A-La-Carte

Vonku pred dverami (2021/3)

Cesta naprieč Švajčiarskom, jedlo vonku, najlepšia káva, ozvena Caminadu a osobné vyzdvihnutie tých najlepších vín.


Mal som v Zürichu nejaké povinnosti, a ako to už v uplynulých mesiacoch chodí, prinieslo to so sebou dlhý rad záväzkov a opatrení. Nechcem ani slovom strácať čas o umení úradníkov z rôznych testovacích staníc, ktorí už o zakriveniach mojej nosnej prepážky vedia viac než ja sám. Ale rešpektujem potrebu bezpečia každého jedného človeka, teda aj tú moju.

Výsledkom tejto potreby bezpečia je individualizácia osobnej dopravy, inými slovami: nemal som chuť sadnúť si do lietadla alebo Railjetu a musieť sa potýkať s ľuďmi, ktorí nosia svoju FFP2 masku štyri centimetre pod nosnými dierkami. Namiesto toho som sa, dovtedy priznaný váhavý motorista, vydal na cestu do Švajčiarska autom a rozhodol som sa naplno využiť jeho výhody. O tom neskôr.

História mesta je v týchto dňoch nevyhnutne históriou jeho lockdownov, rovnako ako zaobchádzanie každej vlády so svojimi občanmi je vlastným príbehom rozumu, dôvery a suverenity.

Keď som dorazil do Zürichu, dôvera bola prítomná len čiastočne. Reštaurácie boli stále zatvorené. Otvorené smeli mať len terasy, ak nimi disponovali. To malo zaujímavé následky. Náročnejšie reštaurácie sa nevedeli stotožniť s myšlienkou otvoriť len terasy bičované počasím – na ktorých, na rozdiel od nás, už nesmú stáť terasové ohrievače škodiace životnému prostrediu – a ostali zatvorené.

Gastronómia sa obmedzila na rýchlo a ľahko konzumovateľné veci, napríklad kávu. V Zürichu existuje celý rad nových kaviarní a espresso barov, v ktorých káva osciluje niekde medzi grandióznou a skvelou. Švajčiari sa pri príprave kávy silne orientujú na blízke Taliansko a kvalita kávy sa jednoznačne drží vzoru talianskych espresso barov.

Atmosféra však podlieha vlastným zákonom. V Taliansku je napríklad jasné, že návštevníci espresso baru tu netrávia veľa času, pretože by tým ohrozili produktivitu svojho dňa. Prídete, objednáte si caffè, zaplatíte, zamiešate trochu cukru do čierneho moku, priložíte šálku k ústam, vypijete ju na jeden dúšok a idete zase, kamkoľvek inam.

V Zürichu je teraz niekoľko miest, ktoré tento rituál zavádzajú, pestujú a o malý kúsok menia. Robia to nanajvýš estetickým spôsobom, hoci nie tak barokovo ako viedenská kaviareň, ktorá na každom rohu vyžaduje „wow“, ale v najlepšom prípade s neurčitým pocitom pohody, ktorý pramení zo zmesi rituálu a prostredia.

Napríklad v Campe, ktoré obsadilo bývalý priechod pod brutalistickou úradnou budovou na Helvetiaplatz, sa drsnosť pohľadového betónu a elegancia stolárskych prác spájajú tak presvedčivo a jednoducho, že som úplne unesený klesol na jednu z taburetiek z morskej trávy z Dordogne a neviem sa rozhodnúť, či si mám užívať inštitucionálnu prázdnotu na Helvetiaplatz – jasne, práve nie je trhový deň –, alebo sa radšej venovať vzoru úzkych lamiel z douglasky, ktoré obkladajú priestor, kde zamaskovaný čakám na svoje espresso. Je prvotriedne a moja nálada, pozri vyššie, podlieha psychohydraulickej údržbe: zdvíha sa.

Vlastne nie som jedným z tých kávových feťákov, ktorí tvrdia, že nedokážu sformulovať jasnú myšlienku, kým si neosvoja prvé dve-tri espressá dňa. Bez kávy sa zaobídem celkom dobre, pretože sa snažím vynechať všetky tie nápoje podobné káve, ktoré len predstierajú, že majú niečo spoločné s podareným espressom, pričom sú len čierne, horké a dosť často kyslé ako čistiaci prostriedok. Ak káva splní, čo sľubuje, teším sa. Ale nerobím z prípravy kávy umelecké remeslo a ani osobne nie som pripravený minúť štvormiestne sumy na ten správny stroj a kúpiť si k lesku chrómu kopec hnevu a frustrácie.

Oveľa dôležitejšie je pre mňa zabehnúť do baru ako La Stanza, nájsť si voľné miesto a skonzumovať všetko, čo k espressu prichádza zadarmo: vôňu čerstvo mletých zŕn; zvuk trysiek, ktoré napeňujú mlieko; belcanto oboch susedov pri miniatúrnom vedľajšom stolíku, ktorí sa zabávajú na niečom, čoho sa zjavne boja; hrajúce sa tiene pučiacich listov v letnej záhrade.

Prísť – Byť – Odísť. Kto ovláda návštevu espresso baru, vykonáva cvičenie, pre ktoré musia mnohí ľudia absolvovať dlhé kurzy meditácie, aby sa naučili to, čo Tim Parks vo svojej neuveriteľne vtipnej knihe nazval „umenie sedieť v tichosti“. Vyčistiť si hlavu. Nemyslieť na nič, alebo aspoň na nič užitočné. Pozorovať vlastné myšlienky, ako odbiehajú, a čeliť zúrodneniu vlastnej existencie momentom zastavenia sa, ktorý by sa dal zameniť s nudou, ak by človek nevedel lepšie.

Možno som pôsobil ako idiot, keď som v Campe ukazovákom a prostredníkom prechádzal po bezchybne vyhobľovanom pulte a tešil sa z toho, aký malý odpor kládlo vyleštené drevo.

Možno je dokonca možné, že som ani nedopil svoju kávu. Ale ten moment sebazabudnutia – podporovaný týmto prostredím – stál za to.

Jasné, že som musel aj jesť. Dal som si napríklad skvelé thajské jedlo v Chiang Mai Thai Shop v 5. okrsku, kde som potom sedel pred obchodom pri drevených stoloch narezaných z veľkých kmeňov a jedol Gäng Kiau Wan Gai, lahodné zelené kari s kuracím mäsom, thajskými baklažánmi a sladkou bazalkou. Pri druhej návšteve som si vybral Tom Yam Gung, polievku štedro okyslenú limetkami s krevetami a slamovými hubami, bolo to veľké potešenie, nie núdzové riešenie.

Štvrť pri stanici v Zürichu je tradične dobre vhodná na to, aby sa človek slušne nasýtil „cez ulicu“. Tak som si v iný deň hneď za rohom zaobstaral slávnu kuraciu shawarmu od najlepšieho zürišského Libanončana: Der grüne Libanon. Mäso na ňu krájal majiteľ osobne z vertikálneho grilovacieho ražňa, na ktorom bolo navrstvené marinované kuracie stehno a pieklo sa na stálom plameni. K tomu boli cibuľky dochutené sumachom, kapusta, baklažán a karfiol z fritézy – a na dochutenie bohato Toum, libanonská omáčka, ktorá sa mieša z oleja, cesnaku a citróna a chutí trochu ako aioli. To všetko šéf natlačil do libanonského plochého chleba a ja som si musel dávať pozor, aby som tú viacvrstvovú stravu skonzumoval tak, aby som si potom nemusel dať košeľu a nohavice do čistiarne.

Našťastie nebolo počasie také zlé, ako bolo ohlásené, takže som nakoniec predsa len uchmatol miesto na terase tureckej reštaurácie Gül, ktorá je pre mňa jedným z najlepších tureckých podnikov mimo Turecka. Tam som jedol KIrmIzI Pancar SalatasI, šalát zo sušenej a surovej červenej repy s karamelizovanými lieskovými orieškami a krémom z čerstvého syra. Následne som si dal Gül Style MantI, turecké taštičky, ktoré boli plnené duseným jahňacím mäsom a podávali sa na hustom gréckom jogurte.

Jedlo bolo dobré, vlastne bolo viac než dobré, skompletizovalo to už takmer zabudnutý pocit byť na cestách, s dávkou švajčiarskej dokonalosti. Pil som pivo. Moji priatelia, ktorí sedeli so mnou – ako inak, fajčiari – na terase, pili tiež pivo. Keď sme odišli a vydali sa domov, každý svojou cestou, boli sme nadšení arómami, ktoré ako ozvena stále doznievali, a plní radostného očakávania na všetko, čo sa má čoskoro zažiť, aj keď to tu a tam ešte chvíľu potrvá.

Veľmi rád by som sa bol napríklad cestou späť zastavil u Andreasa Caminadu. Navštívil som ho vlani na jeseň na zámku Fürstenau a bol som opäť raz ohromený invenčnosťou kuchyne, atmosférou domu a nesmiernou priateľskosťou celého personálu.

Obzvlášť na mňa zapôsobilo, ako Andreas Caminada zvláda vysoké očakávania svojich hostí. Návšteva u Caminadu nie je nikdy bežná záležitosť. Z pohľadu Caminadu je to pravdepodobne trochu hrozivá správa. Jeho hostia prichádzajú, čiastočne z druhého konca sveta, aby zažili niečo celkom výnimočné, a ak je to len trochu výnimočné a nie neuveriteľné, pecka, závratné, tak ostáva malý zvyšok sklamania: bolo to síce dobré, ale bolo to naozaj tak dobré?

Musím priznať, že Caminada už roky celkom dobre vychádza s tým, že si získava rešpekt a najvyššie hodnotenia od všetkých možných testerov, a aj to môže, ako je známe, zasiať nedôveru. Ale najneskôr s príchodom na zámok začína pôsobiť mágia miesta.

Premieňa v tej či onej miere predpojatého hosťa na niekoho, kto zabudne na svoje očakávania a nechá sa už len prekvapovať. Že prvotriedni čašníci pri tom nedokážu nechať vidieť ani svoj úsmev, pretože podľa predpisov nosia svoje rúška, je dodatočná prekážka, len hlasy, tlmené čiernou textíliou, sa dokážu víťazne usmievať.

Veľké menu – samozrejme, že som si objednal šesť chodov plus dve prekvapenia, inak by som mohol rovno ostať doma – nasledujú jasnú dramaturgiu. Najprv prichádzajú snacky, ktoré na teba majú zapôsobiť, flashnúť, vyviesť z miery. Paradajková tartaletka, ktorej chuť bola hlboká ako studňa; plátok nakladanej reďkovky zvinutý v liste shiso s pútavou ostrosťou, celkom nový akcent v hre aróm Caminadovej kuchyne; „falošná ustrica“ skonštruovaná ako hračka z riasovej krusty a lesklých hríbov, ktorá vzdala hold konzistencii originálu.

Jedol som ako meditujúci. Snack do úst, zavrieť oči, čakať, kým sa chute rozvinú a nastúpi senzácia. Sem tam som sa vznášal desať centimetrov nad stoličkou.

Keď sa začalo regulárne menu, teda chody, ktoré sú aj na jedálnom lístku, bol som opäť raz hlboko ohromený. Caminada sa stále viac koncentruje, pravdaže bez akejkoľvek dogmatiky, na potraviny z vlastného kultúrneho okruhu. Bol tam zbožňovaniahodný síh so šafranom a haluškou zo zelenej papriky, pstruh s kalerábom a, pozor, broskyňou, skvelé prepeličie prsia s červenou repou v rôznych konzistenciách, jahňacie s prírodnou šťavou a jogurtom. Bežnú aritmetiku dokonalého taniera (pevné, krémové, kyslé, chrumkavé) ignoruje Caminada rovnako ako bežné kontrasty v hre farieb surovín. Stále znova kombinuje krémové konzistencie navzájom a trúfa si na pastelové kompozície, ktoré by inak napadli len talianskemu interiérovému dizajnérovi. Neobvyklé. Ohromujúce. A ako bolo ohlásené, bezo zvyšku grandiózne.

Hodiny pri dobrom jedle ubiehajú ako je známe prinajmenšom tak rýchlo ako pri čítaní fantastickej knihy alebo pri sexe.

Len čo príde na rad hlavný chod a dorazia dezerty, už len kňučíš od potešenia a užívaš si účinok cukru, kyslosti a kofeínu.

V čom teda spočíva stratégia Caminadovho kulinárskeho ústavu premeny? Stávka je nesmierne vysoká, v kuchyni aj vonku u hosťa. Gestus je však taký uvoľnený ako pri nákupe mlieka. Keď ma ohromujúci someliér domu, Marco Franzelin, po polnoci viezol reštauračnou limuzínou späť do môjho hotela v Thusis, mimochodom mi oznámil, že má na nasledujúci deň v pláne niečo nezvyčajné: žení sa.

Svadba je, myslím, vydarená. Potom sa začali medové týždne, ktoré sa predĺžili viac, než si kedy kto predstavoval.

Moja cesta domov ma teda neviedla do Fürstenau, kde by som tentoraz celkom určite býval v Casa Caminada, aby som si vychutnal aj bistrokuchyňu majstra, „on the day after or before“. Niečo dobré má to zdržanie: pri ďalšej návšteve bude mať zrejme otvorené aj Oz v bývalej Remise, Caminadova vegetariánska reštaurácia, v ktorej bude variť výlučne plody svojej vlastnej záhrady. Pred pár rokmi mi už raz túto záhradu ukázal. Jahody boli práve zrelé, ochutnali sme ich a Andreas si arómy vychutnával so zavretými očami.

„Trochu smotany k tomu,“ povedal, „a máš ten najlepší dezert na svete.“

Svojim trojhviezdičkovým hosťom to žiaľ nedopraje. Ale teraz má to správne miesto a čoskoro aj tých správnych hostí.

Z Zürichu do Viedne som išiel okľukou. Najprv do Klettgau, aby som si u Markusa Rucha vyzdvihol pár fliaš Pinot Noir Chölle, vína, ktoré od korenistosti a elegancie takmer vyskakuje z kože. Ruch, človek z inej brandže, ktorý má v programe aj obzvlášť dobré cidre, si pre svoje Pinot noir úmyselne vybral najsevernejší výbežok Švajčiarska, aby vinič vystavil maximálnemu stresu, maximálnej záťaži. Podľa jeho skúseností sa to priamo prenáša do chuti. Vedomá konfrontácia viniča s chladom, suchom a neúrodnosťou zasa mení parametre toho, čo tvorí dobrý a čo zlý vinársky rok. Zlý by sa mohol ukázať ako nový dobrý, pre čo Markus Ruch ako svedka volá napríklad svoj Pinot Noir Hallauer Chölle 2013. Víno je vysoko komplexné, elegantné a jemné, vo fľašiach uzavretý protiargument k doctrine tepla a slnka skorších rokov, na strane ziskov miznúcich istôt. Víno je lahodné a v Rakúsku je ťažké ho zohnať – okrem samozrejme u vynaliezavých chlapcov z Heunisch & Erben, ale aj tam som už pivnicu v tomto ohľade zdecimoval.

Potom som cestoval cez Thurgau, kde som do auta naložil debničku Pinot Noir No. 2 z vinárstva Bachtobel, ďalej do Bündner Herrschaft, aby som u ďalších crackov – presne povedané, u Christiana Obrechta v Jenins, u Marca a Waltera Fromma v Malans a u Jana Luziho z vinárstva Sprecher von Bernegg – zobral trocha vína, predovšetkým Pinot noir, u Obrechta ale aj jeho báječný Completer, v Herrschafte doma, teda autochtónnu odrodu bieleho vína. Poviem len: nie je to až také ľahké zohnať, ak človek nestojí osobne pred dverami pivnice.

Takže môžem túto návštevu vo Švajčiarsku pokojne zhrnúť: Vždy stáť pred tými správnymi dverami.

PS: Išiel som teda motorovým vozidlom, ktoré pri každej nerovnosti vydávalo žblnkotajúce a cingajúce zvuky, čo nebolo spôsobené kvalitou tlmičov, ale povahou nákladu, smer domov. Nešiel som po diaľnici, ale vybral som si dychberúcu obchádzku. Išiel som cez Landquart do Davosu, kde som sa zásobil Bündner Nusstorte, touto špecialitou z engadinských hôr ťažkou od vlašských orechov a tehotnou karamelom, prekročil som priesmyk Flüelapass, ktorý by bol kamenistou mesačnou krajinou, keby zvyšky snehu nebránili tomu najhoršiemu, zastavil som sa v Guarda, po prvé, pretože je hriechom neprejsť si aspoň nakrátko túto šialene krásnu dedinu s jej pestrými maľbami na fasádach, po druhé, pretože som u kováča v Guarda vyzdvihol nôž na chlieb – Thomas Lampert prevzal historickú kováčsku dielňu v Guarda a vyrába tam nože ako kusovky s rozprávkovo drsnou, wild-romantickou eleganciou.

Neskôr som sa kotúľal Inntalom dolu, okolo Serfausu a Landecku, a pretože som mal pri rýchlosti sto na inntalskej diaľnici veľa času na premýšľanie, rozhodol som sa, že nepôjdem hneď domov, ale odbočím pri Salzburgu a strávim noc v Seehofe Seppa Schellhorna – z toho sa potom stali tri, ale to je iný príbeh.

Čo musíte vedieť: V Seehofe sú po rozlúčke s Reném Leitgebom pri diele dvaja noví šéfkuchári: Jakob Wieland a Luc Liebster. Famóznym spôsobom interpretujú doktrínu Seppa Schellhorna – všetko, čo vychádza z kuchyne, musí chutiť – nanovo, o niečo ľahšie a s vnútornou eleganciou. Mal som to šťastie, že v prvý večer bol na mieste Johannes Schellhorn, ktorý, ako je známe, v Berlíne so svojím spoločníkom Willim Schlöglem vedie Bar Freundschaft a nanovo zostavil vínnu kartu Seehofu. Nenechal ma ochutnať len nanajvýš živé biele vína ako opojný Rizling vlašský z vinárstva Kolfok, ale v neskoršiu hodinu otvoril ešte dve fľaše Barola: najprv ročník 2013 od Giovanniho Canonicu, ktorý predviedol galapredstavenie toho, čím môže byť Barolo, v súhre korenistosti a sily.

Riserva Vigneto Rocchette od Lorenza Accomassa však nasadila korunu všetkému: Bolo to jedno z najlepších vín, aké som kedy vo svojom živote pil. Ku korenistosti a sile sa pridalo ešte jasné tušenie posvätnosti. To musí na tento večer stačiť.

V Goldeggu sú novinky. Sepp Schellhorn prevzal Gasthaus Bierführer, kde osobne funguje ako šéfkuchár a servíruje všetky klasiky, ktoré boli doteraz spojené so Seehofom, v reštaurácii Bierführer zdobenej jazdeckými obrazmi a vlajkami.

Mohol som ochutnať mozog na vajíčku, jedno z mojich All-Time-Favourite jedál, a vyskúšať si sedenie na lavičke číslo jedna napravo od vchodu. Lavička pasuje a ja som na ňu pasoval tiež. Tak sa cesta domov ešte o trochu predĺžila. Z Pongau sa takpovediac zakrivila do začínajúceho leta.

Campo
www.barcampo.com

La Stanza
www.lastanza.ch

Chiang mai
www.chiang-mai.ch

Der grüne Libanon
www.der-grune-libanon.business.site

Reštaurácia Gül
www.guel.ch

Markus Ruch
www.weinbauruch.ch

Weingut Bachtobel
www.bachtobel.ch

Weingut Obrecht
www.obrecht.ch

Weingut Fromm
www.weingut-fromm.ch

Weingut Sprecher vom Berg
www.sprechervonbernegg.ch

Schmied von Guarda
www.lampert-guarda.ch

Seehof, Goldegg
www.derseehof.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!