Text od Rolanda Grafa
Kontrast je poriadne drsný: „Android Porn“, viac ako dve minúty trvajúce dunenie od elektronického producenta Kraddyho, sa ozýva nad súdkov s bourbonom poukladaných v radoch po štyroch. Klasický prípad nesúladu medzi obrazom a zvukom, povedali by mediálni teoretici. Pritom to kedysi muselo v liehovare Tuthilltown v New Yorku poriadne žiť. Požiar v skladisku liehovaru, pri ktorom dodnes nie je jasné, či ho nespustila elektronika jeho zvukového systému, prinútil zakladateľa Ralpha Erenza prejsť na meniče chvenia (bass shaker). Základnej myšlienky sa však v „Hudson Bourbon“ hlasno držia: Zvuk robí našu whisky lepšou!
Aj keď sa Erenzo rád hrá na progresívneho DJ-a – „Klasika u nás vôbec nefungovala!“ –, čudne pôsobiaci princíp, ktorý je za tým, v skutočnosti predstavuje návrat do počiatkov medzinárodných liehovín. Vtedy sa najmä drsný rum z kolónií vďaka dlhej plavbe loďou v sude stával výrazne príjemnejším nápojom. „Pohyb zintenzívňuje zrenie,“ formuluje to Kanaďan Darcy O’Neil apodikticky. Keďže inak – podobne ako vo vínnej pivnici – prichádzajú s tekutým obsahom do kontaktu len vonkajšie okraje sudov, statické skladovanie v sudoch jednoducho trvá nejaký čas, tvrdí chemik, z ktorého sa stal barman. Podľa historických poznatkov radí svojim kolegom, aby „vždy vozili v kufri auta plný sud“. Pretože ešte lepšie ako byť v pohybe je pridať k tomu aj teplotné rozdiely. Zodpovedajúcim spôsobom zreje rum v trópoch rýchlejšie v porovnaní so single malt whisky v chladnom Škótsku.
Čím sa dostávame k novej generácii koktailových experimentátorov, ktorí sa nechali inšpirovať mužmi ako O’Neil, propagujúcim z Ontária nový druh úpravy drinkov. Pretože prečo by sa mali drinky len miešať alebo šejkovať, keď ich možno postaviť aj pod horské slnko alebo pred basový reproduktor?
Ran Van Ongevalle pochádza z najznámejšej belgickej barmanskej dynastie a so svojím otcom a sestrou vedie bar The Pharmacy v Knokke-Heist. Je jedným z tých „Fizzicists“, ktorí menia svoje nápoje fyzikálnymi prostriedkami. Z banálneho zadania sa uňho stala varianta „Supersonic Ageing“ (nadzvukové zrenie). Pôvodne chcel van Ongevalle len pretaviť pralinkovú tradíciu svojej krajiny do rumového drinku pre globálnu koktailovú súťaž Bacardi („Legacy“). Banálnu myšlienku urobiť svoju kreáciu Clarita harmonickejšou v malom drevenom súdku však rýchlo zavrhol. Namiesto skladovania drinku si požičal postupy z vinárskeho priemyslu a do koktailu najprv pridal dubové a javorové lupienky.
Konečný šmrnc však tejto experimentálnej zostave dodal až prevádzkovateľ potravinárskeho laboratória Proef!, Maxime Willems. Stál pri ovládači, keď do koktailu narazilo 20 000 hertzov. Túto frekvenciu vnímajú okrem psov zrejme aj tekutiny v nejakej forme. Pretože výsledok operácie „vibrácie bez zahrievania“ Van Ongevalleho nadchol. Štyri minúty trvajúca zvuková úprava preňho chuťovo zodpovedá „rokom zrenia v drevenom sude“. Aj keď vedecké porovnávacie experimenty ešte len prebehnú, mladého Belgičana tento druh akustickej úpravy koktailov „fascinuje až chorobne“.
Zrenie drinkov so stolnou lampou
„Chorobné“ nápady si vie vždy vychutnať aj Rémy Savage. Šéf parížskeho baru Little Red Door, ktorý kedysi študoval filozofiu, sa konečne radí medzi všeobecných mysliteľov „mimo rámca“ v barovom odvetví. Dialekticky školený, tak by sa to azda nazvalo v časoch rozkvetu Frankfurtskej školy. Svojím dôsledným používaním soli v koktailoch Francúz v každom prípade vyvolal trend. Aj posledný barový lístok v Rue Charlot nastavil latku v priam absurdne prepojenej koktailovej komunite: Namiesto ingrediencií sa na ňom nachádzali interpretácie koktailov od autorov mangy, klasických maliarov alebo sochárov. Voľne podľa hesla: Povedz mi, aké umenie máš rád, a ja ti k nemu namiešam drink!
Aktuálne Rémy Savage opäť raz vystupuje ako obrazoborec tým, že spochybňuje metódu „barel ageingu“ (zrenia v sudoch) drinkov. Pre pripomenutie: malé sudy, ktoré v súčasnosti všade nachádzate na baroch alebo za nimi, obsahujú koktaily, ktoré majú takto harmonickejšie rozvinúť svoje arómy. V novom viedenskom bare Josef takto zreje napríklad Mai Tai od Philippa Ernsta. Podobne ako pri víne sa touto metódou v ideálnom prípade stráca mladícka prchkosť. Mikrooxidácia v sude síce dopadne vždy trochu inak, má však nezanedbateľnú výhodu: vyzerá sofistikovane a hosť bude takmer nevyhnutne chcieť ochutnať bohužiaľ aj drahší – skladovanie, chápete? – drink.
Základná otázka Parížana preto znela: Ako by bolo úplne sa vzdať dreveného suda? V meste, ktoré sa od čias celoplošného pouličného osvetlenia nariadeného Gabrielom Nicolasom de la Reynie v 17. storočí nazýva Ville Lumière (mesto svetla), bolo riešenie blízko. 60-wattová žiarovka sa pri jeho „electric light ageing“ stará o zmenu chuti. V Little Red Door si za cieľ vybrali ďalšieho miláčika barovej scény, vermút. „Pri jeho výrobe sa predsa využívajú vína na hranici oxidácie,“ znie racionálny prístup Rémyho Savaga. Pre svoju „chuť svetla“ využíva vínne listy, „ktoré oxidujú obzvlášť rýchlo“. Pridá ich do zmesi rôznych červených vín a v sklenenej nádobe ich postaví na 48 hodín pod lampu.
Po precedení je ingrediencia pre Negroni, ktorý dostal dávku horského slnka, hotová. Že to dopadlo na zmes pozostávajúcu vždy z jednej tretiny vermútu, Campari a ginu, má svoj dôvod. Aj „barel age“ frakcia si ho zvolila za svoj obľúbený drink, pretože neobsahuje žiadne kaziteľné prísady ako ovocie alebo šťavy, ktoré sú pri zrení v sudoch tabu. Savageov protinávrh má vykazovať predovšetkým zmenené triesloviny: „Triesloviny majú o jednu chuťovú zložku viac, takmer umami hĺbku.“ Že doteraz „chuť svetla“ platila za chybu – najmä pri pive, ktoré prišlo do styku so slnečným svetlom – teší mysliaceho Parížana prirodzene o to viac.
Sila pôsobiaca kolmo na drinky
Menej radosť ako skôr frustrácia poháňali experimenty viedenského šéfbarmana Kana Zuoa. „Z tých malých fľaštičiek toniku máš na konci rušného víkendu skutočné hory.“ Praktické úvahy sa postarali o to, že sa prevádzkovateľ mnohonásobne oceneného The Sign Lounge obrátil k učebnici fyziky. Vo viedenskej Liechtensteinstraße sa odvtedy koktaily samy vystavujú tlaku. „Sila, ktorá pôsobí kolmo na plochu“, funguje napokon aj pri tekutinách, a tak sa namiesto dolievania sýtenými nápojmi karbonizuje rovno celý drink. Výhodou tejto metódy je však aj logistická: „Teraz existujú koktaily from the tap“, teda hotové miešané nápoje z výčapu, ktoré skracujú čakacie doby pre hostí.
Pri plnom bare sa tak dá rýchlo servírovať, do pohára príde už len príslušná dekorácia. Toto pod tlakovanie, realizovateľné aj v malých množstvách – ako „rapid infusion“ v sifónovej fľaši alebo iSi fľaši – sa mimochodom začalo celkom klasicky s koktailom, ktorý prišiel do pivného výčapu, „pretože namiesto toniku alebo ginger ale ako plnidla využíval aj pšeničné pivo“. Kan Zuovu Lazy Lemonade možno aktuálne ochutnať vo viedenskom hoteli Hilton Plaza, ktorého barový lístok Austro-Číňan poradensky zostavil.
Vo svojom vlastnom pôsobisku zatiaľ nalieva Nice Try (pozri recept na ľavej strane). Pričom zdanlivo známa metóda má určite svoje úskalia, ak sa pod tlak nedostanú ovocné limonády, ale komplexnejšie zmesi. „Fyzikálne si to celkom vysvetliť neviem, ale výsledok sa líši podľa výčapného vedenia, miestnosti a použitých prísad,“ hnevá sa Zuo na fyziku. Tak spôsobilo dobré kilo mandarínkovej marmelády, ktoré okrem bergamotového pyré a pšeničného piva pridal do 20-litrovej tlakovej nádoby pre Lazy Lemonade v drinku raz značnú penu. Potom zase išiel karbonizovaný bourbon-koktail do pohára úplne ľahko.
Napriek všetkým ťažkostiam budeme koktailové inšpirácie z laboratória určite vídať častejšie, pretože aj na západe sa práve začína spolupráca. Keď Damir Bušic´ z baru Selles Wohnzimmer v Innsbrucku zistil, že k nemu vedci z chemického ústavu radi chodia, jeho oči sa rozžiarili už po krátkych rozhovoroch: „Majú tam tie najlepšie prístroje až po rotačnú odparku,“ hovorí šéfbarman. Na čom sa chcú dohodnúť, je v súčasnosti ešte predmetom rokovaní, v každom prípade barmani ako Damir Bušic´ a Kan Zuo tým zakladajú celkom novú disciplínu: transfer technológií k pultu.
Clarita
Ran Van Ongevalle, The Pharmacy, Knokke-Heist
6 cl Bacardi 8 Años
1 cl Amontillado Sherry (Bodega Romate „NPU“)
1 barová lyžička (0,4 cl) Crème De Cacao („Tempus Fugit“)
2 streky (dash) absintu (Pernod)
1 strek (dash) morskej vody zo Severného mora
Arbequina olivový olej
Príprava: Všetky prísady – okrem oleja – v miešacom pohári na kockách ľadu dobre premiešať a precediť do pohára pre hosťa. Pár kvapkami olivového oleja „floaten“ a podávať bez ľadu!
Pohár: koktailová miska (coupette)
Ozdoba: žiadna
Poznámka: Tento recept opisuje normálnu prípravu koktailu, zvukom zmenená „Supersonic“ verzia sa dá vyrobiť len v laboratóriu (alebo doma pri zodpovedajúcich frekvenčných prístrojoch – potrebné sú 20 megahertzy). Na to štyri minúty hotový namiešaný drink „ozvučovať“ a až potom pridať olej.
Nice Try
Kan Zuo, The Sign Lounge, Viedeň
Recept pre 10 porcií
40 cl Courvoisier VSOP
15 cl bielej hroznovej šťavy
15 cl červenej hroznovej šťavy
15 cl verjus
10 cl fialkového likéru (Horvath’s Spezereyen)
30 strekov (dashes) Dr. Adam Elmegirabs „Dandelion and Burdock Bitters“
Pohár: šampanská čaša
Ozdoba: kus ľadu
Príprava: Všetky prísady dať do sódového sifónu, minimálne hodinu dobre chladiť, potom karbonizovať dvoma sódovými kapsulami a nechať minimálne ďalšiu hodinu veľmi dobre chladené „usadiť“, aby sa kyselina uhličitá dostala do drinku a ostal studený. Potom dať do šampanskej čaše a ozdobiť kusom ľadu.
Oxydised Negroni
Rémy Savage, Little Red Door, Paríž
3 cl Star of Bombay
3 cl Campari
3 cl „spontánna oxidácia“
Pohár: pohár typu tumbler
Ozdoba: oliva
Príprava: Všetky prísady v miešacom pohári na ľade miešať za studena. Precediť na veľkú guľu ľadu do pohára pre hosťa a servírovať ozdobené olivou.