Keď ste o ôsmej ráno zamestnaní tým, že opatrne vykosťujete píšťalu zo surovej bravčovej nožičky, ste buď trochu šialený, mäsiar, alebo externý spolupracovník časopisu A la Carte. Ak si tým, ako napríklad ja, navyše plníte dlhoročné, hoci len polovične pestované želanie, pravdepodobne aspoň nie ste mäsiar.
Toto želanie som si privodil v začiatkoch deväťdesiatych rokov, bol som ešte chlapec s kučeravými vlasmi a usilovne a ambiciózne som študoval základné pojmy vycibreného popíjania vína, najradšej vo vinotéke, ktorú vtedy môj priateľ Gerald Bayer prevádzkoval oproti Piaristickému kostolu. Ako takmer všetci radostní pijani, aj Gerald bol a je oddaný jedák a ambiciózny kuchár, a ako takmer všetci oddaní jedáci a ambiciózni kuchári, aj on je rád viditeľným zákazníkom návykovým na drahé kuchárske knihy vo svojom obľúbenom kníhkupectve. A nejaký čas v tomto idylickom útočisku, ktorého zdôraznene účelné vybavenie interiéru by pristalo aj galantérii alebo stredisku na výmenu románov, ležalo Marco Pierre Whites v každom ohľade opulentné dielo White Heat.
Wikipedia o tomto diele uvádza, že bolo jedným z kritikov označené ako „possibly the most influential recipe book of the last 20 years“, čo v mojom prípade platí aspoň sčasti. Jeden recept z neho totiž vďaka svojej kombinácii mierne znepokojujúcich prísad, pompéznej luxusnosti a účinku podporujúceho chuť do jedla odvtedy občas vypláva v mojom vedomí: vykostená bravčová nožička vrátane paznechtov, naplnená plnkou z kuracej farše, smrčkov a teľacieho brzlíka a servírovaná v sprievode opulentného zemiakového pyré v nemenej opulentnej omáčke. Pojem „Food Porn“ bol vtedy ešte celkom nový, niekoľko rokov predtým boli jedlá v kuchárskych knihách zväčša fotografované tak, že ste si ich, aby ste dostali chuť, radšej predstavovali podľa receptu, ale v mojich spomienkach mal obraz bravčovej nožičky presne tú zmes veľmi príťažlivého a mierne odpudivého, čo je typické pre veľkú pornografiu. Bohužiaľ som bol vtedy príliš skúpy na to, aby som si zväzok sám kúpil, a preto si nemôžem dohľadať ani recept, ani fotografiu (z tohto internetu, o ktorom sa hovorí, že sa tam dá nájsť všetko, som v tomto ohľade hlboko sklamaný); púšťam sa teda so spomienkou na to, že tam navyše boli hľuzovky v plnke, na šmykľavý parket pamäti.
Samozrejme, okamžite ma prepadlo želanie vyskúšať si raz aj tento kulinársky šialený kúsok. Ale niečo, možno jednoducho čistá zbabelosť zoči-voči skutočnosti, že postavený pred nôž a surovú bravčovú nožičku by som netušil, čo robiť, mi bránilo v tom, aby som sa o to pokúsil v blízkej dobe. Niekedy potom bola kniha vypredaná a okrem toho je vždy čo robiť. A žiadna reštaurácia, ktorú som odvtedy navštívil, nikdy nemala v ponuke bravčovú nožičku plnenú brzlíkom a smrčkami. Ale asi dva, trikrát do roka si mi toto vysoko kultivované a predsa mierne obscénne jedlo pripomenulo a páčila sa mi predstava, že som niekto, kto by raz niečo také skutočne uvaril.
Tomuto pokojnému životu v podmieňovacom spôsobe dal nedávno koniec telefonát od Christiana Petza, počas ktorého sa ma opýtal, či by som mal chuť spoločne s ním a okrem iného pre Eckarta Witzigmanna pripraviť plnené bravčové nožičky.
„À la Pierre Marco White?“, opýtal som sa a dostal odpoveď „À la Pierre Koffmann“. A skutočne: toto jedlo vytvorila, ako Mr. White zrejme vtedy už úctivo poznamenal – „you can’t reinvent the wheel“ – a ja som medzitým iba zabudol, francúzska kuchárska legenda Pierre Koffmann, ktorá dosiahla slávu v Spojenom kráľovstve.
Mne nezostávalo nič iné, len sa opýtať: „Kedy?“
Na prípravu som si pozrel video na YouTube, v ktorom Pierre Koffmann vykostil bravčovú nožičku za niečo vyše minúty, čo ma však nenaplnilo o nič väčšou istotou, než akú by som získal z videa Siegfrieda a Roya, keby som stál pred úlohou nechať zmiznúť bieleho tigra. Aspoň sa mi však zdalo vylúčené, že Monsieur Koffmann zvyčajne pracuje so zrkadlami a dvojitými dňami, problém by sa teda možno dal vyriešiť tak, že sa pokúsim napodobniť Koffmannove úkony v niekoľkonásobnom spomalenom zábere. Dodatočnú podporu táto hypotéza získala pri pohľade na Christiana Petza, ktorý mi na demonštračné účely najprv vykostil učebnú nožičku – nie tak rýchlo ako Koffmann, ale možno sa z didaktických dôvodov držal späť – a potom poveril mňa tou ďalšou. Nechcem svojich – v tomto bode môjho kulinárskeho bildungsrománu pravdepodobne už bez dychu na okraji stoličiek balancujúcich – čitateľov dlhšie napínať: Ide to.
Po tom, čo ste nožičku na zadnej strane pozdĺžne rozrezali, musíte jednoducho pedantne dbať na to, aby ste čepeľ viedli stále pozdĺž kosti a dbať na to, aby ste si pri tom neodrezali prst alebo – čo je ešte horšie – neprepichli dieru do kože, cez ktorú by neskôr mohla vytekať plnka. Naozaj zložité to začne byť pri členku, kde kosti a šľachy do seba zapadajú tak dômyselne, že ste nakrátko v pokušení chytiť kuchynskú sekeru a urobiť krátky proces. Nakoniec je to však ako pri triedení hromady čerstvo vypraných čiernych ponožiek: to, čo sa spočiatku zdá nemožné, sa dá s dostatočnou tvrdohlavou vytrvalosťou predsa len zvládnuť. Ak všetko klaplo, máte pred sebou niečo, čo pripomína trochu bizarnú rukavicu končiacu bravčovým kopýtkami.
Samotné bravčové nožičky získal Christian Petz z biofarmy Labonca, ktorá je vzorová z hľadiska kvality mäsa a chovu zvierat. Jeho inštrukcii dodávať skutočne len nožičky však tamojší mäsiar nevyhovel a nechal tam spodné stehno, čo Christian komentoval slovami „Pravdepodobne tomu nemohol uveriť“, aby pragmaticky rozhodol: „No dobre, za to budeme mať o trošku viac kože na plnenie, omáčke to ďalšie mäso tiež neuškodí a keď to bude hotové, vykostíme to a budeme mať hneď desiatu.“ Jedným z dôvodov, prečo sa toto jedlo nehodí ako malý snack pomimo, je to, že hotové plnené a potom à la Dürüm-to-go tesne do dvojitej vrstvy alobalu zabalené nožičky musia dusiť približne dve a pol hodiny v omáčke, na ktorej prípravu však potrebujete predtým vykostené kosti, ktoré majú samy o sebe čas varenia nie menej ako dve hodiny. Ale za to je to ideálne, ak ste napríklad ešte nevideli poslednú sériu Game of Thrones a potrebujete výhovorku, aby ste na to mali čas.
Už spomínané bohaté pyré ako prílohu Christian Petz v tomto prípade nahrádza vlastnoručne vyrobeným „soľným špargľou“, teda stonkami špargle, ktoré boli fermentované ako nakladané uhorky. Skutočne poskytujú elegantný, slano-zeleninový kontrast k presne mäsovo-opulentnému hlavnému jedlu, hoci na vytieranie omáčky sa príliš nehodia, ale na to je predsa biely chlieb alebo, ak máte zdravý žlčník, klasická polievková lyžica. A aj inak sa v niektorých detailoch odchyluje od klasického receptu Koffmanna, ale za to je to predsa nakoniec aj Christian Petz.
Ťažko naložení bravčovými nožičkami dorazíme nakoniec do oranžérie zámku Schönbrunn, kde sa práve pod heslom „Uzemnenie avantgardy“ oslavuje Eckart Foodlab #1. Predpoludním sa tu za účasti velikánov ako Wolfgang Puck a Ewald Plachutta diskutovalo o témach ako „Kuchár hľadá sedliaka – sedliak hľadá kuchára“, teraz už majú všetci hlad a začínajú obletovať početné stánky s exkluzívnymi syrmi, excelentným vínom, vybraným medom alebo exkluzívnymi ochutnávkami od prvotriednych reštaurácií. Stánok Labonca sa nachádza priamo vedľa nášho, zakladateľ Labonca Norbert Hackl viditeľne teší, že opäť vidí svoj produkt, a hneď si zabezpečuje porciu. Na oplátku sa môžeme u neho presvedčiť, že ani často hanené bravčové karé nemusí byť nevyhnutne suché a fádne ako prach, ale naopak môže byť úchvatne šťavnaté a chutné, ak je chov ošípaných a príprava v poriadku.
Výskyt kulinárskej a enologickej prominencie v dave prechádzajúcom sa medzi degustačnými stanovišťami nie je zanedbateľný, no keď začne Eckart Witzigmann prechádzať kurzom, dav sa delí ako Červené more pred Mojžišom. Teda, nie celkom, pretože Červené more Mojžiša, pokiaľ vieme, nezastavovalo po každom druhom kroku, aby dostalo autogram, urobilo fotku alebo selfie alebo všeobecne vyjadrilo svoju úctu. Konečne je aj pri nás, je ležérny, priateľský, žartuje a debatuje s Christianom Petzom („Ach, nádhera, niečo také sme kedysi tiež radi dávali do ponuky“). Nakoniec si berie porciu a ja sa neubránim dojmu, že aj Christian Petz je trochu nervózny, či mu to bude chutiť. A, uf, chutí to. My sa samozrejme tešíme. A potom samozrejme aj my robíme fotky. A samozrejme, tú svoju si doma zavesím.
Biohof Labonca
Hauptplatz 6, 8291 Burgau
Tel.: 0664/432 16 39
www.labonca.at