Tranchírovacia slečna, polievkový sifón a mažiarový gril: práca „pred hosťom“ má mnoho podôb. Rodokmeňové mrkvy s príčeskom idú do mlynčeka na mäso, tekutý dusík na vozík so zmrzlinou, horúce kamene pod langustíny. A flambovanie je nadovšetko.
Text Anna Burghardt ∙ Ilustrácia Myriam Heinzel
Bez ďalšieho slova, akoby sa nič nestalo, obaja kuchári rýchlo opúšťajú stôl. Ktorý vyzerá ako bojisko. Časti tenkostenných čokoládových dutých gúľ ležia naokolo, medzi nimi pastovité fŕkance v tmavej červenej a žltej; všade je roztrúsená mrveničková mrazená zmrzlina, niečo, čo vyzerá ako cukrová vata. Pritom sa všetko začalo tak poriadne – s čerstvo prestretým plastovým obrusom. Na ňom boli umiestnené dve čokoládové gule veľké ako bowlingové gule, do otvoru bol naliaty tekutý dusík. Na obrus boli lyžicami starostlivo nakvapkané ozdobné línie, „brusnicový sirup“, boli urobené bodky, „sladké zemiaky a citrón“, boli vytiahnuté šmuhy, „redukcia z čierneho piva“. Viac sa nehovorí. Potom servírujúci kuchári zdvihnú čokoládové gule synchrónne nahor – a nechajú ich spadnúť. Dezert je pripravený. Hostia na moment zotrvajú v šoku. A potom siahnu po svojich lyžiciach, aby upratali tú spúšť na svojom stole.
To, čo bolo koncipované pod Grantom Achatzom v Alinea v Chicagu ako dezert – v niekoľkých variáciách, okrem iného s bielou čokoládou – sa ako idea medzitým rozšírilo do celého sveta. Napríklad do Uma v Barcelone, kde nielenže taktiež ponúkajú dezert z čokoládových dutých gúľ, ktorý sa je z obrusu, ale ku stolu prinášajú aj vozík, ktorý sa až o pár minút neskôr stane vozíkom na zmrzlinu. Totiž vtedy, keď tekutý dusík vykonal svoje služby a vanilkový krém zmrazil na tú najčerstvejšiu zmrzlinu, akú si možno ako hosť žiadať. V Dinner by Heston Blumenthal v Londýne je takýto vozík na zmrzlinu už klasikou. Zákazková výroba z bieleho Corianu, vybavená kuchynským robotom s kľukou, na ňom sú umiestnené rôzne polevy a malé kornútky. Čašník najprv umelecky z úctyhodnej výšky vlieva tekutú vanilkovú hmotu do misy kuchynského robota, potom z rovnakej výšky vylieva tekutý dusík z termosky a začína krútiť kľukou kuchynského robota. Zdvorilo sa spýta, či majú byť čokoládové vločky alebo radšej pestré cukrom obalené anízové semienka ako prídavok, a ešte kým premýšľate, prezentuje ako mávnutím čarovného prútika krémovo mrazenú zmrzlinu v miešacej mise.
Tekutý dusík so svojimi zhruba 200 mínusovými stupňami svojím spôsobom nahradil flambovací plameň, ktorý celé desaťročia slúžil na to, aby hosťom ponúkol finálnu šou. Napríklad keď sa Crêpes Suzette, klasika flambovania, dokončovali na vozíku zvanom Guéridon, pristavenom k stolu, s horiacim pomarančovým likérom. Alebo Café Diable: V skratke (a aby som uviedol len jeden z možných spôsobov prípravy) sa na to, taktiež na Guéridone vedľa stola, zohrieva brandy a pomarančový likér s cukrom a opatrne sa vlieva do kávy cez teraz už veľkolepo horiacu pomarančovú špirálu – čím dlhšie, tým lepšie. Café Diable zažíva mimochodom práve v Japonsku renesanciu, kde sa snažia bodovať predovšetkým aj umeleckou zručnosťou krájania pomarančových špirál vo vzduchu. Werner Matt, rakúska kuchárska legenda, vie tiež porozprávať o flambovanom pstruhovi lososovitom v soľnej kruste, ktorého servíroval v reštaurácii Prinz Eugen: Pred hosťami sa krusta na striebornom podnose naklepla, „takže mala praskliny, ale bola ešte celá“, poliala sa Pernodom (anízová aróma!) a zapálila. „To už naozaj málokto robí.“
Takéto anachronické formy servisu alebo varenia pred hosťom, ako znie trochu neohrabaný odborný termín pre to, čo sa po anglicky nazýva „tableside action“, zažili svoje vrcholy a pády (o raclette a fondue tu reč byť nemá). Mnohokrát zmizli, inde boli zachované, zasa inde sa nanovo etablujú. Sú to predovšetkým luxusné adresy ako The Grill v The Dorchester v Londýne, hamburský Vier Jahreszeiten alebo Suvretta House v St. Moritzi, kde pečené mäso, tatarák alebo Crêpes Suzette stále prichádzajú z vozíka, na ňom sa krájajú, miešajú alebo flambujú. V Plaza na viedenskom Ringu, kde kedysi Werner Matt varil v La Scala, chce Mattov žiak Erich Freund taktiež opäť oživiť flambovanie a aj krájanie pred hosťom, „pretože sa to sem hodí a pretože to už málokto robí“. V domácom fonde objavil strieborné stolové variče a medené panvice na Crêpes Suzette, ako aj vozík na mäso so sklopným strieborným držiakom tanierov, na ktorom teraz v nedeľu prichádza k hosťom vysoké rebro. Či sa možno raz v Emilé, ako sa reštaurácia v Plaza dnes volá, bude variť pri stole aj Zabaione? O tom vie každopádne Werner Matt porozprávať: „Tie sme šľahali na vozíku pred očami hostí do tvaru osmičky, k tomu vždy hral klavirista, samozrejme presne do taktu.“
Kým teplo v podobe strieborného alebo medeného horáka bolo kedysi umiestnené vedľa stola, na Guéridone, dnes sa čoraz častejšie nachádza na stole. Miniatúrne grily možno nájsť po celom svete v najlepších reštauráciách. Napríklad u Joachima Wisslera vo Vendôme na zámku Bensberg. Držiteľ Ehren-Trophée-Gourmet 2016 nie je síce všeobecne známy pre vyvádzanie pri stole, ale nechal už tiež pristaviť gril: v podobe na tento účel upraveného mažiara, na ktorom sa langustína za vône citrónovej trávy jemne pripravovala, predtým ako sa naservírovala s čipsom z hrebenatky a krémom zo zelených vlašských orechov. Wisslerov nemecký kolega Christian Jürgens z Überfahrt pri jazere Tegernsee medzitým v tom istom menu vsádza aj hneď trikrát na kuchynské náradie pred hosťom: Zelená špargľa sa pripravuje na špargľovo-zelenom miniatúrnom stolovom grile, toľko k tomu, nevtieravé. Ešte veľkolepejšia je srnka, ktorá sa pripravuje pri stole v žeravom drevenom uhlí, chránená listami hlávkovej kapusty. A pre „Hong Kong Crayfish Tea“ necháva Jürgens na stôl postaviť kanvicu so sklenenou bankou aj s plameňom. V spodnej časti stroja, ktorý pripomína hodinu chémie, sa nachádza číry vývar z langustín, zatiaľ čo v hornej časti, filtri, čakajú rôzne aromatické látky ako listy kaffir-limetky, opečené mleté schránky langustín, thajská bazalka a rôzna zelenina, tak to opisuje kuchár. „Zahrievaním langustínového fondu vzniká para, ktorá stúpa do filtra, tam kondenzuje a zmiešava sa so všetkými prísadami. Vďaka tomu fond získa chuť prísad a zafarbí sa do červena. Potom fond stečie späť do kanvice. Nakoniec sa vyleje do pripravených tanierov s vložkou z langustín a servíruje sa ihneď horúci.“ S takouto „Langosta Destilada“ vyvolal na „Madrid Fusión“ 2014 rozruch už Pedro Subijana z reštaurácie Akelarre v San Sebastiáne a „tableside“ sifónové jedlá ako toto sa nachádzajú v ďalších podnikoch, napríklad Maaemo v Osle, kde manipulujú s vysoko intenzívnymi sušenými lesnými hubami, sifónom a plameňom.
Varenie pred hosťom, to funguje aj bez plameňa pri stole: Boli by tu napríklad Carabineros, červené kráľovské krevety, ktoré bratia Rocaovci v španielskej Girone nechali pripraviť až pred očami hostí: v miske s pokrievkou, dole horúce kamene, nad tým maličký rošt, kde bohabojne čakali Carabineros na saunový výpar s horúcim Manzanillom. Pokrievka navrch, nechať pár minút v horúcej pare, jesť. S horúcimi kameňmi pri stole sa manipulovalo už aj v Steirerecku a v Mühltalhofe, presnejšie povedané, s horúcimi soľnými kameňmi, na ktorých ležali rybie filety. Aj pri slávnom sivoňovi v včelom vosku od Heinza Reitbauera sa síce pri stole používa teplo, ale žiadny plameň: filety zo sivoňa sa umiestnia do špeciálne vyrobeného rámu, medzery obsluha vyleje tekutým včelím voskom. Po niekoľkých minútach je ryba sklovito pripravená, výlučne teplom vosku, a servíruje sa so stopkami žltej repy, ako aj želé zo žltej repy s odtlačkom včelích plástov. O chlad ide naopak v Tannenhofe v St. Antone, kde sa britský šéfkuchár James Baron zaoberá alpskými tradíciami a necháva pri stole šľahať maslo starým strojom na maslo.
Reštaurácia, z ktorej je akcia pri stole – alebo ju mám nazvať dráma? – neodmysliteľná, je Eleven Madison Park na Manhattane. Legendárny je tu nielen plný močový mechúr v medenej panvici, z ktorého sa pred hosťami podľa sezóny vyberá špargľa alebo zeler. Daniel Humm posiela k stolu aj Baked Alaska flambé, v našich končinách lepšie známy ako Omelette Surprise. Jeseter sa údi pod poklopom (cloche), srnka – pozri Christian Jürgens – sa pripravuje pri stole vo vydlabanom drevenom uhlí. Predovšetkým je to však mrkvový tatarák, ktorý medzi scestovanými jedákmi ešte stále vyvoláva diskusie. Pre toto „signature dish“ sa na hranu stola priskrutkuje bežný domáci mlynček na mäso. Prísady do tataráku, ako horčičné semienka, slnečnicové semienka alebo nakrájaný zázvor, sú pripravené na špeciálnej drevenej doske. Veľký výstup majú potom dve mrkvy, o ktorých sa človek dozvie, že pochádzajú od dôveryhodného zeleninára Daniela Humma, Alexa Paffenrotha. Neobvykle žiarivé, očividne s premyslenou pseudo-nedbalosťou ošúpané a vybavené dráždivo hustou vňaťou. Čo už človek vie o fyziognómii newyorských rodokmeňových mrkiev, dalo by sa myslieť, pravda je však prozaickejšia: mrkvy nosia príčesok – bielou kuchynskou niťou bola dodatočná vňať zafixovaná na riedkych vlastných stonkách. Mrkvy sa pomelú v mlynčeku na mäso, tatarák skončí najprv na papieri a potom na drevenom tanieri na ďalšie spracovanie podľa ľubovôle.
Beef tatarák by mohol byť v princípe ukážkovým príkladom varenia pred hosťom, ktoré je určite časovo náročné. Dstrikt v hoteli Ritz na viedenskom Schubertringu to ukazuje: kondimenty zvlášť, koňak a vajíčko takisto – a kým človek v rozhovore s obsluhou definuje svoj osobný mix a viackrát ho ochutná, trvá to pomerne dlho. Beef tatarák je inak vo Viedni z veľkej časti neakceptovateľný, myslí si Frank Bläuel, ktorý ako patrón Tulbingerkogelu vo Viedenskom lese ešte stále udržiava starú školu, s beef tatarákom pri stole a vozíkom na hovädzie mäso so strieborným poklopom. Surové mäso sa už vraj takmer nikde neškrabe, „mnohí melú všetky prísady rovno v mlynčeku na mäso“ a okorenené je to tiež už vopred. Bläuel, aktívny ako kulinársky historik, vie rozprávať o hoteli Meissl & Schadn na Novom trhu, kde sa na vozíku ponúkalo 24 druhov hovädzieho mäsa, a ako scestovaný jedák s nevôľou sleduje úpadok pojmu „pred hosťom“ v niekdajšej bašte Paríži. „To je tam, žiaľ, katastrofa. Tam niekto pribehne k skrytému servírovaciemu stolu, zamieša, zrazu niečo horí, hotovo.“ To nie je to, čo sa rozumie pod pojmom servis pred hosťom. „Buď tieto tradície nechápu, alebo ich negujú.“
K pojmu „pred hosťom“ patrí aj krájanie, umenie, ktoré – to si možno diagnostikovať – už aj prekvitalo viac ako dnes. V 17. storočí sa, vychádzajúc z Talianska, aj v alpskom regióne zmenilo správanie pri stole v italofilných šľachtických domácnostiach. Pri slávnostných tabuliach krájač, Trinciante, pred očami hostí porcoval mäso. V baroku to boli aj ženy, ktoré umelecky narábali s dlhými nožmi: tranchírovacie slečny. Mladí šľachtici sa mali učiť krájanie rovnako ako šerm alebo tanec a k dispozícii im boli početné vytlačené návody. Dochádzalo k veľkolepým predstaveniam, napríklad keď sa celé kura, napichnuté len na tranchírovacej vidličke, rozrezalo vo vzduchu.
Túto zručnosť dnes už málokto ovláda. „Krájanie si vyžaduje skutočne hlboké znalosti,“ hovorí k tomu Karl Obauer, ktorý sa vyučil koncom šesťdesiatych rokov, teda ešte v časoch klasického varenia pred hosťom. „Vtedy sa ešte pred hosťom dialo všeličo, v Bad Gasteine napríklad.“ A aj vo Francúzsku zbierali on a jeho brat Rudolf množstvo skúseností – ako hostia. Tranchírovacie vozíky s pečeným prasiatkom, kozími stehnami alebo veľkými rybami boli vtedy síce už skôr raritou, Karl Obauer však časy pred takzvaným servisom na taniere, ktorý prišiel až s Nouvelle Cuisine, ešte rozhodne zažil: mäso a ryby, krájané a filetované pred hosťami s majstrovstvom. Tým šéfkuchárom, ktorí chcú takéto tradície oživiť, radí, aby sa o to pokúsili len vtedy, ak je k dispozícii aj príslušný obsluhujúci personál. „To si vyžaduje vysoký stupeň techniky, človek musí vedieť, ako je taký kus mäsa štruktúrovaný. Inak to na stole vyzerá ako na bojisku.“ Čo zasa iní, pozri dezert Alinea, rozhodne sledujú.