Text od Christiana Grünwalda
Na Madrid Fusión sa každoročne stretávajú šéfkuchári, ktorí chcú hrať prím v modernej high-level kuchyni a majú čo povedať. Pritom sa tieto vyhlásenia nerobia v teoretických diskusiách, ale prostredníctvom náročných prezentácií na obrovskom pódiu. Že sa trojdňové podujatie ako toto koná práve v Madride, je logické, ak si uvedomíme vývoj špičkovej gastronómie v posledných desaťročiach. Nikde inde ako v Španielsku sa v kulinárstve nepôsobilo s takou inovačnou silou. Ferran Adrià spustil svojou prácou revolúciu, bez ktorej by nová škandinávska kuchyňa ako istý druh protipólu ani nebola mysliteľná. Prezentovať svoje nápady na Madrid Fusión je deklarovaným kariérnym cieľom nielen pre mnohých španielskych špičkových kuchárov. Podobne otvorené publikum inak získate už len na podujatiach Chefsache/Chefs(r)evolution v Kolíne a Zwolle, ktoré zastrešuje Port Culinaire.
Pre Davida Muñoza sa sektor nápojov v špičkovej gastronómii už roky správa pozoruhodne staticky. Zatiaľ čo pri príprave a servírovaní jedál v reštauráciách, ako je jeho „DiverXo“ v Madride, sa neustále hľadajú nové cesty, v hviezdnej gastronómii sa málokedy ide ďalej ako za odvážne kombinácie párovania jedla (foodpairing). Tam sa podáva naturálny cider ku karamelizovanému popcornu a mozzarelle, kukuričná panna cotta je sprevádzaná sherry Oloroso. A prečo nepodávať vyzreté šampanské ku krevete a single malt whisky k morskému ježkovi?
Pre mnohé uši kacírsky prístup Muñoza: „Víno sa považuje výhradne za hotový produkt. Ale je to naozaj tak? V kuchyni neustále spájame rôzne veci dohromady, prečo teda nie aj pri nápojoch podávaných k jedlu.“ DiverXo someliér teda teraz nuansovane prispôsobuje nápoje k jedlám a v podstate vytvára revolučne nové koktaily. Cider získa viac tela s trochou saké a je korunovaný náznakom calvadosu. Suchý nemecký rizling získava vďaka štipke Maldonskej soli atraktívnu mineralitu, ktorá perfektne ladí k minitortille s ančovičkou. Rizling sa však stáva aj neutralizujúcim nápojom medzi chodmi ako „Riesling sour“ s trochou mandarínky a náznakom jalapeňo čili. Tokajské víno získava škoricou, koriandrom a pomarančovou kôrou orientálny nádych, ktorý dnes dobre zapadne do každého globálne obľúbeného degustačného menu.
Pred duševným zrakom už vidíte nahnevaných vinárov, ktorí v dôsledku týchto hriechov odmietajú dodávky vín a zvolávajú čistotu kultúry. Ale môže byť lepšie skutočne nepriateľom dobrého? David Muñoz rozpráva o novozélandskom shiraze, ktorý sa marinuje v teplej rúre 6 hodín s čiernymi olivami. „Už pôvodné víno má výraznú olivovú arómu. My ju len posilňujeme. A víno chutí geniálne k mäsu.“
Niekedy sa zmenenej chuti dosiahne aj prozaickejšími prostriedkami, keď someliér hosťovi jednoducho kvapne pipetou len úplne malé množstvo liehoviny na jazyk. Biele víno podávané v lastúre ustrice zmení svoj charakter rovnako dramaticky ako víno, ktoré sa pije z pohára predtým navlhčeného slanou vodou. To druhé prináša mimochodom najmä pri červenom víne udivujúce efekty. A ak by raz pri červenom víne pôsobili ovocné tóny lesných plodov príliš vtieravo: s pridaním len úplne malého množstva hroznového oleja pôsobí víno hneď oveľa elegantnejšie.
Muñoz básni o skôr strohých červených burgundských, ktoré v zmysle cieľovej optimalizácie získavajú enormne veľa sily pridaním trochy čili a soli: „Horúci dotyk otvorí víno, robí ho prístupnejším.“
Keby ten realizovaný nápad nepochádzal od Davida Muñoza, dalo by sa to prípadne odbiť ako kreatívne šialenstvo, ale jeho „DiverXo“ právom platí za jeden z najlepších kreatívnych reštauračných hot spotov na svete.
Kombinácie ako veda
V novo rozkvitnutej barmanskej scéne je foodpairing medzičasom bežná záležitosť. Kombinovanie aróm vyžaduje analytické pochopenie a odvahu. Foodpairing znamená, že jedlá a nápoje k sebe ladia na základe zhodných kľúčových aróm. Ak sa dá tento princíp úspešne aplikovať pri koktailoch, musí fungovať aj v kuchyni. Tak sa stalo, že jazmín a pečeň spolu skvelo ladia alebo že čokoláda s kaviárom vynikajúco funguje. Na to prišiel aspoň Heston Blumenthal už pred rokmi a nedostal na to žiadnu skutočne uspokojivú vedeckú odpoveď, kým nespoznal zakladateľov foodpairing.com. Tam vedeli, že hlavné arómy kaviáru sú identické s tými v čokoláde a kaviár sa dá nahradiť aj ustricami. Na domovskej stránke v Belgicku založených foodpairerov si môžete medzičasom nechať vytvoriť individuálne kombinácie. Grilovaná husacia pečeň s mandľami a čerešňami vznikla napríklad takto v „Fat Duck“.
Nič nie je nemožné a chutí viac zdanlivo protikladných vecí, než nám naše kultúrne základné chápanie na prvý pohľad dovoľuje. „Definícia arómy je ako rozpoznávanie tváre. Ťažké vysvetliť do detailu, ale so znalosťou vecí asociatívne uskutočniteľné“, myslí si Bernard Lahousse z www.foodpairing.com.
Andoni Luis Aduriz, so svojou reštauráciou „Mugaritz“ pravdepodobne najradikálnejší medzi španielskymi kreatívcami, vie o umení redukcie na tanieri a považuje za ľahké postaviť koktailom alebo dokonca čistým drinkom príslušný sprievod jedál. Ku klasickému Martini odporúča grilované jahody s krabím mäsom: „Väčšina drinkov potrebuje jednoducho ovocie a trochu sladkosti.“ A ak ste to ešte nevedeli: „Keď sa maslo zahreje, vzniká rovnaká molekula, ktorú majú aj jahody.“ Pre Aduriza znamená kreativita „vytvárať malé zázraky. Vymysli nemožné. Tak ako chodiť po vode alebo navrhnúť optický klam.“ V „Mugaritz“ sa takéto veci podávajú hojne: Crema catalana, ktorá je v skutočnosti homárový krém s kuracou kožou. Alebo utierka, ktorá je vyrobená z jablčnej esencie a kvetov. Aduriz vie aj, kedy kreatívne zmeny skupenstva a konzistencie nefungujú: „Dá sa to robiť len s jedlami, respektíve produktmi, ktoré už mali v našom detstve chuťovo pozitívny náboj.“
Koktaily namiesto vína
Krásny nový alkoholom dominovaný kuchynský svet siaha až do Fínska. Timo Siitonen a Kasper Salomäki z „A21-Dining“ v Helsinkách postupne premenili svoj koktailový lounge na reštauráciu a dostali sa tak napokon aj na pódium Madrid Fusión. Timo, mixológ, stavia k jedlám dostatok vysokopercentných nápojov. „Nakoniec ostane v hlave, aký príbeh rozprávaš. My čerpáme ten náš z produktov pomerne krátkeho fínskeho leta. Tam je dostatok bobúľ a byliniek, ktoré musia vystačiť aj na dlhú zimu.“ Ako prirodzeného konkurenta o tieto ingrediencie vnímajú obaja soba, ktorý sa v nekonečných priestoroch severu viac-menej voľne túla. „V princípe u nás končí na tanieri všetko, čo sob v Laponsku je. Plus samotný sob.“ Prekvapivé menu odporúčané v A21 zahŕňa enormne veľa malých chodov, ktoré sú rôzne náročne pripravené. Trochu to pôsobí ako náročné finger food na koktailovej párty. Nie málo drinkov je, úplne v súlade so škandinávskou základnou témou, obohatených o dostatok vodky. Kto chce, môže si ako sprievod objednať aj nealkoholické koktaily.
Kolumbia: Južná Amerika so štipkou Afriky
Ale či človek pociťuje takú veľkú radosť z nespútanej kombinatorickej zúrivosti modernej gastronómie aj celkom bez alkoholu?
Leonor Espinosa z Kolumbie pozná tú vec s drinkami dôkladne z domu. „U nás majú všetky nápoje z trstinového cukru vysoký význam. Robia ťa veselým a povzbudia ťa v každom ohľade. Napokon sex v Karibiku má enormne dôležitý význam.“ Espinosa to hovorí s patriarchálnou iróniou. Vystupuje ako mnohé ženy odtiaľ mimoriadne energicky a sebavedomo. Šéfkuchárka „Leo Cocina y Cava“ v Bogotá je napoly Írka (preto aj tie ryšavé vlasy) a je spätá s veľmi veľkým množstvom hudby. Varenie s iným uhlom pohľadu (Cooking with a twist). Podobne ako Peru, Kolumbia vlastní enormnú produktovú diverzitu byliniek, ovocia a zeleniny. Kultúra krajiny a časti kulinárstva siahajú k africkým koreňom. Zodpovedajúc tomu je súčasná redefinícia aj jasným spoločensko-politickým vyhlásením s citáciami, ktoré nie všetkým silám v krajine vyhovujú. Kto napríklad pozornejšie preskúma základnú arómu pozostávajúcu z koriandra, oregana, bazalky a kokosového orecha s rybami a mušľami z mangrovníkov, objaví novú fascinujúcu Kolumbiu, ktorej kuchyňa dá o sebe v priebehu všeobecného juhoamerického boomu v blízkej dobe ešte veľa počuť.
Britpop
Keď mladý Tom Sellers vstúpi na pódium Madrid Fusión, pripomína vzhľadom trochu britské popové hviezdy, nerd medzi Liamom Gallagherom a Damonom Albarnom. Sellers má 27 rokov, vyvaril svoju londýnsku reštauráciu „Story“ v priebehu niekoľkých mesiacov k prvej michelinskej hviezde. Jeho biografia sa číta ako kariérna rozprávka: V 16 varil v pube, krátko nato skončil u Toma Aikensa, kde sa naučil všetko o špičkovej gastronómii, predtým než dva roky pracoval v „Per Se“ u Thomasa Kellera. Rok v René Redzepiho „Noma“ potom slúžil, povedzme, ešte ako zdokonalenie. Všetko ľudia so silnou identitou a to je tiež celkom rozhodujúce pre vlastnú kariéru, myslí si Sellers, ktorý je vždy dobrý na jemné poznámky. „Umami sem alebo tam, tvoja pamäť je často silnejšia než to, čo máš aktuálne na tanieri. A ja som vyrástol medzi chudobnými ľuďmi. Preto chcem raz uvariť najlepší zemiak na svete.“
Cool britský mladý muž – uvoľnený, drzí, ale aj vážny vo veci a s citlivými kuchynskými asociáciami k svojmu bezprostrednému okoliu. Reštaurácia sa volá tak preto, lebo každé jedlo chce rozprávať príbeh. Kto sa posadí v „Story“, dostane na privítanie horiacu sviečku, niekoľko želé kociek a domáci chlieb. Sviečka pozostáva z hovädzieho tuku. Želé je silné consommé. Radikálne a veľmi osobné zároveň. „Sviečka stojí na reštauračnom stole ako maslo, je niečím ako svetlo môjho detstva. Po víkendovej pečienke potom bol práve zvyšok týždňa ten výpek z pečienky. Sviečka sľubovala aj teplo, k tomu sýty pach tuku.“
Tom Sellers je presvedčený, „že dobré jedlo nie je len otázkou finančných možností. Veď si nemôžeš vybrať, kde prídeš na svet, ako vyrastieš. Ale môžeš pozorne chodiť prírodou, z prechádzky vo Walese alebo Škótsku si priniesť kopec surovín za málo alebo vôbec žiadne peniaze. A pamätaj: Čo dnes zješ, je zajtra tvojou súčasťou.“
Ah, a „najlepší zemiak“ sa momentálne pečie v rúre a potom podáva s dostatkom masla.
Zdravý fast food
Ten pocit, že by sa v reštauračnom podnikaní dalo možno prispieť k niečomu pozitívnemu pre svet, nosí v sebe aj Daniel Patterson. Kalifornský šéfkuchár poukazuje na odvrátenú stranu kulinárskej témy. „Príliš veľa ľudí v USA nemá dostatok jedla, nemá prístup k čerstvým, zdravým potravinám. Takéto niečo sa deje v Kalifornii, často len pár kilometrov od najbohatších regiónov západného sveta.“
Je to zlá bilancia, v katastrofálnom kontraste k hviezdnej gastronómii. Patterson informuje o fast foode najhoršieho druhu, o celých okresoch, kde sa ale dajú kúpiť len takéto industrializované potraviny. „Toto jedlo je druh jedu.“
Aby sa to zmenilo, treba úplne zmeniť stravovacie návyky. „Jedlo hovorí týmto ľuďom ,nestaráme sa o vás‘“, hovorí Patterson, „to je ten rozdiel oproti romantike, v ktorej ti stará mama pripravuje jedlo.“ Lepšie jedlo však nesmie stáť viac ako to od fastfoodového poskytovateľa. A v tomto bode nadväzuje iniciatíva „Loco’l“, založená Pattersonom a jeho kuchárskym kolegom Royom Choiom. Pomocou crowdfundingu chcú vybudovať reťazec zdravých fastfoodových podnikov, ktoré ponúkajú dobré jedlo za cenu menej ako 5 amerických dolárov. Prvé dve reštaurácie v Los Angeles a San Franciscu otvorili pred krátkym časom. Patterson dúfa, že ich bude čoskoro 20 (www.welocol.com). Je dôležité, že Madrid Fusión je aj pre takéto projekty pódiom.
Španielsko-fanúšik Robuchon
Storočný kuchár Joël Robuchon poctil tento rok Madrid Fusión svojou účasťou – čo sa vzhľadom na medzičasom etablovanú španielsko-francúzsku gastronomickú rivalitu považuje za skutočný dôkaz úcty. Čo vie len málokto:
Robuchon má v Alicante svoj druhý domov, žije tam časť roka. „Pre mňa sú kuchyňa a produkty tu po Francúzsku to najlepšie, čo môžete dostať.“ A predovšetkým si cení na Pyrenejskom polostrove pestovaný životný štýl. „V krásnych letných nociach sedieť až do nasledujúceho rána a pritom ešte kedykoľvek dobre jesť a piť – to poznám takto len v Španielsku.“ Dokonca aj paella je Robuchonom vysoko cenená, avšak len ak pochádza od Rafaela Vidu vo Valencii. „Ten ju pripravuje na otvorenom ohni z barikových sudov.“
Celkom vzdialene majú „Ateliers de Joël Robuchon“ aj niečo spoločné s typom klasického španielskeho tapas baru. „To je pravda, ale pri premiére v roku 2004 v Tokiu sme sa však orientovali ešte viac na japonský sushi bar. Myšlienka pozostávala predovšetkým v tom, variť pred očami hosťa.“ Dnes by prípadne slúžil ako vzor aj tapas bar. „Pri všetkej úcte k zásluhám aktuálnej španielskej kuchyne: Budúcnosť vidím v modernej verzii kvalitatívne vysoko postavenej tapas prevádzky.“ Čo musí vedieť? „Najdôležitejší je koncept, mať odvšadiaľ to najlepšie – pri príprave, pri produktoch a samozrejme aj v servise. A potom je tu ešte atmosféra – tá je v reštaurácii tak dôležitá ako jedlo.“