A-La-Carte

E.T. & Synovia (2016/1)

Ernst Triebaumer vytvoril presne pred tridsiatimi rokmi červené víno Blaufränkisch Mariental, ktoré sa stalo ikonou. S rodinným bojovným duchom teraz jeho synovia pokračujú v tom, čo bolo vždy silnou stránkou ich slávneho otca: lisovanie výnimočných vín, ktoré fungujú trochu inak ako všetky ostatné. Text: Christina Fieber · Fotografie…


Ernst Triebaumer vytvoril pred presne tridsiatimi rokmi s vínom Blaufränkisch Mariental červené víno, ktoré sa stalo ikonou. S rodinným bojovným duchom teraz jeho synovia pokračujú v tom, čo bolo vždy silnou stránkou ich slávneho otca: vyrábať výnimočné vína, ktoré fungujú trochu inak ako všetky ostatné.

Text: Christina Fieber · Fotografie: Michael Reidinger

Zvedavo prichádzajú bližšie, stavajú sa priamo pred návštevníka a očakávavo békajú. Ruské vinohradnícke ovce sú celou pýchou rodiny Triebaumerovcov. Zatiaľ čo mnohí vinári vedú návštevníkov najskôr do pivnice, u nich sa ide do vinohradov – k ovciam. Stádo sa tam pohybuje po celý rok a prispieva k vínam, ktoré zrejme patria k tým najžiadanejším v krajine.

Ernst Triebaumer, kultový vinár z Rustu, bol priekopníkom v oblasti červeného vína a ako všetci veľkí majstri svojej doby bol o svetelné roky vpred. So svojou výraznou tvrdohlavosťou a túžbou myslieť inak ako ostatní vtedy takmer sám napísal dejiny rakúskeho vinárstva. Kým krajina ešte stonala pod následkami vínneho škandálu, Triebaumer rok po incidente vytvoril červené víno, ktoré má dodnes kultový status: Mariental 1986. Drobné burgenlandské vinárstvo vyhralo práve s odrodou Blaufränkisch nad mnohými renomovanými châteaux. Ernst Triebaumer sa stal cez noc hviezdou.

Už osem rokov je na dôchodku a podnik vedú jeho synovia Herbert a Gerhard. Človek nemá pocit, že by im stopy slávneho otca boli priveľké. S pravdepodobne geneticky podmieneným sklonom k odporu ženú vinárstvo stále vpred, alebo lepšie povedané: späť ku svojim koreňom. „Náš otec zasial semená a my jeho nápady radikalizujeme,“ zhodujú sa bratia.

Od začiatku pracovali prísne biologicky, no certifikovať sa až dodnes nechcú: „Príliš veľa byrokracie, príliš veľa šikany,“ tvrdia, „na takéto hry nemáme nervy!“

Okrem toho nechcú v žiadnom prípade vzbudiť dojem, že sa naháňajú za nejakými trendmi. To by bolo proti čestnému kódexu rodiny. Radšej sa označujú za „nekonvenčný podnik“ – čo je asi jediná kategória, ktorá tomuto vinárstvu skutočne zodpovedá. Certifikácia podľa nich nie je zárukou pre zákazníka, potrebná je dôvera, myslí si Gerhard Triebaumer: „Každý môže prísť k nám, pozrieť sa, ako pracujeme, a urobiť si vlastný názor.“

A u Triebaumerovcov je čo vidieť: vlastná solárna elektráreň, ktorá zaisťuje autonómne napájanie elektrinou, elektromobil, kompletné zatrávnenie vinohradov, biokompost s vlastnoručne vyrobeným dreveným uhlím na redukciu CO2, búdky pre vtáky, včelársky projekt – a práve aj spásanie vinohradov ovcami. Chemické, systémové prostriedky a minerálne hnojivá sa tu beztak nepoužívajú. Viac bio a udržateľnosti už vlastne ani nejde. Herbert Triebaumer s oduševnením rozpráva o pozitívnych účinkoch všetkých týchto opatrení pre prevádzku a svet.

Nakoniec sa predsa len ide do pivnice: všetko veľmi jednoduché a bez technických príkras. Vinifikácia prebieha tým najjednoduchším spôsobom. Žiadne triky. Dokonca ani fermentačné nádrže sa nenachádzajú, ako je zvykom, v priemyselnej hale, ale v miestnosti s dreveným obložením v obytnom dome, v akomsi „detskej izbe“. Herbert Triebaumer je presvedčený, že aj vína majú rady spoločnosť.

Vec s ovcami bola procesom učenia – s neúspechmi aj aha-momentmi. V prvých rokoch o tom nikomu nehovorili, medzitým je však projekt nanajvýš úspešný a ovce sú akýmsi symbolom Rustu. Až vďaka zvieratám skutočne pochopili, ako sofistikovane funguje príroda, ako všetko do seba zapadá a dáva zmysel. „Vlastne si len chceme ušetriť prácu,“ hovorí Herbert Triebaumer s žmurknutím.

Ovce sa skutočne ukazujú ako nanajvýš užitoční vinohradnícki pracovníci: starajú sa o kosenie, čistia kmene, požierajú prebytočné bočné výhonky, decimujú škodcov a prirodzene sa starajú aj o dokonalé hnojenie. Pritom postupujú celkom systematicky: svoj trus ukladajú prednostne na vyvýšeninách vinohradov, takže sa hnojivo môže rovnomerne rozptýliť smerom nadol. Množstvo humusu a tým aj úrodnosť pôdy sa vďaka pastve výrazne zvýšili. Pred dozretím hrozna musia byť ovce samozrejme z vinohradu vyhnané, inak by si samy zozbierali plody svojej práce.

Chov zvierat vedie prevádzku preč od neprirodzenej monokultúry moderného vinohradníctva smerom k zmiešanému poľnohospodárstvu – mimo industrializovanej produkcie. „Stávame sa tým nezávislými od tlaku odľudšteného ekonomického systému!“, vyhlasuje bojovne Herbert Triebaumer. „Oslobodili sme sa z otroctva!“

Z jeho plamenných prejavov by mal Karl Marx určite veľkú radosť. Ale bratia už niečo dosiahli: Ruskí vinári sa medzitým úplne vzdali insekticídov a opäť zatrávňujú svoje plochy viniča.

Bratia hlásajú radikálny obrat vo vinohradníctve: preč od špecializácie, späť k univerzálne fungujúcemu roľníkovi, ktorý dokáže opäť vnímať komplexné súvislosti. „Musíme sami vedieť, čo potrebujeme, a nie len jednoducho plniť pokyny vinárskych poradcov!“, je presvedčený aj Gerhard Triebaumer.

Kruh sa uzatvára: Keď ich otec v roku 1963 začínal v podniku, takmer všetci vinári mali úžitkové zvieratá. Neskôr prišli traktory a dobytok musel preč, rozpráva: „S radosťou som jazdil s traktorom po vinohrade, kým som si nevšimol, že pôda je stále tvrdšia a neúrodnejšia. Jednoducho sme to prehnali!“, priznáva.

Bola to doba, keď sa väčšine roľníkov ešte leskli oči, keď si mohli do svojho vozového parku postaviť nový stroj. Vtedy sa začalo aj horlivé používanie chemických, systémových prípravkov na ochranu rastlín a minerálnych hnojív vo vinohradníctve; keď sa verilo, že sa tým dá ovládnuť príroda. „Samozrejme, že sme to istý čas skúšali aj my, ale rýchlo sme zistili, že je nezmysel nasledovať vopred určený postrekový plán agrochemických firiem, len aby sme boli v bezpečí.“ Triebaumer pochopil, že toto preňho nemôže byť správna cesta, a vrátil sa späť. Odvtedy sa spoliehal už len na svoj inštinkt, všetko spochybňoval a učil sa na chybách ostatných. Z vinára sa stal opäť roľníkom.

Mnohé zo svojich rozhodnutí robil Ernst Triebaumer v rozpore s bežným presvedčením: Keď v roku 1971 prevzal podnik, vsadil na Blaufränkisch, odrodu, o ktorú vtedy nikto nemal záujem. Jeho otec však vždy kázal: „Nič lepšie ako Blaufränkisch tu nenájdeme!“

Triebaumer bol potom aj prvý, kto plnil Blaufränkisch odrodovo čistý. „Mnohý domáci degustátor sa vtedy ešte zdráhal piť rakúske červené víno – do pohára Blaufränkischa by vtedy nestrčili ani nos!“, baví sa.

Jeho plán vyšiel, s Marientalom sa stal jedným úderom známym. Úspech prišiel v správny čas.

Predtým, než vypukol rakúsky vinný škandál, podnik bojoval s ekonomickými problémami: „Už sme mali vybudovaný exportný trh, ale potom boli vína dookola čoraz lacnejšie,“ spomína manželka Ernsta Triebaumera, Margarethe. „S cenami za pančované vína sme jednoducho nemohli držať krok a stratili sme veľa zákazníkov.“ Po vinnom škandále sa beztak každý vyhýbal rakúskemu vínu.

To bol aj dôvod, prečo nechali všetky štyri deti vyučiť sa remeslu: od stolára cez elektrikára a kuchára až po krajinnú architektku. Možno im toto otcovo rozhodnutie umožnilo opakovane sa pozrieť za horizont a myslieť odvážnejšie.

Ernst Triebaumer bol v každom prípade vždy vizionár. Keď pred tridsiatimi rokmi vinifikoval legendárny Mariental, dnešný, tak často používaný pojem „terroir“ sa ešte ani nedal vyhláskovať. A predsa urobil presne to: víno z jednej polohy, ktoré ukazuje svoj pôvod.

Neskôr, v 90. rokoch, keď sa vyhlásil tzv. „rakúsky zázrak červeného vína“, mnohí stavili na zamatové granáty medzinárodnej štylistiky. Vína, ktoré sa páčili pápežovi kritikov Robertovi Parkerovi. Ernst Triebaumer tomu nemohol prísť na chuť: „Bude trvať ešte dlho, kým opravíme to, čo Parker napáchal!“, hodnotí ostro.

Pokušeniu vytvárať uhladené ovocné koncentráty dokázali Triebaumerovci vždy odolať. Takéto „kvietkované vína“, ako ich Ernst Triebaumer nazýva, ich nikdy nezaujímali – vtedy ani dnes. Ich vína potrebujú čas, kým budú pochopené; v mladosti sú neskrotné a drsné ako divé mačky. Celá rodina je blahodarne nemoderná: nepodriaďovať sa žiadnemu trendu, vždy si sám udávať tempo, nikdy sa nenechať ovplyvniť.

Dokonca aj k aktuálnej téme oranžových a naturálnych vín prispel už Paul Triebaumer, brat Ernsta: v polovici 80. rokov už vinifikoval biele vína fermentované na šupkách s nízkym množstvom síry. Pred desiatimi rokmi to vyskúšali aj jeho synovci. Pod názvom „Urwerk“ sa teraz po dlhom skúšaní dostala na trh séria bielych vín a jeden Blaufränkisch bez pridanej síry. Vína sú bez akýchkoľvek manipulácií a prísad. Pretože je ich tak málo, plnia sa ručne do fliaš. Tak ako kedysi. Je to jeden z mála projektov, ktorý vopred nekonzultovali s otcom. Rozhodli sa, že ho radšej postavia pred hotovú vec. A fakty ho presvedčili.

Sú to vína, ktoré idú do hĺbky. Vína, ktoré otvárajú a robia Triebaumerovské myslenie vôbec pochopiteľným – ich vízie a sny o lepšom svete, ktorý sa tu zdá taký hmatateľný.

A potom príde on, Mariental 2013 – a zrazu je tu na okamih, ten lepší svet. Možno je to len víno z inej planéty.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!