A-La-Carte

Američan v Paríži (2017/4)

Svojím mimoriadne klasickým francúzskym štýlom varenia si Daniel Rose podmanil francúzske hlavné mesto. Po Paríži leží rodákovi z Ameriky pri nohách už aj New York.


Vášeň Daniela Rosa pre francúzsku gastronómiu sa zrodila v jeden večer, keď bol tesne pred tým, aby sa napil z misky na oplachovanie prstov. „Bolo to počas mojej úplne prvej večere v luxusnej parížskej reštaurácii,“ rozpráva rodák z Chicaga, „objednal som si holuba, a to len preto, lebo som vtedy ešte nehovoril po francúzsky a slovo pre holuba, teda pigeon, je v angličtine rovnaké ako vo francúzštine. Mohol som si tak objednať niečo pre mňa veľmi exotické, no zároveň som vedel, čo to bude.“

K holubovi teda podali spomínanú misku na oplachovanie prstov. Keď ju mladý Američan priložil k ústam, majiteľka podniku urobila diskrétne gesto rukou, ktorým mu naznačila, že na tento účel nie je určená. „Bol to skutočný zlomový zážitok,“ rozpráva Rose. „Môj sprievod meškal, takže som mal čas pozorovať sálu, hostí a obsluhujúci personál. Vtedy som vedel, že vstupujem do pre mňa nového sveta – sveta francúzskej reštaurácie. Diskrétnosť a elegancia domácej panej, ktorá ma upozornila na chybu bez toho, aby ma zosmiešnila, ba naopak, ochránila ma pred tým, aby som zo seba urobil hlupáka, symbolizovali tento svet.“

Do Paríža prišiel Rose niekoľko mesiacov predtým, aby tu študoval dejiny umenia a filozofiu. Počas štúdia sa jeho fascinácia kuchyňou a reštauračnou kultúrou Francúzska stupňovala a prerástla do vášne. A tak po ukončení štúdia odišiel do Lyonu, aby sa učil variť na Inštitúte Bocuse. Nasledovalo šesť rokov putovania po michelinských reštauráciách vo Francúzsku a Belgicku (väčšinou bez pracovného a pobytového povolenia, keďže mal len študentské vízum), až kým nakoniec v Paríži neotvoril svoju prvú reštauráciu. Mali nasledovať ďalšie dve vo francúzskom hlavnom meste a vlani aj jedna v New Yorku. Všetky sa v prvom rade venujú jedinému typu kuchyne, a to tradičnej francúzskej v všetkých jej podobách – od bistro a brasserie kuchyne cez meštiansku až po Haute Cuisine.

Že v časoch globalizácie, keď aj v Paríži otvára čoraz viac prevádzok s hamburgermi, šiškami, koláčikmi a bagelmi, bolo treba práve Američana na to, aby slávil úspechy s úplne klasickým francúzskym štýlom varenia, v tom mnohí Parížania vidia obrovský paradox. V podstate sa však zhodujú v tom, že Rose ovláda svoje remeslo ako málokto iný.

„Je to skutočný majster vo svojom obore,“ hovorí napríklad Camille Labro, gastro-novinárka v denníku Le Monde. „Jeho spôsob varenia sa dotýka Parížanov veľmi emotívnym spôsobom. Ak teraz klasická francúzska kuchyňa v Paríži slávi návrat a existuje čoraz viac podnikov, ktoré pestujú svoje klasiky a udržiavajú a pestujú úžasné jedlá ako Bœuf bourguignon, Blanquette de veau alebo Pot au Feu, tak je to v neposlednom rade jeho zásluha.“

Vášeň dnes už 42-ročného vyštudovaného filozofa pre kulinársku kultúru svojej novej vlasti sa však neodráža len v jeho štýle varenia, ale aj v rozhovoroch o nej – a v rozhovoroch o francúzskej gastronómii všeobecne. „To, čo sa snažím reprodukovať, je tá zmes elegancie, slávnosti, potešenia a obžerstva, ktorá na mňa zapôsobila už pri mojom úplne prvom stretnutí s francúzskou pohostinnosťou,“ hovorí.
Otvorením svojej reštaurácie Spring uviedol tento zámer v roku 2016 po prvý raz do reality, vtedy však ešte vo veľmi intímnom rámci. „Podnik mal sotva 16 miest, väčšinu času som pracoval sám,“ spomína neustále priateľský, nie veľmi vysoký kuchár s hustými čiernymi kučerami.

Úspech na seba nenechal dlho čakať. Parížania čoskoro obsadili podnik a recenzenti sa predbiehali v chvále. Celý Paríž sa trhal o kuchyňu Američana – a o také dôverne známe jedlá ako Sole meunière (morský jazyk na mlynársky spôsob) a teľacia hlava s omáčkou gribiche, o obaľované prepelice, gratinované ustrice alebo pošírované vajcia v červenom víne (Oeufs en meurette).

To, že jeho prístup k vareniu môže mnohým pripadať ako niečo až príliš tradičné, ba občas dokonca nostalgické, ochotne akceptuje. „Istá miera nostalgie je neoddeliteľne spätá nielen s francúzskou kuchyňou, ale s francúzskou kultúrou všeobecne, takže s tým nemám absolútne žiadny problém,“ zdôrazňuje.

A v tom, že práve anglosaské médiá v posledných rokoch stále znova a znova útočili na francúzsku kuchyňu a často ju označovali za uviaznutú v koľajach, za bezradnú, zastaranú a neschopnú obnovy, vidí v prvom rade nedorozumenie. „Jedným zo základných pilierov francúzskej kuchyne je veľmi dôsledné úsilie o vyváženosť, o eleganciu prostredníctvom rovnováhy. Hovoríme tu o kultúrnom dedičstve, ktoré rástlo po stáročia a dá sa obnovovať len veľmi opatrne a pomaly. Možno sa v našej uponáhľanej dobe niektorí ľudia cítia touto pomalosťou priam preťažení.“

Navyše aj tie kuchyne, ktoré boli v posledných rokoch mediálne obzvlášť oslavované, v sebe nesú mnohé základné prvky francúzskej školy, vrátane napríklad tej škandinávskej. „Ak si vezmete to, čo sa nazýva ‚New Nordic‘, tak je to v skutočnosti nič iné než francúzska kuchyňa. Teda z väčšej časti francúzske techniky a francúzske povedomie o produktoch, predovšetkým však francúzsky prístup, ktorý škandinávski kolegovia aplikujú na svoje vlastné prostredie, svoju klímu a svoju kultúru. Teda adaptujú ho na svoje osobné cítenie a predstavy napríklad o dizajne a estetike.“

Pre Rosa niet pochýb o tom, že základom francúzskej kuchyne je kult produktu. „Na rozdiel napríklad od škandinávskych krajín máme vo Francúzsku veľmi dlhé vegetačné obdobia, takže v každom ročnom období máme čerstvé ovocie a zeleninu. Pre všetky tieto vynikajúce prísady máme k dispozícii obrovské množstvo techník prípravy, z ktorých môžeme čerpať. Spolu to umožňuje túto celkom špecifickú opulenciu, ktorá je vlastná francúzskej kuchyni.“

Ale čo kreativita? Nie je taký klasický štýl varenia aj prekážkou pre rozvoj vlastnej osobnosti? „Práve naopak,“ odpovedá Rose, „až neustále opakovanie vedie k dokonalosti zručnosti a umožňuje v dôsledku toho prinášať nové nápady a zmeny. Bohužiaľ je dnes priveľa kuchárov, ktorí preskakujú osvojenie si zručnosti a hneď sa zaoberajú kreativitou.“

Samozrejme, technika nie je všetko, na čom v kuchyni záleží, a technizácia sa v minulosti občas prehnala. „Aj medzi slávnymi francúzskymi kuchármi sa vždy našli takí, ktorí varili až príliš technokraticky. Iní zase, predovšetkým tí, ktorí pôsobili v zahraničí, sa navyše postarali o negatívny imidž, keď svoje jedlá často skrývali pod zle pripravenými, sýtymi omáčkami, pretože sa mimo Francúzska jednoducho nedostali k rovnakej kvalite surovín a chceli to zakryť. Pritom ďalším znakom dobrej francúzskej kuchyne je jej stráviteľnosť.“

Po presťahovaní Spring do väčších priestorov a po otvorení dvoch ďalších podnikov v Paríži – meštianskeho La Bourse et La Vie a ľudovejšieho Chez la Vieille – ho to ťahalo do New Yorku, kde vlani otvoril Le Coucou.

Istou nostalgiou je poznačený aj podnik v Dolnom Manhattane, čo vidno už len na vysokých bielych kuchárskych čiapkach, ktoré tu kuchári nosia. „Naším cieľom bolo oživiť esprit veľkých francúzskych reštaurácií, ktorých bolo v New Yorku v minulom storočí niekoľko, ako napríklad mýtické a dávno zatvorené Lutèce,“ hovorí Rose, ktorý sám nepoznal osobne žiadnu z týchto reštaurácií.

Úspech Le Coucou bol taký veľký, že pred niekoľkými týždňami musel zatvoriť svoje parížske vlajkové sídlo Spring v Paríži, aby lepšie zvládal pendlovanie cez Atlantik. To, že ho pod týmto alebo iným názvom čoskoro znovu otvorí, nevylučuje. Ale zatiaľ si chod obchodu Le Coucou vyžaduje najvyššie nasadenie. „Chodia k nám starší hostia, ktorí hovoria, že moje Quenelles de brochet (šťukové halušky) chutia ako tie, ktoré dostali pred štyridsiatimi rokmi. A prichádzajú mladší, ktorí si myslia, že som génius, pretože o tom jedle nikdy predtým nepočuli a veria, že som ho vynašiel,“ zabáva sa Rose.

V New Yorku si musel vybudovať svoju sieť dodávateľov, ale teraz zásobovanie vynikajúcimi surovinami funguje ako hodinky. A to je predsa základ jeho kuchyne, ako opakuje. A tak sa dnes aj Newyorčania trhajú o pre nich exotické jedlá ako teľacie brzlíky s estragónom, obaľované držky a králik vo vermúte. „Sila francúzskej veľkej reštaurácie spočíva v tom,“ uzatvára hostinský a filozof, „tieto vynikajúce suroviny dodatočne zhodnotiť perfekciou v kuchyni ako aj v servise, čím hosťovi sprostredkujú prístup k potravinám, ale aj k poctivému jedlu, a tým k samotnému životu.“

1 Rue Bailleul, 75001 Paríž,
Metro linka 1, stanica Louvre-Rivoli
Tel.: +33/1/42 60 15 78
www.chezlavieille.fr
Malé tradičné bistro neďaleko bývalej tržnice, ktoré Daniel Rose vlani prevzal. Klasická bistro kuchyňa v dokonalej forme. Bar na prízemí, intímna jedáleň na prvom poschodí. Domáce paštéty a teriny, sýte polievky, fantastický pomer ceny a výkonu.

La Bourse et La Vie
12, Rue Vivienne, 75002 Paríž, Metro linka 3, stanica Bourse
Tel.: +33/1/42 60 08 83
www.labourselavie.com
O niečo meštianskejší než predtým menovaný, čo sa týka atmosféry, ako aj jedál a surovín. Úžasne pripravené, zriedkavé klasiky ako napríklad sladkovodná rybacia polievka Pôchouse s údeným úhorom alebo Choucroute à la juive (sedliacke jedlo na židovský spôsob).

Le Coucou
138 Lafayette St, NY 10013, USA
Tel.: +1/212-271 42 52
www.lecoucou.com
Minulý rok sa Daniel Rose spojil s podnikateľom Stephenom Starrom, aby otvoril svoj prvý podnik v USA. Vzorom boli veľké francúzske reštaurácie, ako boli v New Yorku v móde až do začiatku tohto storočia. Napriek na americké pomery mimoriadne exotickým surovinám koncept vyšiel – New York Times udelil okamžite 3 zo 4 hviezdičiek a hostia sa od prvého dňa trhali o pečené držky, volský chvost, králika a teľaciu hlavu.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!