A-La-Carte

Riad varí s nami

Glazúry, ktoré na zadnej strane hovoria ahoj, mrzuté povrchy, korenistá hlina: U gastronómov, ktorí pracujú so zákazkovou keramikou, to žije.


Na záver mal pred očami keramika na jeho dielo, tanier, snežiť husacia pečeň z gýčového japonského stroja na ľad. „U nás sa to volá ,Foie-gras-kigōri‘“, komentuje šéfkuchár Lukas Mraz pri stole, „Kakigōri je originálny názov pre tento ľad.“ Spomínaný tanier: porcelán točený na hrnčiarskom kruhu, masívny a s nezvyčajne bohatou glazúrou, ktorá akoby počas procesu odkvapkávania náhle stuhla. Keramik Matthias Kaiser vyrobil tieto taniere pre reštauráciu Mraz & Sohn vo viedenskej dvadsiatej mestskej časti.

Bol to Lukas Mraz, syn Markusa a brat Manuela Mraza, teda šéfkuchár, ktorý sa vrátil z Berlína, kto inicioval spoluprácu s keramikom a okrem iného aj týmito taniermi v septembri v podstate oslávil svoj oficiálny nástup v otcovej reštaurácii. Je to kooperácia, ktorá vychádza zo vzájomného pochopenia: Matthias Kaiser, ktorého diela sú zastúpené v medzinárodných zbierkach a vystavené v renomovaných časopisoch, sa vyučil v Japonsku. Tam sa okrem iného naučil, prečo sa kamenné inklúzie v hline nemajú zahanbene odstraňovať, ale naopak sa majú ceniť ako Tsuchi-aji, ako „korenie“; alebo ako miešať glazúry z vlastnoručne nazbieraných prírodných surovín. A Lukas Mraz je na druhej strane ako fanúšik Japonska s výrazným hravým inštinktom nielen nadšený z luxusných kuchynských pomocníkov, ako je spomínaný stroj na Kakigōri alebo japonská mandolína, ktorou sa dá zo zelerovej hľuzy vykúzliť tenučké pappardelle; má tiež slabosť pre riad s osobnosťou podľa japonského spôsobu myslenia. Tento šéfkuchár vie oceniť Kaiserove kúsky so všetkými ich explicitnými nepravidelnosťami a využiť ich tak, aby boli súčasťou predstavenia v rámci zhruba 14-chodového menu v Mraz & Sohn.

Matthias Kaiser dodal reštaurácii okrem iného aj neglazované misky s dvoma decentnými úchytmi (a jasne viditeľnými inklúziami v hmote), v ktorých sa podáva chod z drobných zemiakov. Kuchyňa dochucuje hľuzovkami a lieskovými orechmi, keramik po svojom: stopami kameňov v hline. Pre nápadné taniere s doslova excentrickou glazúrou, ktorá sa zlieva do ostrovčekov, musí Matthias Kaiser nanášať glazúru extrémne hrubo. Kairagi sa v Japonsku hovorí tejto technike, ktorú Kaiser použil aj pri niektorých veľkých miskách, ktoré vyrobil pre Mochi Ramen Bar na viedenskom trhovisku Vorgartenmarkt (materská reštaurácia Mochi na ulici Praterstraße bola vôbec jeho prvým klientom na riad na mieru).

O dva taniere z Mraz & Sohn sa mimochodom zaujíma aj Múzeum úžitkového umenia vo Viedni pre svoju zbierku – zatiaľ však chýbal rozpočet. Rodina Mrazovcov však tieto peniaze investuje, pretože tuší, o koľko väčší pôžitok prináša dobrá keramika. Ich reštaurácia nie je ani zďaleka jediná v krajine, ktorá si objednáva od miestnych keramikov vlastný inventár; počet takýchto podnikov už niekoľko rokov výrazne rastie. A niektorí keramici, ako napríklad Romana Widder-Lunzer vo Viedni, hlásia rastúci záujem od súkromných osôb, ktoré si nechávajú vyrobiť vlastný servis, ktorý zapadá do tvaroslovia tvorcov, ale predsa zahŕňa vlastné predstavy, napríklad čo sa týka formátu a farby. V špičkovej gastronómii, či už ide o Coburg, Konstantin Filippou, Noma alebo Eleven Madison Park, je riad na mieru už dávno štandardom. Kto vynakladá obrovské úsilie pri výbere ingrediencií pre svoju kuchyňu, nechce svoje jedlá podávať na masovom tovare, na priemyselnom riade.

Taubenkobel v Schützen am Gebirge ako rakúsky priekopník spolupracuje už od osemdesiatych rokov (vtedy s Walterom Eselböckom v kuchyni) s Eveline Lehner z tej istej obce. Pre Mühltalhof v Neufeldene vyrába keramiku Elfriede Ruprecht-Porod, mimochodom s hlinou z okolia. Forelle pri jazere Weißensee odoberá svoj riad hlavne od Anette Reuer (nad svojimi začiatkami s drahým, ale neosobným masovým porcelánom sa patrón Hannes Müller dnes môže len smiať). A pre mladý podnik Rossbarth v Linzi pracujú Julian Meindl, Beate Seckauer a Bernhard Schmotzer. To, že stále viac podnikov nasleduje tento trend, otvára otázku: Odvrátia sa priekopníci niekedy opäť od individuálnej keramiky na objednávku? Čo príde ako ďalšie? Koniec koncov, ručne vyrobený kameninový tovar nie je to jediné, na čom sa dá podávať. Pomiešaný riad z blšieho trhu, ako to v Rakúsku predviedla napríklad Feldküche so svojimi dlhými stolmi na nezvyčajných miestach? Použitie súčasných návrhov zo storočných porcelánok ako Augarten, Fürstenberg, Royal Copenhagen? Účelovo upravený riad z nemocníc, kempingov a armády pre štipku rozruchu pri stole? Alebo predsa len úplne neutrálny riad, ktorý ustúpi do pozadia – norm-core stolovanie?

Často je to práve kontrast medzi vlastnou elegantnou tvárou a príťažlivou mrzutosťou drsnej hliny, ktorý robí individuálne vyrobený riad takým lákavým pre gastronómov: Reštaurácia Motto am Fluss je príkladom vnútromestského podniku, ktorý miluje lesk, ale pri riade rada vsádza na drsný vzhľad z vidieka: Klenuté taniere od Nadji Peltzer sú hrubozrnné, skôr mrzuté ako prívetivé na surovo ponechanej spodnej strane, zatiaľ čo sivozeleno glazovaný povrch ukazuje mierne melancholickú tvár. Rodená Nemka Peltzer našla záľubu v práci s hlinou v Burgenlande, kde okrem iného spolupracovala s vinárstvom Meinklang. Nepoužíva hrnčiarsky kruh, ale sadrové formy, do ktorých hlinu vtláča. Kúsky schnú vo forme minimálne desať hodín, potom týždeň mimo nej. A tak jej vzduch, vlhkosť vzduchu a teplo v peci asistujú ako neviditeľní spolupracovníci: tým, že raz tu, raz tam ticho poťahujú, takmer nebadateľne tlačia a ťahajú, a tak premieňajú tanierových súrodencov (ktorí v podstate pochádzajú z tej istej materskej formy) z jednovaječných na viacvaječných. Na kope tanierov – štyridsať kusov si Motto am Fluss objednalo u Nadji Peltzer – by človek nespoznal, že boli pôvodne vtlačené do tej istej formy. Každý kus je inak klenutý, jemne skrútený. Dizajnový prvok, ktorý sa dá ovplyvniť len podmienečne, jeden z tých, ktorý neo-keramička vďačí náhode. A o ktorom svojho klienta informovala aj vopred. „Oznámila som, že všetky budú trochu odlišné, že ani glazúra nebude jednotná. Presne to však chceli.“

Peltzer doteraz pracovala na svojich kúskoch doma, výpal musela outsourcovať. Na pláne je však teraz vlastné keramické štúdio v blízkosti Bratislavy, kde jej životný partner vyrába víno. Potom bude môcť Nadja Peltzer uspokojiť rastúci dopyt, ktorému vďaka mnohým kontaktom vo vinárskej scéne a gastronómii čelí. „A potom začnem s vlastnými sadrovými formami, vlastnými glazúrami...“ Jej zásoba tanierov z vlastnej dielne sa mimochodom neustále zmenšovala, rozpráva tridsiatnička: „Keď hostia povedia ,Oh, ten sa mi páči‘, už často hovorím ,Tu, zober si ho hneď so sebou, potom nemusíš čakať.‘“

Nie vždy je vplyv keramikov na celkový zážitok v podniku taký silný ako v Aend, ktorý Fabian Günzel otvoril na jar v šiestom obvode: Necháva doslova riad variť spolu s jedlom. Od začiatku spolupracuje Günzel s Petrou Lindenbauer, servíruje takmer výlučne na jej výrazných, sebavedomých, sčasti skutočne skulpturálnych kusoch. Lindenbauer žije v Stadtschlainingu a ako keramička je prítomná v zahraničí, napríklad na Taiwane alebo v Kórei. Môže však predložiť aj pravdepodobne najdlhší zoznam zákaziek od gastronómov u nás: Steirereck, Coburg, Wiesergut, Gut Purbach – tí všetci a ešte viac podnikov pracujú s riadom z jej dielne, ktorý vie vždy prispôsobiť príslušnému interiéru bez toho, aby stratila svoj vlastný rukopis. Je to vždy štvorstranný projekt: „Šéfkuchár, keramička, miesto, hostia,“ vymenúva Petra Lindenbauer. Aj pre kuchárske knihy, receptové časopisy a obchody už vyrobila špeciálne kúsky. Bohaté skúsenosti teda. Ešte nikdy však, rozpráva pri fotení v Aend na Mollardgasse, nemala zákazku ako tú prvú od Fabiana Günzela: „Žiadne zadanie. Jednoducho niečo.“ Lindenbauer, ktorá nikdy nechce byť len „vykonávajúcim médiom“, ako to nazýva, ale chce sa pri každej zákazke aj sama umelecky rozvíjať, to naozaj vedela oceniť. Slobodu, ktorú jej Günzel ponúkol, pretavila do lievikovitých misiek s prudko vyvýšenými stenami. V rámci prvého menu v Aend sa v nich podával chod zo zemiakovej peny a tekvicovej zmrzliny. Medzitým sa kusy vyvíjajú aj spoločne, keramička však stále cíti veľa priestoru. „Výsledok sa optimalizuje, keď si človek nechá slobodu. Ale priemer, napríklad pre tanier, ten musí prísť od Fabiana. Pre mňa nie je taký relevantný, pre šéfkuchárov, pre koncept jedla už áno.“ Taktiež z ateliéru Petry Lindenbauer prišli do Aend masívne sivé taniere, ťažké ploché stojany na vajíčka a polovičné taniere. „Dvojdielne taniere,“ hovorí o nich: na zadnej strane očíslované a uložené v polici otvorenej kuchyne reštaurácie, takže pár pri stole vždy dostane dve polovice jedného exemplára – s petit fours na nich. Tieto taniere boli na hrnčiarskom kruhu úplne normálne vytočené a potom pozdĺž spoja na zadnej strane roztrhnuté, ešte vo vlhkom stave, čo vysvetľuje ich skrútený tvar.

Pre Aend sa Lindenbauer podarilo zrealizovať aj návrh, ktorý mala dlho v hlave: „obojstranný tanier“ (Double-Face-Teller), ktorý je použiteľný z oboch strán. Vývoj bol výzvou; stabilitu, ktorá si vyžadovala vyššie množstvo hliny („štyridsať percent viac, než keby mal tanier len jednu stranu“), musela najprv prácne vypočítať. K tomu prišlo poznanie, že pre obsluhujúci personál sú potrebné zárezy, za ktoré sa dá tanier zdvihnúť. Čierna glazúra na jednej strane, akoby čierna tvár, bola nanesená špongiou, biela na druhej strane liatím a krúžením – preliatie veľmi vítané: „Mám rada, keď glazúra pozdraví aj zo zadnej strany.“ Hoci pri tomto tanieri práve neexistuje žiadna zadná strana. Fabian Günzel si z tohto modelu objednal nášup, čo má technické dôvody: „Obojstranný tanier“ sa v jeho menu vyskytuje dvakrát, raz s bielou, raz s čiernou stranou nahor. „A keďže je hlina taká hrubá, po umytí po prvom chode, jahňacom bruchu so zeleným mangom a tamarindovou omáčkou, nestihne dostatočne vychladnúť predtým, ako ho budeme potrebovať na dezert – cukrovú kukuricu, kokos a vanilku.“ Je to poréznosť jej hliny, ktorá spôsobuje, že jej kusy reagujú pomalšie na teplotné rozdiely, ale potom udržia teplo alebo aj chlad oveľa dlhšie ako napríklad tenký priemyselný porcelán, vysvetľuje Petra Lindenbauer Fabianovi Günzelovi. S jeho svojráznou rodinou riadu sa človek ako kuchár zoznamuje stále nanovo.

www.matthiaskaiser.com
www.petralindenbauer.at
www.erd-arbeit.com
www.widder-lunzer.at
www.neuzeughammer.at
www.jm-keramik.com
www.bernceramics.at
www.ruprechtporod.at
www.bergdorfkeramik.com

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!