To, že Sedmohradsko v Rumunsku má čo ponúknuť z hľadiska kultúry a histórie, už dávno nie je žiadnym tajomstvom. Saské dediny s ich opevnenými kostolmi a anachronickými uličkami a námestiami sú obľúbenými cieľmi výletov. Že však táto oblasť má čo ponúknuť aj kulinársky, vieme až odvtedy, čo sa tam angažuje princ z Walesu. V inak celkom ospalom regióne sa niečo deje.
Princ má vášeň, jasný cieľ a poslanie. V roku 1988 navštívil Charles prvýkrát Sedmohradsko a okamžite ho očarila bizarná krása tohto kraja, pohostinnosť jeho občanov a historické dedičstvo tohto čarovného regiónu. Rozpoznal krásu za rozpadávajúcimi sa fasádami a vedel, že tu chce niečo zmeniť. Znova a znova ho to ťahalo do oblasti východne od Kluže a Sibiu. Niekedy prišiel aj do župy Covasna. A zostal. Hoci „zostať“ znamená, že si tu kúpil dom alebo – v jeho reči – panstvo. Získal dom, ktorý bol pôvodne postavený pre sudcu, ktorý dohliadal na miestnu skláreň a dedinu. Skladá sa z niekoľkých budov a zahŕňa časť priľahlého lesa, kvetinové lúky a malé potôčiky. Malý raj s nádhernou rozmanitosťou kvetov, húb, hmyzu a vtákov. A keďže Rumunsko – hneď po Rusku – je európskou krajinou s druhou najväčšou hustotou medveďov, môže sa stať, že okolo domu prejde urastený medveď hnedý.
Dnes je panstvo útočiskom a ideálnym východiskovým bodom na preskúmanie regiónu a jeho rozmanitosti. Úctivo zrekonštruovaný sa stal miestom pokoja a rozjímania. Starožitný nábytok, kachľové pece, otvorené krby a veľký cit pre detail charakterizujú penzión. Namiesto inak obligátneho televízora s plochou obrazovkou majú hostia k dispozícii dobre zásobenú knižnicu, miestnosť na maľovanie a kreslenie, ako aj pôsobivú vínnu pivnicu.
Politická rovina – projekt Farming Initiative. Veci, ktoré možno v okolí objaviť, sú zdanlivo nevyčerpateľné a zdá sa, že Archa chutí má tu úrodnú pôdu. To je – okrem iného – zásluha projektu Farming Initiative nadácie Prince of Wales’s Foundation Romania. Angažovanosť princa Charlesa medzitým zahŕňa viac než len penzión a jeho každoročnú návštevu v jednej zo starých saských dedín. Spomenutý projekt je koncipovaný vo veľkom a – čo sa týka cieľovej oblasti – presahuje ďaleko za hranice Sedmohradska. Zahŕňa aj Banát, Bukovinu a deltu Dunaja. Ide v ňom o podporu malých poľnohospodárov a výrobcov kvalitných potravín pri zviditeľňovaní a uvádzaní ich produktov na trh. V prvom kroku ide o dokumentáciu a „vyzdvihnutie kulinárskych pokladov“. Keďže princ Charles, sám ekologický poľnohospodár, má vynikajúce politické kontakty, postaral sa o prominentnú podporu pri realizácii projektu. Za cieľmi iniciatívy tak stoja nielen niekdajší rumunský premiér a eurokomisár pre poľnohospodárstvo Dacian Ciolos, ale aj zakladateľ hnutia Slow Food Carlo Petrini. S pomocou študentov University of Gastronomic Sciences v Bra bola nájdená celá rada atraktívnych produktov a povýšená do štatútu pasažiera Archy chutí. Predovšetkým pôvodné plemeno svine Bazna a červená mangalica, ten druh vlnatej svine, ktorý – na rozdiel od plavých a podbrušne lastovičích panónskych mangalíc – pochádzal z východu. A nakoniec Brânza de Nasal, syr Sedmohradska.
Začnime pri ošípaných. Červená mangalica aj plemeno Bazna (rumunsky sa nazýva Bazna a aj v nemčine sa často takto označuje) patrili k tradičným plemenám ošípaných v Sedmohradsku. V priebehu 20. storočia boli však vytlačené anglickými (a predovšetkým chudšími) plemenami. Sviňa Bazna vychádza z kríženia z roku 1872 v obci Bazna v okrese Sibiu. Chovnými partnermi boli vtedy mangalica (plavá) a rýchlorastúce anglické plemeno Berkshire. Keďže komunisti ich nepodrobili kolektivizácii, táto nenáročná sviňa dokázala prežiť na súkromných dvoroch. Vtedy významne prispievala k zásobovaniu obyvateľstva. Dnes zažíva sviňa Bazna malú renesanciu a čoraz častejšie sa opäť chová na menších farmách. Poďakovanie za to patrí starostovi obce Bazna, Lucianovi Scumpuovi, ktorý je popri svojom úrade starostu aj jedným z najangažovanejších chovateľov svíň Bazna. Vzhľad svíň Bazna silne pripomína plemená Schwäbisch-Hällisch alebo Angler Sattelschwein. Podobne ako jeho miestni príbuzní, aj sviňa Bazna je v zásade tmavá, v oblasti pliec a stredu tela je však nepigmentovaná a vyznačená svetlým „sedlom“. Mäso je tučné, samotný tuk je vysokej kvality. Mliečne biela chrbtová slanina je pevná a len jemne prerastená svalovými vláknami. Lardo, slanina a šunka sa len zľahka údia a visia na povalách tradičných saských domov. Najväčšou výhodou, ale aj nevýhodou je, že sviňu Bazna nemožno chovať v maštali. Tým je síce nezaujímavá pre priemyselnú produkciu mäsa, ale ako konkurent je tŕňom v oku loby. V súčasnosti priemysel využíva africký mor ošípaných na to, aby pomocou absurdných hygienických a preventívnych opatrení zakázal chov ošípaných na voľnom priestranstve. Slow Food, Archa chutí, iniciatívy ako tá princa Charlesa a muži ako Lucian Scumpu sa odvážne bránia. O kulinárskych kvalitách svine Bazna sa môžete mimochodom presvedčiť aj na mieste. Raz ročne, každý september, sa koná Bazna Pig Festival. Slanina bez konca a všetko sa točí okolo tejto čulšej svine. Starostu Scumpua to teší: „Obec Bazna prejavila veľký záujem o rozvoj tohto plemena ako jedného z charakteristických znakov obce, ako aj konkrétnu príležitosť pre sociálny, kultúrny a ekonomický rozvoj. Dokazuje to nedávne spustenie projektu Slow Food Presidium, nárast počtu chovaných zvierat a zriadenie každoročného Bazna Pig Festivalu, ktorý v posledných troch ročníkoch prilákal čoraz viac hostí.“
Syr, ktorý sa dostal do jaskyne. Asi pol hodinu ďalej na sever, kúsok za Klužou (Cluj) na východe Sedmohradska, leží obec Taga. Cesta tam vedie cez dediny s rozpadnutými fasádami, okolo domov, ktorým chýba podstata a napriek tomu sú s citom pre detail a zmesou tehál, kameňov, hliny a sena držané pokope a obývané. Na cestách jazdí oveľa viac konských povozov než áut a v obciach miestna mládež predvádza riskantné preteky. Kto musí prekonať dlhšie vzdialenosti na voze, naloží na korbu ďalšieho osla alebo mladého koňa. Taga je sama o sebe malou obcou s necelými 1 000 obyvateľmi. Sú tam dve ulice, na jednej z nich sa nachádza mliekareň, v ktorej sa vyrába aj slávny Brânza de Nasal. Pôvodne sa syr vyrábal v obci Nasal. Odtiaľ aj názov. Neskôr bola výroba presunutá do Taga, kde sa nachádza aj kamenná jaskyňa, v ktorej syr dozrieva. Je to kombinácia konštantnej teploty (14 °C), vysokej vlhkosti vzduchu a klimatického prostredia, v ktorom sa Brevibacterium linens cíti tak dobre, že mení bochníky syra na malé kulinárske poklady. Príbeh, ktorý za tým stojí, má – ako to už v Rumunsku býva – do činenia s mocou a chudobou: Pred pár stovkami rokov ukradol sedliak z dediny grófovi niekoľko bochníkov syra, aby mal čo dať jesť svojim hladným deťom. Syr schoval v kamenných jaskyniach. Podvod sa samozrejme prevalil, gróf prišiel, potrestal muža a nechal syr z jaskýň vyniesť. Na všeobecné prekvapenie však nebol ani splesnivený, ani pokazený, ale voňal a chutil výrazne lepšie než čerstvý syr z mliekarne. Brânza de Nasal bol na svete.
Sedmohradsko je takmer niečo ako rozpor v sebe samom. Je to chudobná krajina, v ktorej veľa vecí chýba. Je to však aj bohatá krajina. Bohatá na divokú krásu a neuveriteľnú rozmanitosť. A bohatá na (pohnutú a dojemnú) históriu. Pojmy sme tu používali striedavo. Sedmohradsko, Transylvánia alebo Ardeal, ako ho nazývajú Rumuni, leží v srdci krajiny, obkolesené (väčšinou) zasneženými vrcholmi Karpát a za divokými lesmi. Presne to znamená „Transylvánia“: za lesmi.