Ak sa spýtate v legendárnom oddelení syrov legendárneho gurmánskeho supermarketu vo viedenskom centre mesta na vyzretý Tilsiter, dostanete odpoveď, ktorej opovržlivý podtón sotva možno prepočuť: „Taký syr nevedieme.“ A surový Edam? „Nie, ani také syry tu nevedieme.“
Škoda. Pretože len preto, že existujú druhy syrov, ktoré mliekarenský priemysel za posledných 50 rokov definoval ako tvarovo, farebne a chuťovo bezvýznamné štvorcové plátky s hrúbkou milimetra, ktoré si na raňajkových bufetoch doprajeme nanajvýš preto, aby sme rannú pachuť v ústach vyvážili pevnou substanciou, to ešte neznamená, že pôvodné syry už neexistujú.
Pri Ementáli sa comeback napríklad vydaril celkom dobre. Áno, samozrejme, aj väčšina syra predávaného ako „Ementál“ pozostáva zo svetložltých plátkov, ktorých jediným rozdielom oproti iným porovnateľným mliekarenským výrobkom sú veľké oká. To je tovar, ktorý pekárne kladú s listom šalátu medzi pečivo a z ktorého sa preto vyrábajú stovky ton ročne. Že sa to stalo syru, ktorý bol kedysi označovaný za „kráľa syrov“, bolo spôsobené štátne regulovanou trhovou politikou pre syry vo Švajčiarsku v 20. storočí v kombinácii so zlým marketingom, spomína si Herbert Schmid, prvý a nepochybne najznámejší syrový someliér v Rakúsku, „pretože lacné rady ničia kvalitný produkt“.
Na jednej strane, na druhej strane má každý produkt, ktorý je dlho na trhu, niekedy svoj obchodný koniec a musí byť znovu vynájdený, vysvetľuje Schmid. Prečo vyzreté Ementále s mramorovým vzhľadom a nekonečne komplexnou orieškovo-mliečnou arómou z Francúzska, Švajčiarska a tiež Rakúska nielenže ľahko nájdete, ale majú svoje miesto aj v syrových vitrínach špičkovej gastronómie. V podstate od obloženého taniera späť na syrový Olymp.
Rozdiely pri syre Gouda
Cesta, ktorú má Gouda ešte pred sebou. Ľudia, ktorým na syroch záleží, samozrejme vedia, že vyzreté Goudy zo surového mlieka v kvalite „Fermier“, teda pochádzajúce od malých producentov s vlastným mliekarenským hospodárstvom, patria nielen syrársky k tomu najlepšiemu, ale k tomu najlepšiemu, čo vôbec na tomto svete existuje. Farba a konzistencia niekde medzi včelím voskom a pieskovcom, chuť karamelu, mlieka, tabaku, soli, na podnebí zároveň rozplývajúca sa aj kryštalická, tak ako to inak poznáme vlastne len pri vysoko vyzretom Reggiane.
Ľudia, ktorí kupujú Goudu v supermarkete, to však nevedia. Pretože im sa pod označením Gouda predáva druh gumového syra, ktorý okrem mierne kyslej chuti nechutí po ničom. A presne to je jeho model úspechu, lebo: „Nič už nesmie mať chuť,“ hovorí Herbert Schmid, „produkty s malou chuťou získavajú v supermarketoch výrazne na teréne.“ A pri Goudy existujú potom aj veľmi úspešné produkty, ktoré aspoň trochu predstierajú chuť, ako dokazuje po celom svete dobre predávaný „Old Amsterdam“ od Westland Kaas: veľkovýroba od roku 1985, žltá farba, sladká chuť, zrnitý záhryz, hotovo.
Zo surového mlieka a podľa starej tradície vyrábaný „Boerenkaas“ (farmársky syr) nie je ľahké nájsť ani v samotnom Holandsku, ale teší sa tam i u milovníkov syra na celom svete čoraz väčšej pozornosti. Kvality nad úrovňou vyzretosti „jarig“ (jednoročný), teda napríklad „overjarig“, „extra overjarig“ alebo „oud“ – to znamená: doba zrenia až do štyroch rokov –, krájané z 20-kilových bochníkov a navyše pochádzajúce z oblasti pôvodu tohto pravdepodobne najstaršieho syra (prvá zmienka 1184) zo Stolwijku alebo Haastrechtu, sa považujú za vzácne a sú podľa toho veľmi žiadané.
Problém so syrom Edam
Naozaj ťažká situácia je však pri ďalšom syre z Holandska, ktorému sa jeho úspech v minulosti stal takisto osudným, Edam. V horúcej srvátke „zapečatený“, potom voskovou vrstvou potiahnutý a teda extrémne dobre skladovateľný guľatý syr bol základnou súčasťou proviantu holandskej námornej sily v 17. storočí a cestoval preto po celom svete.
Vo svojej mladosti Edam nechutí takmer po ničom, podobne ako Ementál má však vďaka svojmu guľatému tvaru a voskovej vrstve veľkú rozpoznateľnosť, a obe sú predsa najlepšie predpoklady pre úspech na trhu. K tomu sa pridalo, že v Holandsku – rovnako ako pri Goudy – zanedbali nejakým spôsobom ochrániť toto označenie, preto sa farbou a chuťou nevýrazné syry z celého sveta môžu nazývať podľa mesta severne od Amsterdamu. A napokon sa Edam vďaka svojmu vyššiemu obsahu vody, svojej elasticite a svojmu formátu dal dobre predávať, „ešte pred rozšírením krájačov na údeniny si ho mohol ľahko nakrájať do žemle,“ vysvetľuje Herbert Schmid jedno z tajomstiev úspechu Edamu, „to bol jeho úpadok“. Čo nasledovalo, bola v 60. rokoch invázia takzvaných „maslových syrov“, buď nazývaných Edam alebo vybavených inými menami, ako napríklad francúzsky „Bel“ alebo od roku 1966 existujúci „Geheimratskäse“ mliekarne Schärdinger.
Naozaj dobrý, pravý Edam sa dnes ani v Holandsku takmer nevyrába, známy je len jeden výrobca, rodina Koopmann v De Weere, ktorých 1,6-kilové gule syra ponorené do tenučkého žltého vosku sú však absolútne vhodné na to, aby obnovili povesť Edamu – alebo Edammera, ako sa v skutočnosti v Holandsku volá –: jemne kyslý, orieškový, jemný a vláčny, o niečo pevnejší a korenistejší než Gouda rovnakého veku, skvelý.
Bludné cesty Tilsiteru
A napokon kandidát s najobskúrnejšou históriou a zároveň šancou opäť sa rozšíriť na domácom trhu v dobrej kvalite: Tilsiter je pomenovaný podľa mesta v bývalom Východnom Prusku, dnes Sovietsku v ruskej enkláve Kaliningrad. Nie práve horúca adresa pre syry, dalo by sa myslieť, avšak v 18. storočí tam utieklo mnoho ľudí z Holandska, Salzburgu a Švajčiarska pred náboženským prenasledovaním, priniesli svoje know-how o syroch do miestneho spracovania mlieka a výsledkom bol korenistý, jemne dierkovaný polotvrdý syr s mazovou kôrkou. Tým sa však príbeh nekončí: v roku 1893 priniesli dvaja švajčiarski syrári receptúru z exkurzie do Pruska späť do Švajčiarska, kde odteraz vyrábali Tilsiter podľa švajčiarskych štandardov kvality. Poučenie: Existuje Tilsiter a Švajčiarsky Tilsiter, rozdiel je dôležitý.
Od 60. rokov postihol aj tento syr osud väčšiny ostatných polotvrdých syrov: priemyselná výroba v blokoch, pasterizované mlieko, krátke zrenie, predkrájané a zabalené. Medzi plátkovými syrmi bol Tilsiter vždy ten „divoký“, ten, čo „smrdel“, v porovnaní s Edamom, Goudou a Ementálom: Áno.
V skutočnosti mali mnohí spotrebitelia strach z Tilsiteru, „pretože zapácha,“ vysvetľuje Josef Höflmaier z Lochenu v oblasti Innviertel, syrár v tretej generácii. Pri veľkoobchodnom tovare sa dokonca tenká červená mazová kôrka umýva. Pri syre Höflmaier-Tilsiter nie, preto najmä starší zákazníci potvrdzujú, že chutí „ako kedysi“. Vyrábajú ho v malej rodinnej syrárni síce tiež v tvare kvádra, ani riziko so surovým mliekom nepodstupujú, kvôli vyššiemu obsahu vlhkosti a dierkam v syre by inak hrozilo riziko, „že tam niečo narastie“. Avšak Höflmaierovci pracujú už takmer 30 rokov s bio-senomilným mliekom z bezprostredného okolia, doprajú syru osem týždňov zrenia a to už potom niečo znamená. Človek by si veru želal dostať tento syr po šiestich alebo ôsmich mesiacoch zrenia, a aj keď by to Josefa a jeho mladšieho brata Thomasa celkom lákalo, skladovacie kapacity to nedovoľujú.
Nedostatok skladovacích kapacít nemajú u Planggera v Niederndorfe pri Kufsteine, tam sa bio-pionier Herbert Plangger len pár rokov pred svojou smrťou v roku 2021 postaral o to – a nechal v tirolskej skale odstreliť skalnú pivnicu so štyrmi rôznymi klimatickými zónami. Vďaka čomu má vnuk Reinhard Brunner teraz možnosť vyrábať vyzretý Tilsiter, „taký ako ten švajčiarsky“. A to v bochníku (blokový Tilsiter robí tiež, ten je ale mladý) a s asi šesťmesačnou dobou zrenia, pretože výpočet je úplne jednoduchý: „čím dlhšie zrenie, tým intenzívnejší a korenistejší syr.“ Aj syr Plangger-Tilsiter sa vyrába z termizovaného senomilného mlieka, opticky aj pocitom v ústach pripomína mladý horský syr, sladký a korenistý, skvelý kúsok.
Na debaty, že tento Tilsiter ale vôbec nevyzerá a nechutí ako Tilsiter inak, sa nemusí zaplietať, hovorí Reinhard Brunner, „ide hlavne do špecializovaných obchodov, ktoré hľadajú vyzreté syry“. Hlavne do Berlína alebo Hamburgu alebo k dolnorakúskemu predajcovi a výrobcovi syrov Helwinovi Hinkemu, ktorý Plangger-Tilsiter predáva „pivnične vlhký“ na farmárskych trhoch na Naschmarkte a Karmelitermarkte. A to priamo vedľa horských syrov, „pretože tam so svojím druhom pripomínajúcim syr Rässkäse aj patrí“. Nie, ako Tilsiter ho nemôže dobre predať, meno je zle obsadené, „to je klasický degustačný syr“. —

z bio-senomilného mlieka a zreje dva mesiace.
© Michael Reidinger



© Stockfood
Adresy
Edam, Gouda a iné holandské syry dostupné cez
De Kaaskamer
kaaskamer.nl
Käserei Höflmaier
Kerschham 8, 5221 Lochen am See, T 07747/52 21
hoeflmaier.at
Käserei Plangger
Sebi 26, 6342 Niederndorf bei Kufstein, T 05373/612 60
kaeserei.at