Zdieľaná radosť je dvojnásobná radosť. Krásna myšlienka ovplyvnená humanizmom. V modernej ekonomike ju možno zažiť ako carsharing či Airbnb. Najnovšie sa myšlienka zdieľania udomácnila aj v reštauráciách. Takže daši, tatarák, misky (bowl), fermentované jedlá, ceviche, sushi a jahňací chrbát sa servírujú súčasne. Hostia vyťahujú príbory. Reštaurácia ušetrí rôzne taniere na aromaticky často veľmi rozdielne porcie, čo umožňuje nečakané chuťové zážitky. O pár minút neskôr má každý svoju ochutnávku na tanieri a stôl pripomína morskú pláž po búrke. Inak starostlivo naaranžované bodky avokádového krému sú na nepoznanie, šalátové listy zdobia stôl, na tanieroch možno nájsť vychladnutú jahňaciu omáčku popri ohlodaných kostiach, polievkovú penu, rybí tatarák, stopy karfiolu a sekaného hovädzieho mäsa. Vizuálne citlivý hosť si pomyslí: I would prefer not to.
Myšlienka spoločného jedla a vzájomného pôžitku je pravdepodobne staršia ako príbeh o Poslednej večeri. A je to dobrá myšlienka, ak sa robí správne. Obed s výhľadom na Graben. Hostia reštaurácie Meinl sa však pozerajú iným smerom. Pri stole pre šiestich sa prezentuje v celku pečený kambala. Krky hostí teraz nadobúdajú žirafie rozmery. Dvaja obsluhujúci sa púšťajú do porciovania a servírovania statnej ryby, ktorá ešte pred chvíľou plávala v morskej vode. K tomu šampanské rizoto a beurre blanc. Šéfkuchár Alexander David pochádza zo starého tímu Joachima Gradwohla a je majstrom omáčok. Táto kambala je sharing v tej najlepšej kvalite, porovnateľný s kuraťom v mechúri, ako ho ponúkajú u Paula Bocusa v Lyone (a najnovšie u Maxa Stiegl v Purbachu). Pôžitky tohto druhu sú možné len vtedy, ak sa viacero hostí dokáže zhodnúť na jednom jedle a šéfkuchár v kuchyni mal čas jedlo pripraviť.
Kuchári ako Andreas Caminada sa zamysleli nad tým, ako zladiť jemnú kuchyňu našej doby a upustenie od ceremónií s myšlienkou spoločného jedla. Jeho koncept Igniv bol od začiatku úspešný. Hovorí: „Považoval som za vzrušujúce priniesť koncept zdieľania z Blízkeho východu do Švajčiarska. Zdieľanie na úrovni fine-diningu. Vzorom boli Zuma a Hakkasan, pokiaľ ide o uvoľnenú atmosféru.“ Reakcie v konzervatívnom Švajčiarsku boli hneď euforické, možno aj preto, že za konceptom stálo meno Caminada. „Mnohí hostia boli prekvapení, ale pozitívne prekvapení,“ hovorí Caminada. „Na estetiku sme samozrejme kládli veľký dôraz. A na dramaturgiu. Od riadu až po spôsob servírovania.“ Ako to teda prebieha? „Začíname snackmi, s hosťami preberáme počet chodov. Väčšina hostí si potom zvolí 3-chodový sharing s 15 komponentmi. Aj pri víne sa skôr prikláňame k veľkým fľašiam, nie ku klasickému párovaniu vín. To by bolo priveľa.“ Príklad Igniv si medzitým našiel nasledovníkov. Caminada hovorí: „V Zürichu je zdieľanie medzitým bežnou záležitosťou, často aj v štýle bistro, a veľmi úspešnou.“
Ak odhliadneme od spoločne zjedenej pečienky alebo rozštvrtenej pizze, myšlienka delenia nepochádza z Európy. Návšteva Simon Xie Honga v jeho China Bar an der Wien objasní: Niektoré kuchyne sú vynikajúce na spoločný pôžitok, iné menej, a ázijská je na to perfektná. Začíname vnútornosťami a tofu v pikantnej hrejivej omáčke s okrou a čili, neskôr sú k dispozícii krúžky chobotnice na šaláte, potom studený rezancový šalát s čili, koriandrom a chobotnicou. Studené tofu prichádza s čínskym vajíčkom, neskôr ešte bôčik nakrájaný na kúsky, plus tofu, čili a zelenina. Všetky jedlá, či studené alebo teplé, sú postavené podobne. Jesť ich krížom-krážom, meniť textúry, teploty a stupne pálivosti zvyšuje pôžitok. Fakt, že pri tom netreba meniť príbor, pretože existujú len paličky, k tomu prispieva. A tiež skutočnosť, že k tomuto druhu jedla existuje len ryža, a nič iné. Zdieľanie je skvelé, ak je kuchár Číňan alebo Thajčan. A, ako hovorí Simon Xie Hong, čínska kuchyňa je navrhnutá na spoločenské stolovanie. Kto cestuje po Číne sám, mal by problém preniknúť do hĺbky tamojšieho kuchárskeho umenia, dodáva gastronóm. Porcie sú veľké, okrem malých stánkov s občerstvením, ktoré často fungujú na princípe samoobsluhy, nie je nič navrhnuté pre jednotlivého hosťa.
Návšteva v Zuma v Kitzbüheli: Stôl sa prehýba pod dobrotami. Kto si tu objedná len jednotlivo, oberá sa o polovicu pôžitku. A opäť, estetika a koncept jedla sú perfektne zamerané na to, aby sa viacero hostí obslúžilo bez toho, aby sa ich paličky dostali do kríža alebo po jedle špinavé fľaky od omáčky znehodnotili vzácny drevený stôl. Dokonca aj fantastická čierna treska v miso, signature dish populárnej panázijskej high-end kuchyne, sa dá nádherne, lamelu po lameli, zdieľať dreveným príborom. Ach Ázia, ty sa máš lepšie.
Stredoeurópan má najradšej svoje jedlo sám. Jeho výchova mu zakazuje zhýralý pôžitok. Jeho motto: Objednať, zjesť, nasýtiť sa, zaplatiť a ísť. Strach, že by niekto mohol počas zdieľaného jedla dostať viac ako on, ho znervózňuje a oberá o pôžitok, hoci sa neblíži žiadny hladomor. Hosť v Nemecku, Švajčiarsku alebo Rakúsku potrebuje kontrolu nad svojím jedlom. Hrniec, z ktorého sa všetci obsluhujú, je mu podozrivý. Nebolo to tak vždy. Sedliacky stôl v príjemnej izbe bol vždy miestom spoločného jedla. Náročné rituály mali vstup zakázaný, servírovalo sa, vychutnávalo sa spoločne. V rohu pod krížom sa syn pána pozrel dookola a videl, že je to dobré.
V Poststube v Traunkirchene, bývalej kláštornej krčme, povýšili Lukas Nagl a jeho šéfkuchár starý vidiecky rituál delenia na moderný koncept. Hrniec príde do stredu stola, hostia sa obslúžia sami. Naberačky a lyžice putujú z ruky do ruky. Neobvyklé, ale fungovalo to. Teoreticky. Hosť na vidieku považuje svoj tanier za svoju malú záhradku. Že by sa v ňom cudzinec prehrabával alebo rýpal, nie je v pláne. „Ľudia tú myšlienku nechápu. Stále platí: môj tanier, môj tanier.“ Raz urobili v Poststube spoločnú akciu s viedenským tímom Mochi. To fungovalo dobre. V každom prípade pre Lukasa Nagla platí: „Jedlo musí byť kompatibilné s myšlienkou delenia, ideálny príklad: škvarkové knedle s cibuľou, šesť malých kúskov, hotovo.“ A dodáva: „Malo by sa to jesť prstami alebo ideálne paličkami.“ Rakúšania a jedenie paličkami! Lukas Nagl sa pri tej myšlienke musí usmievať.
Plate-Sharing v Rakúsku
Mochi
Praotec myšlienky zdieľania, objednáte si maki a sushi, baklažán s bonito, špízy s krevetami, každý si berie paličkami. K tomu je ryža a nič iné.
China Bar
Simon Xie Hong najradšej servíruje hosťom jeden tanier za druhým, kým nie sú všetci sýti. Taniere sú zostavené tak, že studeno-teplé-korenisté-jemné chute možno ľahko a zábavne ochutnávať vedľa seba a pomiešane.
Seven North
Myšlienka zdieľania, ktorá je na Levante neodmysliteľná, dominuje konceptu tejto reštaurácie. Mezze sú jednoducho najlepšie, keď si veľké taniere z nich vychutnávate spoločne.
Poststube 1327
V Traunkirchene možno vyskúšať rakúske varianty na tému zdieľania. Knedle a polievkové hrnce sa na to hodia obzvlášť dobre.
Meinls Restaurant
Veľký kúsok z mora alebo z Bresse. Pôžitok sprevádzaný dokonalým servisom, ktorý vo Viedni takmer nemá obdoby.
Zuma
Pop-up v Kitzbüheli je príkladom najlepšej praxe. Kto sa tu nedelí, má len polovičný pôžitok.