Fischers Fritz
Text od Ro Raftl Fotografie: Peter M. Mayr
Mraky letia dramaticky, je hmlisto, mrholí, poprchá a Traunstein ukazuje svoju tvár len zahalenú v opare. Rozmazane možno rozoznať profil ležiaceho cisára Františka Jozefa s bokombradami a bradavicou na nose. Tá bradavica je chata. To vidno, keď stojíte hore. Najkrajší výhľad na vrch však máte z lúk a pasienkov nad Altmünsterom a Traunkirchenom. Pri jasnom počasí. Turistom na Hochsteinalme však aj tak svitá na lepšie časy. Pri pohľade na vedľajší stôl: Fritz Karl, široko-ďaleko známy z filmu a televízie, si pichá do knedle ku gulášu z vysokohorského dobytka. Syn krajiny, ktorý to dotiahol až na červený koberec nemeckých filmových festivalov. Tí v károvaných košeliach naberajú odvahu: „Poznali sme ťa, keď si bol ešte celkom malý.“ Vysokohorský dobytok dupe v otvorenej ohrade, zatiaľ čo hostinská prináša Pofesen: dva plátky bieleho chleba namočené v mušte, plnené lekvárom, obalené vo vajíčkovom cestíčku, vypražené na bravčovej masti, posypané práškovým cukrom. Sýta špecialita z jazera Traunsee, ktorú Elena Uhlig, Fritzova nemecká kolegyňa z filmu a televízie, bez ohľadu na vysoký počet kalórií uvádza medzi svojimi obľúbenými jedlami.
Táto príťažlivá 33-ročná žena je matkou Emila, jedenásťmesačného Karllovho štvrtého dieťaťa, a dochádza s ním medzi Viedňou, Mníchovom a Traunkirchenom.
Jedenie Pofesen na Hochsteinalme má rituálny charakter. Predovšetkým v zime počas „sánkovačky“ – správne: „po výstupe na vysokohorskú pastvinu na saniach“. Čo sa nikdy nezaobíde bez nostalgických spomienok na svetové pútnické miesto Pofesen „Antenoasch“ v Ebensee: starobylý sedliacky dvor, kde o tom, či si domáci postavia k sporáku, rozhodoval sympatický faktor hostí. Z ktorého niekedy na hodiny zmizli v maštali, pretože kravy museli byť podojené. To bolo kedysi. Ako tie šťavnaté (pretože nehnojené) lúky plné kvetov z Fritzovho detstva, na ktorých šťaveľ na polievku a šalát rástol v trsoch.
Malý Fritz vyrástol pri varení, jedení a pití. Pod Hochsteinalmom leží Mühlbachberg, kde jeho otec, veľký Fritz – starý sa nedá povedať, má len 63 rokov – prevádzkoval hostinec a sobotnú diskotéku „Berghof“. V čase rozkvetu nemeckého turizmu v sedemdesiatych rokoch s jedálnym lístkom, na ktorom boli viedenské rezne, pastierske špízy a ražniči u hostí vítané. Po turistickom objavení Stredozemného mora matka Monika zdokonalila svoje umenie u špičkových kuchárov, „Berghof“ bol prestavaný, elegantný a stal sa kulinárskym tipom. Už len terasa a výhľad na Traunstein stáli za to. Aj to je preč. Otec, vyučený someliér, je na cestách ako obchodník s vínom. Syn si berie vrch cez širokú sklenenú stenu do prestavaného podkrovia, kde relaxuje od filmového stresu. Ako 13-, 14-ročný pomáhal pri servírovaní, hostinským sa stať nechcel nikdy: „Gastronómia je tvrdá. Keď sme mali ako deti prázdniny, bol na ,Berghofe‘ hlavný sezónny ruch.“ Okrem toho ho matka kategoricky vyhnala z kuchyne.
Až vo Viedni, keď Fritzi po internáte spievajúcich chlapcov pričuchol k Reinhardtovmu semináru – „Bol som vyhodený z disciplinárnych dôvodov, bol som príliš mladý“ – postavil sa k sporáku: „Človek musí jednoducho začať. Nemá mať strach. Učí sa na chybách.“ Dodatok: „Samozrejme, vedel som, ako to funguje.“ Rukou písaná kuchárska kniha jeho matky s receptami z „vysokej kuchyne“ prišla na rad až neskôr. Keď Fritz Karl v angažmáne v Divadle v Josefstadte spoznal Erwina Steinhauera a chvíľu sa vídali denne, keďže obaja s „Purzlom“ Klingohrom produkovali prvý rakúsky sitkom Der Weißentaler. Duševné a gurmánske priateľstvo, ktoré našlo svoj najpôžitkárskejší výraz okolo Silvestra: Jeden deň sa nakupovalo, tri dni varilo. A ako! Jahňacia huspenina v tekvicovom oleji, kuracie teriny a legendárna vínna penová polievka, ktorá musí pred dokončením 72 hodín odstáť. Inak bolo raz za mesiac viacchodové jedlo pre kolegov, desať až 15 ľudí, skoro ako jour fixe. Fritz priniesol veľa základných produktov z Horného Rakúska: Ovčie mäso od rodičov, zverinu od starej mamy, vášnivej poľovníčky, a ryby samozrejme tiež. Ak veľký a malý Fritz rybárčili v rodinnom Eisbachu pri Vöcklabrucku, 40-ročný malý Fritz pestuje svoju vášeň už dávno na rieke Pielach – zriedkavo, lebo nakrúca päť filmov a viac ročne.
Berie si len ryby, ktoré naozaj je, a to sú väčšinou pstruhy, lipne a hlavátky. Pstruhy sa údia. Čo Karl skúša dokonca vo Viedni: „Mám malú údiacu škatuľu, špeciálne pre muškárov, ktorá funguje na ohrievače. Stojí v kuchyni na okennom parapete, ale aj tak celá bytovka týždeň smrdí.
Návštevníci sa pravidelne pýtajú, či u mňa horelo.“ Kúsok ryby ich zmieri: Pstruh leží cez noc v slanom náleve, predtým ako sa umyje a vyúdi. V bukových pilinách, borievke a iných – to iné však patrí k tajnému pokladu majstra údiča. Za to prezradí, že lipne aj so šupinami obalené v paste z morskej soli a bielka, pečené 30 až 40 minút pri 180 °C v rúre, rozvinú svoju typickú tymiánovú chuť. Nie nadarmo sa ryba volá latinsky Thymallus Thymallus. S šibalským úsmevom vystupuje Fritz Karl ako obhajca „neoprávnene zatracovaného jalca, lúpežníka neresu s vysokou populáciou v domácich vodách“: „Má veľa jemných kostičiek – a len málokto vie, že ho treba narezať. Ak ho narežete ,naprieč‘ jemne a opečiete, kostičky sa rozvaria a získate úžasne pevné mäso, ktoré sa ľahko orieškovo rozplýva na jazyku.“
Popri tradícii miluje herec experiment. Pokusy navariť recepty zo 17. storočia – napríklad kapor v čreve, kvôli čomu absolvoval odyseu pri hľadaní bravčového čreva – u hostí nepochodili až tak dobre: klobása, ktorá chutí po rybe, fuj! Aj Hautgout dlho odležanej zveriny, ako sa velebilo pred storočiami, nebol ocenený. Ach, ale orgie pri sporáku pre priateľov sa aj tak konajú už len zriedka. Fritz Karl je rád, keď zvládne pravidelné jedlá v kruhu rodiny. Tam občas dokonca prenechá varechu: „Moje veľké deti – 20, 18 a 14 – už tiež varia veľmi dobre.“ Na oslavu sa pije červené víno, napríklad Rivetti od La Spinetta z Piemontu. Cez deň mu stačí jablkový strik.
Cesty na filmové pľace tíšia jeho zmyselnú zvedavosť na všetky mysliteľné nápoje, koreniny, chute. Keď pre dobrodružnú a ľúbostnú historickú snímku Platinum strávil trištvrte roka v Južnej Afrike, ochutnal impalu, skákavca, pštrosa, krokodíla a tie larvy, ktoré sušené chutia ako čipsy (zdvorilo) alebo krmivo pre ryby (menej zdvorilo). Kuchár, ktorý sa denne plazil lúkou, aby sa s krikom „very, very good“ vrátil s hrsťou tučných tmavých lariev, ich pripravoval sladkokyslo a považoval ich za ultimátny kulinársky zážitok. Karl je skôr náchylný hodnotiť varenie Wan-Tan a Dim-Sum v prívese mníchov Šaolin pred charitatívnym vystúpením pre „Cirkus Krone“ ako vrchol: „Okná boli zahmlené a pachy po cesnaku a sóji dráždivo delikátne. Samozrejme, varianty s krevetami a bravčovým mäsom doma napodobnil: „Obrovská robota. A nie lacná!“ Kým nenatrafil na ázijské obchody na Rechter Wienzeile, kde sú všetky tie Wan Tan a Dim Sum v slušnej kvalite aj hlboko zmrazené. Zadarmo k tomu radostné objavovanie tajomných chuťových tónov korenín, záhadných zmesí z konzervy, sušených a živých druhov rýb v malých akváriách celkom vzadu v obchode. Len indickej kuchyni nevie Fritz prísť na chuť: „Príliš veľa aróm, príliš silné koreniny. Mám rád purizmus. Typickú vlastnú chuť, či už pri rybách, mäse alebo zelenine.“
V meste Kappeln pri baltskom fjorde Schlei túto náklonnosť skutočne žil. Elena nakrúcala, on strážil Emila a oddával sa údenému úhoru a „Maischolle satt“ (morská platýza do sýtosti). To znamená, toľko, koľko človek chce, až kým už nemôže. Hovorí, že sa to oplatí, „pretože ide o skutočnú morskú platýzu z mája, malú, jemnú, čerstvú – a nie o rozmrazenú, pretože je práve máj.“ Aspoň toľko zábavy mal z plagátu najväčšej miestnej udiarne: „Nikdy nedávaj Kappeln adieu bez úhora od Föa.“
Momentálne pripravuje pri jazere Achensee pod réžiou Xavera Schwarzenbergera filmovú satiru o problémovom medveďovi Brunovi, tam nie je núdza o dobré hostince. Ale keď bude na jeseň nakrúcať Die Krupps v Nemecku, vie Fritz Karl, čo má priniesť: čerstvý ovčí syr z Traunkirchenu, kúpený priamo od farmára. A borovicovú pálenku s jemnými vanilkovými tónmi, kvôli ktorej prepukajú skutočné spory, pretože borovica je taká vzácna a navyše chránená. Horúca téma. Ktorá sa pri štamgaste môže ešte vyostriť, keď ide o to, kto v tomto roku založil „lepší“ borovicový destilát.