Text od Evy Biringer
Na strach z toho existuje dokonca aj slovo: solomangarefóbia. Ľudia, ktorí idú dobrovoľne jesť sami? S tým predsa musí niečo byť v neporiadku. Teda aspoň ak pod „ísť jesť“ nemáme na mysli tie lahôdkarstva, v ktorých sú hostia apaticky hľadiaci do MacBookov už v presile, ale radšej reštaurácie, ktoré sa navštevujú večer a nie sú ani pizzériou, ani stánkom s klobásami.
Kto do vyhľadávača zadá „jesť osamote“, dostane ako návrhy buď „objednať si“, „trápne“ alebo „robí tučným“. K tomu sa hodí scéna z Monty Pythona, v ktorej lístok mäty podaný na konci menu spôsobí, že obézny pán Creosote praskne. Sám si za to môže, keď si objedná celý jedálny lístok, však? Hoci osamelí jedáci to poznajú: pretože sa nevedia rozhodnúť a nemajú sa s kým podeliť, často si objednajú priveľa. A navyše sú potrestaní povýšeneckou obsluhou.
Pán Creosote aspoň dostal samostatný stôl. Mnohí totiž nečakane skončia pri takzvanom komunitnom stole. Ide o oválny stôl alebo dlhú tabuľu, pri ktorej sú rôzne zoskupenia (v korona-novotvare: domácnosti) umiestnené divoko pomiešané. Tam párik vo funkčnom oblečení, ktorý má veľa čo rozprávať o poslednom kurze paraglidingu, vedľa neho oslava otcových narodenín a uprostred chudák, ktorý sa odvážil prísť bez sprievodu. Je pravda, že z tejto náhodnej situácie sa niekedy vyvinú zaujímavé rozhovory, ako vtedy vo Forsthaus Strelitz s redaktorkou psychologického časopisu, často to však jednoducho len otravuje. Napríklad v Workshop Kitchen + Bar v Palm Springs, ktorý pripomína skôr vernisáž s nápojmi zadarmo než reštauráciu, kde bol susedov lakeť prakticky v mojom šaláte Green Goddess Salad. Komunitný stôl vznikol v prvom rade, samozrejme, z ekonomických dôvodov: viac ľudí na menšom priestore a flexibilné sedenie. Okrem toho však niektorým slúži ako zámienka pre vynútený pocit spolupatričnosti, podľa hesla: „Spolu sa je menej osamelo.“ To už radšej starý dobrý „vyhnanecký“ stôl. Alebo riešenie ako v budove Opery v Sydney, ktorá vyhradzuje oddelenú časť len pre osamelých stravníkov.
Alebo miesto na pulte. Otvorené kuchyne sú obľúbenejšie než kedykoľvek predtým a s nimi prišiel aj „Chef’s Table“. Korene tohto architektonického riešenia, ktoré má obrovský vplyv na atmosféru v kuchyni – šéfkuchári hádzajúci panvice sú tak minulosťou – ležia v Japonsku. Sediac na tri dĺžky jedálnych paličiek od šéfkuchára, sledujete jeho remeslo v posvätnej tichosti. Rozhovory sú z úcty zakázané. Ďalším príkladom sú ramen bary, ktorých návšteva má jediný cieľ: rýchlu, hlasno srkajúcu konzumáciu jedla. Z Japonska sa tento princíp pultu rozšíril do celého sveta, od Chef’s Table at Brooklyn Fare cez Noma a Atelier Joël Robuchon až po Rote Wand Chef’s Table. Samozrejme, aj tam sa môže osamelému jedákovi stať, že mu sused bez vyzvania vysvetlí, ako si doma pripravuje vajce namäkko, ale vyhnúť sa takému rozhovoru je oveľa jednoduchšie než pri komunitnom stole.
Trend netrend: Väčšina reštaurácií stále umiestňuje hostí k oddeleným stolom. Mnohé rezervačné systémy sa však bránia voči jednotlivcom. Obchádza sa to tak ako v prípade známeho, ktorý urobí rezerváciu pre dvoch a potom rýchlo pošle e-mail s prosbou, či môže prísť sám. Treba dodať, že tento známy si spravidla objedná veľké menu, k tomu jednu-dve fľaše vína (nie, nie šesť ako pán Creosote), aperitív, kávu a digestív, proste kompletný program plus primerané prepitné. Známy sa počas venčenia pudla sťažoval, že ho v priebehu krátkeho času v reštauráciách trikrát odmietli. Raz bezdôvodne, inokedy z dôvodu „ekonomickej efektívnosti“ a naposledy zo strany trojhviezdičkovej reštaurácie vo forme floskuly v e-maile, ktorá končila vetou: „Dúfame, že vás čoskoro budeme môcť privítať v našej reštaurácii: ideálne vo dvojici.“
Čiastočne je to určite spôsobené aktuálnym výnimočným stavom. Reštauratéri sú odkázaní na každý cent a, samozrejme, štvormiestny stôl prinesie viac ako jeden hosť. Na druhej strane sa tým vyhnete komplikovanému tetrisu s domácnosťami a nejeden človek by zrejme išiel jesť s lepším pocitom alebo by vôbec išiel do reštaurácie. V časoch pandémie si človek musí položiť otázku: Patrí budúcnosť osamelým jedákom?
Proti tomu svedčí fakt, že skeptický až diskriminačný postoj voči nim bol aj pred koronou. Citát z listu čitateľky Petry B. pre Feinschmecker: „Ísť jesť osamote, áno, robím to odvtedy, čo moji najbližší ležia na cintoríne. Ale jednotlivý hosť nie je často vítaný: dlho vopred rezervovaný Chef’s Table reštaurácia na poslednú chvíľu zruší. Rýchle poradie chodov (,Som na úteku?‘) je skôr štandard než výnimka.“ Na úteku by človek chcel byť, keď si obsluhujúci personál myslí, že sa musí zľutovať a začať small talk, ktorý v konštelácii muž-žena neraz končí tzv. mansplainingom. Alebo narazíte na Roberta Redforda. Naozaj: hollywoodsky herec niekedy pozýva osamelo jediaacich ľudí k svojmu rodinnému stolu, pretože mu ich pohľad pripadá „srdcervúci“.
Dá sa predpokladať, že hollywoodska hviezda jednoducho nemá poňatie o niektorých životných realitách. Prečo je osamelo jediaaca žena okamžite podozrivá z toho, že je a) testerka, b) z úradu verejného zdravotníctva alebo c) hľadá flirt? Aspoň sme o kus ďalej ako v 50. rokoch, keď sa podľa sociálneho psychológa Hansa-Petra Erba pri žene, ktorá ide sama do reštaurácie, automaticky myslelo na prostitútku. Čudné je to aj dnes. Niet divu, že viac mužov (72 percent) ako žien (57 percent) uvádza, že „pravidelne alebo aspoň zriedka navštevujú reštauráciu osamote“, ako vyplynulo z prieskumu rezervačného portálu Open Table. Odtiaľ pochádza aj pozorovanie, že rezervácie pre jednu osobu vzrástli medzi rokmi 2014 a 2018 o 321 percent. Niet divu, napokon stúpa aj počet jednočlenných domácností. Kto zvyčajne je sám, ten občas ocení aj spoločnosť iných.
Dôvody na jedenie osamote sú pritom rovnako rozmanité ako výber chleba v reštaurácii Steirereck (kde sa mimochodom k jednotlivcovi správajú nanajvýš srdečne). Niekto sa chce na pracovnej ceste odmeniť opulentným menu. Iný nemá v okruhu priateľov nikoho, pre koho by návšteva trojhviezdičkovej reštaurácie stála za niekoľko stoviek eur. Ďalšia si chce vychutnať kulinársky zážitok bez banálnych rozhovorov o každodennosti alebo, ako to formuluje časopis Wienerin, bez „najnovšej story o vracaní od Juliinho trojročného dieťaťa alebo vzťahových problémov Anny“. Netreba dodávať, že jedenie bez spoločnosti podporuje sústredenie úplne iným spôsobom. Ach áno, človek sa vtedy nemusí deliť o dezert. Klišé o testerovi je mimochodom hlúposť: väčšinou chodia práve s doprovodom. Zosnulý Wolfram Siebeck so svojou manželkou Barbarou (aj preto, že podľa Lahrer Zeitung už po určitej konzumácii nápojov nedôveroval vlastnému úsudku) alebo kritik FAZ Jürgen Dollase, ktorý tiež vždy kritizuje v doprovode manželky. Jeho základné pravidlo znie: „Pri jedle mlčíme. Sústredenie je stopercentne zamerané na vidličku. Kto pri jedle trepe, môže jesť aj lepenku.“
A kto je sám, môže čítať noviny. Popri jedle a spaní je čítanie jedna z najkrajších činností na svete, prečo nespojiť oboje? Niektoré reštaurácie sú na to presne nastavené. V berlínskej Nobelhart & Schmutzig nájdete diela o technu, rasizme, naturálnom víne a Tante Linas Kriegskochbuch – Rezepte einer ungewöhnlichen Frau, in schlechten Zeiten zu überleben. Knižnica je aj v najútulnejšej reštaurácii s hviezdičkou v Stuttgarte.
Spýtajme sa ešte raz Petry B.: „Len vo Wielandshöhe som sa cítila dobre: dostala som niečo na čítanie (kulinárske témy, veľmi vhodné) a Vincent Klink na moju pochvalu odpovedal, že pre neho neexistuje nič lepšie, než jesť osamote s dobrou literatúrou.“ Toľko k solomangarefóbii: boh maultaschen pochopil, že je obrovský rozdiel medzi tými, čo sa hrajú so smartfónom, a tými, čo presne z toho čerpajú pôžitok: z jedenia osamote sprevádzaného inšpiratívnym čítaním. Na to by sa mal vymyslieť pojem.