Často býva neskoro, neskoro, neskoro, kým odíde, odíde, odíde …
Text od Evy Deissen Ilustrácia: Eva Deissen
„Nedávno som sedela okolo pol druhej v Hawelke, pri pár buchtách a pive...“, spieval Schurli Danzer, „...a dverami vchádza naháč.“ Nuž, drahí priatelia, to najlepšie z viedenskej olovrantovej kultúry sa rozhodne nepodáva o piatej poobede a tekuté osvieženie nemusí byť vždy len kaisermelange, ako to rady naznačujú ilustrované jedálne lístky v pasciach na turistov. V Café Hawelka idú hodiny tak či tak inak. Čerstvé buchty tam vychádzajú z rúry až vtedy, keď seriózni mešťania už dávno zvažujú, či si majú pozrieť druhú časť hlavných správ „Zeit im Bild“. A znalci k tomu pijú, ak už nie pivo, tak aspoň horúcu čokoládu s rumom.
Je krátko po pol desiatej a pani Josefine Hawelka roznáša na stoly taniere so svojimi slávnymi buchtami, na ktoré všetci večer čo večer túžobne čakajú. „Povedz, robila si už niekedy vlastne buchty, s kysnutým cestom a tak?“, pýtajú sa ma. Nie, vlastne nie. Príliš veľa špiny. Ako dieťa som celkom rada sledovala, ako stará mama spracúva kysnuté cesto v mise veľkou varechou, kým sa na ňom neurobili bubliny. Ale aké to bolo vždy divadlo! Zatvor dvere! Nevybiehaj stále dnu a von! Napokon, najmenší závan studeného vzduchu mohol znamenať rozsudok smrti pre toho chúlostivého drobca.
Zamyslene pozorujem nočnú prácu pani Hawelkovej. Ako to len robí? Každú noc, žiadny päťdňový pracovný týždeň, len utorok je dňom pracovného pokoja, ktorého sa štamgasti Hawelky obávajú. Má neuveriteľných 91 rokov. Ale stále je na nohách, rozpráva tie najčudnejšie historky o pánovi Curdovi Jürgensovi, ktorý mával často také ľúbostné trápenie, a o pánovi Onassisovi (sic!), ktorý po vojne len tak vyťahoval z vreciek saka zväzky dolárových bankoviek. A o pánovi Konradovi Bayerovi, „ktorý sa tak smutne pozeral, vedela som, že si niečo urobí!“ Medzitým jej legendárna starostlivosť o nováčikov: „Máme už miestečko, miestečko? Hneď budeme mať!“ A stále znova mizne v kuchyni, aby sa starala o svoje buchty. Až kým dlho po záverečnej, o druhej ráno, spokojne nespočíta svoje bločky.
Vlastne sa už trochu hanbím za to, že mi príprava kysnutého cesta pripadá ako neúnosný výkon. Vlastne je to hanba. Človek je Viedenčanka telom i dušou a ešte nikdy nerobila kysnuté cesto? Poslednú ranu mi potom uštedril obľúbený televízny kuchár Jamie Oliver, ktorý pred publikom v okamihu vymiesi cesto na pizzu. Zo sušeného droždia! Už len toto slovo mi spôsobuje starosti. Sekunda hrôzy: Dostať dnes vlastne ešte úplne obyčajné, čerstvé droždie? Dostanete ho, nebojte sa. Úplne normálne v supermarkete.
Pani Hawelka si z receptu na svoje kysnuté cesto nerobí žiadne tajomstvo. „Raz som to napísala jednému pánovi z Izraela, pre jeho ženu, úplne presne! O pár mesiacov neskôr sa vrátil a sťažoval sa, že tie buchty dopadli úplne, úplne hrozne, boli tvrdé ako kameň! No áno, na to existuje len jedna vec, skúsenosť, skúsenooooosť! No, ja už používam kuchynský robot, mám ešte jeden z päťdesiatych rokov, tie dnešné už za nič nestoja.“
V skutočnosti sú si všetky recepty na buchty veľmi podobné. Štandardné suroviny sú jednoducho múka, droždie, mlieko, maslo, cukor, vanilkový cukor, citrónová kôra, štamperlík rumu (podľa potreby), štipka soli, lekvár na plnenie. Ale ako tieto jednoduché ingrediencie skombinovať tak, aby na konci vznikli tie vytúžené nadýchané diabolské stvorenia, je druhá otázka. Už len pri takzvanom „kvásku“, ktorý sa vo Viedni nazýva „Dampfl“, sa názory rozchádzajú. Môžete, ako to robievala moja mama, urobiť do preosiatej múky jamku, nadrobiť do nej droždie, zaliať vlažným mliekom, zľahka poprášiť múkou, prikryť celú vec utierkou a nechať „na teplom mieste kysnúť“, ako znie to čarovné slovo. Čakať, kým sa kvások vydunie a na povrchu sa objavia praskliny, potom primiešať všetky zvyšné suroviny, ktoré by mali byť vlažné, a začať miesiť. Alebo si urobíte kvások zvlášť v hrnčeku, počkáte, kým sa na povrchu objavia jemné praskliny, a potom ho pridáte.
Vrchný veľmajster francúzskej cukrárne, Gaston Lenôtre, prísne varuje: „Droždie nikdy nesmie prísť do priameho kontaktu so soľou alebo cukrom!“ A aj starí viedenskí majstri Ziegenbein a Eckel varujú: „Pridávať droždiu cukor nie je dobré, pretože sa tým zabraňuje kysnutiu cesta.“ Pani Hawelka zase konšpiratívne šepká: „Nezabudni pridať trošku cukru, ten robí droždie naozaj aktívnym!“ Ako praktičku ju to zrejme zaujímať nebude, ale aj na internete zdieľajú jej názor: „Pri rozklade cukru vzniká alkohol a kyselina uhličitá, vďaka čomu cesto kysne a stáva sa kyprým.“
Hlava sa mi krúti z toľkej teórie a stále mi z rúry nevykukla ani jedna jediná buchta. Tomuto stavu pochybností robí rázny koniec jeden odhodlaný priateľ domu. Objaví sa v nedeľu popoludní s tupperwarovou misou v jednej ruke a ručne písaným receptom svojej matky na buchty v druhej. Tupperwarovú misu jej musí vrátiť, inak ho vydedí. Začíname. „Kde je rum? Moja mama povedala, že je veľmi dôležitý.“ Štedrý šplech sa vylieva do vznikajúceho kysnutého cesta. Nie tak veľa, kričím, kto vie, či alkohol nezabráni kysnutiu droždia! Urazený si dá glg domáceho rumu.
Celkom hotové kysnuté cesto tróni vo svojej zázračnej mise, s pokrievkou, a teraz sa dáva do teplej vody. Ako blázni sedíme v kuchyni a zízame na misu. „Moja mama povedala, že keď pokrievka urobí ,plop‘ a vyskočí, cesto je hotové.“ Ale pokrievka nerobí plop. „Vidíš, rum je na vine!“, nariekam. Priateľ si urazene dá ďalší glg svojho zatracovaného príspevku. Nakoniec cesto predsa len nejako vykyslo, ešte raz ho prepracujem varechou. Znova čakáme na „plop“, ktorý nechce a nechce prísť. Priateľ veselo švihá fľaštičkou rumu v pästi a spieva: „Starý hriešnik, ten sa vyzná! Často je neskoro, neskoro, neskoro, kým odíde, odíde, odíde...“ Skôr než sa uškrtíme od smiechu, narýchlo zmiešam lekvár s tou kvapkou rumu, ktorá ešte ostala, a plním buchty.
Potom sedíme ako idioti pred rúrou a zízame dnu: „Jéj, pozri, ako pekne kysnú!“ Často je neskoro, neskoro, neskoro... Nakoniec máme skutočne úžasné buchty. Zahryznem sa do jednej a teraz by som nevedela povedať, čo ma sklamalo. Sú to jednoducho celkom banálne, úplne obyčajné, aj keď celkom vynikajúce buchty. Ale mala som akýsi sen o niečom celkom nadpozemskom.
V tichom rozjímaní sa v ďalšiu nedeľu skoro ráno tajne púšťam znova do diela. Teraz sa držím viac Lisl Wagner-Bacherovej, v ktorej recepte na „Wachauer Buchteln“, zdedenom po matke, sa navrhuje rozpustiť droždie vo vlažnej zmesi mlieka a smotany. Mimochodom, aj ona používa, zdá sa, že je to ženská cesta, trochu cukru na kvások. Ach, kašľať na to, hovorím si, povinnú jazdu som absolvovala minulú nedeľu, teraz prichádza voľný štýl. Buchty sa predsa minule vydarili. Teraz trochu pridám. Dávam viac smotany než mlieka a o dva žĺtky viac, než je uvedené v recepte, tajne si jasám, juchú! Každopádne, Lisl Wagner-Bacherovú a jej jedinečný návrh vyšľahať vajcia do peny beriem veľmi vážne. Do tejto voňavej vaječnej peny pridávam na vlastnú päsť kôru z – prepáčte, veľká majsterka! – dvoch citrónov namiesto jedného, pretože kyslé prináša radosť, rovnako ako rum, ktorý navrhol Gerer, a vlievam to spolu s kváskom do múky. Svoj kuchynský robot, ktorý som 20 rokov takmer nepoužila, vyťahujem na pamäť slov pani Hawelkovej z najzadnejšieho kúta kredenca a nechávam v ňom kysnuté cesto krúžiť, kým nevyhodí tie vytúžené bubliny a neoddeľuje sa od okraja nádoby. S radosťou sledujem, ako kysne ako zlatý balón, a predsa ho ešte raz prepracujem varechou, aby v tom bola aspoň trochu tradícia starej mamy. Znova nádherne nakysne. Hotové cesto je také jemné, že sa bojím, či sa bude dať formovať. Dáva sa! S pomúčenými rukami sa s ním pracuje tak dobre, je také hodvábne hladké, mäkké a predsa elasticky odolávajúce tlaku prstov, že tá prísna domina k tomuto citlivému milovníkovi búchania vyvíja celkom nežné city.
Hotové buchty by mali teraz ešte raz nakysnúť. Šup! Po pár minútach vytŕčajú predtým také malé „wuzis“ o poldruha centimetra nad okraj pekáča. Teraz prepínam na 175 stupňov. Znova sedím ako zakliata pred rúrou. Hotové buchty sú nakoniec presne také, aké som si ich vysnívala vo svojich najdivokejších snoch.
Napriek môjmu úsiliu odhaliť tajomstvo kysnutého cesta, v tomto živote už nemám šancu prekonať rekord pani Hawelkovej, ktorá svoj denný výstup buchiet odhaduje na zhruba 80 kusov, a to už viac ako pol storočia. Takže ak dostanem niekedy opäť chuť na buchty, s istotou ju utíšim v Dorotheergasse. Tam je to predsa len oveľa napínavejšie, klebetiac a túžobne čakať, kým buchty vyjdú z maličkej kúzelnej kuchynky pani Hawelkovej. Archaickú túžbu po tejto mestskej večeri nemožno vyvinúť medzi vlastnými štyrmi stenami, preto chutia tak neporovnateľne. A ten humor, ktorý tam vládne, sa nedá porovnať s tichým, hoci napínavým rozhovorom s rúrou, tým skutočne trpkým osudom cudnej gazdinky.
Preto sa to často pretiahne do neskorej noci, neskorej noci, neskorej noci...