A-La-Carte

Pre tohto zajaca sedieť (2004/4)

U spravodlivého otca Robuchona (žiada veľa, ale odmena pre tých statočných je bohatá).


Sedieť pre tohto zajaca

Text: Werner Meisinger Fotografie: Herve Amiard
Bola niekedy nálada konca čias? Ten pocit: Je koniec, veľké šou sú dotočené, nadaní akrobati sa stiahli k šampanskému a slimáčím paštétam do prítmia čestných lóží a s pokojom znalých vecí prenechali pódium pestrej zmesi diletantov, ktorí sú síce dosť bezostyšní na túto prácu, ale o kulinárskych dejinách prírody veľa nepochopili?
Ak by niekedy existoval čo i len náznak toho: odpustené a zabudnuté. Už nastali grandiózne nové časy. Geniálny kúzelník Ferran Adrià už dávno nešíri len svetlo nového dňa. Pribudli veľké osobnosti s najvyššou kompetenciou a najťažšími hodnosťami, ktoré pôsobivo ukazujú, aký inteligentný, zmysluplný a príjemný môže byť ten druh reštaurácie, pre ktorý kronikár s nerezovou vrelosťou v duši vymyslel výraz „konceptuálna gastronómia“. Treba myslieť na K-gastronómiu mimo cirkusových stanov. Treba myslieť na originálne nápady a témy, a nie na epigonálne konceptíky, ako ich predstiera flotila v teplom bezvetrí bezvýznamnosti potácajúcich sa napodobiteľov „Bulli“ alebo trápny súbor odvážne ostrihaných „be-alike-Jamie-Oliverov“, ktorí si všetci dohromady mýlia koncept s kópiou.
Joel Robuchon so svojím ateliérom v Paríži zjavne dosiahol doteraz najväčší úspech v konceptualizme. Reštaurácia je témou rozhovorov v meste aj na celom svete už viac ako rok. Siebeck, ktorý nepatrí k stúpencom komediantov, nachádza najláskavejšie slová pre kvalitu jedál. Odborní kritici vzdávajú hold. Vždy závistlivá konkurencia posiela komplimenty.
Britský magazín „Restaurant“ sa tento rok pýtal 300 kritikov, šéfkuchárov a gastronómov na najvýznamnejšie reštaurácie sveta a z ich znalých odpovedí vykryštalizoval nasledujúce poradie:
Po prvé: „French Laundry“ Thomasa Kellera, Yountville/Kalifornia – najlegendárnejšia z veľkých reštaurácií v Amerike, tri hviezdy Michelin.
Po druhé: „Fat Duck“ Hestona Blumenthala v anglickom Bray – senzačný gravitačný bod „modernej európskej kuchyne“, tri hviezdy Michelin.
Po tretie: „El Bulli“ Ferrana Adriu – tri hviezdy Michelin; ktorý človek a ktorá reštaurácia boli v posledných rokoch dôležitejší pre ďalší vývoj?
Po piate – Pierre Gagnaire, Paríž; hviezdy Michelin: dvakrát tri, pred krachom v Saint-Etienne a čoskoro po novom začiatku opäť v Paríži.
Predtým však už po štvrté – L’Atelier de Joel Robuchon/Paríž.
Uprostred koncentrácie gastronomickej ťažkej váhy sa teda nachádza Robuchonov ateliér, hoci bol zamýšľaný a vnímaný a milovaný ako ľahká váha.
A ako veľmi! „High-end snack bar“, chváli ho nemecký Handelsblatt (v tom zaznieva malé mľasknutie jazykom autora). Siebeck hovorí: ateliér rýchleho občerstvenia. Dosť o téme ľahkosti.
A láska? Istý magazín o „high life“ jasal nad „radmi pred vchodom L’Atelier Robuchon“, a to v lete, kedy v Paríži nemôžete mať veľa chorobnejších nápadov než stáť v rade.
Tvorenie radov pod parížskym letným nebom, ten rozruch v médiách, mocný základ plnej histórie Robuchona pod ľahkou konštrukciou reštaurácie, nový slovník z osvedčených pier – „Ateliér“ je ten najúžasnejší príbeh tejto doby. S každou repeticou – ešte sme zďaleka neskončili a toto nebude posledné miesto, kde sa oceňuje Robuchonov prínos k novému spôsobu stravovania – sa príbeh ďalej nafukuje a stáva sa pritom tak nedotknuteľným ako štvorzubec.
S tvrdohlavým charakterom si autor týchto riadkov kladie nasledujúcu otázku: Kto preboha stojí pred reštauráciou, keď existuje krásny zvyk rezervácie a východný blok je zrušený?
Mal by v tom byť snáď závan iracionality, individuálneho úsudku na úrovni lemingov?
A čo vedie pána Robuchona k „snack barom“ a „rýchlemu občerstveniu“?
Prechod z odboru veľkej opery do prostredia „U“ odôvodňuje Robuchon túžbou po novom publiku a potrebou obnovy. Ako vieme, a Joel Robuchon to vie, samozrejme, ešte oveľa lepšie: s veľkou kuchyňou parížskeho štýlu to už dlho takto ďalej nepôjde.
Príliš ťažké! Nie každá pečeň dlhodobo vydrží šialenstvo s husacou pečeňou, krvavými kačicami a kaviárom.
Príliš veľa naoko! Identitu budujúce táraniny o troch hviezdach so všetkými svojimi mozaikami, vežičkami a floristicky hodnotnými väzbami síce tešia oko, ale chuťové bunky a žalúdočné steny to málokedy animuje rovnakým spôsobom.
Príliš prepracované aj vo fakturácii! Nám je to jedno, ale vraj skutočne existujú hostia, ktorí pri investičnej potrebe 600 eur a viac za pekný večer entre deux venujú pozornosť finančnému aspektu (obyčajne).
Robuchon pri návrhu svojho ateliéru teda nemal na muške magnátov s ich nárokom na livrejovaných sluhov a prvotriednu úschovu foxteriérov a áut počas jedla. Do podniku nemali byť vťahovaní Američania fixovaní na najvyššie hodnotenia, Rusi orientovaní na maximálne ceny a Japonci bažiaci po glamúre. Všetko bolo koncipované pre uvoľnených a komplexov zbavených milovníkov jedla, ako ste vy a ja: ležérne a nepredstierane, prvotriedne jedlo, trochu tempa a cenová hladina, ktorú zvládne aj kapitalista druhej výkonnostnej triedy. Hlavné jedlá stále pod 35 eur, to je v Paríži niečo.
Spočiatku sa v Atelier de Joel Robuchon neprijímali žiadne rezervácie. Rozmaznaný magnát a panovačný Rus boli hneď odpísaní. Pokorných a dôstojných, miernych a ľúbezných, masochistov a exhibicionistov však toto odmietnutie najmenšej zdvorilosti v gastronómii nevystrašilo, ba práve naopak, cítili sa ním mocne priťahovaní: radikálne poníženie pred svetelným povýšením! Zaručený extrémny blahobyt; spôsobom, akým ustupuje bolesť, len oveľa hygienickejšie. Plus: vynikajúci výhľad na extrémny zisk prestíže. A navyše: dobré jedlo.
V takomto očakávaní teda bujneli dlhé rady pred Atelier de Joel Robuchon a ako jastraby – možno podozrievať pána Robuchona, že to predvídal! – sa médiá v najväčšej žiadostivosti vrhli na tieto rady.
Nuž, teraz sa už dá zariadiť aj na prvé sedenie. Nástup: 18:30. Rusi, Japonci a zainteresovaní hostinskí z Burgenlandu, Pongau a zvyšku sveta sú vtedy už tiež tam.
Malá prechádzka z hlbín architektonického súboru medzi Jardin des Tuileries a Louvre cez Pont des Arts, pozdĺž Seiny v nočnom svetle a cez staré uličky s elegantnými štúdiami plnými antických pokladov a nového umenia, cez kreatívny dav, ktorý rád pije pivo alebo točí problémové filmy a má skôr melancholickú náladu, ďalej cez prúdiaci dopravný tok na Quai Voltaire, ktorý stále prúdi, hoci Citroëny DS a 2 CV už bohužiaľ nie sú tak prítomné ako za čias Jacqua Brela, to možno odporučiť ako najvynikajúcejšie naladenie na návštevu Robuchonovho podniku. Po všetkom tom nesenom luxuse vo výkladoch a predsa trochu ťažkom panoramatickom pohľade na túto starú kopu domov pri Seine človeka uvoľní ľahkosť a prístupnosť, ľudská miera, s ktorou bol tento koncept navrhnutý. Ako som povedal, človek sa zariadil a nestojí v rade; dvere sa mimochodom dajú otvoriť len zvnútra, zrejme pre prípad, že by sa niekto chcel zariadiť príliš náhlivo.
Privítanie: korektné od krásnych ľudí s nenápadnými spôsobmi ich mladých rokov.
Ambiance: držaná v čiernej a červenej a skutočne šmrncovná. Good vibrations, ak máte radi atmosféru baru.
Asi tu nikomu nehovorím nič nové, pretože každý tam už bol alebo má v pamäti príslušné obrázkové príbehy. Len pre poriadok: v Robuchonovom ateliéri sa neje pri stoloch ako v skostnatených starých časoch, ale moderne pri bare. Ten je rozložený okolo kuchyne. To je len dôsledne premyslené. Prečo zostať na polceste a umožniť pohľad na dej, na ohnisko, pôvod našej civilizácie a zdroj pôžitkov len cez sklenenú stenu alebo štrbinu v stene? Preč so všetkými deliacimi prvkami, voľný pohľad na mytologické dianie, voľná cesta pre voľné vlny tepla. Na posilnenie útulných pocitov, ktoré v tvári ohnísk nevyhnutne vyvierajú ako medové mlieko na horúcej peci, je postavených množstvo pohárov so sľubne pestrými plodmi, šťavami a esenciami. Ako v bare sedí hosť vyvýšene na stoličkách a má tak dobrý prehľad o miešaní, naberaní a aranžovaní, hoci mechanizmus pôsobí trochu odťažito. Ako dokáže brigáda naplniť toľko tanierov tak malými pohybmi, zostáva Robuchonovým tajomstvom. Človek by chcel nakuknúť do skriniek a zadných miestností, aby odhalil záhadu, čo však napriek všetkej prístupnosti kuchyne a otvorenosti konceptu nakoniec nie je plánované.
Vône, ach tie vône, ktoré vystupujú z dymiacich hrncov, syčiacich panvíc a bublajúcich kastrólov, napĺňajú koncepčne tak cool prostredie vzácnym fluidom hrejivej autenticity a pôvodne ľudskej výrazovej sily, obklopuje hosťa a tká čuchové puto priateľstva k sluhom a pánom a krásnym dcéram kuchyne. Ľudská blízkosť vzniká aj pri bare. Žiadna široká plocha stolovej bielizne tu nedistancuje hostí od seba a žiadny príliš veľký vzdušný priestor nenabáda k gymnastike. Ak sa nechcete dostať susedovi do mušlí alebo langúst, odporúča sa na Robuchonovom gurmánskom sedadle práve naopak zdržanlivosť v gestikulácii. Tá hustota, prepletenec pachov, ľudská blízkosť podmieňujú mocný pocit rodinnosti. Človek by si mohol spomenúť na tie najvydarenejšie večery na chate, u Robuchona je však balíček útulnosti aplikovaný vibrujúco mestskej.
Pýtate sa ma na kvalitu sedenia? Sedacie možnosti patria – čisto subjektívne, nie som odborník na nábytok – veľmi pravdepodobne k tomu najlepšiemu, čo trh so stoličkami ponúka. Sú stabilné, nič sa nekýve. Zriedka sa presiahne čas sedenia dve hodiny. Kto berie heslo „fast food“ vážne, dostane svoje chody servírované v 10-minútových intervaloch. Aj veľké menu je potom za hodinku vybavené. To sa dá vydržať, aj keď u netrénovaného typu hosťa môže telesné napätie s vínom zhustnúť a s chodmi sa držanie tela stane približným. Na dvore by sa s tým človek nechcel ukazovať, ale tu sa visiace-kolísavé držanie postavy formidabilne hodí do ležérneho konceptu. Bolesť rýchlo prejde, hovorí už Balú, medveď, keď mu niečo chutí a pichne sa do opuncie (týka sa to samozrejme aj bolesti chrbta).
Elegancia? Eleganciu tu človek jednoducho má, tú netreba vystavovať na obdiv. Ako čašníci (a predovšetkým nízki čašníci) prepravujú jedálenský riad z vnútra ateliéru cez bar pred hosťa, ako vyvažujú jedlá nad zábradlím a musia vykonávať strečingové cvičenia pre najmenšie úkony pred hosťom, to v veľkej knihe klasického baletu asi nenájde chvályhodnú zmienku. V modernom tanci je však všetko možné.
Krátka história Ateliers de Joel Robuchon – v Tokiu existuje dvojča – sa tu nemusí šíriť. Za účelom určenia materiálu skaly, na ktorej je postavená nová katedrála vkusu doby, len pár poznámok k pánovi Robuchonovi osobne.
Joel Robuchon patrí k All-Time-Greatest francúzskej kuchyne. Bol v roku 1976 ocenený ako „Mellieur Ouvrier de France“ a tým povýšený do šľachtického stavu slúžiacej spoločenskej vrstvy. V roku 1981 otvoril v Paríži reštauráciu Jamin. Sprievodca Michelin si kvôli tam ponúkanému ohňostroju neobmedzene luxusnej vysokej kuchyne zakorenenej v bravčových nôžkach udržal slušnosť len s vynaložením najväčšej disciplíny a nevenoval domu svoje tri hviezdy hneď naraz, ale peu a peu v ročnom rytme, čím bol akt maximálnej dekorácie ukončený až v roku 1984; poznáme aj príklady, kde to s tými tromi hviezdami prebiehalo pár desaťročí zdĺhavejšie.
Sprievodca Gault Millau sa v takýchto prípadoch extraordinárnej tvorivej sily tiež rád spektakulárne prejaví a v roku 1990 udelil titul „kuchár storočia“ Joelovi Robuchonovi (dovtedy bol takto pozlátený len Paul Bocuse). Popri nespočetných iných mediálnych poctách zvolil Herald Tribune Robuchonov Jamin v roku 1994 za najlepšiu reštauráciu sveta.
To už mal majster kľúč od svojej reštaurácie pripravený, aby ním naposledy otočil v zámku a za účelom nástupu do dôchodku v nežnom veku päťdesiatich rokov spomínaný kľúč – ako sa píše u Siebecka – zahodil do Seiny. Čo 5. júla 1996 skutočne urobil, totiž odišiel do penzie. Či sa to s tým hodením kľúča skutočne stalo, mi ušlo (informácie o tom sú vítané, aj to, ak by to tak bolo, kto kľúč vylovil a koľko bol najvyšší aukčný výnos kľúča).
Po Robuchonovi zostal predovšetkým odkaz svetoznámej zemiakovej kaše. Jej príprava sa podľa stupňa falšovania pôvodného receptu odporúča s polovicou masla/polovicou zemiakov alebo polovicou masla a smotany/polovicou zemiakov. Jasné, že to nejedného chamtivca po dobrej chuti pripravilo o radosti jednej noci, pretože Robuchonova zemiaková kaša je okrem toho, že je skutočne chutná, aj dosť „výdatná“. Pekná lyžica z nej sa predpisuje ako stráviteľná denná dávka.
Po Robuchonovom odchode z Ligy majstrov kuchárskeho umenia zostala okrem zemiakovej kaše ešte vágna nádej na zníženie penzií alebo iná motivácia, ktorá by bola schopná hnať veľkého hrdinu osemdesiatych a polovice deväťdesiatych rokov opäť k sporáku.
To, že by Joel Robuchon hliadkoval v kuchyni svojho ateliéru, tu a tam by namočil prst do omáčky na ochutnanie a viedol s hosťami svojej reštaurácie veselé reči, nie je v jeho scenári comebacku zahrnuté. Už vo svojom prvom živote ako „Cuisinier“ bol zdržanlivý vo vystupovaní navonok. V tomto tvorivom období pestuje dostupnosť pre publikum na úrovni medzi fantómom a fámou.
Zemiaková kaša je naproti tomu prítomná a hmatateľná. Rada sa podáva ako príloha a doplnok a stále pôsobí silou arómy z fúzie zemiakov Rattes a kôp masla, ale zďaleka nie je tým najpôsobivejším jedlom.
Sú to dokonale perfektne opečená prepelica a bravčový kotlet (BRAVČOVÝ-K.), ktorým kaša rada robí spoločnosť, vo svojej jemnosti prinajmenšom rovnako pozoruhodné.
Človek by mohol hubovú polievku podávanú v koktailovom pohári uprednostniť pred kašou a bravčovým. Pripravená na základe štvornásobnej smotany, s vajcom v nej mäkkým ako štrbina a petržlenovou kašou okolo, tak mocne, harmonicky a elegantne navlhčuje podnebie, že pôžitok z chuti je prekonaný len mierou jeho celotelového posilnenia, ktoré sa bez akýchkoľvek hrdinských činov do nasledujúceho svitania vôbec nedá odbúrať.
Kto miluje veľkú klasiku na nie príliš veľkých tanieroch, bude Robuchonovu paštétu z husacej pečene považovať za svetovú triedu. Polievka s gaštanmi, husacou pečeňou a zelerom hrá v rovnakej triede návykových látok a dá sa, ako všetko doteraz citované, chápať ako nádherný príspevok k tak ťažkému procesu hľadania kuchyne, ktorá bez akýchkoľvek postojov môže byť drahá a je všeobecne pochopiteľná.
A keď ste uprostred takýchto jednoduchostí, môže sa v tomto ležérnom koncepte stať, že sa vloží pár listov rôznych super-šuniek, ako narástli a neovplyvnené akýmkoľvek kuchárskym výkonom.
Koncept nového fetišu výživovej hodnoty? Ani stopy. Od hutného žánru šuniek, svíň, hľúz a hrubokuksých paštét sa ide nahor do slnečných sfér tzv. stredomorskej kuchyne a do najjasnejších výšin luxusných produktov. Pod čím si možno predstaviť len napríklad nepredstierane aranžované prúžkové potpourri zo živo solených ančovičiek a ovocne sladkých prúžkov papriky. Holub v kapuste pečený alebo langustiny v ceste Brick s bazalkovým pyré.
Robuchonove legendárne „Mušle svätého Jakuba varené v škrupine“ sú opäť vzkriesené a sú dobrým dôvodom na to, aby sa veľmi veľa z toho, čo ste kedy v oblasti jemných mušlí mali na podnebí, radikálne posunulo späť v rebríčku pamäti. Homár podľa výberu medzi šalátom a grilovaný. Kaviár Osietra á 50 g.
Pritom nie všetko z toho je k dispozícii za koncepčných 35 eur, kaviár už vôbec nie („butiková cena“ 100 eur). Avšak: menu 98,-, to je za zjavenie tohto druhu a v porovnaní s inými ponukami tohto kulinárskeho nároku na hrane k dojímavo sociálnemu.
Aký dojímavý je aj rozlúčka s tými najmohutnejšími syrmi, ktoré mesto ponúka, alebo Chartreuse-suflé s pistáciovou zmrzlinou, ktoré má nadýchanosť „Salzburger Nockerl“ k moci plus stokrát zaujímavejšiu chuť. A s trochou šťastia si odnesiete aj niečo pre celý život.
Kulinársky zážitok napríklad, ako stretnutie s omáčkovo-hnedou masou vlákien, o ktorej musím ešte rýchlo porozprávať. Čisto opticky nebolo možné jednoznačne určiť pôvod materiálu. Látka mohla byť získaná z ríše rastlín rovnako ako zo zvierat. Mocná aróma naznačovala mäso, pričom jedlo nebolo možné označiť ani za ragú, ani za frikasé, ale najskôr za niečo zavarené. Tvárou v tvár niečomu takému sa človek pozerá rád trochu bezradne, čo nezostane skryté priateľskému personálu. Rád vysvetlí, ako niečo také môže vzniknúť: vezmite poľného zajaca, veľa vína, malý žiar a veľa času, tak približne 30 hodín. Po tom, čo sa zajačie mäso tak dlho dusilo vo víne, je celkom krehké.
Potom sa zahustí trochou krvi a masa sa dá na taniere. Hosť sa v tejto dobe všetci „na bod“ uvareného rád zatvári udivene, čo však ustúpi. Pohľad sa rozjasní s nevídanou hustotou chuti, mozog sa vyprázdni od myšlienok. Tu uzavrel váš autor týchto riadkov mier s kompótovými pohármi na regáloch, pachmi varenia cestovinovej vody a arómami pečenia vo vzduchu a stoličkou pod ním a sedel na chvíľu dokonca veľmi rád na tejto stoličke, neznámo chváliac pána Robuchona, ktorý pri varení jednoducho premýšľa.
L’Atelier de Joel Robuchon, 5, rue de Montalembert, Paríž, tel.: 01/42 22 56 56

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!