A-La-Carte

Jedlo s nostalgiou (2016/3)

Zatiaľ čo potravinársky priemysel už dávno uznal nostalgiu ako účinný argument predaja, najmä kreatívni kuchári majú občas ťažkosti s nezvyčajnými jedlami, chuťami a vôňami. Text a fotografia: Georges Desrues. V reštaurácii rodiny Brasovcov sa podávajú dve jedlá, ktoré nemôžu byť odlišnejšie. Na jednej strane je to Gargouillou, svojím spôsobom vlajková loď podniku…


Zatiaľ čo potravinársky priemysel už dávno uznal nostalgiu ako účinný argument predaja, najmä kreatívni kuchári majú občas ťažkosti s nezvyčajnými jedlami, chuťami a vôňami.

Text a foto: Georges Desrues

V reštaurácii rodiny Brasovcov sa podávajú dve jedlá, ktoré nemôžu byť odlišnejšie. Na jednej strane je to Gargouillou, svojím spôsobom vlajková loď podniku a jedno z najviac kopírovaných jedál na svete. Skutočné rastlinné umelecké dielo, pozostávajúce až zo štyridsiatich rôznych nazbieraných a vlastnoručne dopestovaných listov, stoniek, kvetov, hľúz a pukov, pričom každá rastlina je pripravená zvlášť a tým najvhodnejším spôsobom – napríklad varením, varením v pare, pošírovaním alebo za surova. To všetko sa mení podľa ročného obdobia a sezóny, na tanieri sa spája do pestrofarebného celku a vytvára jedlo, ktoré mnohí špičkoví kuchári na celom svete zaradili do svojho programu a – v závislosti od polohy ich podniku a klímy, podľa inšpirácie a potrieb – menia a nanovo interpretujú.

Druhé emblematické jedlo v reštaurácii Bras sa nazýva Aligot. Ide o tradičnú špecialitu z tohto kedysi chudobou poznačeného domova rodiny Brasovcov vo francúzskom Centrálnom masíve. Pozostáva z málo viac než zemiakovej kaše a miestneho syra, ktoré sa s crème fraîche, maslom a cesnakom vymiešajú na elastickú hmotu. V reštaurácii Bras sa toto syrom zahustené pyré servíruje hosťovi na konci každého menu automaticky. „Už niekoľkokrát sme chceli Aligot z menu vyčiarknuť, ale toľko hostí na ňom trvá, že sme od toho zakaždým upustili,“ hovorí Sébastien Bras, mladší šéfkuchár.

To, čo obe jedlá – okrem ich zjavne úplne odlišného zloženia, úpravy a stráviteľnosti – odlišuje, sú potreby a túžby, ktoré uspokojujú. Kým v prípade Gargouillou ide o takzvaný signature dish, Aligot je regionálna špecialita. Tým plnia aj úplne odlišné funkcie a nároky. Signature dish slúži v prvom rade na to, aby dokázal kreativitu a zručnosť kuchára. Naopak, úlohou špeciality je lichotiť chúťkam a vkusu hosťa známym a dôverne známym. To, že sa v trojhviezdičkovej reštaurácii rodiny Brasovcov podáva oboje, je výnimočné v tom, že signature dish a špecialita sa zvyčajne vyskytujú v dvoch odlišných typoch podnikov. Prirodzeným domovom jedného je reštaurácia, toho druhého hostinec, viecha alebo bistro.

Niet teda divu, že mnohí špičkoví kuchári okrem svojho hviezdami ovenčeného hlavného podniku prevádzkujú aj jednoduchší podnik, v ktorom svoju vlastnú kreativitu odsúvajú do úzadia v prospech spokojnosti hosťa a neponúkajú mu tu žiadne prekvapivé chuťové zážitky, ale klasické jedlá či špeciality. Samozrejme, existuje aj niekoľko reštaurácií, ktoré sa pokúšajú o chúlostivú úlohu vyhovieť obom štýlom. Napríklad tým, že hosťovi predložia rozdelený jedálny lístok, ktorý obsahuje napríklad menu s názvom „Evolution“, ako aj menu s názvom „Tradition“. Robia to však s rizikom, že hosťa môžu skôr zmiasť, ako uspokojiť. Pretože spravidla sa už pri výbere reštaurácie rozhoduje, či má chuť na jedno alebo druhé.

Zatiaľ čo kreativita a obnova sú odjakživa integrálnou súčasťou takzvanej haute cuisine, spomienky a nostalgia sú hnacími prvkami špeciality. Ako úzko sú tieto pocity spojené s prijímaním potravy, opísal už spisovateľ Marcel Proust v slávnej scéne svojho románu Hľadanie strateného času, keď sa pri namáčaní madeleine, malého piškótového koláčika, do šálky čaju myšlienkovo vracia do svojho detstva. Podobná scéna sa nachádza aj v animovanom filme Ratatouille, keď sa nekompromisný a chladný reštauračný kritik menom Anton Ego vďaka konzumácii jedla, menovite rovnomenného ratatouille, cíti prenesený do svojho detstva a okamžite zľudštie.

Samozrejme, niektorí špičkoví kuchári si silu nostalgie uvedomujú, medzi nimi napríklad britský hviezdny kuchár Heston Blumenthal, ktorý je inak známy skôr pre nanajvýš avantgardné metódy varenia, odvážne chemické reakcie a multisenzorické chuťové zážitky. „Nevyužívame nostalgiu dostatočne často,“ hovorí Blumenthal, „pritom spomienka je niečo také mocné, že svet by bol na tom horšie, keby sme si takéto pocity odopierali.“ Preto sa kuchár zasadzuje aj za zachovanie napríklad zmrzlinárskeho auta, ktoré v jeho vlastnom detstve ešte pravidelne jazdilo ulicami jeho domova a záujemcov lákalo zvonkohrou. A okrem svojho hlavného podniku otvoril reštauráciu s názvom Dinner, kde vyzýva kolektívnu pamäť Britov tým, že oživuje dávno zabudnuté jedlá z dlhej, hoci z veľkej časti neznámej histórie varenia kráľovstva.

Za mimoriadne zaľúbených do minulosti sa, samozrejme, považujú Taliani. Často pristupujú ku kulinárskym kreáciám so skepsou, dôverne známe spôsoby prípravy ich domáceho regiónu sú pre nich nespochybniteľným meradlom, kuchyňa vlastnej mamy alebo starej mamy ultimátnou referenciou. Niet divu, že kreatívni kuchári krajiny to často nemajú ľahké. A ak majú úspech, potom nie zriedka s jedlami, ktoré sa síce orientujú na kulinárske dedičstvo krajiny, ale toto doháňajú do absurdnosti takmer feliniovským spôsobom. Medzi nimi napríklad Massimo Bottura, kuchár a prevádzkovateľ Osteria Francescana, ktorá bola tento rok zvolená za najlepšiu reštauráciu sveta. Niektoré z Botturových signature dishes ako napríklad „Il Nord che voleva diventare Sud“ („Sever, ktorý sa chcel stať juhom“), druh dekonštruovanej pizze (juh) z polenty a rizota (sever), alebo jeho „Bollito misto non bollito“ („Zmiešané varené, nevarené“), ktoré pozostáva z rôznych druhov mäsa, ktoré sa vyskytujú aj v klasickom bollito, tu sú však pripravené metódou sous-vide, nesú už v názve poetické a zároveň absurdné, čo charakterizuje aj Felliniho filmy.

Aj turínsky kuchár Davide Scabin, ktorý je vo svojej domovine na vlne sympatií, odkedy mu sprievodca Michelin minulý rok odobral jednu z dvoch hviezd, miluje servírovať jedlá, ktoré vyzývajú občas mimoriadne konzervatívne chápanie jedla jeho krajanov, ako napríklad svojou špagetovou pizzou Margherita. „Išlo mi o to, spojiť dve chute z môjho detstva do jedného jedla, ale vytvoriť tým niečo nové, čo zároveň prekvapí, respektíve šokuje,“ hovorí Scabin. Šokovať takáto kreácia dokáže, samozrejme, v prvom rade Talianov, ktorí k obom tu spojeným jedlám prechovávajú ako Scabin obzvlášť emociálne, respektíve nostalgické pocity. Na počiatku takýchto kreácií stojí podľa Botturu dlhá kulinárska tradícia jeho domoviny. „My Taliani máme jednoducho iný prístup než napríklad Škandinávci alebo krajiny Nového sveta, pretože nemáme čo budovať, ale naopak, musíme búrať. Musíme sa na minulosť pozerať menej nostalgicky a oveľa viac kriticky, musíme tradície porušovať, aby sme mohli napredovať,“ hovorí Bottura, ktorý bol zvolený za najlepšieho kuchára sveta.

Jedným z najviac diskutovaných jedál tohto roka bol bezpochyby rezeň z ušne (abalone) Reného Redzepiho v jeho pop-up reštaurácii v Sydney, ktorá je už opäť zatvorená. Pozostával z kúska morského uška, ktorý bol obalený ako rezeň a ozdobený exotickým ovocím a morskými riasami, ktoré sa vyskytujú výlučne v Austrálii. K tomu treba dodať, že rezeň je v Austrálii, ako aj v Redzepiho domovine Dánsku, mimoriadne bežným a obľúbeným jedlom, ktoré je väčšine obyvateľov oboch krajín známe od detstva. Avšak tam aj tam, a tak ako u nás, sa pripravuje skôr z bravčového, teľacieho alebo kuracieho mäsa než zo vzácnych a cenných morských plodov. V tomto zmysle Redzepi hrá na oboch metroch – na metre tvorby a na metre nostalgie tým, že kombinuje nezvyčajné ingrediencie s dôverne známymi formami prípravy.

Za skutočný domov rezňa sa, samozrejme, považuje Viedeň, hoci jedlo sa aspoň podľa legendy objavuje až v polovici 19. storočia vtedajšom cisárskom meste, importované poľným maršalom Radeckým ako druh vojnovej koristi po úspešnom ťažení proti vzpurným Milánčanom. Viedenská kuchyňa sa vôbec rada odvoláva na početné vplyvy z čias, ktoré sa občas trochu nostalgicky vykresľujú ako časy multikultúrneho spolužitia. Vtedy do hlavného mesta prúdili početní imigranti – Česi, Slováci, Maďari, Taliani a iné národy obohatili viedenskú kuchyňu jedlami, ktoré spájali so svojou opustenou domovinou. Medzitým sa pôvod prisťahovalcov (aspoň čiastočne) zmenil.

V domácej špičkovej gastronómii sa dnes nachádza hneď niekoľko kuchárov s migračným pozadím, ako napríklad Alsasan Alain Weissgerber z reštaurácie Taubenkobel, Konstantin Filippou gréckeho pôvodu z rovnomennej prevádzky a k nej pridruženého, grécky ladeného hostinca O boufés alebo Angličan Oliver Lucas so svojou nedávno otvorenou reštauráciou Grace. „Keď som prišiel do Rakúska,“ rozpráva Lucas, ktorý sa vyše deväť rokov ako sous-chef v reštaurácii Steirereck oboznamoval s rakúskou kuchyňou, „hneď som si všimol, že chuť jedál tu smeruje skôr ku kyslosti. Mnohé chutí po nakladanom alebo fermentovanom, zatiaľ čo chuť, s ktorou som vyrastal v Anglicku, je skôr sladkasto-slaná.“ Preto sa od začiatku snažil túto chuť začleniť aj do svojho štýlu varenia. „Na začiatku som to zrejme prehnal, medzitým už viem, ako určité ingrediencie, ako napríklad treacle, hustý sirup z melasy, použiť tak, aby som bol spokojný ja sám, ale rakúsky hosť si to sotva všimol.“

Takúto nostalgiu za zvyčajnými chuťami, vôňami a arómami si, samozrejme, so sebou prinášajú aj dnešní utečenci, ktorí sa v uplynulých mesiacoch dostali zo Sýrie, Afganistanu a odinakiaľ do Rakúska. Skôr či neskôr aj oni, rovnako ako kedysi Česi a Maďari a ostatné národy dunajskej monarchie, ako neskôr Taliani, ex-Juhoslovania a Turci, otvoria potraviny a podniky. Ich krajania ich budú navštevovať, aby znovu našli chuť svojho detstva. A starousadlí Rakúšania tam prídu zo zvedavosti alebo aby dokázali svoju otvorenosť voči svetu. A raz sa stravovacie návyky, ingrediencie, koreniny a arómy novopríchodzích vsiaknu do rakúskej kuchyne. Pretože v pravde spočívala sila dobrého jedla vždy v tom, že obsluhovala oboje: chuť na nové a túžbu po známom.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!