Údené v oku hurikánu
Text: Alexander Rabl Fotografie: Dorling Kindersley Verlag/ Jan Haeselich
Kríza? Aká kríza? Hustota Lamborghini, Bentley a Aston Martin v štvrtiach Kensington, Knightsbridge alebo Notting Hill môže byť o niečo vyššia než v londýnskom City, no poradovníky do reštaurácií a klubov sú stále také dlhé ako vždy. A ja sa práve rýchlosťou 280 rútim v ústrety naprogramovanej katastrofe v trojhviezdičkovej reštaurácii Gordona Ramsayho. Netušiac! „Let me serve you a broccolisoup with a tatar of scallops.“ Hovorí maître, džentlmen, síce nie starej britskej, ale francúzskej školy, keď sa k nám blíži s amuse-bouche. Scallops sú hrebenatky. To je jasné už pri pohľade. A ja som si ako predjedlo objednal scallops. Aj kvôli bielej hľuzovke, ktorú prezentovali v hľuzovkovom humidore a chceli podávať k hrebenatkám, ale aj preto, že som vlastne nevedel, čo scallops v skutočnosti znamená. Horšia kuchynská angličtina, než akou mohla byť anglická kuchyňa v jej najhorších časoch. Prehltnem. (Zvyšok šampanského.) Sedím na obed u Gordona Ramsayho a objednal som si hrebenatky. To sa vám môže stať. Tá nemožnosť, ktorú lacný chov a neschopní pripravovatelia mušlí povýšili na definitívnu banalitu. Čo teraz? Núdzové brzdenie? Prísne procesy a zvyklosti vo vysokootáčkovej gastronómii mi sú čiastočne známe. Uprostred toho všetkého meniť objednávku – to dovolia prinajlepšom štamgastom na ich obľúbenom mieste a so sídlom v hornej snemovni. A štamgastmi u Gordona Ramsayho veru nie sme.
O hodinu skôr. Telefonát na mobil. Prísny ženský hlas hovorí: „We have the possibility to offer you a table for two at noon. Twelve o'clock.“ „That's great. Perhaps if we could come a little bit later? Twelve thirty alebo one o'clock?“ „I said twelve. We can offer you a table at twelve.“ „Can I call you back in five minutes?“ „Sorry, you have to decide now.“ „Okay, I will be pleased to be with you at twelve.“ Dáma uzatvára: „I need your credit card number. In a case of no-show you will be charged with 150 Pounds for each person.“ (Ušetrím vás detailov mojej kreditnej karty, ktorú bez okolkov vyťahujem.)
Vlastne zbytočný exkurz: Rezervácie stolov u svetových prezidentov kuchárskeho remesla prebiehajú všetky takmer rovnako. Dva alebo tri (či štyri) mesiace pred želaným termínom sa smiete telefonicky uchádzať o miesto. A dúfať. To je normálny postup, ktorý má trochu zdĺhavý charakter. Adrenalín zvyšujúca alternatíva, ktorá sa tu výslovne neodporúča, je spontánny pokus. Ste v meste a skúšate to prístupom, ako preniknúť do svätyne svätých. Concierge v lepších hoteloch môžu byť pri tom veľkým prínosom. V Paríži, Londýne alebo New Yorku pracujú v dobrých hoteloch ľudia, ktorí túto prácu robia radi a považujú ju za zaujímavú. (Skúste sa spýtať viedenského vrátnika v päťhviezdičkovom hoteli na najlepšie podniky v meste a či by vám tam vedel zohnať stôl. Je dosť možné, že skončíte v „Augustinerkeller“.) Pretože títo ľudia majú svoje povolanie radi, je pre nich samozrejmosťou, že poznajú najlepšie podniky v meste, vedia, kto je práve v sprievodcoch ako hodnotený a sami tam už niekedy boli. Bývať v dobrom hoteli sa teda vypláca. Pri obzvlášť tvrdých orieškoch, ako je „Ramsay“ v pažravom veľkomeste Londýn, nezmôže nič ani ten najprešibanejší concierge. Potom potrebujete tajné spojenia. Poznáte niekoho, kto pozná niekoho, kto by mohol poznať niekoho? Tento niekto, koho treba poznať, by vás potom mohol v poradovníku na želaný termín posunúť dopredu. Vy sa potom vydáte k baru svojho hotela a modlíte sa, aby jeden z hostí, ktorí si rezervovali včas a na ktorých stôl dúfate, zjedol deň predtým niečo zlé (hrebenatky?) a teraz z toalety stornoval svoju rezerváciu. A potom dostanete hodinu alebo dve pred aperitívom telefonát.
Ako hurikán sa blížia. A podobne v tempe sa vyvíja impérium kuchára a podnikateľa Gordona Ramsayho, v ktorom sa závratnou rýchlosťou otvárajú (a takmer nikdy nezatvárajú) reštaurácie, kluby a bary na všetkých kontinentoch, ktoré žijú z konceptu a povesti jedného z najslávnejších šéfkuchárov našej doby. Premyslená a dlhodobo nastavená personálna politika umožňuje, že sa kuchár ako Ramsay nemusí nikde skutočne báť, že by mu dobré meno pošpinili priemerné výkony. Zatiaľ čo rozličné podniky Maze patria k najelegantnejším zjavom svojej doby, predvádzacím mólom márnivosti na tanieri a v pohári, reštaurácia „Gordon Ramsay“ je príkladom zrieknutia sa. Zrieknutia sa hluku. Zrieknutia sa vozíkov s chlebom, šampanským, syrmi. Zrieknutia sa umenia na stenách. Zrieknutia sa šou efektov. Zrieknutia sa na najvyššej úrovni.
V oku hurikánu uvoľnený pokoj. Tridsať zamestnancov na 40 hostí tušíte na začiatku len matne. Počas jedla však budete stále spoznávať nové tváre. To udržuje konverzáciu pri stole v pohybe a zabraňuje príznakom únavy. Pomaly a podľa plánu prichádzajú hostia. Zmysluplnosť prísne dodržaného časovania je postupne jasná. Najprv dvaja, po pol hodine ďalší dvaja, napokon štyria a okolo pol druhej sú obsadené všetky desať stolov. Maître a jeho ľudia majú čas venovať sa každému stolu do sýtosti. Rozhovory o tom či onom recepte sú rituály, terapeutické sedenia pre labužníkov. Samozrejme, aj najmladší člen servisného tímu je tu perfektne vyškolený o každej jednej príprave a každej omáčke. Okolo druhej dosahuje hudba z rozhovorov a cinkania príborov svoje crescendo. O pol štvrtej už sedí pred svojimi koňakmi len poltucet zablúdených hostí.
A vôbec ten servis! Ako tento balet účinkuje, stojí za viac než len obdivný pohľad kútikom oka. Prerušovať hostí počas rozhovoru: We would never do that. Zízať hosťom do taniera: impossible. Poučovať hostí: We would not even think about it. Odporúčanie typu „u nás je všetko dobré“: Do you really have that in Austria? Mimochodom a takmer neviditeľne prechádzajú dámy a páni priestorom, svoje revíry majú rozdelené ako dravce v savane, náhle sa vynoria z kríkov, keď je niečo potrebné spýtať sa, odniesť alebo doliať. Dvaja páni stoja vedľa seba v rohu a vedú nenútený rozhovor, zatiaľ čo jeden z nich sleduje sálu. Ak sa pri nejakom stole niečo deje, ak hosť zdvihol ruku o päť centimetrov, existuje signál. Perfektne naolejovaný mechanizmus sa dáva do pohybu.
Najväčšia možná chuťová nehoda. Práve som pribrzdil, ako hovoríme v našom fanúšikovskom okruhu Formuly 1. Už som sa videl padať z útesov pri Doveri, dolu partia rehocúcich sa hrebenatiek v ich sviatočných ulitách. „Haha, the stupid did not know the German word for scallops!“ Maître zahne za roh s pokojnou a sebavedomou eleganciou vozidla Corniche. Bude trestať hosťa, ktorý nevie, čo znamená scallops v jeho rodnom jazyku? Udrie ho po hlave kastrólom, v ktorom sa práve opekali mušle svätého Jakuba? Corniche zastaví pri mojom stole. Sú milostiví k pocestným. Zmena objednávky sa rada berie na vedomie. Rýchlo a byrokraticky sa dohodneme na homárových raviolách, „Plat Signature“ slávneho šéfkuchára, čo v angličtine znamená niečo ako „very famous food“. Koniec koncov, u Gordona Ramsayho to síce ide s určitou anglickou dôstojnosťou a prísnosťou, ale nie tak prísne ako v britskom internáte. Nemusím ani počas jedla kľačať na drevených polenách.
Malý, opäť zbytočný exkurz na tomto mieste: Formy správania a empatia servisu v reštaurácii sa často správajú recipročne k tvrdému vystupovaniu servisného tímu „Mossad“ na telefóne, ktorý prijíma rezervácie.
Homárové ravioly: naozaj veľké jedlo. Presne odmerané, tvor v jemnom cestovinovom obale má v priemere dobrých 5 centimetrov, vertikálne, poznamenajme. V taštičke veľkej ako jumbo korutánska „Kasnudel“ bývajú homár, langustína a losos. Práve sa nasťahovali, ako cítiť z ich vône a darí sa im spolu celkom dobre. Hustý krém z kôrovcov kreslí na tanieri svoje kruhy. Niečo vysoko koncentrované červené sedí drzo na vrchole a pozerá sa do jedálne. To červené je pyré z rajčín farby kečupu. Štedro maslová biela rybia omáčka kompletizuje tento chod.
Človek to zje bez akýchkoľvek okolkov a otázku, či je to veľká kuchyňa alebo perfektná rutina, odkladá na neskôr. Aké dobré, že Francúzi vynašli Montrachet. A Angličania moreplavbu. (Alebo to boli Gréci? Feničania?)
Reduce to the Max. Redukcia dáva zmysel nielen pri príprave omáčok, ako hovoríme v nemecko-rakúskych krajinách, keď si anglické „It makes sense“ vkladáme do skomoleného „es macht Sinn“. Všetko možné jednoducho raz vynechať, je aj inak rozumná cesta. Napríklad v reštaurácii. Človek mal totiž, ako bolo spomenuté na začiatku, zo začiatku veľa času na diskurz s milými pánmi zo servisu. Išlo pri tom okrem iného aj o otázku, či by to malo byť radšej väčšie menu (7 chodov) alebo obedný balíček (3 chody), pričom sa obe v cene (okolo 100 libier) sotva líšia. (To nech je poznamenané, aby si nikto z čitateľov nemyslel, že my z A la Carte sme lacní jedáci.) Maître napriek nášmu skorému príchodu presadzoval štíhlejšiu verziu a uviedol veľkosť jednotlivých porcií a zložitosť jedál a la carte, ktoré by v menu s viacerými chodmi neboli takto pochopiteľné. Múdry argument. Keď som pri vedľajšom stole, kde sedeli jediní hostia s kravatou a biznis oblečením, videl ich bonsajové homárové taštičky, bolo mi jasné, čo myslel. Aj holuba z Bresse by nebolo možné v jeho nádhere podávať ako piaty alebo šiesty chod.
Tento holub svetobežník. Bol zrejme už v holubej škole od prvej triedy pripravovaný na to, že to raz dotiahne na panvicu skutočne významnej reštaurácie. Bol vyučovaný v chuti a štýle, pričom sa aj na telesnú výchovu kládol poriadny dôraz. Holuby určitej postavy nekončia v kuchyniach predražených dvojhviezdičkových reštaurácií vo francúzskej provincii. Čistá, žiadnymi extra arómami nezbanalizovaná omáčka, prvotriedna foie gras, biela polenta so syrom a malými kvapkami. Holubie stehienka s figami ako doplnok. A potom na lístku stojí ešte „Bacon“. Kocka teplého údeného. Zablúdili sme a sme v „Heuriger“ v Grinzingu alebo čo? Údené je navrchu trochu skaramelizované a ako maslo a – treba to bohužiaľ povedať – o toľko delikátnejšie než rozličné kocky a guľôčky molekulárnych kuchárov, ktoré sa objavili v priebehu posledného roka. Údené bolo potom témou dňa pri stole. Možno podnet pre viedenských hostinských: choďte na stáž do Londýna a pozrite sa, ako sa to robí. S trochou protekcie je u Ramsaya určite voľné miesto v kuchyni na úseku slaniny. Tak o sedem až desať rokov.
Ešte trochu jablkového koláča. Parkujeme vynikajúco. Žiadne riskantné manévre už počas tohto krásneho popoludnia v Chelsea. Tvorcovia pochopili, že poriadnemu dezertu pristane určitá veľkosť, ak chce zanechať trvalú spomienku, a podávajú koláč veľký ako lietajúci tanier len pre dvoch. Lahodná jablkami pretekajúca sladkosť, niečo ako jesenná úroda jabĺk voňajúca vec. K tomu najlepšia vanilková zmrzlina na ostrove a viac človek nepotrebuje. Ešte možno trochu Sauternes. Do Londýna z pivníc dostali to najlepšie, čo existuje vo fľašiach. Aké dobré, že Angličania vynašli moreplavbu. (Alebo to boli Normani? Číňania?)
Gordon Ramsay:
Rýchla hviezdna kuchyňa
Dorling Kindersley Verlag
25,70 €