Text: Alexander Rabl
Neskoré popoludnie a zámok Schauenstein pôsobí ako dobre situovaný pán v najlepších rokoch, ktorý sa po výdatnom obede utiahol na malého šlofíka. Andreas Caminada si nachádza pár vzácnych minút na reflexiu. „Nedávno som bol u Joana Rocu. Spýtal som sa ho, čo asi príde po severskej kuchyni a po Južnej Amerike: „Pravda je taká: Nikto z nás to nevie.“ Možno je však Caminada už uprostred ďalšieho trendu, ktorý by sa mal volať: Kuchyňa Álp. V kuchyni Schauensteinu pracujú Sven Wassmer a Rebecca Clopath, Hansjörg Ladurner a Fabian Fuchs, niektorí z najlepších kuchárov, ktorí na seba práve upozorňujú svojou sčasti radikálnou alpskou kuchyňou. Je to prvý alpský samit medzi Rakúskom, Južným Tirolskom a Švajčiarskom. Miesto činu: najmenšie mesto na svete, Fürstenau v kantóne Graubünden, kde stojí Caminadov zámok Schauenstein, ktorý je cez víkendy vypredaný až na rok dopredu a ešte ďalej.
Hostiteľ Andreas Caminada, pre ktorého je stagnácia pojem, ktorý sa v jeho slovníku nevyskytuje a ktorý práve v susedstve plánuje vlastnú pekáreň, ako aj ďalšie degustačné miestnosti a izby pre hostí, má vlastnú definíciu pre to, čo varí: „Alpská kuchyňa, ale s vysokým estetickým nárokom.“ Neskôr bude zo sivoňa a rakytníka, červenej kapusty a horčice alebo šunky a sušenej hrušky podávať geniálne malé jednohubky, ktoré variujú tému kyslosti a fermentácie nanajvýš zábavným a jemným spôsobom. V mikroklimatickej zóne Graubünden nerastú len vynikajúce biele a červené vína, ale aj artičoky a iná zelenina. Človek to má ako alpský kuchár samozrejme ľahké, ak má dodávateľa biozeleniny, ako je Marcel Foffa, ktorý Caminadu nezásobuje len artičokami. Kto nedisponuje pokladnicou záhradníkov ako Heinz Reitbauer vo Viedni, alebo nie je sám sebe záhradníkom ako Richard Rauch, ten to má v alpskom priestore predovšetkým so zeleninou poriadne ťažké.
Spolupráca tých najlepších
Norbert Niederkofler, ktorý svoju kuchyňu v Rosa Alpina pred niečo viac ako pol desaťročím radikálne zmenil, musel sedliakov v Južnom Tirolsku k kvalite najprv vychovať jemným násilím a zárukami odberu. Medzitým ho jeden záhradník z Bolzana zásobuje prvotriednou zeleninou. Niederkofler už roky prevádzkuje projekt „Cook the Mountain“, voľné radenie podujatí, kde si kuchári z talianskych Álp dávajú špičkové dostaveníčko. Niekedy sa tam aj pešo pochoduje na vysokohorskú pastvinu, kde je potom rizoto s borovicou horskou a sektom chladeným v čerstvej pramenitej vode od špičkového vinárstva Ferrari z Trenta. V Rakúsku sa zas vyníma Koch.Campus, združenie niekoľkých špičkových síl okolo Thomasa Dorfera, Andreasa Döllerera, Heinza Reitbauera, Thorstena Probosta, Josefa Floha a Richarda Raucha. Kuchári, ktorí sú spolu spriaznení priateľstvom, cestujú aj do Londýna alebo Portugalska, aby prezentovali svoju alpskú kuchyňu. Teraz však znie heslo: Spájanie síl, spoločné vystupovanie, prvý pokus. Dominik Flammer, novinár, autor a lovec koristi v tých najodľahlejších údoliach, jazerách a vrcholoch švajčiarskych Álp, mal ten nápad. Alpy nepoznajú hranice, siahajú od Francúzska až po Rakúsko, prečo by teda nemalo existovať prekračujúce spolunažívanie tých najlepších pri sporáku, aby sa pestovala inšpirácia a propagácia kvality kulinárskeho dedičstva Álp.
Jesť históriu Flammer to vystihuje, keď hovorí: Kuchár hľadá sedliaka, sedliak hľadá kuchára. Z lovov z posledných mesiacov má sušené hrušky, sušené klobásy Cervelat, rakytník a sladkovodné sardinky. Je to aj nadaný rozprávač príbehov. O švajčiarskych vojakoch vie porozprávať, že v skorších časoch platili za tých najtvrdších v Európe. Švajčiarsko, ktoré nemalo soľ, vymieňalo vojakov za toto vzácne korenie. A títo vojaci boli na bojisku natoľko nebojácni a nadmieru brutálni, tvrdí Flammer, že brušný tuk zabitých švajčiarskych vojakov sa v Miláne v lekárni predával ako prostriedok na potenciu. Pre Flammera už dávno v alpskej kuchyni drieme veľký potenciál a kto pochybuje o jej medzinárodnom význame, ten ho môže poriadne – priateľsky – rozhnevať. Príbehy sú pre rast kuchárskej kultúry k nadregionálnemu významu podstatné. Kuchárka Rebecca Clopath podáva smotanu s lúčnymi bylinkami, fermentovanú jarnú cibuľku, vaječný žĺtok a chlieb z jednozrnného pšeničného kvásku.
Je to poľnohospodárstvom, hlupák
Smotana, ktorá nemá s rovnomenným produktom v supermarkete vôbec nič spoločné, je nádherne tučná, sčasti hrudkovitá a sýtej, svetložltej farby. Chutí ešte o to lepšie, keď sa človek dozvie, že smotana pochádza z mlieka dám Stelly, Fantosy, Enzy a Noelly, to sú mená kráv, ktoré žijú na malinkom dvore jej otca, odkiaľ Rebecca Clopath odoberá veľkú časť surovín pre svoju kuchyňu. Soľ s rascou lúčnou zušľachťuje smotanu, ktorú možno kúpiť aj v predajni na dvore. Predjedlo Rebeccy Clopath je vyhlásením za to, že dobrá kuchyňa nemusí byť komplikovaná, ak je kvalita surovín vynikajúca. Stále užšie prepojenie medzi sedliakmi, výrobcami a kuchármi naberá v alpskej kuchyni (a nielen tam, Francúzi sú toho príkladom) na význame. To, že určité produkty vyrábané v malých množstvách a dostupné len určitým reštauráciám, respektíve šéfkuchárom, je to možnosť, ako získať renomé a exkluzivitu? Heinz Reitbauer zo Steirerecku vo viedenskom mestskom parku to vidí úplne inak.
Ocenenie si treba zaslúžiť
„Nie som priateľom egoizmu,“ hovorí Reitbauer. „Samozrejme, existuje veľa takýchto spoluprác. To je v poriadku a kolegovi rád prenechám mimoriadny produkt.“ Heinz Reitbauer bude na druhý deň podávať pohánkovú kašu, pripravenú z tuku vybraných obličiek, ktoré boli niekoľko dní pred pečením naložené v náleve. „Kvalita tuku,“ hovorí Reitbauer, „sa v Rakúsku určite ešte dá zvýšiť.“ A dodáva: „V Rakúsku je problém s teľacím mäsom.“ Ale Reitbauer disponuje exkluzívnym produktom, sú to teliatka z Poguschu. Reitbauer je bojovník za nové sebapochopenie v poľnohospodárstve, ktoré by rád spojil s ocenením pre produkty, či už ryby, mäso alebo zeleninu, ak si ich aj zaslúžia. „Máme niečo jedinečné, a tým je drobnosť nášho poľnohospodárstva. Sotva iná krajina vlastní takúto. Avšak v poľnohospodárstve potrebuje zlom, nový začiatok.“ Reitbauer vie, aká dôležitá je starostlivosť o kultúrnu krajinu. Pretože nevytvárajú len jedlo ľudí, ale celý životný štýl. Heinz Reitbauer miluje upriamovať pozornosť na veci, ktorým sa jej dostáva primálo. „Vezmime si tému rýb. Kedysi predsa pstruhy platili za menejcenný produkt. Dnes je každý hrdý, ak takýto produkt môže dostať v špičkovej kvalite a môže s ním pracovať. Nasledujúca generácia kuchárov má toto ocenenie ešte viac v krvi. Ak už nebude všade morská ryba, ľudia za ňou budú cestovať k morským pobrežiam. A keď potom budú opäť doma, ocenia chuť vynikajúcich sladkovodných rýb.“
Kto riskuje, ten varí
Sven Wassmer, ktorý varí vo Valse, platí za novú vychádzajúcu hviezdu medzi švajčiarskymi kuchármi. Podáva chlebovú kašu, k tomu grisonský jačmeň a sušené mäso z desaťročnej kravy. Bolo toto jedlo skomponované špeciálne pre dnešný večer? Wassmer hovorí: „Jedlo máme v menu, považujem za dôležité tieto veci ľuďom aj priblížiť. Inak premýšľanie o nich nemá zmysel.“ Neskôr bude Wassmer podávať dezert z horských zemiakov, valského jogurtu, valskej smotany a sušenej hrušky, novú interpretáciu Cucina Povera Álp, ako bola kedysi bežná pre široké vrstvy obyvateľstva. Wassmerova radikálnosť pripomína sčasti kuchyňu Andreasa Döllerera z Gollingu, ktorý si Cuisine Alpine dal už pred rokmi zapísať ako slovno-obrazovú značku a dôsledne s ňou pracuje. Döllerer, zakladajúci člen Koch.Campus, musel účasť na alpskom samite zo zdravotných dôvodov odvolať. V júni zorganizuje s jedným zo svojich najdôležitejších partnerov, sedliakom Michaelom Wilhelmom, na vysokohorskej chate v Söldene ďalší Koch.Campus. Wilhelm chová jaky a dodáva aj staré dojnice do Gollingu, z ktorých delikátneho mäsa Döllerer vo svojej reštaurácii vykúzli presvedčivo dobré predjedlo.
Čo to teraz pre nás znamená?
Na záver musia byť dovolené dve otázky. Bolo to všetko, alebo príde ešte niečo? Flammer: „Plánujeme toho veľa. Práve som hovoril s kuchármi z francúzskeho Švajčiarska a vediem rozhovory s Bavorskom.“ Thomas Dorfer z Landhaus Bacher, zakladajúci člen Koch.Campus: „Vieme, že v kolektíve je ľahšie niečo pre kuchyňu Álp dosiahnuť. Nejde o jednotlivé osobnosti, ktoré potom stoja v svetlách reflektorov. Ide o myšlienku. Ak sú pri tom Švajčiari alebo aj Francúzi, teší ma to.“ Heinz Reitbauer: „Myšlienka spolupatričnosti predsa vznikla tu u nás. Teraz treba aj dávať pozor, aby sme opraty držali trochu v rukách.“
Otázka, či Rakúsko, ktoré predsa pozostáva nielen z hôr, sa dá kulinársky vôbec predávať cez cestu Álp, bola kladená primálo. „Pre reštaurácie ako Steirereck alebo Taubenkobel,“ tvrdí Reitbauer, „pojem alpskej kuchyne pasuje prirodzene menej než pre reštaurácie Andreasa Döllerera alebo Thorstena Probosta. Máme spoločný kultúrny priestor, ale my na východe máme s našimi východnými susedmi oveľa viac spoločného než s mnohými inými.“ Aj Richard Rauch zo Steirawirt sa nevidí práve v centre alpskej kuchyne. Svoj charakter na tanieri má definovaný už dávno. Reitbauer, ktorý ako jednohubku k aperitívu podáva ruské šči, na záver: „Nejde mi o to, aby som naskočil na vlak, či už sa volá alpský, severský alebo inak. Ide mi o konfrontáciu s jedlom ako takým a o to, aby aj široká základňa z niečoho profitovala a nie iba 25 dobrých reštaurácií.“ To je však príbeh, ktorý porozprávame inokedy.
Účastníci alpského samitu a ich príkladné jedlá
Andreas Caminada, zámok Schauenstein, Fürstenau
Červená kapusta – horčica, šunka – sušená hruška – tekvica – Cicorino Rosso, sivoň – rakytník, Pizzocherie, jahňacie brucho – rakytník – špenátový koreň
Fabian Fuchs, Equi Table, Zürich
Zubáč – cibuľa – Oca – reďkovka, hovädzie rebro – horský zemiak – špenát – medvedí cesnak – Shiitake (prášok)
Rebecca Clopath
Chlieb z jednozrnného pšeničného kvásku – kyslá smotana – divoké bylinky – jarná cibuľka, paštrnák s kozím mliekom – borievka – brusnice
Hansjörg Ladurner, Scalottas, Lenzerheide
Grisonské mäso – brioška z horských zemiakov, pena z borovice limby – jablko
Sven Wassmer, Silver, Vals
Svenova chlebová kaša – grisonský jačmeň – sušené mäso Silver, horský zemiak – valský jogurt – valská smotana – sušená hruška
Norbert Niederkofler, Rosa Alpina, St. Kassian
Tatarák z mieňa
Heinz Reitbauer, Steirereck, Viedeň
„Sterz“ pohánkový – obličkový tuk – komonica lekárska
Thomas Dorfer, Landhaus Bacher, Mauern
Pečeň zo sumca – palenta – čierne ríbezle – hviezdica prostredná, srvátka – hovädzia špiková kosť
Richard Rauch, Steirawirt, Trautmannsdorf
Kapor amurský – fazuľa – Wasabino – bukvice
Chris Oberhammer, Tilia, Toblach
Pusterské špalda s prasiatkom, pečeňová paštéta a čierna baza