A-La-Carte

V tom máte ten šalát (2012/2)

Predo mnou leží leto plné záhradkárčenia.


Text od Thomasa Maurera Fotografie od Inga Pertramera

Aby človek vnímal viedenskú štvrť Stadlau skutočne ako idylku, musí byť buď lokálpatriotický Stadlaučan, alebo ironický postmodernista.

Túto mestskú krajinu charakterizujú nezdobené priemyselné budovy, rady rodinných domov lemované tujami a bloky domov z obdobia zakladania miest nachádzajúce sa pri viacprúdových diaľničných výjazdoch; ďalej vonku, kde pohľad už občas môže zablúdiť do šíravy Panónskej panvy, ktorú spestrujú stĺpy vysokého napätia, narazíte na roztrúsené zvyšky dedín spolu s poľami a skleníkmi, ktoré kontrastujú s architektonickým prehľadom viedenskej architektúry obecných bytov za posledných niekoľko desaťročí.

V tomto biotope, ktorý je vo svojej drsnej nehomogénnosti nakoniec predsa len takmer idylický, sa nachádza záhradníctvo Bach a celkom zapadá do kontrastného obrazu, že Eveline a Mario Bachovci, majitelia a prevádzkovatelia, nepôsobia ani ako červenolíci záhradníci v slamených klobúkoch z reklamy na mrazenú zeleninu, ani ako dodávatelia potravinárskeho priemyslu oblečení v montérkach, ale skôr, akoby sa zoznámili počas obsadenia Areny a následne si otvorili alternatívne kultúrne centrum.

V skutočnosti však Eveline Bach vedie prevádzku už vo štvrtej generácii, jej manžel Mario nastúpil po pomerne nehipisáckej vzdelanostnej dráhe (HTL-
pozemné staviteľstvo a národohospodárstvo) ako priekopník.

Záhradníctvo však v skutočnosti nie je úplne typické, najmä preto, že ho už medzičasom predchádza povesť, ktorá obom umožňuje nepredávať svoje produkty obchodníkom, ale žiť výlučne z priameho predaja v tomto kúte mesta, ktorý nie je práve obdarený prechádzajúcimi zákazníkmi (hoci súčasná konečná stanica metra U2 Aspernstraße sa najnovšie nachádza v pohodlnej pešej dostupnosti). A to všetko bez toho, aby niekde prevádzkovali stánok na farmárskych trhoch.

Logicky môže vycvičené oko v pracovných priestoroch objaviť aj objednávkové lístky, z ktorých možno vyčítať, čo napríklad vo Freyensteine, u Mraza alebo v Steirerecku stojí v týchto dňoch na zeleninovom lístku.

Od bio-certifikácie, ktorá sa v oblasti špičkových potravín považuje za povinnú, sa tu napriek tomu upúšťa, čo Mario Bach, ktorý sa rád vyjadruje plynule, vysvetľuje nasledovne: „Bio znamená život, to znamená, že certifikátom si človek raz zabezpečí život byrokratického aparátu, ktorý to všetko spravuje.“

Okrem toho, napríklad zverina ulovená v lese nie je na rozdiel od tej z obory, chovanej na bio-sóji, tiež bio, pre lesné huby a maliny platí to isté, a vôbec, s vlastným kvalitatívnym nárokom sa vraj dobre pretĺkajú, ďakujem za opýtanie.

Pracovať by sa však malo staromódnym spôsobom zásadne v pôde, pretože o zvyšovanie množstva dosahované v cudzích substrátoch pomocou počítačom riadených programov na hnojenie a zavlažovanie jednoducho nemajú záujem a celá prevádzka sa už roky kontinuálne vyvíja smerom k botanickej rozmanitosti a zásobovaniu fajnšmekrov.

Na druhej prevádzke v Esslingu pestujú Bachovci mimochodom veľmi špeciálnu špecialitu pre mimoriadne vyberavých jedákov: tu sa pestuje železná eukalyptová rezerva pre viedenské koaly zo zámku Schönbrunn; samozrejme v dobre viac než tucte odrodových variantov. Dôsledné zásobovanie týchto zvierat regionálnym pestovaním v štýle Slow Food síce kvôli ich značnej pažravosti nie je možné, ale ak sa preruší obvyklý dovoz letecky, pretože napr. niekde chrli sopka alebo manažment leteckej spoločnosti vyprovokuje zamestnancov k štrajku, možno odtiaľto okamžite čerpať posily.

To so špecializáciou sa, ako Mario Bach ďalej vysvetľuje, počas posledných desiatich, pätnástich rokov stalo aj tak trochu samé. Jednak sa chceli už dávno vyvíjať preč od dodávateľa pre štandardizovaný obchod s potravinami, jednak zhruba v rovnakom čase Heinz Reitbauer st. v zúfalom hľadaní hubovej byliny narazil na jedného z nich, a tak jedno vyplynulo z druhého, a napokon, okrem radosti z pestovania rarít, je predsa radosť zásobovať sieť kulinárskych fanatikov mexickým listom z korenia alebo bylinkami Trip-Madame.

Momentálne majú v ponuke zhruba 70 odrôd paradajok, vyše 100 čili papričiek, dobrých 30 variantov baklažánu a približne tucet uhoriek, medzi nimi absolútne rarity ako biela Gargano alebo lufa, ktorej vláknité vnútro normálne vidíme len v obchode so zdravou výživou ako prírodnú špongiu, no mladá zozbieraná je veľmi chutná, aspoň mu to tak hovorili, pretože on osobne nenávidí konzumáciu uhoriek takmer tak vášnivo, ako miluje ich kultiváciu.

Očarene visím na perách tohto muža, napokon, zásadne obdivujem ľudí, ktorí vedia veci, ktoré by som chcel vedieť aj ja. Záhradkárčenie je v tomto ohľade u mňa obzvlášť hlboká otvorená rana, a to nie až od čias, keď sa v špičkovej gastronómii začala diať známa zmena paradigmy a hlavný čašník prezentuje májovú repu dusenú v kozom masle s rovnako vznešene skrotenou hrdosťou ako kedysi na divoko ulovený morský jazyk v beluga fonde, ktorého konzumáciu prenechávame čoraz viac novozbohatnutým Rusom, ktorí to jednoducho nevedia lepšie.

Z toho vyplývajúca všeobecná závisť k zelenine je jedna vec, ale niečo úplne iné je, že vrtkavý osud zo mňa pred necelým rokom vďaka intenzívnemu presviedčaniu v rodine urobil nájomcu záhradky.

Ako ľavák sa môžem hrdo povzniesť nad obvinenie, že mám „dve ľavé ruky“. Skôr ma hryzie fakt, že sa zjavne na ani jednej z nich nenachádza zelený palec.

V mojom prvom vlastnom byte sa nachádzal schradnutý fikus, ktorý som prevzal od predchádzajúcej nájomníčky.

Rastlinu som pokrstil „Schurli“ a polieval som ju vždy, keď sa mi to zdalo nutné. Fakt, že celé roky niesla tie isté tri úbohé listy a ani o milimeter nerástla, som považoval za akýsi individualistický botanický vrtoch, na ktorý som hostí občas humorne upozornil.

Až jedného dňa mojej mame, ktorá ma prišla navštíviť, praskli nervy a v rámci humanitárnej misie Schurliho uniesla a odvliekla do svojej zimnej záhrady.

Keď som tam o niekoľko týždňov neskôr hosťoval, povinne som sa opýtal na blaho svojho chovanca. Umelecky zdržanlivé prikývnutie nasmerovalo môj pohľad na malý, úhľadný stromček žiariaci sýtozelenými listami. Bolo to ako v rozprávke bratov Grimmovcov: nejako sa mame podarilo sňať kliatbu zo Schurliho a teraz bol z neho princ.

Hrdo som si vzal rastlinu premenovanú na „Výsosť“ späť domov a zariadil jej čestné miesto, na ktorom okamžite začala tempom viditeľným voľným okom chradnúť späť do svojho pôvodného ja. Neprešiel ani mesiac a dobrý starý Schurli bol späť a opäť vytrvalo naťahoval svoje osvedčené tri listy obviňujúco smerom k stropu.

Schurliho som omilostil v maminej zimnej záhrade a skutočnosť, že jednoducho „nejako nie som typ na rastliny“, som prijal do svojho profilu osobnosti.

Sociálne nevýhody mi z toho nevyplynuli, ľudia v mojom mladíckom okolí boli tiež všetci rad radom skôr takí, ktorým konopné rastliny, kultúry psychohúb a črepníky s diabolským čili pravidelne hynuli a ktorí sa zmierili s tým, že jediná zeleň v byte sa vyskytuje v podobe občasnej plesne v zabudnutých téglikoch od jogurtu.

A aj keď som to nakoniec dotiahol aspoň tak ďaleko, že som črepníkové bylinky na parapete udržal nažive celé dni: nič v mojom živote ma nepripravilo na to, aby som jedného dňa stál s rýľom v ruke vo vlastnoručne prenajatej záhradke a bol konfrontovaný s otázkou, čo a kde a čím mám teraz začať.

Logicky mala dohoda, že sa tu z rešeršných dôvodov jeden deň budem podľa svojich možností užitočne angažovať, z mojej strany aspekt priemyselnej špionáže, preto som sa po úvodnej prednáške vydal s istým očakávaním na cestu k praktickej časti. O tom, že sa v duchu obávam, že dokážem zabiť rastliny už len samotným dotykom, radšej pre istotu
nič nehovorím.

Cestou k skleníkom nám Mario Bach ukazuje ešte so sladkokyslou hrdosťou motorku, na ktorú dlho šetril a ktorá sa potom z prevádzkových dôvodov bohužiaľ nakoniec zrodila ako profesionálny stroj na výrobu jedla. Toľko k výnosom vyhľadávaného špičkového záhradníctva.

Prvý skleník hostí prevažne bylinky a ukazuje sa byť logicky jedným z najvoňavejších miest v meste. Obzvlášť balzamicky vonia vzduch okolo voňavých pelargónií, z ktorých smeme promptne zopár aj ochutnať. (Netušil som, že sú jedlé.) Pokračujeme okrem iného pikantným aksamietnicovým kvetom (netušil som, že existuje), jemne pálivými listami červenej obrej horčice (tiež nie) a trochou voňavej perilly (už vôbec nie).

Potom sa samozrejme musia porovnať rôzne varianty bazalky, ale predtým, ako Ingo Pertramer a ja môžeme napáchať prevádzkovo dôležité škody obžieraním byliniek, prechádzame do veľkého, vzdušného skleníka s paradajkami, v ktorom nedávno šéf osobne drasticky znížil spotrebu energie pomocou ručne vyrobených izolácií, znížil spotrebu vody položením kvapkovej závlahy a prirodzene optimalizoval opeľovanie nasťahovaním zemných čmeliakov.

Nutkavé porovnanie s burinou zarastenými jeden a pol záhonmi mojej vlastnej záhrady sa snažím počas tohto vysvetľovania zo všetkých síl potlačiť.

Po krátkom zaškolení (paradajky a uhorky sa na rozdiel od fazule namotávajú na oporu v smere hodinových ručičiek) začínam rastliny obtáčať pozdĺž opornej šnúry a zaštipovať jeden či druhý zálistok, okrem pomerne rýchlo nastupujúcej bolesti krížov celkom meditatívna práca, počas ktorej sa ruky pokrývajú hrubšou a hrubšou vrstvou zaujímavej, viacvrstvovej, hnedozelenej dodatočnej kože, ktorú mimochodom, človek sa nikdy neprestane učiť, najrýchlejšie odstránite rozrezanými zelenými paradajkami.

Ďalej asistujem pri sadení paradajkových priesad (bolesti krížov bez meditatívneho potešenia), ako aj pri zbere niekoľkých debničiek kalerábu a špenátu; zeleniny, ktorú takmer poznám, pretože som ju minulý rok aspoň sám zasadil. Rovné rady s prekypujúcimi šťavnatými hľuzami, resp. listami zodpovedajú celkom presne vlhkému snu o zbere, ktorý som vtedy mal, s tým rozdielom, že z úrody môjho záhona by som si bol schopný pripraviť nanajvýš ragú z nahých slimákov.

Ale takto, uprostred predpisovo vyrastených nádherných rastlín, robí zber takmer toľko radosti, ako som si predstavoval.

V momente upadám do denných snov, v ktorých okoloidúcim hosťom ponúkam nádherné, klamlivo nenútene zo zeme vytiahnuté kaleráby a mrmlem si akoby pre seba: „Pozri, ten aksamietnicový kvet je tiež už tak ďaleko … Chce niekto zopár lufa uhoriek? Budete ich pravdepodobne poznať len ako špongiu, ale mladé zozbierané sú vynikajúce.“

Priateľské „Sú ešte nejaké otázky?“ ma vytrhne z tejto žiadostivej fantázie. Rozhodnem sa nepríjemný záver, ku ktorému som počas dňa dospel, po klasickom štýle „Čo som?“ zaobaliť do formy otázky: „Pýtam sa teda správne,“ hovorím, „že niečo ako ten slávny zelený palec vôbec neexistuje, ale len ľudia, ktorí sú príliš leniví starať sa o svoje rastliny, a iní, ktorí nie sú?“

„V princípe áno,“ znie odpoveď.

Obával som sa toho.

Ingo balí svoj fotoaparát, v obchode sa ešte zásobíme senzáčne dobrým šalátom a extra chrumkavými mini uhorkami a ja oznamujem, že po zamrznutých prídem kúpiť priesady šalátu a paradajok, bylinky, jahody, aksamietnice, pelargónie a čokoľvek iné.

Potom vychádzame pred dvere.

Predo mnou leží Stadlau. A leto plné záhradkárčenia. —

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!