Illmitz je jedným z tých typických burgenlandských miest, ktoré vždy pôsobia tak trochu ako vymreté. Keby aspoň v teplej sezóne občas neprešli prázdnymi ulicami spotení cykloturisti, dalo by sa veriť, že obec pri Neziderskom jazere opustila každá živá duša. So svojimi krikľavo farebnými športovými dresmi pôsobia ako čudné exotické vtáky vedľa odmeraných fasád rodinných domov.
Len jeden žiarivo nabielo vymaľovaný starý dvor vytŕča z radu. Vedľa uniformných obytných domov s precízne zastrihnutými predzáhradkami pôsobí ako relikt z iného storočia.
Vedľa vchodovej brány stojí jednoduchými striebornými písmenami: CT – iniciály Christiana Tschidu.
Tschida bol vždy trochu iný ako ostatní, vždy sa vyčleňoval zo svojho okolia. A nie vždy si tým získal priateľov. Mnohí ho považujú za arogantného, neprístupného. V skutočnosti sú vinárovi ignorancia a priemernosť odporné. A dáva to najavo, ak je to potrebné. Svoje prísne meradlá uplatňuje aj na seba. Jeho vína nemajú byť dobré, ale brilantné, nemajú sa páčiť, ale fascinovať. Nároky, ktoré ho možno v noci niekedy trápia, ale ktoré ho vyniesli až na vrchol.
U nás je považovaný za vynikajúceho vinára, medzinárodne je oslavovaný ako popstar. Najmä Škandinávci si ho obľúbili. V kodaňskej kultovej reštaurácii Noma sotva nájdete menu bez Tschidových vín. Head someliér Mads Kleppe, hnací motor a guru scény naturálnych vín, putuje niekoľkokrát ročne do burgenlandského Illmitzu, aby vybral nový materiál pre excentrické jedlá v Nome. Ak Kleppe potrebuje víno k surovému sobiemu mäsu, neraz ho nájde v krvavom Blaufränkisch od Tschidu.
V Japonsku je „Tschida San“, ako ho úctivo volajú, uctievaný dokonca ako hrdina. Odkedy jeho vína ako jediné v pivnici jedného zberateľa prežili zemetrasenie bez úhony, považujú aj vinára za nezraniteľného.
To, čo znie ako niečo, čo ide samo, je v skutočnosti výsledkom dlhoročnej tvrdej práce, nespočetných experimentov a riskantných investícií. Tschida je hazardér. Žiadne riziko – žiadna kvalita.
„Vína predsa neletia z viniča len tak do pohára,“ hovorí, „vlastne nerobím nič iné, len permanentne otáčam všetkými možnými skrutkami.“ Tschida bol považovaný za jedného z priekopníkov laissez-faire, ako rebel proti tvrdej disciplíne vo vinárskej pivnici. Predstavu, že na vynikajúce vína stačí hroznu len dobre dohovárať a v pivnici byť milý, však považuje za nedorozumenie. Hnutia za bio a naturálne vína riskujú, že sa budú definovať príliš ideologicky.
„Nestačí spievať vo vinohrade mantry,“ konštatuje.
Napriek tomu považuje biologické obrábanie za podstatný predpoklad, za základný kameň kvality. Skoré ovplyvnenie, jeho otec už pred tridsiatimi rokmi pociťoval averziu voči chemickým zbraniam vo vinohrade.
Certifikáty nechce žiadne, pohľad do jeho vinohradov zbavuje otázky po nich. Hustá vrstva kompostu, premiešaná so slamou, leží medzi radmi viniča. Kráča sa po nej ako po zamatovom koberci. Všetko sa točí okolo úrodnosti pôdy a tá je podľa toho hýčkaná. Množstvo bylín, tráv, kŕmnych a liečivých rastlín na nej bujnie. Pre susedov divoká džungľa, pre Tschidu a jeho vinič raj.
Okrem vinohradov v Illmitzi vlastní už nejaký čas aj skvosty v Purbachu, na druhej strane Neziderského jazera. Hrdo prevádza hore cez vinice, ktoré sa túlila k svahom Leithabergu.
„Sen,“ hovorí a nemyslí tým len výhľad. Hore, v nadmorskej výške 240 metrov, vinice hraničia s lesom. Je tam zreteľne chladnejšie ako v Illmitzer Seewinkel a vždy tam povieva mierny vánok. Sen je aj pôda: vápenec alebo bridlica s kremeňom. Aj tu vynakladá maximálne úsilie. Najjemnejšie trvalé zatrávnenie, kompost bez konca. Vinič jemne rezaný, olistená stena vzdušne zastrihnutá. Za to však od svojho viniča aj veľa žiada: husto vysadené, niekedy dokonca v systéme dvojitého kordónu, teda dva kry bez odstupu vedľa seba, v neustálom súperení o vodu a živiny. Takto ich núti ísť do hĺbky. Nákladný podnik s najnižšími výnosmi, to, čo z toho vyjde, je však trieda sama o sebe. Dotyk šialenstva.
Vedľa je výsadba s kolovou kultúrou, vinič nie je pripútaný k drôtenke, ale užíva si do veľkej miery slobodu. Tento rok sa hrozno odtiaľ zberá prvýkrát.
Tschida vlastní 14 hektárov prvotriednych vinohradov, prevažne veľké plochy v kuse, aby sa námaha vyplatila alebo, ako hovorí Tschida: „aby sa dala urobiť výpoveď“.
Ani v horúcich rokoch vína z Purbachu neoslavujú žiadne barokové orgie, len naberajú na aromatickej koncentrácii. „Chuťová explózia“, ak sa podarí zobrať ich v ideálnom čase – zrelé, ale nie prezreté; veľa kyselín, málo alkoholu. Umenie vzdorovať čoraz suchšej klíme Panónie nielen chuťou, ale aj sviežosťou, ovláda medzitým dokonale. Stala sa jeho obchodnou značkou.
Z Purbachu pochádzajú aj jeho Pinot noirs, napríklad z Edelgrabenu, kde vládne vápenec. Pod viničmi prenikajú veľké vápencové bloky až na povrch. „Nič než kopa kameňov,“ hovoria ľudia. „Svetová poloha,“ mieni Tschida.
Drsne, rázne, ostro ako britva sa pije, veľa nahého mäsa, málo tabu. Z Thenau sa Pinot prejavuje veselo až melancholicky.
Bridlicnatý Eisner dodáva Burgundskému oheň a krv. Desivo krásny a bolestný, sťahuje do najhlbších hlbín, tam, kde bývajú démoni. Žiadne víno pre ustráchané duše. Blue Velvet. Viac sen ako skutočnosť.
Nakoniec všetky tri polohy zmiznú v cuvée, aby sa senzoricky znova objavili v najrôznejších sekvenciách – rozpory v dokonalej rovnováhe.
Tschida neholduje žiadnemu fetišizmu jednotlivých polôh, ktorý aj tak len priťahuje senzorických malomeštiakov. Nechce nič menšie, než vytvoriť veľký, mnohovrstevný celok. Okrem toho, že sa nechce rok čo rok trápiť s degustačnými komisiami, ktoré rozhodujú o kontrolnom čísle alebo nie. Bez ich oficiálneho sanktu nesmie byť uvedený názov polohy. Tie treba potom prefíkane zašifrovať, ak chcete oznámiť, odkiaľ víno pochádza. Ale na krížovky na etikete vinár nemá chuť. A tak jeho vína nesú príznačné mená ako Felsen, Kapitel alebo Non Tradition a kultové umelecké etikety; ako napríklad Himmel auf Erden, lept Alfreda Hrdlicku, na ktorom sa mladý Schubert môže zabávať s vyzývavými dámami.
Alebo jeho najnovší prírastok Birdscape: pochmúrny scenár ako z nočnej mory Goyu, v ktorom spánok rozumu splodzuje príšery, ktoré na vás civia z nespočetných vtáčích očí.
Birdscape Hell Rot je zo začiatku veselé víno, macerované rosé na ceste k červenému vínu. Vinár to nazýva „pink maceration“. Ale žiadne potešenie bez vážnosti, žiadne šteklenie bez chvenia. To prináša rozporuplnosť, ktorá sa tiahne Tschidovou tvorbou, ambivalenciu, ktorú treba ako v živote vydržať.
Odkiaľ pochádza toto sebavedomie patriť k najlepším, vôľa k jedinečnosti, pud k antitéze?
„To je otázka charakteru,“ verí, „ešte viac, pozitívna naivita, že sa dobro vo svete presadí.“
Charakter, ktorý vykazuje aj trhliny, na ktorom neustále hlodajú pochybnosti a tlak, aby dostál vlastným nárokom – pravdepodobne aj očakávaniam zvonka: Freaks ako hviezdny someliér Mads Kleppe sa pozerajú za oponu, ochutnávajú každý sud, inšpekčne kontrolujú každý kameň vo vinohrade, aby doručili domov do Kodane výlučne čistý materiál.
Nič nezostáva skryté. „Tam som nahý,“ konštatuje vinár.
Nahé sú nakoniec aj vína, nič nesmie zakrývať ich podstatu.
„Moja pivnica nie je ústav na aromatizovanie,“ hovorí. Keď niekto predvádza také divadlo vo vinohrade ako on, netreba žiadnu korekciu. Kontrolná diéta, ktorú si tam predpísal. Stále viac vynechávať. Diéta však neznamená úplné zrieknutie sa. Naučil sa: Víno neletí len tak z viniča do pohára. Neustále otáčať všetkými skrutkami znamená: nespočetné úvahy, experimenty, rozhodnutia. Aj rozhodnutie niečo nechať tak.
„Človek časom vyvinie cit pre to, kedy musí zasiahnuť a kedy môže povoliť,“ verí.
Podstatnou skrutkou je zrejme aj jeho lis na hrozno, „Rolls-Royce medzi lismi“. Luxus, na ktorý musel roky šetriť.
Žiadnu dotáciu nedostal, podľa úradov išlo o „opatrenie nepodporujúce kvalitu“.
Prístroj z Francúzska dokáže všetko, jemnejšie sa hrozno zrejme lisovať nedá. Žiadny menejcenný vylisovaný mušt, ale len to, čo odtečie samovoľne, sa stáva vínom. To je potom aj krištáľovo čisté a bez horkých látok – čistý džús v homeopatickom množstve. Nákladný podnik v každom prípade. Potom znova povoliť, Laissez-faire: kvasenie, zrenie bez zásahov, bez prísad. Vo veľkých drevených sudoch. Nemaskované v bariku a nezatvorené v oceľovom tanku.
Vína môžu dýchať. Zanechávajú dojem, dojem vinohradov. Pohľad dole na jazero, cvrlikanie svrčkov, letné slnko, jemný vánok. A potom vykročíte znova na ulice Illmitzu, okolo upravených predzáhradiek a odmeraných fasád, za ktorými sa možno skrývajú priepasti, možno však aj nič výnimočné.
Christian Tschida
Apetlonerstraße 23, 7142 Illmitz
Tel.: 02175/241 58
www.tschidaillmitz.at