A-La-Carte

Flaxn im Gulasch (2020/5)

Zdá sa, že to bolo pred sto rokmi: stretávať ľudí, sedieť v kaviarni, hrať biliard, zájsť si na dobré jedlo. Dobre, s rúškom a rozostupmi, ale predsa len: rozprávať sa, pýtať sa, počúvať, cítiť auru niekoho iného.


Nikto v súčasnosti nespieva o drsných mravoch ulice, o polosvete a mŕtvych tak krásne a múdro ako rakúsky pesničkár…“ stálo začiatkom roka 2017 v novinách Süddeutsche Zeitung. Jeho debutový album Ansa Woar bol na 1. mieste rakúskych predajných hitparád, Heite grob ma Tote aus ako nekonečná slučka v ušiach. Hit, ktorý by si zaspievali aj babičky. V brandži sa to nazýva „prelom“. S čierno-bizarnými poetickými legendami z vyblednutého podsvetia, v šťavnatom, pomaly blednúcom viedenskom dialekte. Sám seba vníma ako „bänkelsängera“ (jarmočného speváka). V máji dostal David Öllerer alias Voodoo Jürgens cenu Amadeus Award v kategórii „Alternative“. Naživo sa vtedy dal ľahko zažiť.

Stále na turné so svojou kapelou Ansa Panier: na viedenských námestiach, kde mu všetci bezchybne rozumejú – otvorenie Festwochen, Popfest, galavečer v Stadthalle; krížom cez Rakúsko a Horné Bavorsko až do Berlína (často a vypredané), Hamburgu, Chemnitzu, Winterthuru a dokonca Londýna, kde väčšina pravdepodobne netuší, o čom spieva. Nevadí. Na Davidovi/Voodoo je oveľa zaujímavejšie: jemné až rezavé farby jeho hlasu, naliehavý prednes, komiksové pohyby, to zanedbané anjelské vyžarovanie, plavé kučery (po viedensky: Schneckaln) s dlhšími vlasmi na krku.

Mladý muž z Tullnu pri hľadaní strateného času. Možno. Predbehol zranenú súčasnosť o pekný kus. Lesk bez škrabancov? „Happy-Pepi? To nikdy nebolo pre mňa. Drámy!“

Kino v hlave. Pesničky s filmovými scénami (pozri YouTube), videá z Lotterlabel jeho manažérskej agentúry Redelsteiner. „Jazyk je najdôležitejšia ingrediencia v tomto elixíre,“ vymenúva Musikexpress: „Eisensau“ = bankomat, ktorý zhltne kartu, „A Sackl Chips, 2 Liter Eistee“ znamená neisté detstvo bez desiaty. „Angst haums“ vysvetľuje v dvoch slovách, prečo toľko ľudí volí pravicových populistov. Za svoj druhý počin S’ klane Glücksspiel, nominovaný na album roka, dostal druhého Amadea.

Takže. Kaviareň a dobré jedlo. Nie, nie v Café Weidinger na Lerchenfelder Gürtel, až príliš často opisovanom ako VJ-ova domovská krčma. A Café Fesch už neexistuje. Dáme si secesiu s klavírom a biliardom v staronovej Café Ritter v Ottakringu. Majonézové vajce chutí jemu aj manažérovi Redelsteinerovi, pivo tiež, a na cigaretu treba aj tak von. Kedy začal David? V dvanástich. Aha. Nuž.

Teraz má 36. Chudý, v niektorých videách až priesvitný, a vždy trochu vrtkavý. Koronový lockdown ho trošičku zaoblil.

Menej stresu a pravidelné varenie. To zvláda ľavou zadnou, odkedy ako chlapec experimentoval s babkiným gulášom a vypracoval sa na majstra v prehadzovaní palaciniek. O následkoch neskôr.

Len tri emotikony! Cool outfit z osemdesiatych rokov v štýle „strizzi“ sedí takmer slim fit. Ešte geniálnejší je zvršok: červenohnedá čiapka z norka (s vyklápacími klapkami na uši) a kožený kabát s kožušinou akoby boli ukradnuté z dedkovho šatníka. Borat, daj si pozor!

K tomu sa ten šibal pozerá tak chlapčensky nevinne spod svojich dlhých vlasov, ako to magazín Esquire velebil pri Justinovi Bieberovi ako „anjelské“. Svoje „Peckerln“ (tetovania) ukazuje Voodoo až neskôr: „Väčšinou tetované v súvislosti s udalosťami. Kotvu v Barcelone.“ Teraz. Necháva sa poslušne fotiť v tuctoch póz, rozkvitne pri hraní biliardu a ochutnávke vína, usmieva sa milo až do konca. Napriek tomu. Stále sám sebou. Nie je typ, ktorý by sa novinárom vešal okolo krku ako chobotnica a odhaľoval dojímavé súkromné detaily. Nechce, aby ho všade spoznávali – čo je ťažké, odkedy vystupoval v Tatorte a v hre Stefanie Sargnagel Ja eh! vo viedenskom Rabenhofe. Ale: „To mi príde príjemné.“ Aj keď mnohé dievčatá v Café Ritter pri pohľade na neho blažene žiaria – Voodoo necháva chobotnicu na grile a v polievke.

Táto dymiaca, koriandrom voňajúca rezancová polievka Ramen, ktorá spája rezance a polievku do jedného slova a medzi Tokiom, Bangkokom a Soulom sa podáva ako domáca strava v nespočetných chuťových variantoch. Okrem miso pasty a morských rias. Tie sú vždy súčasťou. Hm. Hoci dospelá chobotnica v polievke sa takmer lepšie hodí k hrubým, klzkým rezancom Udon. Voodoo si práve robí kurz. Jeho priateľka, o ktorej nehovoríme, je expertka. A. Každý víkend v lockdowne jeden prekvapil druhého „nie celkom všedným jedlom. Celou chobotnicou. Alebo žabacími stehienkami. Alebo hovädzími roládami à la française. Na tie som sa odvážil a podarili sa, orestované na masle a oleji.“ Nie, v kuchárskych knihách sa nehrabe. Internetová generácia. „Ale keď mám nápad na jedlo, pozriem sa, ako to funguje.“

Smeje sa. Spomína na svoj prvý guláš – z hlavy, bez receptu –, z ktorého „vznikla skôr riedka polievka. Myslel som, že viem, čo do toho patrí, ale bohužiaľ…“ Mal desať. Alebo jedenásť. Alebo dvanásť. Začal variť veľmi skoro. Rodičia boli rozvedení, matka pracovala a k vareniu nemala žiadny vzťah. „Vtedy som sa snažil okrem polotovarov pripraviť určité jedlá v súvislosti s babkou. Jej kuchyňu som miloval. Jednoduché jedlo, klasika, kel (viedensky: „Kelch“). Obdivoval som aj to, čo dokáže vykúzliť z mála.“ V Tullne.

„Zwischen Zuckerbude und Kadaverfabrik / Wos siaßld oda noch hinige Viecha riacht“ bude „skoro zlyhaný hallodri“ (slová manažéra Redelsteinera) spievať v temne pestrofarebnej balade o svojom detstve. Aj toto: „Im Summa woa ma Strohfian und im Herbst woa ma lesn.“ Pochádza totiž z vinohradníckej rodiny, z matkinej strany, so všetkými povinnými prácami a rituálmi: vozenie slamy a oberanie hrozna koncom leta, výdatné jedlá počas prestávok v autobuse, oškvarky, slanina, tmavý chlieb, pohár vína medzitým a cigareta. Keď bola úroda pozbieraná, bol „Lesehahn“. „Či kohút alebo kura, v každom prípade s plnkou zo žemlí v bruchu a lahodnou šťavou. Babka z Tullnu dodala pozadie. Pre jedlo, varenie – a ako fond dialektových rarít. Na všetky nedele, sviatky a narodeniny „poriadne“ navarila. „Až vo Viedni som si všimol, že moja generácia je veľmi prieberčivá, čo sa týka všetkého mastného. Mäso by malo byť vždy chudé. To o sebe povedať nemôžem.

Flaxn (šľachy/mäso s tukom) v guláši k tomu patria. Tam je ten tuk, ktorý tvorí chuť.“ V pre Voodoo typickej rozporuplnej piesni o láske Heast do hob i scho gnua to zhustil: „Du bist die Flaxn im Gulasch / I heb’s ma bis zum Schluss auf…“

Napriek tomu. „Veľmi skoro som mal rád ryby. K narodeninám som si od mamy želal ‚pstruha‘. Niečo špeciálne. S petržlenom a cesnakom v bruchu. Na oslavu dňa sa ‚zľutovala‘. Ale. Na koreníne poznáš, či niekto robí niečo naozaj vášnivo.

„Varenie je pre mňa: skúšať. Ako sa ingrediencie správajú k sebe, ako a čo sa dá ešte vylepšiť. Ktoré jedlo sa mi podarilo ako prvé bezchybne, už neviem. Palacinky každopádne vždy.“

Mal desať, keď mu niekto ukázal cesto. „Nie je to predsa ťažké. Takže som v sobotu, nedeľu ráno – pretože som rád vstával skoro – išiel do kuchyne prehadzovať palacinky. Najprv plnené na sladko, neskôr na slano: s mletým mäsom, kyslou uhorkou, zapečené so syrom.“ Čo matku zviedlo k mylnému názoru, že synovi je predurčená kariéra cukrára na dvore. V (pred)poslednom obraze sa ocitol ako učeň v Demeli. „Nuž, učňovka bola od začiatku jasná. V škole som nepodával veľké výkony. Najprv som sa uchádzal o miesto u stolára, s trojkou z dielní. Pýtali sa, či som padnutý na hlavu.“

Takže Demel. Od roku 1999. Vtedy vo vlastníctve Raiffeisen, zrenovovaný a prestavaný, výroba z veľkej časti presunutá („už to tam nevoňalo ako v pekárni“, sťažoval sa Attila Dogudan, ktorý tradičný podnik krátko nato prevzal).

David Öllerer „produkoval“ v Kagrane: „Desať učňov prešlo za tri roky rôznymi pozíciami, od čokoládovne cez výrobu lístkového cesta, čajového a drobného pečiva až po stanovište na štrúdle.“ „Celý deň len tvarohový, jablkový, smotanový štrúdľ…“

Výhra pre život? Voodoo sa škerí. „Naučil som sa to. Ale doma je to ťažké realizovať. Vo veľkokuchyni pracuješ s obrovským množstvom a profesionálnymi strojmi. Keď to skúsim v mojej starej plynovej rúre, zaručene to dopadne zle. Ale áno, stále viem urobiť torty, na narodeniny sa to očakáva – nie že by som sa staval do prvého radu – a potom záleží na tom, čo je žiadané. Raz som urobil obrovskú jahodovú misu pre priateľku. Krehké cesto, kilo vanilkového krému, veľa jahôd. Áno, s vrúbkovaným okrajom. Sú na to obrovské formy. Bola to asi najväčšia výzva, také niečo zohnať.“

Späť. Učeň David „dosť skoro zistil, že ma to remeslo nebaví. Zmenil som sa, aj svojich priateľov, začal som sa zaujímať o umenie, hovoriť spisovne po nemecky. Odvykol som si dialekt. Celkom dobré, keď ste dvojjazyčný.“ (Smajlík) Ale potom mama: „Teraz neblázni, choď tam aspoň rok. A po dvoch rokoch: Už len rok. Dokonči to!“

Ale. „Ku koncu, keď bolo rozhodnuté, že tam nezostarnem, chodil som tam čoraz menej. Zmenilo sa to nejako na agresívne. Keď si frustrovaný, stávaš sa agresívnym, a vtedy som si uvedomil, že musím skončiť.“

A potom? Široký pohyb rukou, zamatový smiech. Ten „hallodri“ to vie. „Potom prišlo dlhé obdobie chaosu.“ Maturitná škola. Prerušená. Civilná služba. Ale. „Muzikoval som, začal som s gitarou. Naučil som sa to sám. Išlo by to asi rýchlejšie, keby som si urobil kurz, len som bol vždy veľmi svojský, pokiaľ ide o učenie. Ťažko prijímam niečo od iných, musím si všetko skúšať sám.“

Takže. Ešte ďalej dozadu. Znovu do Tullnu. David je dyslektik. S Montessori školou to vtedy nevyšlo. Na druhej strane: „Vždy ma bavilo písať slohy, aj keď boli zošity červeno vyfarbené kvôli pravopisným chybám. Písal som aj malé pesničky s priateľmi. Že by sa dali inštrumentovať, som nevedel.“ (Cez desaťminútovú prestávku beží do bufetu, aby nakúpil proviant pre celú triedu: „Pretože som bol jediný, kto sa nebál školníka,“ vysvetľuje neskôr niekde.) Keď má sedem, otec, mechanik, musí ísť do basy: „V novinách bolo napísané, bolo to veľké inzerované / Pre ostatné deti to bola voda na mlyn…“ počuť v jeho piesni o Tullne. Kontakt na dlho preruší. „Ale nikdy som voči nemu nebol zatrpknutý.“

Hovorí syn a pláva proti prúdu. Robí hudbu, skúša hip-hopové texty: „Rýmovať mi vždy išlo ľahko. S hraním na gitare prišiel spev.“ Vysvetľuje: „Neučil som sa hrať na gitare, aby som hral na gitare, ale aby som sprevádzal svoj spev.“ Bob Dylan a Tom Waits v ušiach. To je konečne „jeho“. Popri tom robí hrobára, pracuje v tlačiarni, stojí v rade na „podporu“.

V 25 rokoch sa stáva otcom dcéry. Adele Salome. „Keby to bol chlapec, nazvali by sme ho Salomon. S ex, je umelkyňa, všetko si delíme.“

Pravda. Voodoo je aj pri „dobrom jedle“ online spojený s dcérou. U Pichlmairovcov zum Herkner, Martina a Christiane, Štajera a Tirolčanky, starých známych z Fabio’s, kde sa za dvanásť rokov z milencov stali manželia, ktorí „nikdy nechceli byť samostatní. Hm, ale keď už, tak. Len s tradičnou krčmou. Hm.“ Herkner v Dornbachu sa ponúkol, majiteľom citlivo a nákladne zreštaurovaný a prestavaný – tie pavlače, tá atmosféra, áno a samozrejme tá kuchyňa! Takže. Do predmestia! Pred piatimi rokmi sa Pichlmairovci postavili výzvam štamgastov. Herkner bol legenda. Podarilo sa. Ešte lepšie, odkedy varí mladý Roman Artner, Viedenčan so širokým záberom, vyškolený v špičkovej gastronómii. Nie, nie je príbuzný ani švagor veľkých Artnerovcov, hoci istý čas tam pracoval. Fanúšik tradičných jedál so sezónnymi ingredienciami, ktorý rád experimentuje s modernými vplyvmi.

Ochutnávame jedálny lístok. Od marinovanej brokolice, domácich kapustových fliačkov, variácie karfiolu až po klasiky ako teľací mozog, teľacia hlava a vyprážané brzlíky, rizlingový „Beuschel“ (pľúcka na smotane) a Tafelspitz s nevyhnutnosťami: špiková kosť, jablkový chren, pažítková omáčka. K tomu Salomonov Veltlín zelený z vysokých terás. Mmmmmh! Voodoo zostáva pri mäsitom. Komentuje poznámku, ako každý kuchár interpretuje to isté jedlo inak, pri zemi: „A úplne normálne Past’ Asciutta chutí u KAŽDÉHO inak.“

Varieval ju často, keď mal práve málo peňazí. A. „Z mletého mäsa, guláša, šampiňónových rezňov sa dá v poriadnych porciách žiť pár dní.“

Keď sa jeho kapela Die Eternias, s ktorou sa jej líder desať rokov cvičil v školskej angličtine v Brit-Pope, rozpadla a Krachmandelorchester mal len mierny úspech, zostal bez bytu. „Stratený“ otec mu ponúkol, aby sa k nemu nasťahoval. „Áno, a bolo dobré spracovať veci, ktoré boli predtým v háji.“ Čas. Aby sa našiel, aby sa odvážil spievať svoje vlastné viedenské pesničky, stať sa Voodoo Jürgensom. „Pretože by bola škoda projekt ohroziť,“ skoncoval aj so všetkým, čo je zakázané dobré. „Vüle san ogstiazt, owa uns hod’s net troffn.“

Otec má nielen „dobrý vtip, aj panvicu rád berie do ruky. Na smiechu vidieť, že ste príbuzní, hovorí moja mama,“ hovorí David. Na obale CD Anser Woar sa to dá porovnať: Tam stojí otec v „Ansa-Panier“.

Príbeh, že sa Davidovi rodičia zoznámili na trhu Voodoo v Togu, načo bol počatý v tú istú noc, necháme ako legendu. Jednoduchá pravda: „Hravosť! U Eternias sme skomolili mená celebrít. Voodoo Jürgens sa mi páčil.“

Na nádvorí Pichlmairovcov mrzne. Ešte jedna cigareta, ešte jeden dúšok „Salomona“. Dcéra Salome volala. Otec má povinnosti. Na večeru si želá špagety.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!