Vlastnoručne zostavená hudobná kompilácia padne príjemne do ucha. Áno, patrón šik nového podniku má nepochybne vkus. A s ľahkým mixom jazzu, drum & base a šansónu chutí tatarák o to viac. Len jedno: Teraz hrá CD už tretíkrát za sebou. To niekto šetrí na poplatkoch AKM? Hosť už prehrabáva tašku, hľadá iPhone a slúchadlá. Je to, akoby sa tatarák servíroval ako predjedlo, hlavný chod aj ako dezert.
Iné miesto, iný zvuk. Dobre obsadená reštaurácia je posiata niekoľkými väčšími skupinami. Hladina hluku je vysoká. Asi desať metrov od stola hosťa sa niekto smeje obzvlášť nahlas. Jeho smiech sa kopi, putuje k stropu podniku, šplhá sa obratne ako Tom Cruise krížom cez miestnosť, usadí sa na stole pred hosťom a preniká mu do uší.
Fine Dining bez milosti. Dva zo šiestich stolov sú obsadené pármi, zvyšok sú „no-shows“ alebo jednoducho nikdy neboli rezervované. Páry sa ničnehovoriac venujú svojim instagramovým účtom. Počuť padať každú omrvinku. Sem-tam zazvoní pohár. Konečne prichádza vrchný čašník. Hosť dychtivo nasáva každé slovo. Dokonca aj príbeh o bratovi syna sedliačky, od ktorej pochádza seno, v ktorom sa pripravovala prepelica, sa v tomto prostredí stáva delikatesou.
Architekt Stephan Ferenczy (BEHF) hovorí: „Zvuk je súčasťou zmyslového vnímania reštaurácie.“ A dodáva: „Tento sa prirodzene riadi štýlom reštaurácie.“ Fine Dining vyžaduje iný zvukový koncept ako brasserie alebo bar. Akustické prostredie je podľa Stephana Ferenczyho výsledkom priestoru, materiálu, hudby a rozhovorov hostí. A citu patróna a jeho tímu, ktorí akusticky sprevádzajú a vedú podnik ako DJ. „Ak sa rozhovory v priebehu obeda alebo večera stávajú hlasnejšími, musí sa aj hudba zosilniť,“ tvrdí Ferenczy.
Aj hamburský expert na zvuk a akustiku Klaus Genuit hovorí, že záleží na správnej rovnováhe. Myslí si, že hlučné reštaurácie podnecujú k väčšej konzumácii, ale aj k skoršiemu odchodu (čo môže byť hostinskému len po vôli, môže stôl obsadiť druhýkrát), na druhej strane hostia nechcú byť rušení pri svojich rozhovoroch, ale ani nechcú mať dojem, že niekto cudzí môže počúvať. Genuit vyvinul prístroj, ktorým sa dá merať kvalita zvukovej kulisy. Nazýva sa „umelá hlava“ – merací prístroj, ktorý počuje ako človek, s dvoma ušami a trojrozmerne. Hudba na pozadí, ozvena miestnosti, rozhovory, hučanie klimatizácie alebo iné, všetko toto, jemne zladené, slúži na spokojnosť alebo nespokojnosť hostí. A rozhoduje o tom, či sa vrátia.
„Vlnený záves, zamatové stoličky – v Japonsku niet kože, museli sme dokonca aj barové stoličky potiahnuť zamatom – a medená mreža, ktorú sme importovali z USA, to všetko je spoluzodpovedné za zmes zvukov,“ rozpráva Stephan Ferenczy o práci architektov v Shiki. Okrem toho: vonku, kde je bar a brasserie, môže byť o niečo menej decentne ako v elegantnejšom, v takzvanej Fine-Dining zóne.
V reštaurácii Mraz & Sohn sa každý večer stáva malou párty. Manuel Mraz, ktorý tu nerobí len servis, robí aj hudbu: popové klasiky od Bowieho po Queen, jazz, elektro, soul. V kuchyni pracujú všetkými metódami, aké si možno vymyslieť medzi Hongkongom a San Franciscom, v reštaurácii pracuje Manuel Mraz výlučne s vinylom. Stanovený program neexistuje. „Púšťam to, na čo mám chuť.“ Vo všeobecnosti si Mraz všimol jedno: „Na zvuk míňajú peniaze len máloktorí rakúski gastronómovia.“ Pre Mraza toto šetrenie na nesprávnom mieste neprichádza do úvahy: „S mojím gramofónom vytváram atmosféru.“ Hudba z výťahu a tichá hudba nie je potrebná. „Podnik musí dýchať a môže byť aj hlučný. Niekedy sú aj hostia, ktorým je to priveľa. ‚Môžete prosím vypnúť Michaela Jacksona?‘, žiadali.“
Na záver počúvame ešte raz Stephana Ferenczyho, ktorý hovorí: „Milujem ten hlučný rinčot riadu z kuchyne, keď preniká do priestorov reštaurácie Plachutta na Wollzeile.“ Zisťujeme: Niekedy netreba pre vydarený zvuk žiadny prepracovaný koncept ani Mozarta ako DJa. Stačí pár hrncov.