To, čo je vlastne satira a čo si vlastne môže dovoliť, je veľmi stará otázka, ktorá sa z času na čas znova kladie v súvislosti s konkrétnymi udalosťami.
Najnovší podnet poskytol Heinz Christian Strache, vicekancelár Rakúskej republiky.
A áno, nie je to tak dávno, kedy by bol text, v ktorom sa vyskytuje slovné spojeníe „Heinz Christian Strache, vicekancelár Rakúskej republiky“, bezpochyby satiroval. Keby bol teraz autor alebo autorka tohto textu navyše špekuloval, ýe Heinz Christian Strache, ktorý sa v rámci tejto satirickej negatívnej utópie stal vicekancelárom, by túto pozíciu zneužil na to, aby pomocou
príspevku na Facebooku obvinil ORF vo všeobecnosti a Armina Wolfa obzvlášť z návykového klamania, no pri vznášaní tohto trestne relevantného obvinenia by sa hlúpo-múdro poistil préambulou „satira“, autorovi alebo autorke by sa pravdepodobne vyčítalo, že pracuje s polemickým palicou, a pravdepodobne by od strany kritizujúcej FPÖ prišla námietka: „Taký hlúpy nie je ani Strache.“
„Difficile est, satiram non scribere“, tvrdil Juvenalis, že je ťažké nepísať satiru. Tu sa starý Riman mýli. Zjavne toti¾ stačí chcieť napísať satiru, ale nedokázať to, a šup! nesatira je hotová.
Nehľadiac na to, že existuje aj hrubá, hlúpa a zlá satira. V močaristých výbežkoch tejto umeleckej formy sa to stále hemží drakonickými svokrami, vtipnými papučovými hrdinami a kanibalmi špecializujúcimi sa na misionárov.
Aj snob, ktorý sa robí dôležitým ako znalec vína, je bežný tópos. Aby človek takého stvárnil, nech &uchávne afektovane z pohára, hovorí o terciu vyššie a štyridsať percent nazálnejšie než zvyčajne a povie vetu, v ktorej sa vyskytuje slovo „južný svah“.
Takéto vystúpenie stále dokáže vyvolať v ľuďoch uvoľnený smiech. Milovníci vína však medzi nimi pravdepodobne nebudú.
Čo nevyhnutne neznamená, že nemajú zmysel pre humor.
(Hoci sa to nepopierateľne stáva.)
Ale kto je oboznámený s vášňou, robí si z nej srandu úplne inak, empatickejšie a odbornejšie. Napríklad takto:
„Znalec vínového sveta pozná dilemu: v pivnici sa hromadia originálne drevené debny z ľavého brehu a IGT v nebezpečnej výške, len tak-tak chánené pred prevrátením blue-chip fľašami typu Salmanazar. Človek by mohol uniknúť hroziacemu nešťastiu, ale ‚vlastne‘ pije u¾ len elegantné Burgundské, nemecké Rizlingy a vinárske šampanské. Tejto vášni sa samozrejme venuje v tichosti, preto¾e v spoločnosti existuje maximálne tento jeden jediný Chenin blanc, nevyhnutný Savagnin alebo gruzínske Rkaziteli z kvevri …“
Tu sa nielen elegantne dokumentuje, že aj vinárski nadšenci môžu mať vtip, ale zároveň sa ukazuje, že reklama nemusí byť nutne hlúpa. Kathi Tinnacher a Christoph Neumeister takto propagujú svoje spoločné vína, ktoré vznikli ako vedľajší produkt manželstva, a ktoré – satira! – podnetne neodporúčajú: „Doprajte si tieto jedinečné, absolútne kreatívne, na pôvod neorientované, zaručene tradícií zbavené, pestro zôsobené a trendové vína. Aspoň kým nepríde ďalší hype.“
Teraz by sa dalo namietať, že pri tomto druhu satiry sa ľudia, ktorí sa v tom nevyznajú, nemajú na čom zasmiať. Proti tejte námietke by sa dalo postaviť kultivované „No a čo?“
A vzhľadom na to, že spodný okraj tejto satirickej stránky sa postupne blíži, mohli by sme teraz pridať akúsi satirickú závorku, napríklad tým, že sa budeme tešiť, že vicekancelár Rakúskej republiky nepracuje ako textár pre Neumeister & Tinnacher. Ale nejako je nám aj to priveľmi hlúpe.
