Talianska dráma
Text: Manfred Klimek Fotografie: Manfred Klimek
Vinotéka v Siene. Vo výklade fľaša Chianti Classico Riserva „Rancia“, plnená vo veľmi dobrom vinárstve „Felsina“, plnená vo veľmi dobrom ročníku 1999. Cena: dvadsaťosem eur. Ako skoro všade v Európe.
Nechceme platiť túto cenu. „Koľko teda chcete zaplatiť?“ pýta sa vinár. Maximálne pätnásť eur. „Ak si vezmete všetky štyri debničky, dám vám fľašu za dvanásť eur.“ Sme dohodnutí.
Takto to momentálne vyzerá všade v Toskánsku. Od Luccy po Grosseto, od Arezza po Florenciu: kto si chce kúpiť dobré toskánske víno, môže sa s vinármi zjednávať. Len získa.
Pretože sklady sú plné, pivnice tiež: zdá sa, že toskánske víno sa už nepije. To je síce prehnané, ale hype neskorých deväťdesiatych rokov, rozkvet takzvaných „Super-Tuscans“, je preč. Nikde inde v európskom vinárstve nemožno pozorovať krízu a jej následky lepšie ako v krajine Dolce Vita; ani tí najlepší vinári, ani tie najlepšie regióny, ako napríklad Bolgheri, nezostali ušetrení. Aký je dôvod?
Spomeňme si na dobré roky. A predovšetkým na roky predtým. Toskánsko, najmä oblasť Chianti Classico, bolo pred tridsiatimi rokmi ekonomicky krízovým regiónom. Potom prišli turisti – bohatí art-direktori veľkých reklamných agentúr, vydavatelia slávnych časopisov, ľavicoví režiséri a herci, sociálnodemokratickí politici európskeho severu – a objavili Toskánsko ako útočisko pred mestským hedonizmom vtedajšej epochy. Prišli, zostali a pili regionálne víno.
Regionálne víno však chceli piť aj doma, tak si ho po debničkách balili do kufrov svojich kombíkov Volvo. Zásoby sa však rýchlo míňali, a tak začali dobiedzať vo vinotékach svojich domovských obcí, ktoré dosiaľ poznali Chianti len v prútených fľašiach. Dopyt vyvoláva produkciu, ceny rástli. Dobré ročníky medzi rokmi 1985 a 1990 tento impulz ešte podporili; prvé značkové vína – napríklad Tignanello – unikli tvorivosti vizionárskych vinárov, boli predchodcami „Super-Tuscans“.
Objavilo sa Bolgheri, tamojšie najslávnejšie vinárstva (Ornellaia, Sassicaia) sa etablovali ako najlepšie vinárstva Talianska. Postupne klasické víno mizlo a bolo nahradené modernými kreáciami. Ceny stúpali do netušených výšin a mnohí vinári zbohatli.
Chceli však profitovať z boomu všetci vinári, aj tí priemerní. Takže všetci vinári začali vyrábať „Super-Tuscan“, aj tí priemerní. A keďže dopyt pretrvával, čoskoro sa pili priemerné vína za predražené ceny. Potom dopyt ustal. A toto ustanie zasiahlo všetkých. Aj dobrých vinárov.
„Zničili sme sa sami,“ hovorí vinár z Isole e Olena, Paolo de Marchi, ktorý považuje ťažkú odbytovú krízu za prekonanú: „Moje Classico sa predáva za každých okolností.“ Pojmom „sami sme sa zničili“ má de Marchi na mysli chýbajúcu stratégiu pre blízku budúcnosť. „Ešte pred štyrmi rokmi sme si mysleli, že ten nápor bude trvať večne.“ Veľký omyl.
„Bolo to ako v čase burzového boomu, čiastočne ten vývoj prebiehal paralelne,“ hovorí enológ Vittorio Fiore, ktorý je sám zodpovedný za rad Super-Tuscans. „Ale koniec bol predvídateľný, niektorí vinári boli neuveriteľne naivní a nechali sa strhnúť eufóriou.“
Faktom je, že mnohé toskánske vína dnes chutia štandardizovane. Enologické prostriedky umožňujú toto vyrovnávanie. A v blaženom opojení boomu sa kreatívna súťaž vinárstiev dostala do úzadia, staré, regionálne špecifické vína z Chianti, z Montalcina a Montepulciana sa zabudli. Hoci sa v roku 1999 spomenulo na staré dobré Classico-Riserva, táto iniciatíva bola v médiách čoskoro opäť odsunutá na vedľajšiu koľaj, keď sa nakoniec zistilo, že s módnymi vínami sa dajú zarobiť peniaze oveľa rýchlejšie.
Tiež sa vinári prispôsobovali veľkým hodnotiteľom. Pokukovali po vytúžených „Troch pohároch“ (Tre Bicchieri) národného Gambero Rosso; vrhali sa k nohám Roberta Parkera pre 90+ bodov. A tak vyrábali to, čo si žiadali: husté, koncentrované a alkoholické ovocné bomby. Spotrebiteľ však odchádza. Pije – aj v Taliansku – podobne ladené čílske, austrálske a juhoafrické vína, ktoré ho stoja maximálne tretinu domácej produkcie. To si talianski vinári dlho neuvedomovali, pretože zberatelia a znalci po celom svete plnili svoje sklady. Ale teraz sú pivnice plné. A najskôr sa musia vypiť. To môže trvať roky.
Nízka rozmanitosť, často absurdne vysoké ceny, tvrdohlavé naliehanie na rýchly zisk a neschopnosť vyvíjať perspektívy teraz vedú k trvalej ekonomickej kríze. Cesta von je pre mnohých vinárov spojená s trpkými poznaniami.
Veľké spoločnosti, ako Angelo Gaja, Frescobaldi alebo Antinori, majú manévrovací priestor, ktorý im umožňuje presadiť riešenia aj v čase krízy. Stredne veľké podniky, často malé prevádzky, sú však zadlžené až po uši, pretože bezhlavo expandovali. Niektoré z týchto viníc mali tento rok krásne strapce. Ale nikto neprišiel, aby ich zozbieral.
Taliansky trh čoraz viac vyžaduje jednoduché, ľahko konzumovateľné vína pod desať eur. Tie prichádzajú z Abruzz alebo Sicílie. Toskánsko má v tomto segmente už len Chianti-Classico, Rosso di Montalcino a Rosso di Montepulciano. Ale len veľmi zriedka pod tou hranicou bolesti, ktorá je pre spotrebiteľa drahá. Ak sa chce vrátiť k masovej kvalite, musí poriadne znížiť nároky.
Pre mnohé „Super-Tuscans“ čoskoro odbije posledná hodina. Neurobili si meno, vinár nedokázal vytvoriť značku a v hre enológie nemajú nič výnimočné, čím by sa mohli pochváliť. Kto ich ešte potrebuje? A čo sa stane s vinohradmi?
Už teraz po najlepších plochách pokukujú rovnako strádajúce koncerny. Tu je krajina nádeje. Po páde nasleduje vzostup, hoci to už nikdy nebude také, ako to bolo kedysi. Toskánske víno sa v budúcnosti opäť zaradí na regály supermarketov, kam možno vždy patrilo – je hviezdou v dolnom strednom poli. Toskánski špičkoví vinári, ktorí majú ešte čas a peniaze, však svoje značky cez krízu zachránia a vždy budú na rovnakej úrovni ako najlepší vinári z Bordeaux, Burgundska a Piemontu. Pretože sa oprávnene považujú za súčasť európskej vinárskej elity. Aj keď vietor v týchto dňoch veje poriadne mrazivo.
*Autor je fotograf a od roku 1997 vlastní podiely na toskánskej vinici v blízkosti Grosseta.