Chlieb je opäť v móde
Viac-menej sme sa s tým zmierili. Zánik pekárov; šírenie reťazcov a explozívny nárast druhov chleba s kadejakými vylepšeniami a zbytočnosťami, ktoré v prvý deň lákavo chrumkajú a voňajú, no na druhý deň sa už dajú polámať len pre kačky v zime. Skutočnosť, že chlieb sa už nepečie, ale vyrába v továrňach a dokončuje v predajniach pečiva. Zvykli sme si na to, spomínali sme na citáty našich rodičov a starých rodičov, ktorí tvrdili, že najkrajšie na návrate do Rakúska je chlieb a voda, ale brali sme ich ako sentimentálny folklór. Pretože v skutočnosti to už dávno vyzeralo inak: Všade už nastala renesancia chleba, staré pekárske tradície sa opäť kultivovali alebo dokonca vylepšovali. Vo Francúzsku bolo už dávno toľko regionálnych chlebov ako syrov, v Taliansku si spomenuli na staré odrody obilnín a výrobné postupy, Pane Pugliese získal status talianskej delikatesy a na výstave produktov Presidio „Terra Madre“ pri príležitosti veľtrhu Slow Food „Salone del Gusto“ v Turíne ste mohli ochutnať gaštanové chleby zo stredného Talianska rovnako ako chleby pečené v peci na drevo z Nemecka. A v USA bol chlieb už dávno kultom.
Mali sme Kornspitz. A pár jednotlivcov, ktorí volali na púšti. To sa však teraz pomerne rýchlo zmenilo, chlieb nie je len témou, ale zrazu dokonca niečím ako šik záležitosťou. Karl Wlaschek mladší a jeho cukrár Pierre Reboul otvorili pred nie príliš dlhým časom malú dizajnérsku pekáreň v Döbling, v ktorej dostanete chleby rozličných domácich špičkových pekární; architektonická kancelária na Spittelbergu prevádzkuje vo vedľajšej miestnosti aj pekáreň s tovarom novej pekárskej hviezdy, mená pekárov sú na scéne zrazu také známe ako mená vinárov, chovateľov mangalíc alebo výrobcov syrov. Takže sa tam očividne niečo udialo. Konečne.
Čo presne toto hnutie vyvolalo, je ťažké povedať, ale určite to súvisí s kvalitatívnou nerovnováhou; medzi tým, čo sme v posledných rokoch kládli na náš chlieb a samotným chlebom. A samozrejme s ľuďmi. Napríklad s Erichom Kassesom, ktorý v ďalekej Thayi vo Waldvierteli už desaťročia pečie skvelé chleby a už dávnejšie sa zaoberá kultiváciou kváskov. Helmut Touzimsky ho motivoval už pred 30 rokmi, aby pre Meinl piekol sériu „Leni“. Peter Friese zo „Schwarzes Kameel“, v princípe frankofil a zvlášť nadšený francúzskym pekárenským umením, ho podnietil k vývoju „Holzwandl-Brot“ (chlebov pečených v drevenej debničke): nekonečne šťavnaté kváskové chleby v bohatej rozmanitosti, v praktickom 400g formáte, pečené v drevenej debničke, a preto priam francúzskej elegancie. Svoj „Rotonda“ objavil pri príležitosti dovolenky v Grade, rozpráva Waldviertler „Slow Baker“. Hotel ani pláž sa mu vraj veľmi nepáčili, tak sa vybral hľadať dobrý chlieb. V maličkej diere našiel pekára, ktorý pracoval ako jeho predkovia, a hoci obaja nemali jazyk, ktorým by sa vedeli dorozumieť, Kasses tam zostal dva týždne a naučil sa, ako sa pripravuje „Rotonda“: z kvásku (z neho má Erich Kasses medzitým v svojej pokladnici nažive 20 rôznych druhov, „v tom som trocha blázon“) pripravené cesto z pšeničnej múky, len úplne málo droždia (na riadenie fermentácie a aby sa vyhlo nežiaducim spontánnym fermentáciám), 24 hodín vyzreté, potom potreté olivovým olejom a opäť 24 hodín odstáte. Až potom sa pečie v drevenej debničke. Úžasné.
A samozrejme Helmut Gragger, vyučený pekár z Ansfeldenu v Hornom Rakúsku, ktorý dlhé roky pracoval v chlebovom priemysle v Nemecku, až kým mu to raz nestačilo, osamostatnil sa a nechal si postaviť pec na drevo. Kvások, biologická múka, drevo a čas boli odvtedy jeho devízou, s mobilnou pecou sa postaral o pečenú radosť na farmárskych trhoch a bio-stretnutiach, inšpirácie našiel na výletoch za veľkými majstrami do Francúzska.
Minulú zimu potom zaradil vyšší stupeň, a to otvorením svojej pekárne vo viedenskom City s názvom Gragger & Cie. Malá pekná pekáreň s voňajúcou pecou na drevo uprostred obchodu sa po dlhom čase opäť postarala o to, že Viedenčania stáli v rade na chlieb – dobrovoľne a až na ulicu. Hviezdou sortimentu je nepochybne „P-Brot“, pričom „P“ na jednej strane znamená veľký vzor Poilâne, na druhej strane dobroprajného majiteľa domu, ktorého túžba po dobrom, pravom chlebe bola rozhodujúca pre tento podnik. 24 hodín kysne cesto pre P-Brot, a aj keď by Helmut Gragger mohol predať oveľa viac svojho chleba ako tých 80 kusov po dvoch kilách – časová následnosť a rozmery pece jednoduchšie viac nedovolia. Získať P-Brot poobede má veľa spoločného s veľkým šťastím, a už sa aj často stalo, že pekáreň o 16:00 zatvorila, „pretože sme už nemali čo predávať“.
Poilâne v Paríži toho zvládne viac. Z prírodného kváskového ražného chleba, ktorý v 70. rokoch Lionel Poilâne preslávil úplne v rozpore s vtedajším trendom neutrálnej bagety, sa dnes pečú tisíce bochníkov nielen v Paríži a Londýne, denne sa ich okolo 5 000 posiela do celého sveta. Niet divu, pretože filmové hviezdy, umelci a iné celebrity predovšetkým v L.A. a New Yorku založili kult okolo – nadmieru jednoduchého a neokázalého – parížskeho chleba. Salvador Dalí z neho formoval sochy, Warhol ho posielal Concordom, jeden americký milionár zaplatil 100 000 dolárov, aby bol Poilâne k dispozícii nielen do konca jeho vlastného života, ale aj do konca života jeho detí a vnúčat. Hovorí legenda.
Ale tak či tak, úhľadné obchody, v ktorých za nemalé peniaze dostanete aj nádherne rustikálne dózy na chlieb, košíky, nože a utierky, boli odvtedy zrejme už pre mnohé koncepty pekární vzorom. Samotný Poilâne však napriek obrovskému vzostupu zostal dodnes dosť exkluzívny.
Vlastný obchod zatiaľ Josef Weghaupt nemá, je však už celkom dobre zastúpený v rozličných viedenských bio-obchodoch a predovšetkým je chlebovým hlavným predstaviteľom v obchode pred rokom otvoreného „Motto am Fluss“. „Joseph Brot“ od Josefa Weghaupta je najmladším projektom v rakúskej boomujúcej chlebovej scéne. Pečenie ako také sa vlastne nikdy neučil, ale potravinársku technológiu áno, a v tejto funkcii sa kľukatými cestami dostal k veľkopekárovi, u ktorého tri roky pracoval v manažmente kvality. Na podnety pekári vždy hovorili: „S našou múkou sa niečo také nedá.“ Keď sa potom stal marketingovým riaditeľom veľkopekárne a často chodil do zahraničia, „videl som, čo je skutočne možné“. Vypracoval chlebový koncept pre novú vysokokvalitnú bio-líniu jedného reťazca supermarketov, a keď z toho potom nič nebolo, svoj chlieb si jednoducho začal piecť sám. Dlhé kysnutie cesta 48 hodín, Demeter múka, úplne málo droždia („v tom mám niečo celkom vlastné“), pečie sa v masívnej „Monsun“ parnej peci v pekárni vo Vitis vo Waldvierteli. A síce dvakrát, „pretože chcem kôrku“.
Denise Pölzelbauer, momentálne mediálne taktiež veľmi prítomná, sa síce tiež naučila niečo iné, a síce administratívu, ale keďže pochádza z pekárskej rodiny a predovšetkým bola už skoro fascinovaná obrovskou, 130 rokov starou kamennou pecou, ktorá je akoby zrastená s domom, bola vec nakoniec jasná. Mladá žena sa vtedy stala najmladšou pekárkou v Rakúsku, cez zaoberanie sa koreninami objavila učenie piatich elementov a v posledných rokoch vyvinula malý, ale fascinujúci sortiment. Vedie 15 druhov chleba, prírodný kvások je česť („ten je už zopár rokov starý“) a nadväzovanie na francúzske vzory nie sú pre ňu také dôležité, „som v Brunne am Pitten, tam je 5 elementov už dosť exotické“. Jej „Hausbrot“ je vo farbe, chuti a skuse napriek tomu neuveriteľne podobný Poilâne, v skutočnosti skoro trocha lepší. A srvátkový chlieb by ste si tak či tak nemali nechať ujsť.
Vzory Güntera Drexela ležia úplne inde ako vo Francúzsku, a síce za Rýnom v Graubündene. „Wurzelbrot“ (koreňový chlieb) sa tam vyrába podľa prastarých tradícií švajčiarskou pekárňou a je chránenou značkou, ktorá v EÚ však nemá žiaden význam. Günter Drexel sa pri svojom Wurzelbrot snaží čo najviac priblížiť originálu a nie jednoducho upiecť chlieb, ktorý tak podobne vyzerá. Dokonca dováža švajčiarsku pšenicu, ktorá disponuje vyšším podielom lepku ako rakúska, vysvetľuje Drexel, a okrem toho je štyrikrát drahšia. Cesto na Wurzelbrot sa s extrémne malým množstvom droždia 24 hodín nechá vyzrieť, čo neskorší chlieb robí nielen nadmieru vláčnym a trvácnym, ale vyvíja aj chuť. Drexel pracuje výlučne rukou, celkovo tento postup vedie k tomu, že 100 dielov múky pri jeho Wurzelbrot dokáže viazať 80 dielov vody a nie len 55, ako pri „normálnom“ chlebe. A to, že svoj chlieb dodáva až do Toskánska, Güntera Drexela tiež nenapĺňa práve malou hrdosťou.
„Neexistuje zlý chlieb,“ hovorí Erich Kasses, vizionár a priekopník. Ale dlhý čas bolo veľa prinajmenšom veľmi nudného chleba. Tieto časy sa však teraz zdajú byť definitívne preč, dokonca aj kvalitatívne uvedomelí veľkopekári naskakujú na vlak a šance, že v reštaurácii automaticky nesiahnete po Focacci a spol., ale si dobré maslo možno natriete na kúsok dobrého chleba, sú momentálne tak dobré ako už dlho nie.
Gragger & Cie, € 4,50/kg, www.gragger-cie.at
Kasses, € 11,50/kg, v „Zum Schwarzen Kameel“, Bognergasse 5, 1010 Wien, www.kasses.at
€ 5,90/kg, www.joseph.co.at
Martin Auer, € 6,60/kg, www.auerbrot.at
Pekárka Denise, v lahôdkach Böhle
€ 5,80/kg, www.baeckerin.at
Drexel, € 6,2/kg, www.baeckerei-drexel.at
Pekáreň Kerling, € 2,90/kg, www.brotspezialitaeten.de
Ströck, € 2,84/kg, www.stroeck.at
Felber, € 3,26/kg, www.felberbrot.at
Poilâne Paris, € 4,29/kg www.poilane.com
Pfarrwerfener Vollwertbäckerei, € 5,-/kg www.sauerteigbrote.at