Skutočný hostinec, čo to vlastne je?
Text od Angeliky Deutsch Fotografie: Thomas Apolt, poskytnuté
Hostinec je miestom, kde bije srdce.
Tak to formuluje Otto Bayer, hostinský v Niederndorfe, ktorý síce dnes vlastní reštauráciu, tá však vyrástla z hostinca. Je to srdce hostinského, ktoré v ňom bije, on doň vkladá svoju vášeň, dokonca aj svoju tvrdohlavosť – práve na tej záleží, obzvlášť v Tirolsku vzhľadom na desaťročia trvajúci chybný vývoj, kedy sa gastronómia tak veľmi prispôsobila turistickému hosťovi, že sa nezriedka hovorí dokonca o „prostitúcii“.
Hostinec je však aj miestom, kde bije srdce hosťa: miestom stretnutí, prekladiskom myšlienok a názorov, druhou obývačkou. Hostince, v ktorých sa premiešavali sociálne vrstvy, boli prvými terapeutickými centrami: tu sa dalo hovoriť o tom, čo inam nepatrilo. Na túto hru anonymity a blízkosti sa nehodia veľké sály, na to sú potrebné sednice (Stuben).
A srdce hostinca bije v neposlednom rade v kuchyni, s dnes určite trochu zmeneným, ale stále pochopiteľným ukotvením v prízemnosti, kde sa za férovú cenu ponúka niekoľko kvalitných jedál z produktov, ktorých pôvod nie je nejasný, aby sa tak odlíšili od gastronomického sveta pohodlnosti a pseudo-etno kuchýň.
Tirolská hostinská mutácia
Hostinec ako dom, v ktorom je hostinský, a ako miesto, kde sa varí poctivo (Christoph Wagner) – túto veľmi jasnú definíciu je vzhľadom na tirolskú realitu ťažké udržať. Tirolský hostinec sa javí skôr ako turistami infiltrovaný a skorumpovaný zážitkový lokál s prinajlepšom konzervátorskou hodnotou. Obraz, ktorý vytvárajú niektorí hostinskí, nie je taký, aký by sa páčil tirolskej reklame: mutácie, ktoré vyplynuli z masívneho nárastu turizmu od sedemdesiatych rokov, trvalo zmenili gastronomickú krajinu. Nehrdý postoj, živený nedostatkom sebavedomia, splnil v priam prehnanej poslušnosti želania najmä nemeckých hostí; z jednoduchých sedníc vznikli v túžbe po kvantite alpské barokové chaty takých rozmerov, ktoré už nie sú financovateľné, no to hlavné sa stratilo.
Pri všetkej tej expanzívnej zúrivosti, ktorá vyrástla z nadšenia pre turizmus, sa jednoducho zabudlo na domáceho hosťa. Každoročná novembrová atmosféra „mesta duchov“ v turistických oblastiach o tom jasne svedčí. Domáci však na takéto prehliadanie nezabúda; s pocitom, že je menej cenný ako turista, a tvárou v tvár explodujúcim cenám, kedy je bežné stravovanie mimo domu takmer nedostupné, bol odchod k iným miestam pôžitku, predovšetkým k pizzeriám a Číňanom, príliš uľahčený.
Zillertalský experiment
Presne tu začína Johannes Hell, mladý hostinský v Uderns v Zillertali. Keď po niekoľkých rokoch v mníchovskom „Tantris“ prevzal rodičovský „Metzgerwirt“, bolo jasné, že to musí v prvom rade zostať podnik pre domácich, malý hostinec a nie high-end záležitosť, ktorej by nerozumeli. Chcel zachovať štamgastov a priviesť späť k jedeniu vonku všetkých tých, ktorí sa od domácej gastronómie odvrátili. To sa mu podarilo v neposlednom rade aj vďaka citlivej prestavbe rodičovského podniku, ktorá sa orientovala na tradičné normy hostincov. Bar v priestrannej vstupnej zóne je rozhraním tohto konceptu, tu sa nevyhnutne všetko stretáva. Tí z Metzgerstüberl vedľa – áno, aj v tom spočíva tradícia hostinca, s vlastným mäsiarstvom, ktoré bolo zachované a ktoré zabezpečuje tie najlepšie krvavničky, ako aj optimálnu kvalitu bravčového mäsa – a tí, ktorí čakajú na svoj stôl v elegantnejších sedniciach (porovnateľných s niekdajšími salónikmi). Štamgastmi sú tak trochu všetci: robotníci a roľníci rovnako ako obedujúci z okolitých firiem a páni prichádzajúci z údolia alebo širšieho regiónu; región tu siaha až po Mníchov, ale nevnucuje sa samoľúbo na pôvodnú štruktúru, ako to poznáme napríklad z Kitzbühelu.
A aj sympatické čašníčky sú v obľube; jemné dievča pri výčape (koniec koncov s poctivým vzdelaním z „Tantris“!) dostane od starého pastiera anjela strážneho; sonórny pán, jeden zo zillertalských „prisťahovalcov“, konštatuje: „Oči jedia tiež.“ – Či azda kedysi chlapci nesedávali práve v tom hostinci, kde bola tá najkrajšia čašníčka?
Obedové menu, tu nazývané Abo-Essen, je predplatným na kvalitu za výrazne nízku cenu a môže to byť raz knedľa so špenátom a šalátom, inokedy dusené kuracie stehno. Jedálny lístok pomerne zručne balansuje medzi len mierne prispôsobenou prízemnosťou – fašírky s pyré sú skrátka z teľacieho mäsa a obzvlášť nadýchané – a potrebou zmeny u štamgastov, kde kreatívnejšie varianty a dokonca morské ryby nie sú v rozpore, napokon žijeme v dnešnej dobe a angažovaný hostinský sa nechce cítiť príliš obmedzovaný. Kedykoľvek môže, vybehne na chvíľu z kuchyne, aby bol medzi hosťami, a večerný biznis ukončuje pri pive v bare, kde ochotne načúva dôležitým miestnym rozhovorom.
Iný mestský hostinec
Musí mať tirolský hostinec obložené sednice, musí jeho kuchyňa pozostávať zo šlutzkrapfen a pečeného bravčového? Nie, ak to závisí od Waltera Lukasa, hostinského, ktorý sa vyzná v nanovo definovaných pojmoch. Z jeho „Lichtblicku“ na siedmom poschodí innsbruckej radnice sa človek pozerá cez veľké sklenené tabule priamo na pohorie Nordkette alebo skokanský mostík na Bergiseli, večer na trblietajúce sa svetlá mesta pod nohami. Pre neho podstata hostinca nespočíva v prostredí zaťaženom tradíciou, ale skôr v spôsobe, akým človek vystupuje ako hostinský, ako jedná so svojimi hosťami, akú kvalitu im dokáže ponúknuť; otvorenosť a cit pre ľudí sú nevyhnutné predpoklady. Aj redefinovaný hostinec musí mať štamgastskú kvalitu, hostia by mali nájsť miesto, kde si môžu vydýchnuť a s dôverou sa vložiť do rúk hostinského. Walter Lukas, ktorý pristupuje k svojej práci s emóciami a vášňou, sa vidí ako akýsi majster kuchárskej jogy: byť večer v podniku, aj po stresujúcom dni, je preňho ako voľný čas – vtedy sa môže úplne venovať svojim hosťom. A nie je nič krajšie ako pocit, že niekoho v priebehu večera „zmenil“.
V meste je situácia o niečo iná ako v sezónnych oblastiach; tu je hrniec hostinskej kuchyne dostatočne veľký, nájde sa v ňom miesto pre mnohé, pre staré známe i nové. A pri tomto novom „Lichtblick“ siaha po: šéfkuchárovi, ktorý má vlastný spôsob, ako pristupovať k produktom. Na obed, pri rýchlom a nekomplikovanom menu, zostáva blízko dôverne známemu, ide o rýchlosť, kvalitu a cenu – to vedia mnohí štamgasti oceniť. Hrá sa až večer, vtedy sú domáce produkty v modernom šate. To je sloboda voľby, ktorú si hostinský so šéfkuchárom vzájomne dohodli. Dvojaká kuchyňa a jedálny lístok, aké sa tak často vyskytujú, by nemali úprimnosť. No aj tá sa v hostinci počíta. Pravdaže, aj lokalita vysoko nad strechami mesta je plusovým bodom, ktorý nemožno zanedbať: tu sa zdá, že „Qi“ obzvlášť sedí.
Hostinský hybrid
Raz to bol hostinec vedľa kostola, rokmi rástol a dnes sa prezentuje ako reprezentatívny všestranný komplex: „Aldranser Hof“, nachádzajúci sa v celkom idylickej polohe na náhornej plošine blízko Innsbrucku, zastupuje tie tradičné domy, ktoré sa vždy snažili prispôsobiť požiadavkám doby bez toho, aby úplne stratili svoju identitu. Čím vidieckejšie je však prostredie, o to ľahšie je viesť dom tradične, hovorí Klaus Schwemberger, ktorý sa teraz v rodinnej postupnosti stará o rovnováhu medzi hotelom, reštauráciou a hostincom. V ťažko vyrezávaných sedniciach tu aj naďalej žije štamgastský stôl, dokonca niekoľko: cyklisti chodia v stredu, iní denne alebo týždenne. Ale štamgastský stôl je generačná záležitosť – a tiež otázka osobnosti. Starousadlíci z Aldransu a prisťahovalci za jedným stolom, tam sa dá dobre pozorovať premiešavanie a spájanie s tými, ktorí hľadali napojenie na dedinské spoločenstvo; Tirolčan je totiž od prírody uzavretý a len ťažko sa otvára.
Pravidelnosť štamgastov je podstatným pilierom domu: na obed radi prichádzajú starší páni, ktorí už nechcú variť, večer mladšie páry, cez víkend rodiny a obyvatelia mesta na výlete, sú tu hoteloví hostia a v nedeľu po kostole, samozrejme, tí „praví“ hostinci navštevujúci hostia. Streda je dňom halušiek (Blattltag), štvrtok dňom knedlí. A ani ceny nesmú uletieť, snažia sa o kalkuláciu založenú na pochopení. Línie kuchyne sa aj tak čoraz viac posúvajú smerom k tradícii, čo bude citeľné najmä od leta s novým kuchárskym tímom. A odtiaľ si potom môžete z úplne tradičnej záhradky vychutnať nádhernú panorámu Nordkette.
Kam s hostincom?
Iniciatíva „Verein Tiroler Wirtshauskultur“ od roku 1992 pracuje na protiváhe k nezastaviteľnému trendu etno kuchyne, ktorý prenikol do najvzdialenejšieho údolia a ohrozoval existenciu storočných rodinných podnikov. V tomto „vyznaní tirolskej pohostinnosti“ existujú presné smernice pre členské podniky a príslušné marketingové opatrenia, aby sa vytvorilo nové a širšie povedomie o hodnote domácej gastronómie a kulinárskom sebavedomí Tirolska. Dôležitý prístup, práve aj v spojení s produktmi z Tirolska a vo vzťahu k autenticite prostredia – hoci je to aj silne prepletené s turistickou značkou Tirolska. Turizmus je však, ako hovorí Otto Bayer, prechodná fáza, treba už uvažovať o čase potom, najmä v oblastiach, ako je údolie rieky Inn, ktoré má oprávnenie nielen ako priemyselná a dopravná oblasť, ale kde musí žiť aj gastronómia. Ide predovšetkým o otázku nástupníctva: Vzhľadom na negatívny príklad rodičov motivácia stať sa hostinským už nie je nijako veľká.
A tak sa hostinskí zhodujú: Musí ísť opäť o domáceho hosťa. Hannes Ebster z vidieckeho hostinca „Zur Linde“ v Stumme poukazuje na 20 rokov budovania práce, aby si k domu priviazal hostí z regiónu. Zachovanie tradície a koncentrácia na celoročného hosťa sú preňho prioritné; polovičatosti ako dvakrát ročne týždne tirolskej stravy a inak pohodlné spoliehanie sa na zameniteľnú kuchyňu „všetkého druhu“ sú podobné ako prevládajúci architektonický trend: staré sednice prenesené do nových veží.
Ako explicitný poskytovateľ služieb sa chápe Günter Eberl zo „Schwan“ vo Wattense, ktorý už 14 rokov ukazuje, ako môže fungovať tirolský hostinec dnes. Pri stoloch v jeho vidieckom dome s rustikálnym výčapom a pôvabnými sedničkami na poschodí sedia murári rovnako ako manažéri a vychutnávajú si už nie celkom takú hutnú, ale predsa nezameniteľnú novú tirolskú kuchyňu. Ľudia stále chodia jesť von, hovorí, ale aj presne pozerajú, preto musí sedieť cena, nielen pri jedle, ale aj pri káve, pive a víne. To má čo robiť s férovosťou a slušnosťou.
Predovšetkým je však potrebná osobnosť, ktorá hostinec nesie: Pretože či tu je hostinský, hostinská alebo nie, to sa odráža v pocitoch hostí. Preto ani hostinec ako spoločnosť s konateľom, hoci vedený podľa všetkých pravidiel tradície, nikdy nemôže byť alebo zostať skutočným hostincom. A tak zostáva len dúfať, že povolanie hostinského nezostane generačnou otázkou: Lebo zmysluplne vedený hostinec môže mať úspech, aj a práve v Tirolsku.