Sen o podpore
Text: Eva Rossmann Ilustrácia: Peter Zolly
Samozrejme, penová polievka z paštrnáka s pstruhovým kaviárom je niečo iné ako videorekordér. Napriek tomu celkom nechápem, prečo by sa mala podporovať len jedna z týchto dvoch vecí. Existuje predsa ten dostatočne známy príbeh Toniho M., bývalého šéfkuchára Reinharda Gerera, dnes majiteľa radu reštaurácií s úžasným rozpätím od gurmánskeho chrámu až po jedáleň pre úradníkov.
Keďže časti dolnorakúskej krajinskej vlády si pôsobenie Toniho M. zjavne vážia (vraj existujú takí, ktorí majú k nemu a k rôznym spoločnostiam vzniknutým okolo
jeho kulinárskych aktivít dosť blízko), chceli mu – takpovediac nebyrokraticky – pomôcť z evidentne existujúcej finančnej tiesne. Pretože to malo ísť rýchlo (alebo z akýchkoľvek iných dôvodov), pozabudlo sa pri tom na zopár smerníc o podpore, vec vyšla najavo a celé sa to zrušilo. Toľko k tomu. Verejné financie sa skrátka musia prideľovať podľa určitých (prinajmenšom formálne) transparentných a stanovených kritérií.
Čo mi však nie je jasné: Zdá sa, akoby bol hnev nad tým, že hostinský a kuchár – dobre, v tomto prípade skôr gastronomický podnikateľ – dostáva verejné peniaze, oveľa väčší ako hnev nad politickými nedostatkami pri plánovanom prideľovaní dotácií. Možno pri tomto rozruchu v špecifickom prípade zohrala rolu závisť a tie či oné politické intrigy. Ja osobne Tonimu M. nič nezávidím (som jednoducho kuchárka a varím príliš rada na to, aby som sa chcela starať o toľko ekonomických veľkých i malých vecí).
Nedávno sa diskusia v mojom okruhu známych presunula od konkrétneho prípadu k všeobecnosti a jeden kulinársky celkom otvorený človek, ktorý má to, čo sa označuje ako „široký obzor“, musel skonštatovať: „Považujem za vyložene nemorálne podporovať reštauráciu, verejné peniaze by mali ísť do sociálnych zariadení, alebo pokojne aj podnikom, ktoré niečo vyrábajú. Ale jesť vonku, obzvlášť jesť draho, to je luxus. To by sa nemalo podporovať.
Priznávam, bola som trochu zmätená a je jasné, že patrím aj k tým, ktorí nechcú podporovať koníčky bohatých ľudí a tých, ktorí sa na nich hrajú. Ale STOP: Ak existujú peniaze pre gastronómiu – samozrejme, podľa rozumných a fixných kritérií – potom sa predsa nedotujú hostia, ale podnik. A čo viac: Gastronómia – vo všetkých svojich podobách – je dôležitou súčasťou obrazu Rakúska (tým nemyslím len partiu okolo Mozartových gúľ a lipicanov, a takisto nie výlučne podniky, ktoré sa volajú podľa archaických tort). Čo je na videorekordéri alebo pneumatike
hodnejšie podpory než na ružovo pečenom teľacom kvetovom špici? Aj keď vynecháme národohospodársky faktor gastronómie a cestovného ruchu (nedal by sa na to konečne vymyslieť lepší názov? Už len to by stálo za štátom podporovanú súťaž.): Môže robiť rozdiel to, že jeden produkt vydrží kratšie a druhý dlhšie? Nie je zmyslom podpôr údajne verejný záujem na pracovných miestach? Peniaze pre medzinárodnú firmu vyrábajúcu pneumatiky, ktorá o pár rokov rakúsku prevádzku zatvorí, ale žiadne peniaze pre reštauráciu, ktorá vytvára a zabezpečuje 10, 20, možno aj viac pracovných miest? Tak to asi nebude. Teda rovnaké právo pre všetkých. Gastronómia patrí k najväčším a najstabilnejším zamestnávateľom v Rakúsku.
Avšak myslím si, že my kuchárky a majiteľky reštaurácií, servisní pracovníci, umývačky riadu, špičkoví kuchári a gastronomickí priemyselníci by sme občas nepotrebovali len dotácie v materiálnej rovine. Existovalo by mnoho ďalších možností, ktoré presahujú rámec kurzov WIFI a o ktorých snívam (nielen vo vlastnom záujme ako kuchárka a labužníčka).
Čo napríklad poradenstvo? Je známe, že sa veľmi radi dusíme vo vlastnej šťave (vyskytuje sa to mimochodom v každom možnom odvetví). Bolo by celkom užitočné, keby kompetentní ľudia navštevovali hostince a reštaurácie, obzreli sa, ochutnali – nie aby ich následne hodnotili, ale aby sa jednoducho porozprávali s ľuďmi v kuchyni o tom, čo by sa dalo zlepšiť. Nemalo by ísť o zrovnoprávňovanie a už vôbec nie o nanucovanie nejakej umelej modernej kuchárskej filozofie, ale takpovediac o domáce veci: Nikde by nemal byť nemarinovaný listový šalát – v podstate ako nejedlá, sčasti farebná, sčasti zvädnutá dekorácia. To sa zrejme ešte nedonieslo ani do kuchyne päťhviezdičkového hotela v centre Viedne, ani k hostinskému v jednej z mojich susedných obcí. Takíto živí sponzori by sa možno mohli pokúsiť vysvetliť snaživým kuchárom, že znečistenie pekného čistého okraja taniera farebným korením alebo mrazom sušenými bylinkami – prepáčte, vysoko vážení výrobcovia korenín – by bolo z kulinárskeho hľadiska zbytočné. Alebo že príprava domácej zápražky netrvá o moc dlhšie než otváranie všetkými obľúbených balení a sypanie toho obsahu do omáčok a polievok. Celkom nehovoriac o tom, že by som bola aj za určitú
literárnu podporu: Kreatívne hlavy, ktoré si niekedy vymysleli, že filet leží „na“ (an) nejakej omáčke, by mali za trest nechať cez víkend smažiť hranolky na diaľničnom odpočívadle. Priznávam, „na“ (an) znie akosi vznešene, ale nie všetci „von und zu“ sú skutočne takí.
A kto videl čo i len akokoľvek zručne naservírovaný tanier, zistí: Len v zriedkavých prípadoch sa omáčka a mäso k sebe túlia bez toho, aby ležali na sebe alebo pod sebou.
Ale chcem ďalej snívať a napadá mi ďalšia zmysluplná možnosť podpory: Čo tak pomoc pri zaobchádzaní s učňami a vyčerpanými zamestnancami? Mám rada našich učňov, ale občas jednoducho nestíham. Mám byť milá a snažiť sa pochopiť všetko, čo zamestnáva sedemnásť- či osemnásťročného (nie vždy je to zemiakový šalát, ktorý mal byť už dávno hotový), alebo mám jednoducho dávať jasné príkazy a ignorovať, že tento mladý génius počas kuchynských špičiek skoro spí a ožije, až keď sa prezlečie a mieri k východu? Čo mám povedať niekomu, kto je talentovaný, ktorého sme vycvičili podľa najlepšieho vedomia a svedomia a ktorý zrazu zistí, že gastronómia pre neho predsa len nie je, a kto dobrovoľne pracuje cez víkend,
je jednoducho mimo?
A potom poradenstvo v prevádzke pre tých, ktorí sú skutočne vyčerpaní z pracovnej doby, tlaku a stresu, ktorí sa stávajú chorými a mrzutými a už si nepamätajú, prečo sa stali kuchármi alebo čašníkmi – to by tiež nebola zlá vec. Kuchynský psychológ/kuchynská psychologička, nové pole pôsobnosti. Vraj existujú dokonca aj takí, ktorí gastronomické prevádzky aj tak označujú za „ústav“, len preto, že starý čašník sa bojí splnu, čiernych mačiek a strihaných vlasov, šéf motivuje učňov k rýchlejšiemu upratovaniu tak, že im nahlas púšťa CD s vianočnými piesňami Ö3 (horor pre tých, čo fičia na škótskom punku), zástupkyňa šéfkuchára popri krabom šaláte a vegetariánskej cibuľovej pečienke telefonicky vyjednáva termíny čítaní („Od pondelka do stredy, od štvrtka do nedele varím“ – „Nerozumiem vám. Je u vás taký hluk.“ – „Je nedeľa na obed.“ – „Čoóó?“), a obe Renáty pokojne navigujú hlavného čašníka so štajerským humorom a mistelbachskou noblesou okolo infarktu.
Ale späť k môjmu snu o podpore: Čo tak podpory na zamedzenie zbytočnej byrokracie?
Namiesto obvyklých účtovníckych kurzov si predstavujem bývalých úradníkov (štát sa tvári, akoby mnohých už dávno nepotreboval), ktorí prídu do podniku a konečne nám prezradia, čo všetko vlastne nemusíme robiť, ako sa to dá obísť a vyhnúť. Myslím tým nespočetné výkazy o stave nápojov a zásobách tovaru, o denných, týždenných a mesačných tržbách, rozdelených do všetkých možných skupín a tried. Alebo zvláštne predpisy o vedení pracovných záznamov v pomere k plánovanej pracovnej dobe (ktoré by sa dali v každom podniku v počítači tak ľahko sfalšovať, že sú nezmyselné). Našťastie s tým nemám veľa spoločného, ale anti-program na šetrenie času od vlády pre gastronómiu, to by už bolo niečo. – Na revanš by títo antibyrokrati mohli po svojej skúsenosti s gastronomickými podnikmi radiť správe.
Áno, a čo tak podpora jazykových kurzov? Nie, nehovorím len o nemčine pre našich vážených kolegov z iných krajín. Predstavujem si cielenú ponuku gastronomických jazykových kurzov: angličtina, francúzština, taliančina, ale aj čeština, poľština a – nezabúdajme – ruština.
Jedným z mojich najvrúcnejších želaní by bola, samozrejme, imidžová kampaň pre skvelé povolanie kuchára, kuchárky a jeho možnosti. V odvetví je zopár takých, ktorí neustále hľadajú pracovitých, polovične stresu a teplu odolných, ak sa dá, odborne vzdelaných a zainteresovaných zamestnancov. – Hoci mi napadá ešte jedna možnosť podpory: Čo tak školenia priamo na mieste pre prestup zainteresovaných pomocných síl – napríklad z umývačky riadu k sporáku? U nás si to trúfam pripustiť u Jolandy aj u pani Gruberovej. A keď si predstavím, že pani Gruberová po takejto podpore povie od garnežéra svojou širokou vínnou štvrtinou typické „Cheeeef, už to mámeee“, viem, že v našej gastronómii by bolo takmer nič nemožné, ale ešte omnoho viac možné.