Text: Manuel Meyer Foto: Luis Gaspar
Biedni susedia pri stole pôsobia rozrušene. Skepticky, takmer trochu vystrašene, pozorujú práve naservírované jedlá. Nervózne sledujú ostatných, aby videli, kto sa ako prvý odváži ochutnať jedlo. Atmosféra je napätá. Miestnosť je pochmúrna. V pozadí bliká neónové svetlo. Znervózňujúca hudba podfarbuje scénu pri stole, akoby išlo o thriller.
Staršia dáma sa odváži začať. Ostatní ju nasledujú a s každým novým chodom sa atmosféra uvoľňuje. Počiatočná skepsa sa mení na takmer manickú túžbu nechať sa prekvapovať stále novými jedlami. Čašníci v čiernych uniformách natierajú omáčky na už naservírované pochúťky, flambujú ich alebo pridávajú nové prílohy. Predtým takí biedni hostia upadajú takmer do extázy.
Každé sústo sa stáva explóziou chutí. Niekedy vyvolávajú delikatesy orgastické efekty, inokedy spôsobujú, že hlavy vybuchujú alebo z úst vychádzajú motýle. Jedlo sa stáva bezhraničnou orgiou. Ako démon skúma šéfkuchár David Muñoz účinok svojho kulinárskeho zvádzania a varuje: „Neprestanem, kým tvoje výkriky, tvoje slzy a tvoja radosť nebudú úprimné.“
Tak teatrálne ako vo videu na jeho domovskej stránke sa skutočná návšteva reštaurácie v jeho v polovici septembra novo otvorenom DiverXO v Madride neodohráva. Realite sa to však veľmi približuje. „Kto príde do DiverXO, mal by mať nielen veľa zábavy z jedla, ale mal by byť otvorený aj skúšaniu nových vecí. DiverXO je jeden výstrel do hlavy za druhým a lákavé ako porno,“ vyhlasuje Muñoz.
Kto neje všetko, radšej by do jeho reštaurácie ani nemal chodiť. Ale najneskôr odvtedy, čo bol len 34-ročný Madričan v novembri minulého roka vyhlásený za jedného z najmladších trojhviezdičkových šéfkuchárov na svete, nie je ľahké získať jeden z dvanástich stolov. Len osem šéfkuchárov sa môže v Španielsku tešiť z troch hviezdičiek. V Madride je DiverXO jedinou trojhviezdičkovou reštauráciou vôbec.
Staré DiverXO pôsobilo nielen príliš malé a trochu schátrané, ale nachádzalo sa aj v zlej ulici oproti saunovému nevestincu. Kto hľadá solídnosť tradičnej luxusnej reštaurácie, bude aj v novom DiverXO prinajmenšom zmätený. Už pri vstupe do jeho novej, mediálne extrémne propagovanej reštaurácie sa pomerne rýchlo vyjasní, že v prípade DiverXO nejde o biedny gurmánsky chrám. Strieborné obrie mravce a svine s čiernymi krídlami zdobia schody do reštaurácie. Nespočetné množstvo motýľov a pestrofarebných dáždnikov je nalepených vedľa sklenených vstupných dverí.
Keď prejdete týmito dverami, hosť sa ponorí do sveta ušľachtilého dizajnu a hravého gýča. Elegantné, všetko je ladené v bielej farbe. Avšak chladiče vína v tvare pestrofarebných, nadrozmerných plastových sôch zmrzlinových kornútkov narúšajú imidž serióznej trojhviezdičkovej reštaurácie. Vešiaky na šaty rozmiestnené v miestnosti majú ľudské nohy s trupom z pestrofarebných tyčí. Zo stien a stropu sa na hostí pozerajú ružové prasiatka s krídlami.
Svine sú akýmsi kulinárskym leitmotívom v jeho reštaurácii: „Kde môžu svine lietať, tam je všetko možné. Mám veľkú fantáziu,“ uisťuje Muñoz. Nie je považovaný za španielsky gastronomický enfant terrible len kvôli svojim piercingom a číru. Ani jeho kuchyňa nie je „typická“, ani jeho reštaurácia, v ktorej dôsledne chýbajú obrusy. Nôž a vidlička sú často nahradené len plastovou špachtľou.
Aj na taniere hosť čaká márne. Jeho jedlá, nazývané „plátna“, sa podávajú na jednoduchých, zväčša bielych doskách, ktoré pôsobia ako predĺženie stola. Zmrazený popcorn s hľuzovkami, yuzu omáčkou a chrumkavými paradajkami sa podáva dokonca len na obrovskom kuse papiera. K druhej časti mexicky ladeného štartéra „kukurica“ je predsa len k dispozícii nádoba. Koniec koncov ide o sladkokyslú polievku z pikantnej kukurice, liči a kukurično-vanilkovo-karí želatíny. Tretia časť pozostáva z opečenej kukurice a mexických húb Cuitlacoche, škaredo-čierneho parazita, ktorým už Aztékovia upravovali chuť svojich kukuričných zŕn.
17-chodové menu je viac než originálne. Každé jedlo je novým prekvapením a tiež trochu hokus-pokus: Po thajsky pôsobiacej kokosovej polievke s hrebenatkami čierne uniformovaní čašníci náhle zatiahnu záves natiahnutý okolo stola a doprostred stola postavia reproduktor s hudbou z parížskych 80. rokov.
Chuťová maľba „Vintage“ má byť akousi „cestou v čase do Paríža 80. rokov“. Príjemne neformálne prostredie sa rozplýva. Čašníci si naťahujú biele rukavice, aby naporciovali a glazovali jahňacie a hovädzie mäso. Počas jedenia neustále obohacujú pokrm novými prílohami alebo omáčkami. Na konci leží – alebo ležalo – okolo dvadsať príloh na hnedkastej krištáľovej doske: od údených vajec, Campari bonbónov a makarónov s opečeným zelerom cez trúbkovce s maslom, sezamovým práškom, lieskovoorieškovou sušienkou a šupkami z mučenky až po juhoamerické tonka fazule a zemiakové pyré so žltými čili papričkami a šafranom.
Najneskôr teraz sa ukazuje, čo Muñoz myslel svojou kritikou „talibanizmu produktov“. „Prečo musí byť v centre pozornosti pokrmu vždy mäso alebo morské plody? Veď môžu byť aj prílohou k cíceru. Je dôležité len to, aby koncept a kombinácia produktov dávali zmysel a aby to chutilo,“ vysvetľuje madridský šéfkuchár, ktorého kuchárske motto hovorí za všetko: „Maj slepú dôveru v to, čo robíš.“
Takže neprekvapuje, že Muñoz kombinuje na jednom tanieri také odlišné produkty ako sépiu, bravčové mäso alebo byvolie mäso. U Muñoza to vyzerá takto: sépie sa podávajú ako infúzia, byvolie mäso ako vývar a bravčové mäso ako dresing na zjemnenie rôznych druhov zeleniny. Pritom mieša ázijské, peruánske, francúzske, mexické a španielske arómy a produkty, bez toho, aby skĺzol do neorientovanej fúznej kuchyne.
Hrá sa s odvážnymi, chuťovo intenzívnymi jedlami, ktoré nesú teatrálne názvy ako „Vytlačená duša krevety, jej deti a vnúčatá“ alebo „Hannibal Lecter“ – sladkokyslo-pikantné Dim Sum. Čo má byť také erotické na kúskoch filiet z ryby barbuny s hlavami karabineros, ktoré treba vysať, sa niektorým hosťom možno nikdy neobjasní. Ale titul „Porn Food – sladká sila soli“ vyvoláva zvedavosť hľadať erotické tajomstvo za tým. Pozornosť pútajúci jedálny lístok, ktorý opisuje viac chuťových zážitkov ako produktov, je jednoducho šikovný marketing. A sardinky s morskými ježkami, carpacciom z divého zajaca a galícijskými morskými pavúkmi s pikantnou paradajkou chutia jednoducho grandiózne.
Každé dva, tri mesiace sa jedlá vymieňajú za nové kreácie. Jedlá sa nachádzajú dokonca aj na „tanieri“ v neustálej evolúcii. Nečakane čašníci striekajú sprejmi omáčky na jedlá, sypú na ne prášok alebo servírujú nové prílohy. Lyžičkou podávajú hosťovi jedlá alebo omáčky priamo do úst, aby znásobili chuť iných príloh. „Jedlo v DiverXO má byť ako návšteva Cirque du Soleil. Zážitok s prekvapeniami,“ hovorí Muñoz.
„Moje kreácie nie sú ani lepšie, ani horšie ako kreácie iných hviezdnych kuchárov. Ale chcem, aby moji hostia na konci jedla povedali, že nikdy predtým nejedli v tejto forme. Chcem, aby moja kuchyňa nebola porovnateľná so žiadnou inou na svete.“ Hodnotenia ho netrápia, hoci ho, samozrejme, môžu aj hnevať. Dôležitejší ako gurmánski kritici sú pre neho aj tak „normálni“ ľudia, ktorí často mesiace čakajú na voľný stôl a šetria peniaze, aby si vôbec mohli dovoliť malé menu za 145 alebo veľké za 200 eur v DiverXO. „V DiverXO sme vyvinuli nový jazyk a formu jedenia, ktorá do hviezdnych reštaurácií láka aj ľudí, ktorí predtým nemali nič spoločné s vysokou kuchyňou.“ Táto skutočnosť ho robí rovnako hrdým ako tri michelinské hviezdy. „Je to jednoducho fakt, že veľa ľudí spája hviezdne reštaurácie s vážnym prostredím a vybranými gurmánmi a majú strach, že sa strápnia. Tu v DiverXO je však hlučno. Smeje sa, kričí, čašníci sú uvoľnení a neformálni, dekorácia a jedlo sú hravé, iné. Je to zasraná párty.“ Zatiaľ čo niektorí kuchári chcú, aby sa hostia cítili ako doma, Muñoz chce, aby zákazníci „v mojom dome úplne vyšli z kože z toho, čo tu zažijú“. A na to nepotrebujete v DiverXO veľa peňazí ani kulinársku kultúru, ale len chuť na „zoskok bez padáka“ a „radosť z nových skúseností“, uisťuje Muñoz.
Už ako dvanásťročný, keď ako samouk začal variť, zatiaľ čo jeho priatelia išli hrať futbal, sníval o reštaurácii, ako je DiverXO. Teraz to dosiahol. „Ale cesta sem bola ťažká. Spím štyri hodiny denne a pracujem 16 hodín denne v kuchyni. Ale stojí to za tú obeť. Varenie je pre mňa stredobodom môjho života,“ uisťuje Muñoz, ktorý už ako 15-ročný punkáč celé dni striehol pred madridskou luxusnou reštauráciou, aby od šéfkuchára vylákal recept na kačicu à la Foie gras.
Je už neskoro, 1.30 v noci. Poslední zákazníci opustili bláznivú hviezdnu reštauráciu v madridskej obchodnej a finančnej štvrti Chamartín a David Muñoz má konečne čas venovať sa svojmu druhému hobby po zbieraní kuchárskych kníh. Obúva si tenisky a beží, aby si vyčistil hlavu. Ako zvyčajne beží okolo legendárneho futbalového štadióna Realu Madrid, ktorý sa nachádza celkom blízko. Ako fanúšik lokálneho rivala Atlética sú pre neho Ronaldo, Casillas a Toni Kross síce súpermi. Ale to nevadí. Koniec koncov, od svojich hostí tiež vyžaduje „open minded“ kulinársky prístup.
Low-cost verzia DiverXO Davida Muñoza
Aby nadchol pre svoju kuchyňu aj ľudí s menšími peňaženkami, otvoril David Muñoz 23. novembra v Madride nový podnik svojej low-cost verzie DiverXO s názvom StreetXO. 18. januára otvorí v Londýne svoju prvú pobočku StreetXO. Potom pôjde do New Yorku a Singapuru. Koncept variantu haute-cuisine tapas s bujarou španielskou barovou kultúrou opisuje David Muñoz takto: „Vezmi streetfood zo všetkých miest, ktoré poznáš, prežeň to kokteilovým mixérom a potom to celé raz pošli cez moju hlavu.“
DiverXO
Calle Padre Damián 23
28036 Madrid, Španielsko
Tel.: +34/915 70 07 66
www.diverxo.com