakúskej gurmánskej scény: „Schwarzes Kameel zásobujem už vyše tridsať rokov, potom bol tam, samozrejme, Kas-Schmidt zo Steirereck, a to boli aj moji učitelia. Tí mi vždy hovorili, kde kvalitatívne stojím. A brali ma so sebou. Aby si dal dokopy dobrý kozí camembert, na to potrebuješ desať rokov. A keď ti potom Gerhard Urbanek povie: ,Prines mi jeden,‘ potom vieš, že si v ďalšej lige.“
Vsuvka: Možno je na tomto mieste namieste zlomiť kopiju, aspoň kulinársky, za veľakrát zatracovanú generáciu šesťdesiatosmičkárov a post-šesťdesiatosmičkárov, ktorá má byť v súčasnosti vinná prakticky za všetko, od komercializácie sexuality cez chýbajúce rakúske výsledky PISA až po utečeneckú krízu: Že sa niečo ako kvalita produktov – a tým neoddeliteľne spojená otázka chovu zvierat, obrábania pôdy atď. – opäť dostáva do centra kulinárskeho záujmu, nie je práve zásluha domácej buržoázie, ktorá sa tradične ani v meštiackej (teľací viedenský rezeň, Girardirostbraten), ani v bohatej meštiackej (husacia pečeň, argentínsky rib-eye) podobe nevyznačovala zvláštnou zvedavosťou a reflexivitou. Skôr sa našli zopár kvalitných a zopár alternatívnych bláznov a zistili, že im ide o niečo podobné. A tak boli položené základy pre to rakúske spektrum produktov, na ktoré sme dnes, aj keď je stále oveľa príliš úzke, všetci hrdí. -Koniec vsuvky.
Určitý sklon k jemnej tvrdohlavosti sa zdá, že Robert Paget oceňuje aj u svojich zvierat. Niekto, kto s úsmevom hovorí: „Otázku ‚Dá sa z toho žiť?‘ si človek pri tomto druhu poľnohospodárstva ani nesmie položiť“, nachádza, samozrejme, prednosti tam, kde iní asi žiadne nevidia: „Kozy majú tú výhodu, že keď neurobíš nič navyše, v zime nedávajú mlieko.“ A tak má aj neskoršia záľuba v už spomenutých, trochu vrtošivých vodných byvoloch svoju logiku. Hoci Paget, ktorý je inak podnikaniu v podstate naklonený, pri vodnom byvole prvýkrát vytvoril niečo ako podnikateľský plán: „Boli potrebné peniaze na kúpu zvierat a vybavenie syrárne. Teda otázka znela: Koľko byvolieho camembertu sa dá predať?“ Odpoveď bola však jednoduchá: „To nikto nevie, pretože taký ešte neexistuje.“ Tým bolo rozhodnuté, a už dvanásť rokov je jediný v Rakúsku, kto chová vodné byvoly. To prinieslo rôzne problémy, ako typické pre byvoly („Kravy môžeš nechať pripustiť presne na čas, ale u nich odbehneš na nákup a premeškáš to.“), tak aj štrukturálne („S vodnými byvolmi sa nevyzná žiadny veterinár, takže ich musíš chovať tak, aby žiadneho nepotrebovali.“) A aby ani vlastná tvrdohlavosť nebola skrátená, rozhodol sa hneď aj na to, že mimoriadne tučné byvolie mlieko použije výhradne na výrobu syrov s bielou a modrou plesňou: „Samozrejme, všetci hneď chodili a pýtali si mozzarellu. Ale ja som nechcel.“
Potom sa však počas študijnej cesty po južnom Taliansku, ktorá viedla cez niekoľko mozzarellových syrární, s nadšením nakazil. Ale aj rešpektom pred týmto zdanlivo jednoduchým produktom: „Mozzarellu som všade považoval za fantastickú. Ale odborníci, s ktorými som cestoval, ju niekedy považovali za super, niekedy za strednú a niekedy za strašnú. Vtedy som videl: Musíš sa to naučiť. Najprv rozlišovať a potom reprodukovať.“
A apropo učenie: Teraz ide na rad robenie mozzarelly. Presnejšie povedané, tento proces sa začal už pred naším príchodom tým, že nakúpenej kravskej mlieko (pamätáme si: byvolie práve nie je) od spriateleného biofarmára dostalo čas zrenia tri a pol hodiny, po ktorom k nemu pridali patentované, v Dánsku vyvinuté vegetariánske syridlo. O približne ďalšiu hodinu neskôr sme dorazili, vďaka čomu som si na začiatok mohol vyskúšať krájanie zrazeného mlieka syrárskou strunou na približne orieškové kúsky, ručné predlisovanie cesta sitom a odlievanie srvátky. A ešte presnejšie povedané, ide o výrobu ricotty a mozzarelly. To je totiž kvázi sesterský proces, keďže druhý produkt sa získava zo zvyšnej srvátky z prvého. „La“ mozzarella – Robert vždy používa správny taliansky člen – patrí k syrovej kategórii „Pasta Filata“, ktorá v nemčine nesie škaredý triezvy názov „varený syr“ a následne sa ošetruje v takmer vriacej vode. A metóda výroby ricotty je už v názve: opäť variť. V tomto prípade práve srvátku, pričom sa vyzráža extrémne vysoko hodnotná a nízkotučná bielkovina albumín, ktorá tvorí dve až tri percentá objemu srvátky a oceňujú ju nielen gurmáni, ale – vo veľkom množstve – aj kulturisti.
Cesto na mozzarellu však v tomto momente potrebuje ešte dobré tri a pol hodiny na dosiahnutie želaného pH-hodnoty, tri a pol hodiny, ktoré sme vyplnili vyššie čiastočne reprodukovanými rozhovormi a ktoré sú teraz preč.
pH-hodnota mlieka je pri mozzarelle mimochodom úplne rozhodujúca a mala by byť približne 5,1. Avšak, ako vysvetľuje Robert, v každej talianskej mozzarellovej manufaktúre so sebaúctou visí demonštratívne na nejakom klinci na stene pokazený pH-meter, pretože v konečnom dôsledku ide o cit v prstoch. Ideálny bod je dosiahnutý vtedy, keď sa vzorka cesta po pridaní približne deväťdesiatpäťstupňovej vody dá donekonečna naťahovať bez toho, aby sa roztrhla, a majster mozzarelly sa následne smeje ako kôň.
Niečo pokaziť sa dá potom aj pri varení celého syrového cesta.
Ak niekto naberie príliš veľa vody, má z toho neformovateľnú kašu, ak šetrí, cesto dramaticky stráca elasticitu.
Aspoň to platí pre remeselné prevádzky, vo veľkých závodoch, ktoré vyrábajú dobrých 99 percent všetkej mozzarelly, aj tvrdohlavé cestá jednoducho stroje rozdrvia.
A teraz prichádza smutná časť: Normálne odtrhávanie („mozzare“ znamená „trhať, odtrhnúť“) guľôčok mozzarelly vykonávajú aj v najmenších prevádzkach aspoň dvaja ľudia. Jedna osoba drží veľkú guľu, minimálne jedna ďalšia, ehm, mozzaruje. Zjavne pri tom dochádza k niečomu, čo Robert označuje ako „erotiku kyseliny mliečnej“: Niekto stojí s veľkou, horúcou guľou bielou ako materinská hruď, ľahko oblečený pred tebou a ponúka ju tebe a ostatným. A ty si, rovnako ľahko oblečený a veľmi blízko, odtŕhaš svoje guľôčky. Normálne. Robert Paget je možno jediný mozzarellista na svete, ktorý musí túto erotickú vzrušenie čerpať zo seba a pracuje sám. Človek si to pokojne môže predstaviť ako jedináčika, ktorému, keď chce hrať stolný tenis, neostáva nič iné, len postaviť polovicu stola kolmo. To má okrem psychologických aj praktické nevýhody: „Je oveľa jednoduchšie pracovať vo dvojici alebo viacerí, pretože veľká guľa má už vytvarované zaoblenie a človek sa môže sústrediť na jeden pracovný krok. Zvládnuť to sám, to boli štyri roky cviku. Testovacie gule som hádzal aj o stenu: Sú také elastické, že sa vrátia? Ak nie, celé cesto ide sviniam. Ak capnú a padnú dolu, si na správnej ceste. Svine boli v prvých rokoch hlavnými beneficientmi nákupu byvolov.“ Nuž, tentoraz má Robert pomocníka, menovite mňa. Ale samozrejme, som, nuž, žiadna skutočná pomoc.
Ako všetko v živote, aj trhanie a formovanie mozzarellového cesta sa musí naučiť. Pretože mozzarella musí pred konzumáciou ešte dvanásť hodín ležať v náleve, nedostaneme žiadnu na ochutnanie, za to ale porciu ricotty s broskyňovým kompótom a, ako kontrast, výber naozaj, ale naozaj veľmi zrelých syrov vlastnej výroby. Zmiešaný syr s bielou plesňou a byvolí camembert dosahujú na mäkký syr celkom úctyhodný vek približne jeden rok, sú však prekonané asi trojročným syrom s modrou plesňou z byvolieho mlieka a vyše päťročným byvolo-kozím syrom s modrou plesňou.
Nemohlo ujsť prírodovedne školenému biologickému oku Roberta Pageta, že tanier s ricottou a kompótom je husto obletovaný v neskorom popoludňajšom slnku sa trblietajúcimi muchami, tieto sa však tanieru so starými syrmi dôsledne vyhýbajú.
Napriek tomu si srdečne naberie, a tak sa odvážime, samozrejme, aj my.
Farebne syrové cestá hrajú „päťdesiat odtieňov béžovej“, chuťovo sú intenzitou, ktorá, keď opadne prvý šok, je absolútne fascinujúca. Najextrémnejšie chutí samozrejme ten päťročný, ktorý má omračujúcu ostrosť pripomínajúcu sečuánske korenie a mal by sa používať skôr len ako korenie.
Celkovo je to zážitok na hranici možností, ktorý ma okamžite uteší za zmeškané dojenie byvolov.
Riadok „Jesť vyše päťročný syr s modrou plesňou“ v mojom mentálnom zozname úloh síce ešte ani nebol zapísaný, ale príležitosť, ako je známe, dodatočne vytvára predsavzatia.
*Piraně komunikujú rôznymi „Mmmm“-podobnými vrčivými zvukmi, ak vás to zaujíma.
3492 Diendorf am Kamp
Tel.: 02735/526, 0664/154 02 18
www.bufala-connection.at
Vo Viedni: Robert Paget je, čo je najmä pre Viedenčanov potešujúca správa, nadviazal spoluprácu s Johannesom Lingenhelom a jeho kvalitatívne veľmi ambicióznym projektom v treťom viedenskom okrese. V zadnej časti lokálu je miestnosť, v ktorej kedysi Marie von Ebner-Eschenbach umiestňovala svoje kone, o čom svedčia ešte štyri pekné kamenné napájačky a kované kŕmidlá na seno. Dnes sa tam nachádza Chef’s Table, z ktorého možno pozorovať nielen kuchársky tím pri príprave, ale – v utorky a stredy – aj Roberta Pageta pri tom, ako vyrába čerstvý syr, jogurt, camembert a brie zo štajerského ovčieho a waldviertelského kozieho mlieka, ktoré potom končia aj na jedálnom lístku Lingenhel. Na predaj sa tu však dostávajú len vlastné produkty z tejto spolupráce, výbery z sortimentu Paget nájdete vo Viedni napr. tu:
Lingenhel Shop-Restaurant-Käserei
Landstraßer Hauptstraße 74
1030 Wien
Tel.: 01/710 15 66
www.lingenhel.com
Schwarzes Kameel
Bognergasse 5, 1010 Wien
Tel.: 01/533 81 25
Pöhl am Naschmarkt
Naschmarkt 167, 1060 Wien
Tel.: 01/586 04 04
Pöhl’s
Kutschkergasse 31, 1180 Wien
Tel.: 01/402 98 74