Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak
Nadja Bernhard toho ochutnala veľa. Spočiatku bez zámeru, ako potomok dvoch „sťahovavých vtákov“, štajerskej marketingovej dámy a štajerského inžiniera v spoločnosti Chrysler, ktorí sa usadili v Kanade. So zámerom až vtedy, keď v Ríme dozrela na zahraničnú novinárku. Motivovaná zvedavosťou a chuťou po príbehoch tam deväť rokov vo svojich reportážach prepájala politiku, históriu, umenie a spoločnosť, pila cappuccino a aj sa zaľúbila. Áno, pšenične plavá ženská polovica moderátorskej dvojice kultúrneho pondelka a nedeľnej kultúrnej matiné ORF prichádza viac zvonka než zo zahraničnej politiky. Aj kulinársky vzaté. Svojich prvých osem rokov strávila medzi barbecue a želé cukríkmi v kanadskej diaľave, nasledujúcich desať v juhostajerskej krajine tekvicového oleja, deväť rokov v talianskom raji cestovín, dva roky na cole a kuracích nugetkách vo Washingtone, až kým sa nevrátila späť k rezňu do svojho študentského mesta Viedne. Aby bola bližšie k rodičom, nie kvôli pohodliu: „nepokojný duch“ podával správy o zemetrasení na Haiti, z krízových oblastí v Líbyi a Egypte a robila rešerše u francúzskych intelektuálov pred prezidentskými voľbami: „Tematicky ideálne na prepojenie politiky a kultúry.“
Nadja Bernhard toho ochutnala veľa. Spočiatku bez zámeru, ako potomok dvoch „sťahovavých vtákov“, štajerskej marketingovej dámy a štajerského inžiniera v spoločnosti Chrysler, ktorí sa usadili v Kanade. So zámerom až vtedy, keď v Ríme dozrela na zahraničnú novinárku. Motivovaná zvedavosťou a chuťou po príbehoch tam deväť rokov vo svojich reportážach prepájala politiku, históriu, umenie a spoločnosť, pila cappuccino a aj sa zaľúbila. Áno, pšenične plavá ženská polovica moderátorskej dvojice kultúrneho pondelka a nedeľnej kultúrnej matiné ORF prichádza viac zvonka než zo zahraničnej politiky. Aj kulinársky vzaté. Svojich prvých osem rokov strávila medzi barbecue a želé cukríkmi v kanadskej diaľave, nasledujúcich desať v juhostajerskej krajine tekvicového oleja, deväť rokov v talianskom raji cestovín, dva roky na cole a kuracích nugetkách vo Washingtone, až kým sa nevrátila späť k rezňu do svojho študentského mesta Viedne. Aby bola bližšie k rodičom, nie kvôli pohodliu: „nepokojný duch“ podával správy o zemetrasení na Haiti, z krízových oblastí v Líbyi a Egypte a robila rešerše u francúzskych intelektuálov pred prezidentskými voľbami: „Tematicky ideálne na prepojenie politiky a kultúry.“
Nie, a teraz žiadne debaty o tom, či existujú gény sťahovavých vtákov u ľudí, alebo či túžba rodičov po cestovaní ovplyvnila temperamentnú dcéru. V podniku Schwarzen Kameel pije žltý muškát, bleskovo píše správu do iPhonu, krotí Simi, leopardieho psa Catahoula zachráneného z utrácacej stanice v Južnej Karolíne, jedného z mnohých psov zachránených v priebehu rokov, a napriek tomu zostáva v rozhovore prítomná: „Moja matka emigrovala do USA ako veľmi mladé dievča a otca spoznala ,tam‘ v Kanade. Rodičia sa úplne stotožnili s kultúrou,“ opisuje hrdú ambíciu rodiny Bernhard žiť skutočne kanadsky. Vo Windsore, „malom mestečku pri Detroite, ale s 30 televíznymi kanálmi, a to v sedemdesiatych rokoch!“ Čo dobre vysvetľuje národne adekvátny víkendový program: sledovanie ľadového hokeja alebo baseballu, vyzbrojení čipsami a colou – najsvätejším dôkazom identity. Keď to bolo obzvlášť napínavé, do coly išla vanilková zmrzlina. Inak akékoľvek hotové jedlo, z ktorého mnohí tak priberajú. „Nikdy som nebola tučná,“ dodáva veselo táto kráska. Áno, 36 rokov a perfektne stavané proporcie. Napriek všetkým cereáliám Cheerios, tým obilným krúžkom, ktoré vyzerajú ako maškrty pre domáce zvieratá a polievajú sa bohatou dávkou javorového sirupu. Napriek nespočetným variantom instantných pudingov Jell-O, buď nafúknutým do malinovo-červených, krikľavo-zelených a čokoládovo-tmavých trasľavých príšer, alebo vtlačeným do rozkošných formičiek.
Cez víkend otec rád vystupoval ako majster barbecue, zdokonaľoval svoje umenie korenia na Prime Ribs a pečených kuracích stehnách, rovnako ako umenie pri príprave hamburgerov. Tradične s mletým hovädzím Angus, čedarom, slaninou, cibuľou, ľadovým šalátom, paradajkami, kečupom, horčicou, majonézou, soľou, čiernym korením. Jedlo sa rukami. Jasné. Žiadnemu Kanaďanovi by ani nenapadlo k hamburgerom, KFC, kukuričným klasom alebo hotdogom podávať nôž a vidličku.
Otec dodnes miluje a obsluhuje gril zo šťastných čias, predtým ako sa jeho manželstvo kvôli technickým expertízam vo veľkom šírom svete rozpadlo. Matka sa s dcérou vrátila do Leibnitzu a až o dvadsať rokov neskôr došlo k opätovnému šťastnému koncu. Skrátka veľká láska. Pár sa zosobášil druhýkrát a teraz si svoje neskoré šťastie pestuje v Seggaubergu na vínnej ceste. Dieťa, ktoré po maturite opustilo Leibnitz, čo mama vždy podporovala a nikdy neoplakávala, teraz rodičov samozrejme navštevuje často. Hľadá vína od Tementa, Sabathiho, Grossa či Polza už dávno na viedenských vínnych lístkoch a všade, kde si dá pohárik. Nadchýna sa „týmto štajerským tuniakom“ (pozn. údená/marinovaná bravčová panenka), nedávno v krčmičke (Buschenschank) u Maitza v Ratschi: „Myslela som si, že hryziem do sašimi.“ Vďaka odľahčenej domácej kuchyni novej juhostajerskej gastronómie sa úplne zmierila so zapekanými fazuľkami, zapekaným špenátom, tekvicovou polievkou so šľahačkou, mastnou slaninou, ktorými chcela stará mama dievčine znechutiť domáce jedlo. Medzitým vnučka robí spravodlivosť: „Ako tínedžerke mi bolo jedlo úplne ľahostajné. Ihneď po skončení školy som sedela v lietadle do Kanady.“ Každé prázdniny. Za najlepšou priateľkou Sydney, takmer sestrou pre jedináčika. A: Teta, ktorá pracovala v televíznom biznise v Toronte, podnietila Nadjinú túžbu stať sa televíznou reportérkou. Kľúč k sebanájdeniu ležal v Taliansku. Novinársky a kulinársky.
Hovorí sa, že človek má srdce na jazyku. Jemne namiešané, pyré, povarené s dobrými pocitmi v ten či onen čas jedla. Jazyk nasleduje srdce, sladké, štipľavé, korenisté spomienky na životné cesty. Niektorí cestujú zo St. Pöltenu do Viedne Mitte, v kuracom rezni a veltlíne cítia domov. Pre sťahovavé vtáky je „domov“ len slovo. Počas letu maškrtia v mnohých kuchyniach. Možno niekde nájdu svoje zlaté zrnko. Nájdu región, miesto a jedlá pre svoj najväčší osobný pôžitok.
Nadja Bernhard vyžaruje niečo rímske, nadčasovo erotické ako na portrétoch žien renesancie. Veľmi vysoká, veľmi živá, veľmi módna, no pritom tak ležérne samozrejmá, akoby bol jej styling produktom náhody. Ako vône rímskych trhov, ktoré ju zmyselne dráždia, ako jednoduché čerstvo uvarené jedlá, ktoré ju vždy blažene uspokojili. Pôžitok z pocitu bezpečia pri dymiacich tanieroch chce zdieľať, ďalej odovzdať svoj obľúbený recept zo svojho viedenského obľúbeného ristorante Federico II na rohu ulíc Krieglergasse a Untere Weißgerberlände šikmo oproti Hundertwasserovmu domu umenia. Takže:
„Cavatelli con ceci e funghi porcini“ – to znamená „Malé hrubé ručne robené cestoviny s cícerom a hríbmi“ a pre dve osoby šéfkuchár odporúča:
250g Cavatelli
100g cíceru, predvareného
100g hríbov, nakrájaných na plátky
3 lyžice olivového oleja extra vergine
1 štipka soli
1 štipka korenia
1 strúčik cesnaku
100g cíceru, predvareného
100g hríbov, nakrájaných na plátky
3 lyžice olivového oleja extra vergine
1 štipka soli
1 štipka korenia
1 strúčik cesnaku
Signorita Bernhard má pravdu: Lahodné, utešujúce, ako jedlo pre deti. Kto má menej rád cícer, hoci chutí naozaj krémovo, môže skúsiť Cavatelli Barese s mušľami a fazuľou. Šéfkuchár Anacleto Esposto, ktorý sa so svojou manželkou Carmelou a spoločným synom vybral z Apúlie, aby priniesol „la vera“ – tú pravú – taliansku kuchyňu do Viedne, zavesil v miestnosti televízor na sledovanie futbalu, väčšinou sa snehobielou kuchárskou čiapkou pohybuje pri peci na pizzu, ale pre stálych hostí vyčaruje na červenokorekovanom obruse doslova zemi hojnosti: voňavé pyramídy ovocia, chrumkavý čerstvý šalát z chobotníc, krevety, mušle a slávky, ochutené citrónom a najlepším olivovým olejom, horúcu tenkú chrumkavú focacciu s ľahko vypraženým rozmarínom, sušenú šunku z Faeta, salsicciu z Apúlie, pizzu s mozzarellou z byvolieho mlieka, rukolou, paradajkovou omáčkou...
Basta! Toľko ženy nemôžu zjesť. Si, espresso a možno sa predsa nájde miesto na malý dezert: Čokoládový suflé? Príliš veľa. Profiterolky? Príliš veľa. Ale keď už hľadáme pocit bezpečia: Panna Cotta! Puding zo šľahačky s jahodovou omáčkou, ako všetko ostatné, podomácky vyrobené od Signory Carmely. Bernhardovej taliančina rytmicky bubnuje, plynie hudobne.
V nefajčiarskom salóne ďalej varí svoju rímsku záležitosť srdca. Vysvetľuje vopred: „Kariéra nikdy nebola v mojom pláne.“ Že sa často spochybňuje, pochybuje o sebe, jej ambície spočívajú hlavne v tom, že všetko robí perfekcionisticky. Jasné, pochybnosti o sebe ako súčasť inteligencie. Napokon, študovala publicistiku a dejiny umenia. Nepochybne ju na odchod do Ríma pozvalo štipendium Erasmus. Nepochybne tam stretla svoju „jasnú hviezdu“ Andreasa Pfeifera, vtedajšieho vedúceho rímskej kancelárie ORF. Pracovala ako prekladateľka a producentka na voľnej nohe pre rôzne stanice, on si nechal dodať pár príspevkov, ona chytila druhý dych, jej mentor Pfeifer ju začal viac využívať. Bernhard dostala zmluvu ako korešpondentka: „Taliansko sa počítalo dvojnásobne, s Berlusconim a Vatikánom,“ hovorí šikovne. Ako svedok talianskej katastrofy, ako svedok Berlusconiniho tanca na sopke až po dážď popola.
Američanka Simi sa túli k jej kolenám, pohár je naplnený Pinot Grigio a Bella Nadja sníva o Taliansku so všetkými jeho nezrovnalosťami, Mamma Roma a Marco, kameraman. „Marco vedel variť, jeho matka bola síce zamestnaná, ale on sa to naučil od starej mamy. Dosť hedonistické, používať len tie najlepšie produkty. Otvoril chladničku a bez ohľadu na to, čo v nej bolo, vyšlo z toho niečo lahodné. Naučil ma, že cappuccino po jedle vôbec nejde. Len espresso, krátke, horké a sladké.“ Marco ju tiež naučil milovať prírodné vína. Kulinárske umenie sa stalo pre ňu dôležitým: jednoduchá priamočiara kuchyňa južných Talianov. Jej pokojný prístup k jedlu: „Žiadne bio-bio nútenie. Ale: ovocie, zelenina, ryby vždy čerstvé, cestoviny ručne robené a varené al dente a parmezán strúhaný pri stole.“
Marco ju vzal do Nettuna, prímorského letoviska pri Ríme, k Silvane, ktorá vládla v „krčme“. Baliaci papier namiesto látky na zvetranom dreve, víno z plastových pohárov, dobre, stáli hostia dostali sklenice. Vinárska rodina a kto chce, môže jej usadlosť opísať ako „malebnú“. Na dvore viseli na sušenie paradajky a paprika, vínna pergola ako z filmov päťdesiatych rokov bola základom všetkého. Silvana varila len pre kupcov vína a len jedno jedlo. Z potravín, ktoré našla predpoludním na trhu, ryby, cukety, huby, kuracie mäso. Cestoviny boli často. K tomu tá poézia, ktorou Silvana opisovala rast, zber, jedenie, varenie. Najlepšia pôda pre víno a paradajky, ako dlho musí cícer ležať vo vode, než sa uvarí, aký čas, aké počasie rozhoduje o zbere olív. A nebo nad viničom také modré.